Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 77/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. J. a D. J., obaja bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. F. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -268 z 15. novembra 2012 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. J. a D. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2013 doručená sťažnosť Ing. F. J. a D. J., obaja bytom B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č.

k. -268 z 15. novembra 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Sťažovatelia sa v konaní vedenom proti obchodnej spoločnosti O., s. r. o., B...

(právny nástupca pôvodne žalovanej obchodnej spoločnosti O., a. s., B...) domáhali

návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava I nahradenie prejavu vôle uzavrieť zmluvu

o prevode vlastníctva bytu č. 56, na 4. poschodí nehnuteľnosti na M. ul... , postavenej na

pozemku parc. Reg. „C“ č..., nachádzajúcej sa v k. ú. S. a zapísanej na LV č... (ďalej len

„nehnuteľnosť“).

Návrh sťažovateľov Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 10. 11. 2006, č. k.

-184 v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia

odvolanie. Krajský súd v Bratislave svojim (v poradí prvým) rozhodnutím zo dňa 30. 4.

2009, č. k. -218 odvolanie sťažovateľov odmietol na základe ustanovenia

, nakoľko uzavrel, že sťažovatelia podali odvolanie po uplynutí

lehoty. Po dovolaní sťažovateľov Najvyšší súd SR napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa

15. 11. 2012, č. k. -268 prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava

I vo veci samej potvrdil.

Sťažovatelia sa domnievajú, že uvedeným právoplatným rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave o odvolaní bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 SR a ich právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd K vydaniu napadnutého rozhodnutia vedie

inter alia extrémne nesprávna interpretácia konkrétnej právnej normy. ...»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia stručne uvádzajú skutkové okolnosti predmetu

sporu (žiadosť o prevod vlastníctva bytu z 5. augusta 1999) a poukazujú na nimi tvrdené

chyby v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

a v napadnutom rozhodnutí krajského súdu, ktoré je podľa nich zjavne neodôvodnené

a arbitrárne. Podľa sťažovateľov „posúdenie obsahu § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1, ako aj

a v znení účinnom v čase vzniku nároku sťažovateľov na prevod

vlastníctva bytu bolo rozhodujúce pre výsledok celého súdneho sporu. Ak by odvolací súd

aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným významom, nemohlo by

dôjsť k procesnému neúspechu sťažovateľov v konaní.“.

Sťažovatelia tvrdia, že v ich prípade „boli aplikovateľnými právnymi normami

ustanovenia , resp. ako aj a . Nakoľko odvolací súd

vykonal krajne nesprávnu a excesnú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení

na zistený skutkový stav do takej miery, ktorá zjavne odporuje pravidlám formálnej

a právnej logiky, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle SR,

princíp právnej istoty účastníka konania, pričom sťažovateľov vystavil nespravodlivosti

sprevádzanej procesným neúspechom v konaní. ... Krajský súd v Bratislave však vydal

rozhodnutie, ktoré je v hrubom rozpore s § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 ako aj § 29 ods. 7 a 8

, a tak jeho rozhodnutím nemohlo byť zachované právo sťažovateľov na spravodlivý

proces a základné právo na súdnu ochranu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 15. 11. 2012, č. k. -268, ktorým rozsudkom Okresného

súdu Bratislava I zo dňa 10. 11. 2006, č. k. -184 v spojení s opravným

uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 1. 2007, č. k. -197 vo veci

samej potvrdil, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2012, č. k.

268 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť advokátovi

sťažovateľov náhradu trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -268 z 15. novembra 2012, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu č. k. -184 z 10. novembra 2006 v spojení s opravným

uznesením okresného súdu č. k. -197 z 31. januára 2007.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie,

resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -268 z 15. novembra

2012 vyplýva:

«... Ako už na to poukázal prvostupňový súd, pre rozhodnutie v danej právnej veci je

určujúcou posúdenie otázky, či je budova, v ktorej sa nachádza označený byt, ktorého

nájomcami sú navrhovatelia, bytovým domom alebo nie. V prípade kladného posúdenia

tejto otázky by sa na predmetný byt potom vzťahovala povinnosť prenajímateľa previesť

vlastníctvo k predmetnému bytu na navrhovateľov za podmienok stanovených zák. č.

