Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 76/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a 2 v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co

181/2011 z 24. apríla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. -40 zo dňa 23. 6. 2009 bolo

manželstvo mňa sťažovateľa, so S. J. rozvedené. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a

vykonateľnosť dňa 12. 8. 2009.

Po zániku manželstva som ja, sťažovateľ, podal na Okresný súd v Prešove návrh na

vyporiadanie BSM dňa 1. 12. 2009, ktoré konanie sa viedol pod sp. zn. .

Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. -228 zo dňa 15. 6. 2011

bolo vyporiadané naše BSM tak, ako je to uvedené vo výrokoch rozsudku a žalovanú

zaviazal zaplatiť mne, sťažovateľovi, na úplné finančné vyrovnanie sumu 14.910,27 Eur

v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku som ja, sťažovateľ, podal odvolanie, ktorým som sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 24. 4. 2012 bol...

rozsudok Okresného súdu Prešov potvrdený, náhradu trov odvolacieho konania účastníkom

nepriznáva.

Ako to z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu str. 8, tretí odsek vyplýva,

dôvodom, pre ktorý súd I. stupňa nezohľadnil mnou vložené investície do nehnuteľnosti -

bytu, ktorý bol prisúdený žalovanej, je skutočnosť „veľmi nízkej intenzity vzťahov žalobcu

s deťmi, ktoré tieto nehnuteľnosti majú možnosť využívať, odvolací súd sa preto odklonil od

rozsahu finančného vyrovnania berúc zreteľ na záujmy detí, s ktorými žalobca udržiava

vzťah len sporadicky.“

Ja, sťažovateľ, mám teda zato, že Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom sp. zn.

zo dňa 24. 4. 2012 rozhodol nezákonne a takýmto svojím rozhodnutím

zasiahol do môjho základného práva občana, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného , 2 SR a práva na spravodlivé súdne konanie v

prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR,

že všetci účastníci sú si v konaní rovní, ako aj nerešpektovanie zásady a práva na to, aby

štátne orgány konali iba na základe SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý stanoví zákon zaručeného SR. ...

Mám zato, že výklad rozhodnutí je arbitrárny, nie je náležité zdôvodnený, preto mám

zato, že je dôvod doň zasahovať. ...

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého

procesu, ako vyplývajú z a nasl. SR, a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť

práva na riadny proces ( SR, Dohovoru) a vylučujúcim

ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1

), a to spôsobom zakotveným v ustanovení .

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s SR,

resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (nález ÚS SR, ).

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní nerešpektoval

kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej

argumentácie, naopak rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR

vyporiadania BSM. Medzi hodnoty, ktoré treba v rámci BSM vyporiadať, patrí aj zostatková

hodnota členského podielu v bytovom družstve, ale len za predpokladu, že po zániku BSM

nedošlo k platnému prevodu práv a povinností spojených s členstvom v družstve. Ak došlo

k ich prevodu do vyporiadania, treba zahrnúť hodnotu prevodom zaň získanú, vyjadrenú

spravidla peňažným ekvivalentom.

V priebehu dokazovania jak zo svedeckých výpovedí, výpovedí účastníkov konania,

ako aj listinných dôkazov bolo nepochybne preukázané, že pred vyporiadaním BSM došlo

k zmene na veciach, konkrétne k prevodu členského podielu k družstevnému bytu, a to na

základe dohody o prevode členských práv a povinností dňa 24. 4. 2002, ktorej účastníkmi

bolo Bytové družstvo P., ja, sťažovateľ so manželkou (žalovaná) a treťou osobou, na ktorú

boli prevedené tieto členské práva. Za prevod členských práv sme zaplatili spoločne

a nerozdielne bytovému družstvu 5.000,- Sk. V predmetnom byte za nášho 10 ročného

spolužitia sme tento byt prerobili, investovali sme zo spoločných finančných prostriedkov

a za takto prerobený byt po prevode členských práv nám tretia osoba zaplatila sumu

595.000,- Sk, ktoré oba súdy v rámci vyporiadania BSM nepojali do masy BSM, ale naopak,

o túto sumu znížili hodnotu bytu, ktorý sme nadobudli za trvania manželstva na ulici..., P.

