Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 131/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., právne zastúpenej A., s. r. o., v mene

ktorej koná JUDr. M. V., advokát – konateľ, vo veci namietaného porušenia základných

práv zaručených v a , základných

práv zaručených v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. z 13. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

na porušenie základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 13. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:

1.1 V dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo 23. apríla 2011, vznikla pôvodne

poškodenej (s bydliskom v K.) škoda na jej osobnom motorovom vozidle. Vinník dopravnej

nehody (a škodca) bol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

svojho motorového vozidla u poisťovateľa, ktorý má sídlo v Maďarsku (ďalej len

„poisťovateľ“), avšak na území Slovenskej republiky má svojho likvidačného zástupcu.

Po zadovážení znaleckého posudku na preukázanie výšky skutočnej škody poškodenou

tento likvidačný zástupca v mene a na účet poisťovateľa poškodenej splnil časť ňou

uplatneného nároku. Likvidačný zástupca poisťovateľa však „z tohto uplatneného nároku

neuznal sumu vo výške 500 EUR z dôvodu zrážky titulom nesprávne zaradenie ND do tried

v posudku a neuznal sumu vo výške 104 EUR za znalecký posudok“.

Neuhradená tak zostala časť poškodenou uplatneného nároku v sume 604 € a túto

časť pôvodne poškodená postúpila na sťažovateľku.

1.2 Sťažovateľka už uvedené nároky uplatnila voči poisťovateľovi návrhom

z 12. júna 2012 (označeným ako „Návrh na začatie konania a vydanie európskeho

platobného rozkazu“). V petite tohto návrhu žiadala „konajúci (okresný, pozn.) súd, aby

vydal tento

Európsky platobný rozkaz:

Žalovaný (poisťovateľ, pozn.) je povinný zaplatiť žalobkyni (sťažovateľke, pozn.) sumu

vo výške 604,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 604,- € od

29. 3. 2012 do zaplatenia.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania...“

K návrhu v textovej forme bol pripojený „Návrh na vydanie európskeho platobného

rozkazu“ na tlačive A, uvedenom v prílohe I k nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady

(ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom

rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, 30. decembra 2006, s. 1) v znení účinnom pred 23. októbrom 2012

(ďalej len „nariadenie o EPR“). V tlačive sťažovateľka okrem iného uviedla, že

- dôvodom právomoci okresného súdu je „bydlisko držiteľa poistky, poisteného alebo

osoby, ktorá má prospech z poistenia“;

- uplatňovaná „pohľadávka sa týka nároku na náhradu škody titulom poistného plnenia –

zákonné poistenie v prípade vzniku škodovej udalosti“.

1.3 Okresný súd rozhodnutím sp. zn. z 13. júla 2012 vydaným na tlačive

D uvedenom v prílohe IV nariadenia o EPR návrh sťažovateľky na vydanie európskeho

platobného rozkazu (ďalej aj „EPR“) zamietol. Dôvody odmietnutia vyjadril v príslušnej

kolónke tlačiva vpísaním kódov dvoch predtlačených odôvodnení, podľa ktorých „Návrh sa

nevzťahuje na peňažnú pohľadávku s určenou výškou, ktorá je splatná ako je uvedené

v článku 4 nariadenia (o EPR, pozn.) (článok 11 ods. 1 písm. a)“. K políčku existuje

na tlačive prázdne políčko s nadpisom „Ďalšie informácie (v prípade potreby)“, ktoré však

okresný súd ponechal bez akéhokoľvek údaja.

1.4 Uvedeným rozhodnutím i postupom okresného súdu malo dôjsť k porušeniu

základných práv sťažovateľky, ktoré sťažovateľka (v citovanom texte označovaná ako

„sťažovateľ“) odôvodňuje takto (zvýraznenia ako v origináli):

«Pokiaľ ide o skutkové okolnosti prípadu, predmetom konania bolo zaplatenie

peňažnej sumy, ktorá tvorila škodu vzniknutú sťažovateľovi, ktorú si voči žalovanému

uplatňoval v zmysle plnenia vyplývajúceho z príslušných uzavretých poistných zmlúv

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla. Pôvod tejto pohľadávky má zmluvný

charakter, nakoľko sa jedná o poistné plnenie a teda odôvodnenie Okresného súdu, že

v konaní si sťažovateľ uplatňuje pohľadávku, ktorá nie je splatná nie je správne. Táto

pohľadávka bola sťažovateľovi čiastočne žalovaným už uhradená a v tomto konaní si

uplatňoval voči žalovanému iba zvyšok tejto pohľadávky, ktorú žalovaný neuznal napriek

tomu, že mu sťažovateľ predložil vyhotovený znalecký posudok preukazujúci dôvodnosť

pohľadávky. O splatnosti tejto pohľadávky nemohli byť žiadne pochybnosti.

Naviac sťažovateľ sa v konaní domáhal nielen vydania európskeho platobného

rozkazu, ale najmä začatia konania vo veci samej ako to je zrejmé z podanej žaloby.

