Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 95/2013
PDF · 192.12 KB
No categories available
IV. ÚS 95/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť H. V., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 2354/2012, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť H. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2012 doručená sťažnosť H. V., B.(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12 ods. 4
ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Er 2354/2012 v súvislosti s nevyplatením jej trov konania okresným súdom na
základe nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 98/2012 z 31. mája 2012, ktorým vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, prikázal okresnému súdu konať bez
zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €
a náhradu trov konania vo výške 314,18 €.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „(t)rovy konania jej zo strany OS Ba I
(porušovateľa) dodnes vyplatené neboli...
Preto sťažovateľka podala návrh na začatie exekučného konanie. Ten bol OS Ba 1
doručený dňa 22. 10. 2012, no v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zák.
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti) ostal OS BA I nečinný.“.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených práv uviedla: «OS
Ba I postupuje tak, že očividne porušuje jej ústavne garantované právo na spravodlivý
proces. Sťažovateľka je postupom OS Ba I (porušovateľa) jasne a bezostyšne
diskriminovaná... Máme na mysli postavenie H. V., ktorú sa porušovateľ (dlžník v kontexte
exekučného konania) zjavne snaží trestať: satisfakciu jej vyplatil po márnom uplynutí
patričnej lehoty a až po opakovaných prosbách H. V. Zvyšok nároku jej bez akéhokoľvek
vysvetlenia odmieta vyplatiť. OS Ba I sa postavil do pozície vrchnosti, ktorá mieni
rozhodovať o tom, či akceptuje svoje postavenie dlžníka.
Postup sťažovateľa je tak klasickým prejavom porušenia princípu rovností zbraní
medzi oprávnenou osobou, občiankou SR na jednej strane a povinným subjektom na druhej
strane, ktorým je štát, konkrétne OS Ba I, s možnosťou rozhodovať vo svojej kauze
a znemožniť, aby oprávnený dosiahol vydanie náležitého rozhodnutia voči dlžníkovi, keď
rozhodujúcim subjektom je sám dlžník...
Tvrdíme, že z vyššie uvedených skutočností sa dá vyvodiť záver o priamej spojitosti
porušenia základných práv sťažovateľky - H. V. - s ústavne fixovanými požiadavkami na
súdnu ochranu a spravodlivý proces. Medzi napadnutým postupom OS Ba I, teda medzi
ignorovaním povinnosti OS Ba I, priamo vyplývajúcej z Nálezu Ústavného súdu SR č. k. IV.
ÚS 98/2012 zo dňa 31. 05. 2012 a včasným nevyplatením priznanej satisfakcie a úplným
odmietnutím vyplatiť sťažovateľke priznané trovy konania pred ÚS SR zo strany OS Ba I
(porušovateľa) na strane jednej a porušenými základnými právami sťažovateľky na strane
druhej existuje priama príčinná súvislosť. To je stupňované odmietnutím OS Ba I v zákonom
stanovenej lehote, ale aj vôbec rozhodnúť o poverení k exekúcii (v intenciách § 44 a nasl.
Exekučného poriadku: zák. č. 233/1995 Z. z., v platnom znení, o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti). Postupom porušovateľa (OS Ba I) došlo a dochádza k porušeniu
základných práv sťažovateľky: je jej zo strany porušovateľa spôsobená ujma na právach
preto, že uplatnila svoje základné práva a slobody, je porušené jej právo vlastniť a
disponovať s majetkom. Je jej odopretá súdna ochrana. Porušovateľ svojím postupom
konkrétne porušil čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a ods. 5 v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Sťažovateľka sa domáhala ochrany jej práv aj v súlade s ustanoveniami zákona
č. 757/2004 Zb. o súdoch. ... Snaha sťažovateľky „hýbať záležitosťou“ sa však i tak
nestretla s adekvátnou súdnou odozvou. Je očividné, že z pozície OS Ba I neboli prijaté
žiadne reálne opatrenia, zaručujúce, aby OS Ba I splnil voči sťažovateľke to, čo mu ukladá
cit. právoplatný a vykonateľný Nález Ústavného súdu SR. OS Ba I dodnes ani nevydal
zákonom predvídané exekučné poverenie (no ani predpísaným uznesením nereagoval
negatívne). Sťažovateľka nevidí žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti,
resp. neefektívnej činnosti Okresného súdu Bratislava I.»
V súvislosti so sťažovateľkou namietanou nečinnosťou okresného súdu sťažovateľka
spolu so sťažnosťou predložila ústavnému súdu podanie zo 4. novembra 2012 adresované
predsedníčke okresného súdu, v ktorom uviedla: «upozorňujme, že podľa našich informácií
dňa 06. 11. t. r. je pätnástym dňom lehoty pre povinné vydanie exekučného poverenia...
exekučný návrh je pre lepšiu orientáciu v prílohe.