64.208,77 Eur.

Treba poznamenať, že k nadobudnutiu finančných prostriedkov nie za prevod

členských práv, ale za zhodnotenie veci, došlo za trvania manželstva, teda ide o vec

patriacu do BSM v súlade s ustanovením .

I napriek takýmto zisteniam a ustálenej súdnej judikatúre všeobecné súdy pri svojom

rozhodovaní neakceptovali argumentáciu a tvrdenia mňa, sťažovateľa, ktoré som

produkoval opakovane v priebehu celého konania a svoje rozhodnutie odlišne subsumovali.

Všeobecné súdy sa náležitým spôsobom pri svojom rozhodovaní nevyporiadali ani

so spoločnými investíciami účastníkov, ktoré boli vynaložené do spoločného majetku.

Nevyporiadali sa ani dostatočným spôsobom s výpoveďou svedka, môjho otca, ktorý je

hluchonemý, kde na jednej strane výpoveď svedka bola zhodnotená ako nedôveryhodná,

nakoľko je mojim príbuzným (str. 7 rozsudku KS Prešov) a na strane druhej (str. 8 rozsudku

KS Prešov) hodnotí odvolací súd moju výpoveď presvedčivo pri opisovaní investícií

a podielu rekonštrukcie nehnuteľnosti. Išlo o investície, ktoré boli zo strany mňa,

sťažovateľa preukazované výpoveďou svedka, ako výpismi z účtu o výbere, pričom súdy

tieto vôbec nebrali do úvahy, nechali ich nepovšimnuté, a jednostranne uverili iba

tvrdeniam žalovanej, že investície boli vynaložené len z jej strany.

Oba súdy nesprávne aplikovali ustanovenia o vyporiadaní BSM, ako aj hodnotenie

dôkazov - čestné vyhlásenia produkované svedkami zo strany žalovanej, ktoré vyhodnotili

kladne, pričom moje čestné vyhlásenia, výpisy z účtov, výpoveď svedka zhodnotili ako

nedôveryhodné. Nevyporiadali sa ani s mojou prejudiciálnou otázkou vyporiadania sa

s darovacou zmluvou k nehnuteľností - záhradnej chatky, ktorá bola nadobudnutá za

trvania manželstva, o čom som súdom predložil, že elektrická energia v chatke bola

napísaná na moje meno, pričom v priebehu konania bolo zistené, že táto chatka mala byť

darovaná za trvania manželstva cudzími osobami len žalovanej. Súd nepovažoval za

potrebné v tomto smere realizovať ďalšie dokazovania týkajúce sa možnosti preukázania

existencie simulovaného právneho úkonu, nakoľko súd mal zato, že ak by bol podiel

žalovanej v rámci vyporiadania BSM vyšší (o hodnotu tejto chatky), dôležitým aspektom, na

ktorý by prihliadol odvolací súd, boli potreby mal. detí. V čom videl súd tento dôležitý

aspekt na potreby mal. detí týkajúcej sa vyporiadania masy BSM, právne nezdôvodnil. Súd

preto nesprávne aplikoval ust. , pretože v rámci vyporiadania BSM neboli

započítané do celkovej masy veci bežne užívané mal. deťmi (ja mal. deťom riadne

prispievam na ich výživu, preto nevidím spravodlivé rozdelenie nášho majetku vo

finančnom vyjadrení tak, že súdy bez náležitého zistenia ma ukrátili na financiách cca

30.000 Eur v prospech žalovanej).

Na margo tejto skutočnosti je potrebné poukázať na nepomer a rozpor s ustanovením

, podľa ktorého pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú

rovnaké.

Súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zásady, že veci patriace do BSM je

potrebné rozdeliť tak, aby suma na výplatu bola čo najnižšia, ak majetkové pomery

účastníka nie sú na finančné vyrovnanie priaznivé (str. 8 odôvodnenia rozsudku KS

Prešov). Takáto zásada je v rozpore s ustanovením , pričom nemá oporu v zákone.

Ja, sťažovateľ, navrhujem preto, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní

môjho návrhu rozhodol uznesením

Sťažnosť P. J. vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20

ods. 4 a , SR a práva zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6 Co

181/2011 zo dňa 24. 4. 2012 predbežne prerokoval a vydal uznesenie, ktorým môjmu návrh

na ďalšie konanie prijíma a po vykonaní dokazovania môjmu návrhu vyhovel a rozhodol

nálezom

1. Základné právo P. J. garantujúce rovnosť účastníkov konania a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v a 2, SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

Prešov, sp. zn. zo dňa 24. 4. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 24. 4. 2012 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 v spojení s a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. apríla 2012, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd potvrdil. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho

rozsudku sp. zn. z 15. júna 2011 okrem iného uviedol:

„... Pri určení spôsobu vyporiadania BSM súd vychádzal zo zásady upravenej

ustálenou judikatúrou (napr. rozsudok NS ČR ), podľa ktorej sa majú veci pri

vyporiadaní rozdeliť tak, aby bola čo najmenšia suma na finančné vyrovnanie. ...

Súd vychádzajúc zo zásady, že veci pri vyporiadaní sa majú deliť a nie prikázať len

jednému spoluvlastníkovi a že sa majú rozdeliť tak, aby suma na výplatu finančného

rozdielu bola čo najmenšia, rozdelil veci tak, že z nehnuteľností pozemok prikázal žalobcovi

a byt žalovanej. Žalovaná totiž v byte býva aj s dvomi deťmi, žalobca je sám a navyše byt

bol získaný predovšetkým pričinením žalovanej, keďže na jeho nadobudnutie boli použité

predovšetkým jej finančné prostriedky. Podobne boli rozdelené aj hnuteľné veci. ...

Napokon sa súd vyporiadal aj s investíciami žalovanej. Bolo nepochybne

preukázané, že len ona bola vlastníčkou členského podielu k dvojizbovému družstevnému

bytu v P., ktorý nadobudla ešte pred uzavretím manželstva. Uzavretím manželstva sa

žalobca stal len spoločným nájomcom tohto bytu a nie spoluvlastníkom členského podielu.

Vyplýva to z ustanovenia , ale aj stanov Bytového

družstva P. ...

Peniaze získané z prevodu členského podielu k bytu... preto patrili výlučne žalovanej.

...

Žalobca dostane pri rozdelení veci vo finančnom vyjadrení 18.340,48 Eur. Keďže

ideálny podiel činí 43.125,94 Eur, dostane tak menej o 24.785,46 Eur. Po odpočítaní jednej

polovice vnosu (9.875,19 Eur) tak výsledná suma na vyrovnanie, ktorú mu má zaplatiť

žalovaná je 14.910,27 Eur.“

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že odvolací súd (a čiastočne aj okresný súd)

- rozhodol nezákonne a nezohľadnil investície sťažovateľa do nehnuteľnosti, ktorú

prisúdil žalovanej,

- vyslovil právne závery, ktoré sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami

a ktoré sú v rozpore s a dohovoru, nerešpektoval minimálnu

racionalitu a konzistentnosť argumentácie,

- neakceptoval argumentáciu sťažovateľa a nevyrovnal sa so spoločnými investíciami

účastníkov konania a

- nesprávne aplikoval ustanovenie na daný prípad

a nesprávne vyhodnotil dôkazy.

Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného

súdu č. k. -228 z 15. júna 2011, pričom vo svojom rozsudku okrem iného

uviedol:

«Krajský súd... preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce

podľa zásad upravených v ust.

(ďalej len „“). Odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania

a zistil, že napriek čiastočnej dôvodnosti argumentov žalobcu je rozsudok vo výroku

správny...