Po telefonickom rozhovore s príslušným Okresným súdom sťažovateľ zistil, že po zamietnutí

návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu je celé ním iniciované konanie označené

ako právoplatne skončené bez toho, aby sťažovateľovi bolo doručené aj osobitné uznesenie

o zastavení konania. Vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie

európskeho platobného rozkazu nie je možné podať opravný prostriedok, podanie

samotného dovolania je tiež vylúčené, keďže nejde o právoplatné rozhodnutie dovolacieho

súdu, sťažovateľ nemá žiadny iný opravný prostriedok ako je iba táto ústavná sťažnosť.

Podľa nášho názoru Okresný súd nielenže nesprávne postupoval, keď po tom, čo

zamietol návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu celé konanie právoplatne

ukončil a nevytýčil termín pojednávania, ale aj absolútne vôbec neodôvodnil svoje

rozhodnutie. Podľa nášho názoru, po zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného

rozkazu mal v konaní v zmysle podanej žaloby ďalej konať a určiť termín pojednávania

na prejednanie veci. Konaním Okresného súdu však bola účastníkovi konania a teda

sťažovateľovi úplne odňatá možnosť konať pred súdom a uplatniť si svoje práva súdnou

cestou. Okresný súd sťažovateľa ani nevyzval na žiadnu úpravu podanej žaloby a pod.

Podľa ustanovenia o platobnom rozkaze sa použijú primerane,

pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. Vzhľadom na skutočnosť, že nariadenie

č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze nestanovuje inak

pokiaľ dôjde k zamietnutiu návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, mal súd

aplikovať ustanovenia ohľadne platobného rozkazu podľa a nasled. a podobne

ako v prípade, ak nevydá platobný rozkaz keď naň nie sú splnené podmienky a stanoví

termín pojednávania za účelom prejednania veci, aj v tomto prípade mal stanoviť termín

pojednávania, vec náležite prejednať, ale nie bez odôvodnenia ukončiť.

Taktiež chceme zdôrazniť, že rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na vydanie

európskeho platobného rozkazu neobsahuje takmer žiadne odôvodnenie, nie je nám zrejmé

na základe akého zistenia súd dospel k záveru, že pohľadávka nie je splatná. Samotné

konštatovanie tejto skutočnosti nemôže nahrádzať právo účastníka na náležité odôvodnenie

rozhodnutia.

V zmysle judikatúry ESĽP, legitímny výkon spravodlivosti vyžaduje, aby súdy

v dostatočnej miere uvádzali dôvody, na ktorých sú založené ich rozhodnutia. Rozsah tejto

povinnosti môže závisieť od povahy daného rozhodnutia a jeho určenie je vecou

konkrétnych skutkových okolností prípadu (mutatis mutandis, Van de Hurk v. Holandsko).

Ústavný súd k tomu uvádza, že objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť

nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi (). Ďalej, rozhodnutie orgánu verejnej moci síce

nemusí byť totožné s očakávaniami účastníka konania, avšak „z hľadiska odôvodnenia musí

spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach“ (). Ústavný

súd zároveň uvádza, že vyhodnotenie skutkového stavu nesmie byť formalistické, „ale

s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu musí dať v zásadných veciach konkrétnu

a nespochybniteľnú odpoveď“, pričom „podcenenie tejto povinnosti... vytvoriť presvedčivé

rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti zreteľne vyvoláva účinky

arbitrárnosti a porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Uvedenou súdnou praxou a ustálenou judikatúrou sa však Okresný súd vôbec

nezaoberal, rozhodnutie Okresného súdu je podľa nášho názoru absolútne neodôvodnené

a arbitrárne, pričom nie je podstatné, že sa jedná o európsky platobný rozkaz. Aj pri

zamietnutí návrhu na európsky platobný rozkaz je podľa nášho názoru súd povinný

zdôvodniť svoje rozhodnutie a náležite ho odôvodniť.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (). Právo

na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé.

Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.

Podcenenie povinnosti súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre

zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvoláva účinky arbitrárnosti a porušenia základného

práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd už

vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že základné právo na súdnu ochranu je

v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie tohto práva.

Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že fyzickým

osobám a právnickým osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov

a iných orgánov ().

Čl. 46 ods. 1 a Listiny... je primárnym východiskom na zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky oprávnených

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy obsahu práva

na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

48 ). Všeobecné súdy poskytujú ochranu základnému právu na spravodlivý proces

tak, že postupujú v konaní v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. ,

, ).

Postupom Okresného súdu v tom smere, že bez legitímneho zdôvodnenia právoplatne

zastavil konanie iniciované sťažovateľom a svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil, došlo

k obmedzeniu a porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadreného v článku 46 ods. 1

SR a Listiny..., ako aj základného práva podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru...»

1.5 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie

a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti O. s. r. o., na spravodlivé

prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj základné právo sťažovateľa,

obchodnej spoločnosti O. s. r. o., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48

ods. 2 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti O. s. r. o., na súdnu ochranu

podľa článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny... porušené bolo.

Rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu zo dňa

13. 7. 2012 vydaný pod sp. zn. Okresným súdom Dolný Kubín sa zrušuje a vec

sa vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Dolný Kubín je povinný nahradiť trovy konania...“

2. Ustanovenia právnych predpisov použiteľné v prerokovávanej veci v podstatných

častiach znejú takto:

2.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

2.2 Článok 6 ods. 1 dohovoru v časti, ktorá je v prerokúvanej veci podstatná, znie

takto:

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. (...)

2.3 Konanie o vydanie európskeho platobného rozkazu je upravené v nariadení

o EPR, ktorého podstatné časti znejú takto:

Článok 2

Rozsah pôsobnosti

1. Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach. (...)

2. Toto nariadenie sa nevzťahuje na: (...)

d) pohľadávky, ktoré vznikli z mimozmluvných záväzkov, pokiaľ

(i) neboli predmetom dohody medzi stranami alebo nedošlo k uznaniu dlhu,

alebo

(ii) sa netýkajú vyrovnaných dlhov, ktoré vznikli zo spoločného vlastníctva majetku.

(...)

Článok 4

Európske konanie o platobnom rozkaze

Európske konanie o platobnom rozkaze sa zavádza na účely uspokojovania

peňažných pohľadávok s určenou výškou, ktoré sú splatné v čase podania návrhu na

vydanie európskeho platobného rozkazu. (...)

Článok 7

Návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu

1. Návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu sa podáva prostredníctvom

vzorového tlačiva A ako je uvedené v prílohe I. (...)

Článok 8

Preskúmanie návrhu

Súd konajúci vo veci návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu preskúma

čo najskôr a na základe tlačiva návrhu, či sú splnené požiadavky v článkoch 2, 3, 4, 6 a 7

a či sa pohľadávka javí byť opodstatnená a návrh prípustný. Toto preskúmanie sa môže

uskutočniť automatizovaným postupom. (...)

Článok 11

Zamietnutie návrhu

1. Súd návrh zamietne, ak

a) nie sú splnené požiadavky stanovené v článkoch 2, 3, 4, 6 a 7;

alebo

b) pohľadávka je zjavne neopodstatnená; (...)

Navrhovateľ je oboznámený s dôvodmi zamietnutia návrhu prostredníctvom

vzorového tlačiva D, ako je uvedené v prílohe IV.

2. Proti zamietnutiu návrhu nie je prípustný opravný prostriedok.

3. Zamietnutie návrhu nebráni navrhovateľovi, aby sa pokúsil o uspokojenie

pohľadávky prostredníctvom nového návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu

alebo akéhokoľvek iného konania dostupného podľa práva členského štátu. (...)

Prílohou IV nariadenia o EPR je vzorové tlačivo D označené ako „Rozhodnutie

o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu“, ktoré na prvej strane

obsahuje vyplniteľné kolónky na označenie súdu, účastníkov konania a ich zástupcov.

Na druhej strane rozhodnutia je obsiahnutý predtlačený vlastný text rozhodnutia, ktorý znie:

„Súd preskúmal Váš návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu v súlade

s článkom 8 nariadenia (ES) č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie

o platobnom rozkaze, a zamieta ho z tohto dôvodu(ov):

01 Návrh nepatrí do rozsahu pôsobnosti článku 2 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)).

02 Návrh sa nevzťahuje na cezhraničný spor v zmysle článku 3 nariadenia (článok 11 ods. 1

písm. a)).

03 Návrh sa nevzťahuje na peňažnú pohľadávku s určenou výškou, ktorá je splatná ako je

uvedené v článku 4 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)).

04 Súd nemá právomoc podľa článku 6 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)).

05 Návrh nespĺňa požiadavky uvedené v článku 7 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)).

06 Pohľadávka je zjavne neopodstatnená (článok 11 ods. 1 písm. b)).

07 Návrh nebol doplnený alebo opravený v lehote stanovenej súdom (článok 9 ods. 2

a článok 11 ods. 1 písm. c)).

08 Návrh nebol zmenený v lehote stanovenej súdom (článok 10 a článok 11 ods. 1 písm. d)).

Dôvod(y) zamietnutia (uveďte kód).“

Pod tým sú uvedené tieto štyri vyplniteľné kolónky:

„Kód Ďalšie informácie (v prípade potreby)

03.“

2.4 Ďalej sú v prerokúvanej veci použiteľné niektoré ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré znejú takto:

Platobný rozkaz

§ 172

(1) Súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať

platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce

zo skutočností uvedených navrhovateľom. (...)

(3) Ak súd nevydá platobný rozkaz, nariadi pojednávanie. (...)

§ 174a

Európsky platobný rozkaz

(1) Európsky platobný rozkaz je platobný rozkaz vydaný podľa osobitného predpisu.

(nasleduje odkaz na nariadenie o EPR, pozn.)

(2) Európsky platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné

doručenie je vylúčené; to neplatí, ak sa európsky platobný rozkaz doručuje zástupcovi

odporcu.

(3) Európsky platobný rozkaz sa doručuje do cudziny.

