Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 92/2013
PDF · 163.78 KB
No categories available
II. ÚS 92/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T.,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 182/2012-7704 z 20. novembra
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2013 doručená sťažnosť A. Ž., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 182/2012-7704
z 20. novembra 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím sudcu Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) z 27. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
Tp 66/10 v spojení s rozhodnutím krajského súdu z 29. decembra 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tpo 71/2010 vzatý do väzby pre trestný čin závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c)
Naposledy uznesením okresného súdu po podaní obžaloby z 18. júna 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 v spojení s rozhodnutím krajského súdu z 28. júna 2012
sp. zn. 5 Tos 84/2012 bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71
ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Dňa 22. októbra 2012 žiadal o prepustenie
z väzby, tejto žiadosti okresný súd nevyhovel, a to rozhodnutím sp. zn. 2 T 35/2012
z 30. októbra 2012. Krajský súd na základe ním podaného opravného prostriedku jeho
sťažnosť zamietol rozhodnutím z 20. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:
«... V žiadosti o prepustenie z väzby som uviedol najmä tieto dôvody na prepustenie
z väzby: „Zo skutočnosti, že obžaloba bola Okresnému súdu Trnava podaná dňa 30. 5. 2012
a do dnešného dňa nebol súdom vo veci samej vykonaný žiadny úkon vyplýva, že ide
o takmer 5 mesačnú nečinnosť súdu vo väzobnej trestnej veci vedenej proti mojej osobe.
Takýto postup v trestnom stíhaní mojej osoby považujem za porušenie nižšie uvedených
ustanovení Trestného poriadku a za porušenie môjho práva na osobnú slobodu. ...
V odôvodnení uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2012, sp.zn.
2T/35/2012, ktorým súd moju žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, súd mnou namietanú
nečinnosť odôvodnil tým, že uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.6.2012, sp.zn.
5Tos/84/2012 (ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe),
spolu so spisom bolo Okresnému súdu Trnava doručené 7.7.2012, následne dňa 10.7.2012
súd nariadil doručenie obžaloby obhajcom, bola urgovaná tlmočníčka pribratá na preklad
obžaloby, ktorý mi bol doručený 8.8.2012. Súd ďalej uvádza, že postupuje zákonným
spôsobom.
Vzhľadom k tomu, že toto odôvodnenie som považoval za nedostatočné odôvodnenie
nečinnosti súdu, podal som sťažnosť, v ktorej písomnom odôvodnení som uviedol dôvody
sťažnosti, najmä tieto:
„Zotrvávam na svojom stanovisku, že zo skutočnosti, že obžaloba bola Okresnému
súdu Trnava podaná dňa 30. 5. 2012 a do dnešného dňa nebol súdom vo veci samej
vykonaný žiadny úkon vyplýva, že ide teraz už o viac ako 5 mesačnú nečinnosť súdu
vo väzobnej trestnej veci vedenej proti mojej osobe. Takýto postup v trestnom stíham mojej
osoby považujem za porušenie nižšie uvedených ustanovení Trestného poriadku a za
porušenie môjho práva na osobnú slobodu.
Nesúhlasím so stanoviskom uvedeným v napadnutom uznesení, podľa ktorého súd
v predmetnej trestnej veci postupuje zákonným spôsobom. Napriek skutočnosti, že zásada
prednostného a urýchleného vybavovania trestných vecí nie je nadradená ostatným
zásadám trestného konania, táto nie je rešpektovaná. ...
... Krajský súd v Trnave v uznesení zo dňa 20.11.2012, č.k. 5Tos/182/2012-7704,
ktorým zamietol moju sťažnosť k mojim námietkam uviedol „K námietke obžalovaných
týkajúcej sa nečinnosti okresného súdu treba uviesť, že ani táto nie je opodstatnená. Vo veci
bolo nutné vykonať tlmočnícke a prekladateľské úkony, ktoré si vyžadovali určité časové
obdobie a v podstate hneď po ich vykonaní bolo zo strany súdu I. stupňa vo veci konané.“
S týmto konštatovaním sa nemôžem stotožniť, nakoľko od doručenia obžaloby
Okresnému súdu Trnava dňa 30.5.2012 vo veci nebol vykonaný žiaden tlmočnícky úkon,
preklad obžaloby nepovažujem za dôvod na nečinnosť súdu trvajúcu v podstate až do
hlavného pojednávania konaného dňa 4.12.2012. Krajský súd uvádza, že bolo zo strany
súdu I. stupňa konané, neuvádza však aké konanie má na mysli. ...