...

Vychádzajúc z dikcie ust. § 1 ods. 1 cit. zák. (v znení, platnom v rozhodnom čase)

podmienkou nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov na základe zákona

č. je, že tieto byty a nebytové priestory sa nachádzajú v bytovom dome, ktorý

je definovaný v ust. Pôvodná právna úprava obsiahnutá

v ust. § 2 ods. 1 cit. zák. (pred jeho novelou ku dňu 1. 7. 2007) teda nekládla dôraz na

vlastnícky režim bytov a nebytových priestorov, ale na skutočnosť, že bytový dom

charakterizuje najmä existencia spoločných častí a spoločných zariadení, ktoré sú

v ideálnom podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Súčasný

vlastník nadobudol nehnuteľnosť (budovu M.) ako výlučný vlastník v celosti (porovnaj výpis

z LV č..., kat. úz. S., parc. č..., č. l. 148 spisu). Charakteristiku bytového domu podľa

pôvodného znenia § 1 ods. 1 cit. zák. teda objekt „M.“ nespĺňal. Objekt je na LV zapísaný

ako budova s jedným súpisným číslom, na LV nie sú uvedené jednotlivé byty a nebytové

priestory s ich podrobnou špecifikáciou. Navyše aj v tom čase platné znenie § la písm. a/

vyhl. č. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie

práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov

charakterizovalo obytný dom ako dom, v ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých

miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty, včítane bytov a častí bytov, ktoré sú

užívané na iné účely ako na bývanie, ako i vedľajšie miestnosti a príslušenstvo patriace k

bytom. Pri zisťovaní tomuto pomeru podlahových plôch sa neprihliada na priestory

prístupné všetkým obyvateľom domu a iným osobám, na iné spoločné vedľajšie miestnosti a

vedľajšie priestory (napr. schodište a chodby, spoločné práčovne a sušiarne, pôjdové a

pivničné priestory), na miestnosti pre poľnohospodársku výrobu, ani na vedľajšie stavby

postavené na pozemku (napr. garáže, poľnohospodárske objekty, malé prevádzky, drevárne,

kôlne).

Podľa výsledkov vykonaného dokazovania budova, v ktorej sa nachádza aj

predmetný byt, podľa kolaudačného rozhodnutia vydaného - po ukončení rekonštrukcie

budovy v r. 1996 - Okresným úradom Bratislava I pod č. 3383/1996 - H/217 zo 4. 9. 1996

(č. l. 33 a nasl. spisu) pozostáva stavba z bankovej časti, ktorú tvoria administratívne

priestory, priestory bankovej prevádzky, plynová kotolňa, parkovacie státia a kaviareň

s príslušenstvom, a ďalej z bytovej časti, ktorú tvorilo v tom čase 12 bytových jednotiek,

neskôr už len 10 (po spojení dvoch bytov). Pomer bytových priestorov k nebytovým

2 2

predstavuje 1.169,51 m(bytové priestory): 3.391,83 m(nebytové priestory). Uvedený

pomer tak netvorí požadované 2/3-iny bytovej plochy zo súčtu podlahovej plochy v objekte

(v zmysle vyhl. č. ) platnej v čase podania žiadosti navrhovateľov o prevod

vlastníctva bytu.

Zmenu definície bytového domu priniesla novelizácia ust. § 2 ods. 2 cit. zákona,

vykonaná , s účinnosťou od 1. 7. 2007, V súčasnosti platná

definícia bytového domu sa viaže na budovu, ktorá musí kumulatívne spĺňať niekoľko

znakov: 1/ viac ako polovica podlahovej plochy je určená na bývanie, 2/ má viac ako tri

byty, 3/ byty a nebytové priestory v budove sú za podmienok ustanovených v tomto zákone

vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a 4/ spoločné časti a spoločné

zariadenia domu sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových

priestorov. K. uvedenému je nutné dodať, že podľa ust. § 43c ods. 1 stavebného zákona sa

za iné ako bytové domy považujú stavby, v ktorých je viac ako polovica ich využiteľnej

podlahovej plochy určená na nebytové účely. Pokiaľ sú budovy určené na rôzne účely,

rozlišujú sa podľa hlavného účelu, na ktorý pripadá najväčšia časť využiteľnej podlahovej

plochy. ...