Ani po doplnení dokazovaní sa skutkový stav nezmenil do takej miery, aby bol dôvod

na záver odlišný od prvostupňového súdu. ...

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav.

Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie vidí žalobca v posúdení

súdu prvého stupňa vo vzťahu zohľadnenia finančných prostriedkov zo strany žalovanej na

nadobudnutie spoločného družstevného bytu.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, pokiaľ

majetkovú hodnotu, za ktorú bol prevedený členský podiel dňa 24. 4. 2002 vo výške

vtedajších 595.000,- Sk, považoval za majetok žalovanej.

Členský podiel, ktorý bol predmetom prevodu, mal majetkovú hodnotu a cena sa

stanovila ako cena obvyklá v rozhodnom období. Medzi účastníkmi táto okolnosť nebola

sporná.

K predmetnému bytu vzniklo uzavretím manželstva žalobcovi iba právo spoločného

nájmu, ale členský podiel sa nestal spoločným. Preto majetkovú hodnotu, za ktorú bol tento

členský podiel prevedený, už citovanou zmluvou 24. 4. 2002, treba považovať za majetok

žalovanej. Skutočnosť, že žalovaný bol účastníkom dohody o prevode členských práv

a povinností dňa 24. 4. 2002, nemá vplyv na záver o tom, že sa o majetkovú hodnotu

spojenú s členským podielom zaslúžila žalovaná. Správny bol postup prvostupňového súdu,

ak uvedenú sumu zohľadnil pri vyporiadaní BSM účastníkov ako ekvivalent za majetok

žalovanej.

Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku dotýkajúcu sa nesprávneho vyhodnotenia

investícií z výlučného majetku do spoločného majetku, je potrebné uviesť nasledovné.

Prvostupňový súd predmetné investície, na ktoré poukazuje žalobca, nezohľadnil pri

vyporiadavaní BSM s odôvodnením, že tieto tvrdenia neboli preukázané zo strany žalobcu.

Možno súhlasiť s prvostupňovým súdom a jeho záverom, že výpovede svedka otca M.

J. neboli natoľko jednoznačné a totožné s tvrdeniami žalobcu, aby preukázali a boli

spôsobilé byť jednoznačným dôkazom. Pri hodnotení dôkazu svedeckou výpoveďou je

významné i to, ako sa táto výpoveď odchyľuje od tvrdenia účastníka. Dôveryhodnosť

výpovede ovplyvňuje aj to, aký je pomer svedka k účastníkovi konania (porov. Občanský

soudní řád, komentář, první díl, Bureš/Drápal/Krčmář a kol., str. 612, SJ 83/06).

Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku dotýkajúcu sa nesprávneho vyhodnotenia

a nesprávneho zaradenia nehnuteľností, a to rekreačnej chatky s pozemkom do výlučného

vlastníctva žalovanej, je potrebné uviesť nasledovné.

Prvostupňový súd vychádzal z dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalovanej

o výlučnom vlastníctve tejto nehnuteľnosti (darovacej zmluvy, čestných prehlásení darcov).

Žalobca tvrdí, že išlo o kúpnu zmluvu. Správne však prvostupňový súd uzavrel, že jeho

tvrdenie nebolo preukázané. Isteže môžu vznikať pochybnosti o právnom úkone, ktorý bol

uzavretý medzi žalobkyňou a darcami, keďže nejde o blízkych príbuzných ani dobrých

známych s prihliadnutím na skutočnosť, že tento právny úkon bol realizovaný počas

existencie manželstva, vykonané dôkazy však nedovoľujú jednoznačný záver o simulácii.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné realizovať ďalšie dokazovanie dotýkajúce sa

možnosti preukazovania simulovaného právneho úkonu. Z dôvodu, že ak by aj podiel

žalovanej v rámci vyporiadania masy BSM bol vyšší, dôležitým aspektom, na ktorý

prihliadol odvolací súd boli práve potreby mal. detí. ...