Som toho názoru, že nečinnosť Okresného súdu Trnava vo veci sp.zn. 2T/35/2012, od
doručenia obžaloby na súd 30.5.2012, je nečinnosťou neodôvodnenou. Okresný súd Trnava,
aj Krajský súd Trnava pri rozhodovaní o väzbe na ospravedlnenie, resp. popretie nečinnosti
použili argumenty o povinnosti prekladať obžalobu účelovo. Za neopodstatnený považujem
aj argument Okresného súdu Trnava, že dňa 10.7.2012 súd nariadil doručenie obžaloby
obhajcom, keď tak mal urobiť v zmysle § 240 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bez
meškania, čo je podstatne skôr ako tomu reálne bolo. Z uvedeného je zrejmé, že Okresný
súd Trnava toto vlastné pochybenie využíva pri rozhodovaní o väzbe v môj neprospech.
Uznesenie Okresného súdu Trnava, ani uznesenie Krajského súdu Trnava, mi nedali
primeranú odpoveď na moju námietku o neodôvodnenom predlžovaní trestného stíhania
nekonaním Okresného súdu Trnava.»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
čl. 5 ods. 3 a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 5Tos/182/2012 a jeho rozhodnutím
zo dňa 20. 11. 2012, č. k. 5Tos/182/2012-7704 porušené bolo.
2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
čl. 5 ods. 3 a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 2T/35/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa
30. 10. 2012, sp. zn. 2T/35/2012 porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 20. 11. 2012, č. k. 5Tos/182/2012-7704
a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn. 2T/35/2012 sa zrušujú.
4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom
päťtisíc Euro), ktoré sú Krajský súd v Trnave v sume 2.500,- € a Okresný súd Trnava v
sume 2.500,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní nahradiť sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 263,53 € (slovom
dvestošesťdesiattri eur a päťdesiattri centov, za 2 úkony právnej služby 2 x 127,16 € -
prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná sťažnosť, 2 x 7,63 6 režijný paušál) na účet jeho
právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských páv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval o porušení
označených práv v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu č. k. 5 Tos 182/2012-7704
z 20. novembra 2012, ktorého rozhodnutie sťažovateľ napadol. Tvrdenie o iných
skutočnostiach (právo na „bezprieťahové“ konanie), ktoré sťažovateľ uvádza v texte
sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Predmetom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bolo rozhodovanie o sťažnosti
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 2 T 35/2012 z 30. októbra 2012,
ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú podal 22. októbra 2012.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím uznesením porušil jeho základného
práva, tak ako ich označil v sťažnosti, tým, že z jeho strany, ako aj zo strany okresného súdu
sa pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodovalo v lehotách, ktoré by bolo
možné považovať za primerané. V tomto smere poukázal na to, že v máji 2012 bola podaná
príslušnou prokuratúrou obžaloba a súdy vo veci vo veci nekonali.
Označeným uznesením sp. zn. 5 Tos 182/2012 z 20. novembra 2012 krajský súd
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá
jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Z odôvodnenia krajského súdu vyplýva: „Podľa
názoru krajského súdu dôvody, pre ktoré boli obžalovaní vzatí do väzby, naďalej trvajú.
Trestné stíhanie proti obom obžalovaným sa vedie pre obzvlášť závažný zločin, pri ktorom v
prípade uznania viny hrozí uloženie vysokého trestu, dokonca až na doživotie. Keďže
obžalovaní sú cudzími štátnymi príslušníkmi, možno považovať za odôvodnenú obavu, že by
mohli ujsť. alebo sa skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu, prípadne
hroziacemu trestu. Trestná činnosť obžalovaných mala byť spáchaná organizovaným
spôsobom, mali sa jej podieľať aj ďalšie doteraz nezistené osoby, takže za odôvodnenú je
možné považovať aj obavu z možného ovplyvňovania týchto osôb zo strany obžalovaných za
účelom zmarenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie. Existuje tiež
podozrenie, že obžalovaní sa už v minulosti dostali do rozporu so zákonom pre trestnú
činnosť rovnakého charakteru, takže hrozí aj obava, že v prípade ich prepustenia na
slobodu by mohli v páchaní takejto trestnej činnosti pokračovať.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami,
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 344/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu prechádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z hľadiska ústavného neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti
tvorili podklad na jeho rozhodnutie a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými
okolnosťami dospel. Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby okresným súdom je akceptovateľné, čo vyplýva z dôvodov jeho
rozhodnutia. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s jeho závermi nestotožňuje, neznamená
nezákonnosť a neústavnosť napadnutého rozhodnutia. Skutkové a právne závery krajského
súdu nebolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa
nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o prepustenie
z väzby sťažovateľa, a podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne
akceptovateľné.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažnosť smerovala aj proti
urýchlenému konaniu súdov o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, treba uviesť, že
sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie väzby na okresnom súde 22. októbra 2012, ten
rozhodol 30. októbra 2012 a krajský súd rozhodol už 20. novembra 2012, čo v žiadnom
prípade nemožno považovať na neprimeraný čas o žiadosti vo väzobnej veci. Ústavný súd
podotýka, že iba toto obdobie napadol sťažovateľ, čo vyplývalo z obsahu jeho sťažnosti.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013