Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 94/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 13. júna

2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len ,a“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Veľký Krtíš sp. zn. z 18. apríla 2011 (ďalej len „okresný súd“

a „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 11. apríla 2012 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“),

ako aj postupom, ktorý napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov predchádzal.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom

okresný súd zaviazal sťažovateľku, ktorá bola v procesnom postavení žalovanej, zaplatiť

žalobkyni, spoločnosti R., Rakúska republika, sumu 210 936,10 € s príslušenstvom

a nahradiť trovy konania. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania ustálil,

že účastníci konania uzavreli zmluvu o dielo a dohodli si aj cenu za vykonanie diela, pričom

táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Súd prvého stupňa považoval taktiež

za preukázané, že na základe uzatvorenej zmluvy o dielo došlo k plneniu zo strany

žalobkyne a že žalobkyňa si za vykonanie diela uplatnila faktúrou zaplatenie dohodnutej

sumy, ktorú sťažovateľka v lehote splatnosti a ani po lehote splatnosti neuhradila. Obranu

sťažovateľky, ktorá spočívala v tvrdení, že vykonané dielo má vady a z tohto dôvodu

sťažovateľka odmietala uhradiť cenu diela, okresný súd po vykonaní dokazovania

vyhodnotil ako nedôvodnú, a to s poukazom na ustanovenie § 562 ods. 2 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“), keďže sťažovateľka neuplatnila zákonné nároky z vady diela v zákonom

určených lehotách.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil.

4. Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi všeobecných súdov v jej veci, podľa

jej názoru konanie pred okresným súdom a krajským súdom bolo „protiprávne

a protiústavné“, majúce za následok porušenie jej označených práv podľa

a dohovoru. Základ ústavnoprávnej argumentácie v podanej sťažnosti spočíva v tvrdení,

že konajúce súdy nesprávne vyvodili skutkový záver, že účastníci uskutočnili dohodu

o voľbe práva Slovenskej republiky. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: «Oba súdy...

úplne protiprávne a v rozpore so skutočným právnym stavom viedli celé súdne konanie

a vydali napadnuté rozsudky pri aplikácii slovenského právneho poriadku, ako rozhodného

právneho poriadku bez toho, aby toto malo akúkoľvek oporu v skutkovom stave a právnom

úkone uzatvorenom medzi účastníkmi konania.

Súd prvého stupňa v rozpore so skutkovým stavom a aj v rozpore s platným právnym

stavom... pri zodpovedaní úplne základnej otázky pri posudzovaní sporu s medzinárodným

prvkom, teda pri posudzovaní otázky, ktorá má vplyv na legálnosť a teda aj spravodlivosť

celého súdneho konania, bez akéhokoľvek podkladu v konaní ako aj v skutkovom stave,

najmä bez akejkoľvek opory v podpísaných zmluvách, konštatoval, že

„keďže si účastníci zmluvy zvolili právny poriadok Slovenskej republiky, spravuje

sa táto zmluva o dielo právnym poriadkom Slovenskej republiky“

Toto konštatovanie súdu je nepravdivé, v rozpore so skutočnosťou, ničím

nepodložené...

Zmluvné strany uzatvorili písomné Zmluvy o dodávke štepov a ich výsadbe, pričom

obsah zmluvy je úplne jasný, jednoduchý, jednostranový.

Z obsahu zmluvy je nepochybné, že zmluvné strany dohodu o voľbe práva neurobili,

ani takáto voľba rozhodného právneho poriadku nijako inak zo zmluvy nevyplýva.

Rovnako z obsahu celého konania je nepochybné, že k voľbe hmotného práva

nedošlo ani žiadnym iným spôsobom.

V celom súdnom konaní nebola vypočutá ani štatutárna zástupkyňa odporcu, ktorá

jediná by mohla potvrdiť alebo vyvrátiť, či došlo k dohode o voľbe...»

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na čl. 4 ods. 1 a 2 Dohovoru

o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorený na podpis v Ríme 19. júna 1980 (ďalej

len „dohovor o rozhodnom práve“) sama odvodzuje, že v jej veci sa mal ako rozhodný

právny poriadok aplikovať právny poriadok Rakúskej republiky, keďže v tomto štáte

sa nachádza registrované sídlo žalobkyne.

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jej označených práv podľa a dohovoru napadnutými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu a postupom, ktorý im predchádzal, zrušil napadnuté

rozsudky, vec vrátil na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € a náhradu trov konania. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľka

odôvodnila tým, že počas konania pred všeobecnými súdmi musela vynaložiť nemalé

finančné prostriedky na svoju právnu ochranu a znalecké dokazovanie.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

označených základných práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým

spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom

súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis

napr. , ). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky

je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným

právam, porušenie ktorých namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí

porušenie svojich základných práv.

13. Ústavný súd vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity nemá právomoc

preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal

krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

14. Vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľkou označených

základných práv rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, ústavný súd

v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom

rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa

dohovoru.