Vychádzajúc zo zisteného pomeru bytových a nebytových priestorov v objekte M., v

ktorom sa nachádza byt, o prevod vlastníctva ktorého navrhovatelia usilujú, tak ani

novelizované znenie ust. § 2 ods. 2 zák. č. 382/1993 Z. z. nedovoľuje charakterizovať objekt

M. ako bytový dom, čo by zakladalo povinnosť vlastníka objektu odpredať predmetný byt v

zmysle , keďže uvedený pomer nepredstavuje viac ako polovicu

podlahovej plochy určenej na bývanie. V súdenej právnej veci by tak ani zmena ust. § 2 ods.

2 cit. zák. vykonaná po 1. 7. 2007 nezmenila na právnom postavení navrhovateľov nič - na

budovu s bytom, ktorí majú v nájme navrhovatelia 1/, 2/, sa ani po

jeho novelizácii ku dňu 1. 7. 2007 nevzťahuje.

Na tomto závere nič nemení ani ust. , podľa ktorého

ustanovenia tohto zákona s výnimkou § 6 až 8b a § 29 sa primerane vzťahujú aj na budovy,

ktoré nemajú charakter bytového domu. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia by sa mylne

mohlo zdať, že na jeho základe sa vlastne vzťahuje na všetky budovy

bez rozdielu (t.j. nielen na bytové domy, ale aj na budovy, ktoré bytovými domami nie sú,

t. j. aj na výrobné haly, obchodné centrá, hotely, reštaurácie, banky a pod.). Berúc však do

úvahy definíciu bytového domu v ust. je nutné dospieť

k záveru, že za budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, je nutné považovať tie

stavebné objekty, ktoré kritériá bytového domu vymedzené zákonom nespĺňajú. Pri

rešpektovaní definície bytového domu v ust. Z. z, možno

negatívnym vymedzením dospieť k záveru, že budovou, ktorá nemá charakter bytového

domu je stavba, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako účel bývania. Podľa cit. § 24 zák. č.

sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov, nie však

bytov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu (porovnaj rozhodnutie NS SR

sp. zn. zo dňa 20. 3. 2008). Nájomcovia v budovách, ktoré nemajú charakter

bytového domu, teda nemajú nárok na prevod vlastníctva bytov v zmysle

Z. z. ani na základe jeho ust. § 24.

Záver súdu prvého stupňa bol teda vecne správny. Dokazovanie vykonané v konaní

súdom prvého stupňa bolo pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľov dostatočné, aj

podľa názoru odvolacieho súdu by bolo vykonanie znaleckého dokazovania, tak ako ho

navrhovali navrhovatelia, nadbytočné. Správny bol aj záver súdu prvého stupňa o tom, že

v Zmluve o prevode vlastníctva bytu, predloženej navrhovateľmi, ktorá mala tvoriť

neoddeliteľnú súčasť rozsudku, absentovali niektoré zákonné náležitosti takejto zmluvy (už

spomínané uvedenie veľkosti spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach ako aj na zastavanom pozemku). Súdna prax pritom ustálila, že

pokiaľ má byť rozsudkom súdu nahradený prejav vôle niektorého z účastníkov zmluvy

o kúpe nehnuteľnosti, musí byť obsah tejto zmluvy uvedený vo výroku rozsudku, prípadne

musí byť vo výroku rozsudku uvedený odkaz na obsah pripojeného písomného vyhotovenia

kúpnej zmluvy, ktorá sa tak stáva súčasťou výroku rozsudku. Pokiaľ vo výroku rozsudku nie

je predmet prevodu (nehnuteľnosť) náležitým spôsobom individualizovaný (údaj o obcí,

parcelnom čísle, katastrálnym územím, druhom, výmerou) a ak neobsahuje tento výrok tiež

údaj o kúpnej cene, nemôže takýto rozsudok nahradiť nedostatok prejavu vôle

predávajúceho s uzavretím kúpnej zmluvy (porovnaj R 53/1991). V prejednávanej právnej

veci by chýbajúce údaje o veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach

a zariadeniach bytového domu, ako aj na zastavanom pozemku, mali za následok

nedostatočnú individualizáciu prevádzanej nehnuteľnosti; takéto vyhotovenie zmluvy by

nemohlo tvoriť súčasť výroku rozsudku a súd by teda ani z tohto dôvodu nemohol svojím

rozsudkom vyhovieť návrhu navrhovateľov.