(4) Ustanovenia o platobnom rozkaze sa použijú primerane, pokiaľ osobitný predpis

neustanovuje inak. (nasleduje odkaz na nariadenie o EPR, pozn.)“

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

4. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu

došlo k zásahu do jej práva na prístup k súdu zaručeného v , ktorého

znenie je takmer doslovne totožné s čl. 36 ods. 1 listiny.

4.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu

ochranu upraveného v zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému

orgánu majúcemu právomoc na prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (). Z doslovného

znenia ustanovenia vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý

„spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je v prípade občianskeho súdneho

konania najmä . Súčasťou práva zaručeného v

nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred konajúcim orgánom

úspešný. Tento orgán nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania,

v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov.

, , , ).

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je

alternatívnou ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (zhodne napríklad ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

4.2 Konanie o vydanie EPR je osobitným druhom konania, ktoré sa začína na návrh,

ktorým účastník žiada o vydanie EPR a ktorý sa podľa čl. 7 ods. 1 nariadenia o EPR

zásadne podáva na tlačive ustanovenom v prílohe I tohto nariadenia. Výsledkom tohto

konania je buď vydanie EPR v súlade s návrhom, alebo zamietnutie návrhu na jeho vydanie.

Zamietnutie návrhu na vydanie EPR nemá vplyv na možnosť inak uplatniť právo, ktoré bolo

predmetom návrhu (čl. 11 ods. 3 nariadenia o EPR). Cieľom konania o vydanie EPR teda

nie je dosiahnuť meritórne rozhodnutie o hmotnom práve, teda rozhodnutie o tom, či právo

navrhovateľa existuje alebo nie a či je odporca povinný splniť jemu korešpondujúcu

povinnosť, alebo nie. Európsky platobný rozkaz je rozhodnutím, ktoré sa vydáva len

na základe jednostranných tvrdení navrhovateľa, nie v kontradiktórnom konaní, a preto

možno európskym platobným rozkazom návrhu navrhovateľa len vyhovieť (neprichádza

do úvahy zamietavý platobný rozkaz). Výsledkom konania o vydanie EPR tak nemôže byť

zamietajúce rozhodnutie, ktoré by s účinkami rei iudicatae rozhodlo o tom, že uplatnené

právo navrhovateľa neexistuje, prípadne odporca nie je povinný plniť jemu zodpovedajúcu

povinnosť. Predmetom konania o EPR je, naopak, len otázka, či sú splnené podmienky

na vydanie EPR, alebo nie, pričom neexistencia zjavnej neodôvodnenosti pohľadávky je len

jednou z nutných, nie však dostačujúcich podmienok na jeho vydanie. EPR môže ďalej

nadobudnúť charakter exekučného titulu len v spojení s nečinnosťou odporcu (nepodaním

odporu). Naopak, jeho činnosťou (podaním odporu) sa EPR ex lege (vzhľadom na prameň

právnej úpravy, ktorým nie je lex – zákon, ale nariadenie – regulatio, by bol namieste skôr

výraz ex regulatione) ruší.

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že (európsky) platobný rozkaz

nemožno považovať za súdne rozhodnutie v pravom slova zmysle, ale že ide o formu

kvalifikovanej súdnej upomienky na zaplatenie splatnej pohľadávky (z toho vyplýva

napríklad i označenie konania o vydanie platobného rozkazu ako „upomínacie konanie“,

používané i na území dnešnej Českej republiky pred 1. januárom 1951 v zákone č. 67/1873

ríš. zák. a odvodené z nemeckého pojmu „Mahnverfahren“), ktorá – pokiaľ sa jej

neodporuje – nadobúda účinky exekučného titulu.

4.3 Na účely ďalšieho výkladu – a tiež v súvislosti s tým, že sama sťažovateľka sa

snaží poukazovať na určité podobnosti konania o EPR s vydávaním platobného rozkazu

podľa a nasl. – považuje ústavný súd za účelné stručne priblížiť rozdiely medzi

týmito dvoma konaniami, k čomu najlepšie poslúži stručný prehľad vývoja úpravy

platobného rozkazu v právnych úpravách civilných procesných kódexov účinných na území

Slovenskej republiky.

Uhorský Občiansky sporový poriadok (zákonný článok I/1911, ďalej len „uhorský

“) obsahoval v ôsmom titule ( až ) úpravu tzv. rozkazného konania (maď.

„fizetési meghagyásos eljárás“). Rozkazné konanie sa začínalo návrhom (žiadosťou)

o vydanie platobného rozkazu (maď. „fizetési meghagyás kibocsátása iránti kérelem“,

§ 590), ktorého predmetom mohli byť len pohľadávky obmedzeného druhu a výšky (§ 588).