15. Podstatnú (a súčasne jedinú) námietku sťažovateľky tvorí jej nesúhlas so závermi

všeobecných súdov o tom, že medzi účastníkmi došlo k dohode o voľbe práva Slovenskej

republiky, na základe ktorého potom konajúce súdy vec posúdili a napokon aj meritórne

rozhodli.

16. Podľa oddielu 2 článku 3 bodu 1 dohovoru o rozhodnom práve (ktorý bol

rozhodným právnym predpisom v čase predmetného konania) zmluva sa spravuje právnym

poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť výslovná alebo musí

dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci

zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo

len jej časť.

17. Z citovaného znenia dohovoru o rozhodnom práve vyplýva, že pri určovaní

rozhodného práva, podľa ktorého sa majú spravovať i rozhodovať spory zo zmluvných

záväzkov, je v prvom rade preferovaná sloboda strán. Účastníci zmluvy majú právo zvoliť

si rozhodné právo pre svoj záväzkový vzťah, pričom môžu tak učiniť i konkludentne.

Je na posúdení jednotlivých skutkových okolností zo strany konajúceho súdu, a to v každom

prípade jednotlivo, či medzi účastníkmi došlo k dohode o voľbe práva, a až v prípade

absencie takejto dohody o voľbe práva môže konajúci súd pristúpiť k určeniu rozhodného

práva podľa ďalších diferenciačných kritérií v intenciách dohovoru o rozhodnom práve

(v čase rozhodovania vo veci sťažovateľky).

18. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi

účastníkmi došlo k dohode o voľbe rozhodného práva Slovenskej republiky, podľa ktorého

vo veci konal a rozhodol. Krajský súd sa so závermi súdu prvého stupňa stotožnil. Námietka

sťažovateľky smerujúca k ňou tvrdenému nesprávnemu posúdeniu rozhodného práva preto

vo svojej podstate smeruje proti zisteným skutkovým záverom konajúcich súdov týkajúcich

sa dohody o voľbe práva, ktoré však ústavný súd nie je oprávnený posudzovať, eventuálne

i prehodnocovať, tak ako to požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

21. Ústavný súd dospel k záveru, že konajúce súdy sa v napadnutých rozhodnutiach

ústavne konformným spôsobom vysporiadali s právnou otázkou rozhodného práva

a ústavný súd nezistil v ich postupe nič, čo by signalizovalo porušenie základných práv

sťažovateľky. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že nie je nevýznamnou

ani skutočnosť, že sťažovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa a taktiež pred

odvolacím súdom nikdy nenamietala nesprávnosť určenia rozhodného práva,

resp. neexistenciu dohody medzi účastníkmi o voľbe práva. Naopak, jej obrana bola

založená na právnej argumentácii v intenciách slovenského právneho poriadku, konkrétne

. Práve vychádzajúc z tejto skutočnosti potom nemôže obstáť

ani jej argumentácia, že „Ešte závažnejšie je toto pochybenie zrejmé v konaní

pred odvolacím súdom, ktorý sa otázkou rozhodného práva, ako to vyplýva z rozsudku

Krajského súdu Banská Bystrica, ani nezaoberal.“. Krajský súd sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku zaoberal predovšetkým námietkami sťažovateľky uvedenými

v jej odvolaní, a keďže sťažovateľka nenamietala určenie rozhodného práva, nebol

ani dôvod, aby krajský súd túto otázku bližšie analyzoval vo svojom odôvodnení, vzhľadom

aj na to, že otázku rozhodného práva posúdil okresný súd, ktorého rozsudok považoval

odvolací krajský súd za vecne správny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor,

nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod

zasahovať do záverov krajského súdu.

22. Taktiež ani ďalšie dôvody uvedené v sťažnosti, konkrétne, že „V celom súdnom

konaní nebola vypočutá ani štatutárna zástupkyňa odporcu, ktorá jediná by mohla potvrdiť

alebo vyvrátiť, či došlo k dohode o voľbe“, nie sú odkazujúc na už uvedené spôsobilé

spochybniť ústavnú konformnosť rozsudku krajského súdu. Z pripojených príloh nevyplýva

nič, čo by mohlo viesť k záveru, že sťažovateľke nebolo v konaní pred všeobecnými súdmi

umožnené plne uplatňovať svoje procesné práva. Sťažovateľka ani v sťažnosti neuviedla

žiaden relevantný dôvod, ktorý by naznačoval možné procesné pochybenie pri vykonávaní

dokazovania zo strany konajúcich súdov; napokon, pre úplnosť ústavný súd dopĺňa,

že konaní pred okresným súdom bol vypočutý i štatutár sťažovateľky, ale ani ten

nenamietal neexistenciu dohody o voľbe práva.

23. Ústavný súd poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie garantované a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením

je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. , ).

24. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , porušenie základného práva na vyjadrenie

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva vlastniť majetok

podľa len z dôvodov arbitrárnosti rozsudku krajského súdu, ústavný súd

iba odkazuje na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku krajského súdu v súvislosti

s namietaním porušenia základného práva podľa , resp. podľa

dohovoru, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa , a .

25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013