Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 98/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 2

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom

pod sp. zn. 38/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára

2013 doručené podanie P. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh

na preskúmanie veci“, v úvodnej časti ktorého uvádza: „Podávam podnet proti

Špecializovanému súdu SR v Pezinku pracovisko Banská Bystrica a proti Najvyššiemu súdu

SR. Za to, že porušili moje základné právo a to právo na osobnú slobodu.“ Ústavný súd

podľa obsahu podania a priloženej dokumentácie kvalifikoval podanie sťažovateľa ako

sťažnosť podľa (ďalej len „“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2

postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38/2012 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost

46/2012 v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za

zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného

zákona a za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4

písm. b) . Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu

Trnava sp. zn. 88/11 zo 17. novembra 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v a , ktoré nadobudlo

právoplatnosť 6. decembra 2012 (po jeho potvrdení Krajským súdom v Trnave).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Žiadosť o prepustenie na slobodu som odoslal

dňa 24. 10. 2012 na GP ŠP SR. Pán prokurátor žiadosti nevyhovel a podal ju bezodkladne

sudcovi. Dňa 13. 11. 2012 som pred Špec. súdom v Ban. Bystrici k veci vypočutý. Ten o veci

rozhodol až 26. 11. 2012. Po doručení rozhodnutia o mojom zamietnutí žiadosti, som

v lehote podal dňa 28. 11. 2012 sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu na Najvyšší súd.

Najvyšší súd rozhodol 19. 12. 2012, tak tiež veci nevihovel a zamietol ju.

Mám za to, že súdy nepostupovali dostatočne rýchlo a porušili ustanovenie § 79

ods. 3 T. p. a to konkrétne tretia veta kde sa jasne píše „O takejto žiadosti sa musí bez

meškania rozhodnúť...“».

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na

osobnú slobodu podľa a 2 postupom špecializovaného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 38/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. z dôvodu, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

nerozhodli „bez meškania“, t. j. z dôvodu, že nerešpektovali jednu zo základných zásad

trestného konania vyjadrenú v , podľa ktorého „Ak tento

zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej

povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene...“. Obdobne je

požiadavka prednostného a urýchleného rozhodovania o väzobných veciach vyjadrená aj

v , na ktorého porušenie sťažovateľ výslovne poukazuje.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou prednostného

a urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu

formuloval právny názor, v ktorom uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska

požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu,

spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr.

, ). Požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby,

nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla

nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného

mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že špecializovanému súdu bola

doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu prokurátorom Úradu

špeciálnej prokuratúry 26. októbra 2012 a tento súd o nej rozhodol uznesením sp. zn.

38/2012 z 26. novembra 2012 tak, že ju zamietol. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa z 28. novembra 2012 smerujúcej proti označenému uzneseniu špecializovaného

súdu uznesením sp. zn. z 19. decembra 2012.

Z uvedeného vyplýva, že špecializovaný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

vo väzobnej veci v lehote jedného mesiaca a najvyšší súd v lehote 21 dní. Na tomto základe

ústavný súd konštatoval, že oba v sťažovateľovej veci konajúce všeobecné súdy rozhodli

v posudzovanom prípade v lehotách, ktoré zodpovedajú požiadavkám prednostného

a urýchleného rozhodovania o väzobných veciach, ktoré boli vymedzené v konštantnej

judikatúre ústavného súdu, a preto medzi postupom špecializovaného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 38/2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1

a 2 z hľadiska požiadavky konať a rozhodovať vo väzobných veciach prednostne

a urýchlene neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho

porušení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013