Podanie návrhu malo síce rovnaké účinky ako podanie žaloby (§ 590 ods. 6), avšak

nepovažovalo sa za žalobu (maď. „keresetlevél“), v dôsledku čoho na jeho základe

nemohlo – ak nebolo možné platobný rozkaz vydať – byť nariadené pojednávanie vo veci

samej a pokračovať v riadnom spornom konaní až do vydania rozsudku. Rozkazné konanie

bolo postavené na prísnom formalizme, čo sa okrem iného prejavovalo v tom, že návrh

na vydanie platobného rozkazu nebolo možné vrátiť na odstránenie nedostatkov (§ 591

ods. 6). Nedostatky návrhu, ako aj akýkoľvek nedostatok podmienok konania a tiež zjavná

neopodstatnenosť alebo súdna nevymáhateľnosť pohľadávky (maď. „a követelés alaptalan,

birói úton nem érvényesíthető...“) mali podľa § 591 ods. 2 za následok odmietnutie návrhu

(žiadosti). Odmietnutím návrhu bolo rozkazné konanie skončené, náhradný postup

napríklad v podobe nariadenia pojednávania vo veci samej a pokračovania v riadnom

spornom konaní neexistoval. Zákon však umožňoval v takom prípade zachovať

hmotnoprávne účinky odmietnutého návrhu tým, že navrhovateľ do 30 dní po odmietnutí

podal riadnu žalobu alebo nový návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý spĺňal všetky

zákonné náležitosti (§ 600). Z uvedeného je zrejmé, že rozkazné konanie podľa uhorského

bolo vybudované na v zásade rovnakých princípoch ako konanie podľa nariadenia

o EPR.

o konaní v občianskych súdnych veciach (občiansky súdny

poriadok, ďalej len „OSP z roku 1954“) priniesol v úprave rozkazného konania podstatnú

zmenu predovšetkým tým, že prestal rozkazné konanie ponímať ako samostatné konanie.

Podľa § 425 uvedeného zákona totiž súd mohol vydať platobný rozkaz, ak žalobca v žalobe

navrhol jej vybavenie týmto spôsobom. Z uvedeného vyplýva, že návrh na vydanie

platobného rozkazu už nepredstavoval samostatný spôsob súdneho uplatnenia určitej

pohľadávky, ale vedľajší návrh urobený v žalobe. Z toho je taktiež zrejmé, že súčasne

s týmto návrhom bola podaná i riadna žaloba, takže sa na rozdiel od predchádzajúcej úpravy

v uhorskom súčasne začínalo i riadne občianske súdne konanie. Logickým dôsledkom

tohto ponímania platobného rozkazu bolo ustanovenie § 425 ods. 4, z ktorého v spojení

s z roku 1954 vyplývalo, že v prípade, ak nebolo žalobu možné vybaviť

navrhovaným platobným rozkazom, konalo sa o žalobe riadne občianske súdne konanie,

teda sa na jej prerokovanie nariadilo ústne pojednávanie.

Prakticky v tejto podobe prebral úpravu „rozkazného konania“ i v súčasnosti účinný

schválený v roku 1963.

4.4 Z tohto výkladu je zrejmé, že existujú podstatné rozdiely medzi konaním

o vydanie EPR a úpravou vydávania platobného rozkazu v aktuálnom Občianskom súdnom

poriadku. Kým aktuálne poníma platobný rozkaz ako jeden

zo spôsobov vybavenia žaloby a pre prípad, že platobný rozkaz nie je možné vydať,

predpokladá riadne konanie o hmotnoprávnom nároku uplatnenom žalobou, t. j.

pojednávanie a rozhodnutie o ňom, predmetom konania o vydanie EPR podľa nariadenia

o EPR je len samotná otázka, či bude EPR vydaný, alebo nie. Inak povedané, predmetom

tohto konania tak nie je samotný hmotnoprávny nárok, ale len otázka, či možno na jeho

presadenie využiť (európsky) platobný rozkaz, teda či sú splnené podmienky jeho vydania

ustanovené v nariadení o EPR. Nesplnenie určených podmienok sa prejaví v podobe

zamietnutia návrhu rozhodnutím súdu, proti ktorému síce nemožno podať opravný

prostriedok, ktoré však zároveň nemá vplyv na možnosť uplatniť vlastný nárok opätovne

v inom konaní dostupnom podľa práva príslušného členského štátu (čl. 11 ods. 2 a 3

nariadenia o EPR).

4.5 Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 4.1 tohto uznesenia), možno záruky

vyplývajúce z práva na súdnu ochranu zaručeného v vnímať

diferencovane v závislosti od druhu, prípadne štádia konania, v ktorom účastník uplatňuje

svoje právo. Tomu sú prispôsobené i procesné ustanovenia upravujúce odôvodnenia

jednotlivých typov súdnych rozhodnutí. Náležitosti odôvodnenia rozsudku sú podrobne

upravené v , pričom podrobnosť ich úpravy vyplýva z toho, že rozsudkom

sa rozhoduje o veci samej, teda o uplatnenom nároku ( ), a tak vyhovujúci,

ako aj zamietajúci rozsudok má účinok rozhodnutej veci (res iudicata, ).

Naopak, sám nevyžaduje pri procesných uzneseniach, ktoré

samy osebe nemajú takéto procesné účinky, podľa okolností žiadne odôvodnenie (porov.

).