Naša mandantka - so znalosťou ZoÚS, ktorý v § 56 ods. 5 výslovne uvádza: „... ak
ÚS SR rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu“ ako aj so znalosťou Nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 59/2002 z 10. 07. 2002, ktorý obsahuje sentenciu, že nevyplatenie
priznaného finančného zadosťučinenia k rukám oprávneného sťažovateľa v zákonom
stanovenej dvojmesačnej lehote je porušením čl. 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR –
žiada o nápravu aktuálne nezákonného stavu a pre prípad renitencie dala nám jasný pokyn
podať voči OS Ba I ústavnú sťažnosť.»
Sťažovateľka návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnila takto: „Pre výraznú intenzitu zásahu do práv sťažovateľky - ignoranciu práva a
negovanie kompetencie ÚS SR zo strany porušovateľa: všeobecného súdu! - žiada
sťažovateľka, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- € (slovom päťsto
Eur). Renitencia a cynizmus OS Ba I by v nepotrestanej podobe viedli k stavu, že právo
občana na súdnu ochranu by sa stalo iluzórnym, bolo by teda ohrozené vo svojej podstate.“
Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava I odmietnutím vyplatiť trovy konania pred Ústavným
súdom SR porušil právo H. V. nar..., bytom: B., aby mohla vlastniť majetok a disponovať
ním a aby jej nebola spôsobená ujma na právach pre to, že uplatnila svoje základné práva a
slobody, zaručené čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a ods. 5 v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 2354/2012 porušil
právo H. V., nar..., bytom: B., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Okresnému súdu Bratislava I sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 2354/2012
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. H. V., nar..., bytom: B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
500,- € (slovom päťsto Eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť H. V., nar..., bytom: B., trovy
konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia
tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F., č. ú.:..., vedený vo V., a. s. B.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľka spája porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46
a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy s nečinnosťou okresného súdu
v označenom konaní v súvislosti s nevyplatením jej trov konania.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,
ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide
o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ťažisko argumentácie sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením ňou
označených základných práv a porušením čl. 12 ods. 4 ústavy spočíva v tom, že
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom z dôvodu, že okresný súd v zákonom
ustanovenej lehote nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci
v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.
K uvedenému ústavný súd už zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02), keď uviedol, že pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej
lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)
je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri
posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného
článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).
Ústavný súd navyše poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, z ktorej vyplýva,
že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne.
Z príloh predložených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podaním zo 17. októbra
2012 navrhla súdnemu exekútorovi, aby na základe nálezu ústavného súdu vykonal
exekúciu proti okresnému súdu. Následne, súdny exekútor podaním z 18. októbra 2012
požiadal okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Žiadosť o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bola okresnému súdu doručená 22. októbra 2012.
Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade posledným dňom lehoty na rozhodnutie
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol 6. november 2012.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 316/2012). V prípade, ak ústavný súd zistí,
že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).
Ústavný súd vzhľadom na doteraz uvedené konštatuje, prihliadajúc aj na uplynutie
zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
a doručenie sťažnosti ústavnému súdu, že sťažovateľkou namietané nedodržanie zákonom
ustanovenej lehoty na vydanie rozhodnutia nepredstavuje podľa jeho názoru takú intenzitu,
že by mu bolo možné pripísať ústavný rozmer, teda že by umožňovalo vysloviť porušenie
základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov
v napadnutom konaní po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Súčasný stav napadnutého
konania podľa názoru ústavného súdu nevylučuje definitívne možnosť prerokovania
predmetnej veci v primeranej lehote.
Zohľadňujúc uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť v tejto časti aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že predsedníčke okresného súdu podala sťažnosť
podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“); takouto
sťažnosťou má byť podľa jej tvrdenia podanie zo 4. novembra 2012. Z obsahu tohto
podania je však zrejmé, že sťažovateľka namietala prieťah v postupe okresného súdu ešte
pred uplynutím zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (6. novembra 2012). Zohľadňujúc túto skutočnosť ústavný súd obsahovo
vyhodnotil podanie označené sťažovateľkou ako sťažnosť len ako upozornenie na blížiace
sa uplynutie zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, a nie ako kvalifikovanú sťažnosť podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004
Z. z. Plynutie zákonnej lehoty na vykonanie príslušného procesného úkonu zo strany súdu
z povahy veci v zásade vylučuje možnosť, aby v zákonom predpokladanom časovom rámci
došlo k ústavne relevantnému prieťahu v postupe súdu. Kvalifikované podanie sťažnosti
podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. tak prichádza do úvahy v zásade až po
uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie príslušného úkonu zo strany súdu. Znamená to, že
v relevantnom čase účinný prostriedok na ochranu ňou označených práv sťažovateľka
neuplatnila; uplatnila ho predčasne, t. j. v čase, keď reálne k prieťahom v namietanom
konaní nemohlo ešte vôbec dochádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy označeným postupom okresného súdu ústavný súd odmietol aj zvyšnú časť
sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 5 a čl. 46 ústavy, ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy, pretože v danom prípade ich
porušenie nemožno posudzovať bez spojitosti s čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka totiž
namieta porušenie svojich základných práv a tiež porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní v priamej príčinnej súvislosti (z rovnakých dôvodov)
s namietaným porušením jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky (prikázanie okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania), ktoré
sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv, stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci za
predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013