S kritériom potrieb mal. detí súvisí aj ďalšia odvolacia námietka, v zmysle ktorej

žalobca vytýka prvostupňovému súdu, že prikázal do výlučného majetku žalovanej byt

napriek tomu, že žalobkyňa má vo svojom vlastníctve jednoizbový byt a navyše rekreačnú

chatu. Je dôležité uviesť, že je v záujme mal. detí, aby práve byt bol prikázaný do výlučného

vlastníctva žalovanej, keďže žalovaná spolu s mal. deťmi v tomto byte býva. Deti tak majú

zabezpečené primerané štandardné bývanie. V jednoizbovom byte, či v rekreačnej chate, na

ktorú poukazuje žalovaný, by nebolo vhodné a primerané, aby bývali a žili maloleté deti.

Ďalšia odvolacia námietka sa dotýka pochybenia prvostupňového súdu vo veci

vyporiadania pozemku parc. č. 236/65, kedy žalobca nie je spokojný s tým, že táto

nehnuteľnosť bola prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. S prihliadnutím na to, že táto

nehnuteľnosť súvisí s pozemkom, ktorý vlastnia rodičia žalovanej, je nutné uviesť, že

v rámci zásad dotýkajúcich sa vyporiadania BSM je možné považovať tento spôsob za

správny. Veci sa majú rozdeliť tak, aby suma na výplatu bola čo najnižšia, ak majetkové

pomery účastníka nie sú na finančné vyrovnanie priaznivé. Prvostupňový súd správne pri

vyporiadaní nehnuteľnosti prihliadol na to, že byt získava do výlučného vlastníctva

žalovaná a z tohto dôvodu túto nehnuteľnosť prikázal žalobcovi. Z tohto aspektu majúc na

zreteli uvedenú zásadu nemožno považovať postup prvostupňového súdu za nesprávny.

Žalobca pomerne presvedčivo opísal investície a jeho podiel na rekonštrukcii

nehnuteľnosti. Odvolací súd však zároveň zistil veľmi nízku intenzitu vzťahov žalobcu

s deťmi, ktoré tieto nehnuteľnosti majú možnosť využívať. Odvolací súd sa preto neodklonil

od rozsahu finančného vyrovnania berúc zreteľ na záujmy detí, s ktorými žalobca udržiava

vzťah len sporadicky.»

Odvolací súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu, aplikoval a vykladal príslušnú právnu úpravu, na ktorú poukazoval

sťažovateľ, to znamená a v súvislostiach aj ,

ods. 1 a , aj vo svojej sťažnosti, okrem iného takto:

„Z ust. vyplýva, že jedným z dôležitých kritérií pri vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov je aj kritérium potrieb maloletých detí. Súd je

teda povinný pri vyporiadaní prihliadnuť k potrebám maloletých detí, k tomu, ako sa každý

z manželov staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku.

Záujem na ochrane maloletých detí, ktoré by mohli byť majetkovým vyporiadaním dotknuté,

viedol zákonodarcu k tomu, aby výslovne stanovil vyššie uvedené kritérium. Pri

posudzovaní potrieb maloletých detí má sa teda vychádzať z potrieb reálnych, z potrieb

maloletých detí skutočných a prihliadať na to, aby ich majetkové záujmy boli čo najmenej

dotknuté vyporiadaním BSM rodičov.“

Ústavný súd v týchto súvislostiach nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd sa stotožnil

s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu a so závermi jeho

dokazovania, pričom jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a rozšíril vecnú

argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia uvedeného rozsudku, opätovne

poukazujúc aj na štandardnú judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj

s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na

ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd za akceptovateľný.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 24. apríla 2012 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľa podľa v spojení s

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa ,

pričom sťažnosť v tejto časti bližšie neodôvodňuje. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že

garantuje preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi

(predovšetkým v rámci správneho súdnictva), o čo v prípade sťažovateľa zjavne nejde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

jeho ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013