Ústavný súd preto s ohľadom na povahu a účinky rozhodnutia o zamietnutí návrhu

na vydanie EPR dospel k záveru, že toto rozhodnutie je len procesným rozhodnutím o tom,

že nie sú splnené podmienky na vydanie EPR podľa návrhu navrhovateľa ustanovené

v nariadení o EPR. Preto požiadavky na odôvodnenie takéhoto rozhodnutia, ktoré navyše

nepredstavuje žiadnu prekážku prístupu k súdnej ochrane vlastného hmotného práva, ktoré

bolo uplatnené návrhom na vydanie EPR a ktoré možno opätovne uplatniť riadnou žalobou,

resp. novým návrhom na vydanie EPR, môžu byť primerane prispôsobené povahe a účelu

tohto rozhodnutia, pretože sa ním len rozhoduje o otázke, či navrhovateľovi bude umožnený

prístup k skrátenému uplatneniu jeho práva formou EPR alebo nie. Nariadenie o EPR

pritom predpokladá, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie EPR sa odôvodňuje

v prvom rade pomocou predvolených číselných kódov (čl. 11 ods. 1 v spojení so vzorovým

tlačivom D v prílohe IV nariadenia o EPR). Navyše, čl. 8 nariadenia o EPR hovorí o tom, že

kontrola splnenia podmienok na vydanie EPR sa môže vykonávať automatizovaným

spôsobom, čo samo osebe umožňuje vykonávať túto činnosť len s minimálnym nasadením

ľudskej tvorivej aktivity, ktorú by si však obsiahlejšie odôvodnenie rozhodnutia

o zamietnutí návrhu na vydanie EPR nepochybne vyžadovalo.

Odopretie vydania EPR – teda zamietnutie návrhu na jeho vydanie – nepredstavuje

rozhodnutie o tom, že uplatnená pohľadávka je neopodstatnená, ale len o tom, že

zo skutočností uvedených navrhovateľom a z listín ním predložených sa súdu pri

posudzovaní návrhu na vydanie EPR javila ako taká, ktorú nemožno uplatňovať návrhom

na jeho vydanie. Takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia len formou odkazu

na predvolené štandardizované stručné odôvodnenia označené číselným kódom, bez

ďalšieho vysvetľujúceho textu preto ústavný súd akceptuje ako súladné s požiadavkami

a listiny, keďže je v prvom rade súladné s príslušnými

ustanoveniami nariadenia o EPR a nepredstavuje prekážku na nové uplatnenie

hmotnoprávneho nároku navrhovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažuje postup

okresného súdu, ktorý zamietol návrh sťažovateľky na vydanie EPR a svoj

postup odôvodnil len odkazom na jeden z predvolených štandardizovaných dôvodov

predpokladaných vo vzorovom tlačive D v prílohe IV nariadenia o EPR, za porušenie

ústavného práva na prístup k súdu podľa ani podľa listiny.

Keďže ústavný súd nie je alternatívnou ani opravnou inštanciou v rámci systému

všeobecného súdnictva, nie je oprávnený preskúmavať, či dôvody, kvôli ktorým

bol zamietnutý návrh na vydanie EPR, aj plne obstoja z hľadiska nariadenia o EPR, resp.

príslušných hmotnoprávnych ustanovení upravujúcich uplatňovanú pohľadávku. Takýto

postup by navyše odporoval jednoznačnému úmyslu európskeho zákonodarcu vyjadrenému

v podobe vylúčenia opravného prostriedku proti takému rozhodnutiu súdu (čl. 11 ods. 2

nariadenia o EPR).

5. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 , ktorého znenie je takmer doslovne totožné so znením listiny,

hoci z textu jej sťažnosti nie je úplne zrejmé, ktorý z konkrétnych komponentov tam

zaručeného práva (právo na verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci za jej

prítomnosti, právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov alebo právo na vyjadrenie sa

k vykonávaným dôkazom) mal byť postupom a rozhodnutím okresného súdu porušený.

Je však zrejmé, že práva zaručené v uvedených článkoch sa viažu na „prerokovanie veci“.

Ústavný súd už vo svojej skoršej judikatúre (, č. 56/1997 Zbierky nálezov

a uznesení ústavného súdu) konštatoval, že pojem „prerokovanie veci“ nezahŕňa aj konanie

a rozhodovanie o procesných úkonoch a návrhoch, ktoré nie sú podaniami vo veci samej.

Preto v týchto prípadoch zákon môže predvídať napríklad rozhodovanie bez verejného

pojednávania a bez prítomnosti účastníka. Z tohto pohľadu je v prípade konania o vydanie

EPR za takýto „zákon“ potrebné považovať práve nariadenie o EPR, ktoré má pred

formálnym zákonom prednosť ( , rovnako aj , č. 3/2011

Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu, časť V.3.4). Toto nariadenie pritom

nepredpokladá verejné ústne pojednávanie, na ktorom by navrhovateľ mal a mohol byť

prítomný, ani právo navrhovateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, keďže súd o vydaní

EPR alebo zamietnutí návrhu na jeho vydanie rozhoduje len na základe listín predložených

samotným navrhovateľom. Keďže podľa už vysloveného názoru ústavného súdu má

rozhodovanie o návrhu na vydanie EPR viac povahu rozhodovania o procesnom podaní než

o vlastnom hmotnoprávnom nároku uplatnenom týmto spôsobom, považuje ústavný súd

takúto úpravu za prípustnú. O zbytočných prieťahoch nemožno v prerokúvanej veci

(doručenie návrhu okresnému súdu 12. júna 2012, zamietnutie návrhu rozhodnutím

z 13. júla 2012) hovoriť vôbec.