Argument navrhovateľov, že odporca im bráni v prístupe k dokumentácii, z ktorého

dôvodu nemôžu chýbajúce údaje sami do zmluvy doplniť a tieto je nutné určiť len na

základe znaleckého dokazovania, neobstojí. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by

navrhovatelia v konaní o sprístupnenie týchto materiálov žiadali.

K námietke navrhovateľov, že o ich zmene žalobného petitu súd prvého stupňa

nerozhodol procesným ustanovením podľa , odvolací súd poznamenáva, že

zodpovedá skutočnosti, že prvostupňový súd o navrhovanej zmene žalobného petitu

nerozhodol samostatným procesným ustanovením, avšak z obsahu spisového materiálu

a osobitne samotného napadnutého rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že

prvostupňový súd bez akýchkoľvek pochýb rozhodoval o návrhu navrhovateľov na

nahradenie prejavu vôle, nevznikli tak žiadne pochybnosti o tom, o akom nároku

uplatnenom navrhovateľmi, súd prvého stupňa rozhodoval.

Podobne ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd námietku navrhovateľov 1/, 2/

v odvolaní, že v konaní nebola- ako prejudiciálna riešená otázka platnosti Kúpnej zmluvy,

na základe ktorej prešla nehnuteľnosť (budova M.) do vlastníctva štátu, čo odôvodňovali

navrhovatelia tým, že na uvedenej zmluve zo dňa 7. 10. 1991 (č. l. 137 a nasl.) je ako

kupujúci (nadobúdateľ nehnuteľnosti) uvedený Čsl. štát, teda subjekt, ktorý neexistoval – v

tom čase existovala Česká a Slovenská federatívna republika, ktorá však účastníkom

predmetnej zmluvy nebola. Za sporné tiež považovali, kto uvedenú kúpnu zmluvu podpísal,

a teda uzavrel, pretože je to úplne iný subjekt, ako ten, ktorý je uvedený v záhlaví kúpnej

zmluvy. Predovšetkým označenie kupujúceho ako Čsl. štát podľa názoru odvolacieho súdu

bez ohľadu na to, že neobsahuje oficiálny názov vtedajšieho štátneho útvaru, t. j. Česká a

Slovenská federatívna republika, nemôže mať za následok neplatnosť predmetnej zmluvy.

Kupujúci je totiž aj v prípade označenia Čsl. štát identifikovaný jednoznačne, niet pochýb o

lom, aký subjekt bol kupujúcou zmluvnou stranou, a teda nehrozila možnosť jeho zámeny

siným subjektom. Pokiaľ ide o otázku podpisového práva, navrhovatelia 1/, 2/ okrem

všeobecného vyjadrenia pochybnosti o tom, či osoba, ktorá zmluvu podpisovala, bola na

tento podpis oprávnená, svoju pochybnosť ničím neodôvodnili, neopreli ju o žiadny

argument Táto ich námietka všeobecnej povahy tak podľa názoru odvolacieho súdu nebola

relevantná.

Aplikácia ust. a podľa názoru odvolacieho súdu

tiež nepripadá v prejednávanej veci do úvahy, nakoľko vlastník domu nenadobudol tento

dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu, ako vyžaduje ust. § 29 v ods. 7 (t. j. na

základe zákona o konkurze o vyrovnaní, na základe až , alebo na

základe Exekučného poriadku a pod. ...

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej ako vecne správny potvrdil ( ); výrok o trovách konania (v spojení

s opravným uznesením prvostupňového súdu zo dňa 31. 1. 2007 č. k. -197)

odvolací súd zmenil podľa tak, že navrhovateľov 1/, 2/ zaviazal povinnosťou

spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania, spočívajúce v trovách právneho

zastúpenia celkom vo výške 6. 176- Sk, v prepočte 205 €...»

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, avšak nezistil, že by

účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu

napadnutého rozsudku krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či

spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými

slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,

ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je

svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly

v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym

názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , , ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať

vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnili (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci

samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013