Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 98/2013
PDF · 127.48 KB
No categories available
IV. ÚS 98/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tost 46/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára
2013 doručené podanie P. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh
na preskúmanie veci“, v úvodnej časti ktorého uvádza: „Podávam podnet proti
Špecializovanému súdu SR v Pezinku pracovisko Banská Bystrica a proti Najvyššiemu súdu
SR. Za to, že porušili moje základné právo a to právo na osobnú slobodu.“ Ústavný súd
podľa obsahu podania a priloženej dokumentácie kvalifikoval podanie sťažovateľa ako
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2
ústavy postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost
46/2012 v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za
zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného
zákona a za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4
písm. b) Trestného zákona. Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu
Trnava sp. zn. Tp 88/11 zo 17. novembra 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného poriadku, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 6. decembra 2012 (po jeho potvrdení Krajským súdom v Trnave).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Žiadosť o prepustenie na slobodu som odoslal
dňa 24. 10. 2012 na GP ŠP SR. Pán prokurátor žiadosti nevyhovel a podal ju bezodkladne
sudcovi. Dňa 13. 11. 2012 som pred Špec. súdom v Ban. Bystrici k veci vypočutý. Ten o veci
rozhodol až 26. 11. 2012. Po doručení rozhodnutia o mojom zamietnutí žiadosti, som
v lehote podal dňa 28. 11. 2012 sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu na Najvyšší súd.
Najvyšší súd rozhodol 19. 12. 2012, tak tiež veci nevihovel a zamietol ju.
Mám za to, že súdy nepostupovali dostatočne rýchlo a porušili ustanovenie § 79
ods. 3 T. p. a to konkrétne tretia veta kde sa jasne píše „O takejto žiadosti sa musí bez
meškania rozhodnúť...“».
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy postupom špecializovaného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tost 46/2012 z dôvodu, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
nerozhodli „bez meškania“, t. j. z dôvodu, že nerešpektovali jednu zo základných zásad
trestného konania vyjadrenú v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak tento
zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej
povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene...“. Obdobne je
požiadavka prednostného a urýchleného rozhodovania o väzobných veciach vyjadrená aj
v § 79 ods. 3 Trestného poriadku, na ktorého porušenie sťažovateľ výslovne poukazuje.
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou prednostného
a urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu
formuloval právny názor, v ktorom uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska
požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu,
spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr.
III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby,
nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla
nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného
mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že špecializovanému súdu bola
doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu prokurátorom Úradu
špeciálnej prokuratúry 26. októbra 2012 a tento súd o nej rozhodol uznesením sp. zn.
Tp 38/2012 z 26. novembra 2012 tak, že ju zamietol. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa z 28. novembra 2012 smerujúcej proti označenému uzneseniu špecializovaného
súdu uznesením sp. zn. 3 Tost 46/2012 z 19. decembra 2012.
Z uvedeného vyplýva, že špecializovaný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
vo väzobnej veci v lehote jedného mesiaca a najvyšší súd v lehote 21 dní. Na tomto základe
ústavný súd konštatoval, že oba v sťažovateľovej veci konajúce všeobecné súdy rozhodli
v posudzovanom prípade v lehotách, ktoré zodpovedajú požiadavkám prednostného
a urýchleného rozhodovania o väzobných veciach, ktoré boli vymedzené v konštantnej
judikatúre ústavného súdu, a preto medzi postupom špecializovaného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tost 46/2012 a obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1
a 2 ústavy z hľadiska požiadavky konať a rozhodovať vo väzobných veciach prednostne
a urýchlene neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho
porušení.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013