6. Podobne vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka vo svojej sťažnosti

nepredkladá takmer žiadnu argumentáciu a obmedzuje sa v podstate len na citáciu tohto

ustanovenia, hoci takáto argumentácia by – osobitne s ohľadom na to, že sťažovateľka je

riadne zastúpená advokátom – bola v konaní pred ústavným súdom viac než žiaduca.

Uvedené ustanovenie totiž v sebe podľa stálej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zahŕňa niekoľko komponentov [porov. Svák, J. Ochrana

ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv).

II. rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKODEX, 2006, s. 341 a nasl., podobne aj Kmec, J.

In Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 572 a nasl.], z ktorých jedným z najdôležitejších je

právo na prístup k súdu, aby tento rozhodol o občianskom práve alebo záväzku

navrhovateľa. Tento komponent v sebe zahŕňa i právo na konečné – meritórne rozhodnutie

v takej veci, ktorá bola súdu predložená (porov. napríklad Kohlhofer a Minarik proti Českej

republike, sťažnosti č. 32921/03, č. 28464/04 a č. 5344/05, rozsudok z 15. októbra 2009,

ods. 90 a v ňom citovaná prejudikatúra). Právo na súd však podľa názoru ESĽP nie je

neobmedzené, pretože už sama povaha tohto práva vyžaduje právnu úpravu na úrovni štátu,

ktorý má v tomto ohľade určitý priestor na uváženie. Také obmedzenia však nemôže

sťažovať alebo zužovať prístup osoby k súdu takým spôsobom alebo v takom rozsahu, že by

sa tým zasiahlo do samej podstaty tohto práva (porov. napríklad Borobar a ďalší proti

Rumunsku, sťažnosť č. 5663/04, rozsudok z 29. januára 2013, ods. 69). Z uvedených

dôvodov judikatúra ESĽP akceptuje ako prípustné sťaženie práva na prístup k súdu

napríklad situáciu, keď poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní,

avšak o jeho nároku sa meritórne nerozhodne, ale súd ho odkáže na občianske konanie,

ktoré musí poškodený začať novou žalobou. Takúto úpravu a postup považuje ESĽP

za súladné s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru za predpokladu, že toto nové konanie

predstavuje rozumný alternatívny prostriedok efektívnej ochrany práva danej osoby [porov.

Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok z 28. októbra 1998, ods. 112; Ernst a ďalší proti

Belgicku, sťažnosť č. 33400/96, rozsudok z 15. júla 2003, ods. 53 až 55; Moldovan a ďalší

proti Rumunsku, sťažnosti č. 41138/98 a č. 64320/01, rozsudok (č. 2) z 12. júla 2005,

ods. 118 až 122; Forum Maritime S. A. proti Rumunsku, sťažnosti č. 63610/00

a č. 38692/05, ods. 91 až 94; Borobar a ďalší proti Rumunsku, ods. 56].

Tieto závery judikatúry ESĽP sú podľa názoru ústavného súdu v celom rozsahu

použiteľné aj v prerokúvanej veci. Sťažovateľka sa rozhodla uplatniť svoj nárok formou

návrhu na vydanie EPR, ktorý bol však príslušným súdom zamietnutý. Už viackrát citované

ustanovenie čl. 11 ods. 3 nariadenia o EPR však sťažovateľke umožňuje uplatniť jej právo

opätovne iným spôsobom, ktorý je dostupný podľa právnych predpisov Slovenskej

republiky, ba dokonca aj novým návrhom na vydanie EPR. Za iný dostupný spôsob možno

považovať najmä štandardný návrh (žalobu) v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

sťažovateľka môže voči poisťovateľovi domáhať zaplatenia súm uvedených v jej návrhu

na vydanie EPR. Je síce pravdou, že konanie o žalobe je o niečo formálnejšie, a tým

potenciálne i dlhšie než konanie o vydanie EPR, avšak na druhej strane rozsudok vydaný

v konaní o takejto žalobe nie je možné jednoducho zrušiť podaním odporu zo strany

odporcu (žalovaného). Za týchto okolností nie je možné podľa názoru ústavného súdu

tvrdiť, že by uplatnenie práva štandardnou žalobou nepredstavovalo „rozumný alternatívny

prostriedok efektívnej ochrany“ sťažovateľkinho nároku voči poisťovateľovi v zmysle už

citovanej judikatúry ESĽP. Existencia takéhoto prostriedku však vylučuje, aby

v sťažovateľkinej veci došlo k porušeniu práva na prístup k súdu.

7. Ani ďalšie námietky sťažovateľky nemohli mať úspech.

7.1 Míňa sa účinkom námietka sťažovateľky, že okresný súd mal v prípade, keď

nevydal EPR, postupovať podľa a nariadiť pojednávanie. Ako už ústavný

súd objasnil, medzi konaním o EPR a vydávaním platobného rozkazu podľa slovenského

je podstatný rozdiel – pri platobnom rozkaze ide len o jeden

zo spôsobov vybavenia riadnej žaloby, kým pri EPR ide o samostatné konanie, ktoré je

nepriestupné s riadnym občianskym súdnym konaním. Ustanovenie

odkazuje len na primerané použitie ustanovení o platobnom rozkaze, pokiaľ samo

nariadenie o EPR neustanovuje inak. Nariadenie o EPR však v čl. 11 ods. 3 výslovne

ustanovuje, že zamietnutie návrhu na vydanie EPR nebráni navrhovateľovi uplatniť svoje

právo novým návrhom alebo iným konaním dostupným podľa práva daného členského

štátu. Nariadenie o EPR tak zjavne vychádza z toho, že zamietnutím návrhu sa konanie

o EPR končí.

7.2 Sťažovateľka sa svojím návrhom domáhala len vydania EPR. Navyše jej podanie

bolo pomerne rozporné, keďže okrem návrhu na vzorovom tlačive A uvedeného v prílohe I

nariadenia o EPR (čl. 7 ods. 1) predložila ešte aj osobitný návrh vo forme súvislého textu,

so samostatným petitom, ktorý smeroval len na vydanie EPR (pozri bod 1.2 tohto

uznesenia). Zamietnutím návrhu sťažovateľky na vydanie EPR okresným súdom bol však

úplne vyčerpaný predmet začatého konania, ktorým bola len otázka, či bude vydaný EPR,

alebo nie (pozri bod 4.4 tohto uznesenia). Osobitné zastavenie konania, ktorého predmet bol

už vyčerpaný iným rozhodnutím, tak neprichádzalo do úvahy.

7.3 Tvrdenie o premlčaní pohľadávky predstavuje v súčasnom štádiu konania podľa

názoru ústavného súdu len špekuláciu sťažovateľky týkajúcu sa budúceho právneho názoru

súdu. Sťažovateľka však nepredložila žiadne už vydané rozhodnutie súdu, ktoré by jej

obavy potvrdzovalo. Ústavný súd v tejto súvislosti len podotýka, že ustanovenie čl. 152

ods. 4 ukladá súdom povinnosť uplatňovať tzv. ústavno-konformný výklad právnych

predpisov, čo v prerokúvanej veci znamená taký výklad, aby ochrana nároku sťažovateľky

v prípadnom novom konaní bola skutočne účinná. Ustanovenie § 409 Obchodného

pre obchodnoprávne vzťahy a názory vyslovené judikatúrou

(R 31/1974) k ustanoveniu pre

občianskoprávne vzťahy dávajú podľa názoru ústavného súdu dostatočný priestor

na ústavne konformné riešenie situácie vzniknutej v dôsledku zamietnutia návrhu

sťažovateľky na vydanie EPR.

8. Len obiter dictum ústavný súd poznamenáva, že nie je úplne presvedčený

o správnosti názoru sťažovateľky týkajúceho sa kvalifikácie nároku poškodeného voči

poisťovateľovi zodpovednosti za škodu. Poisťovateľ, ktorý poisťuje poistné riziko

zodpovednosti za škodu, totiž má v prvom rade povinnosť voči poistenému – škodcovi

nahradiť zaňho poškodenému škodu, a to práve na základe poistnej zmluvy. Nárok

poškodeného na plnenie voči škodcovi jednoznačne nie je zmluvným nárokom, ale nárokom

z protiprávneho konania (deliktu) vznikajúceho zo zákona. Potom sa ale ústavnému súdu

javí, že (priamy) nárok poškodeného voči poisťovateľovi by mohol byť rovnako

kvalifikovaný ako mimozmluvný záväzok, pretože sa nezakladá na žiadnej zmluve medzi

poisťovateľom a poškodeným, ale na ustanovení zákona, ktoré umožňuje nároky na náhradu

škody, ktoré inak existujú voči škodcovi, uplatniť priamo voči poisťovateľovi škodcu

(porov. napríklad o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Tento nedostatok by však v zmysle

čl. 11 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 2 ods. 2 písm. d) nariadenia o EPR bránil vydaniu EPR

tak, ako sa toho domáhala sťažovateľka. Konečnú odpoveď na právnu povahu

sťažovateľkou uplatneného nároku na účel čl. 2 ods. 2 písm. d) nariadenia o EPR však

môže, samozrejme, dať jedine Súdny dvor Európskej únie, ktorému v tomto smere patrí

monopol na výklad práva Európskej únie (porov. čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie).

9. Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä

taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ,

, ). Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté

rozhodnutie okresného súdu už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými

sťažovateľkou, resp. že ňou tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry, na ochranu ktorej je

ústavný súd povolaný. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru, že ju treba odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013