Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 88/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a a 3 , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.

371 z 31. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2011 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-371 z 31. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom Okresným súdom

Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa R., ako navrhovateľka

(ďalej len „navrhovateľka“) domáhala voči nej navrátenia viacerých nehnuteľností

nachádzajúcich sa v katastrálnych územiach Z. a V. Navrhovateľka svoj návrh opakovane

menila a pôvodný návrh zároveň v určitých častiach vzala späť. Napokon sa v označenom

konaní rozhodovalo iba o navrátení jednej z nehnuteľností uvedených v pôvodnom návrhu,

pričom okresný súd rozsudkom č. k. -342 z 31. marca 2011 návrh

navrhovateľky v celom rozsahu zamietol a súčasne rozhodol, že o trovách konania rozhodne

až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej osobitným uznesením.

Sťažovateľ, ktorý bol v predmetnom konaní zastúpený advokátom, si uplatnil nárok

na náhradu trov konania v celkovej sume 1 877,39 €, a to podľa § 146 ods. 2 prvej vety

(ďalej len „OSP“) a podľa , keďže sčasti

bolo konanie zastavené na základe späťvzatia návrhu a v zostávajúcej časti mal sťažovateľ

plný úspech.

Okresný súd následne rozhodol o trovách konania uznesením č. k. -362

z 20. júna 2011 (ďalej aj „prvostupňové uznesenie“), ktorým nepriznal sťažovateľovi

náhradu trov konania z dôvodu, že „prostriedky na právne zastúpenie nepovažoval

za účelne vynaložené“. Podľa odôvodnenia prvostupňového uznesenia nebola u sťažovateľa

podmienka účelného vynaloženie trov konania splnená z dôvodu, že sťažovateľ „disponuje

viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie a dokonca má zriadený právny

odbor“. V ďalšom sa okresný súd obmedzil iba na citáciu nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 9. septembra 2004 a svoje rozhodnutie bližšie neodôvodnil.

V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal sťažovateľ jeho rozpor

s a dohovoru okrem iného tvrdiac, že mu bola postupom okresného súdu

odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej sťažovateľ argumentoval, že hoci má zriadený

právny odbor, nemá v rámci neho zriadené oddelenie sporovej agendy. Zo samotného

členenia právneho odboru podľa sťažovateľa vyplýva, že náplňou práce jeho zamestnancov

nebolo jeho zastupovanie v súdnych konaniach. Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti

prvostupňovému uzneseniu poukázal aj na to, že predmetom sporu bol reštitučný nárok

uplatnený podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým

nehnuteľnostiam, čo predstavuje veľmi špecifickú a zložitú agendu, a preto považoval

zastúpenie advokátom špecializujúcim sa na danú problematiku za vhodné a účelné.

Napokon sťažovateľ upozornil na skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia odporcu

v 2. rade, ktorým boli pôvodne L., š. p., a proti ktorému vzala navrhovateľka v priebehu

konania svoj návrh späť, mu boli priznané, a teda považované za účelne vynaložené

aj napriek tomu, že uvedený účastník konania má rovnako ako sťažovateľ zriadený právny

odbor.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa napadnutým uznesením, v ktorom sa

plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu.

Sťažovateľ zastáva názor, že danej veci „došlo k nesprávnemu a ústavne

nekonformnému výkladu ust. , ktorý podmieňuje priznanie náhrady trov

konania ich účelnosťou. Za neúčelne vynaložené sa považujú náklady, ktoré nesúvisia

s konaním, prípadne ich vykonanie nebolo pre uplatnenie alebo bránenie práv nevyhnutné.

Za neúčelne vynaložené sa však nemôžu považovať trovy právneho zastúpenia v celosti.“.

Napadnuté uznesenie predstavuje podľa sťažovateľa výnimočný zásah do jeho

základných práv a mohlo by predstavovať zásadný precedens do budúcnosti. Sťažovateľ

považuje vzhľadom na veľký počet sporov, ktorých je v súčasnosti účastníkom (väčšinou

v procesnom postavení odporcu), za reálne nemožné, aby zabezpečil svoje zastupovanie

v nich svojimi zamestnancami. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, ako aj judikatúru ústavného súdu možno podľa názoru sťažovateľa „analogicky

vyvodiť povinnosť vykladať a ods. 3 SR takým spôsobom, aby možnosť

právneho zastúpenia bola reálne priznaná všetkým účastníkom konania a za rovnakých

podmienok. Jednou zo základných podmienok faktickej možnosti využitia práva na právnu

pomoc je však garancia toho, že v prípade úspech budú účastníkovi konania neúspešným

účastníkom nahradené trovy právneho zastúpenia.“. V prípade, že bol krajský súd iného

názoru, mal tento svoj názor náležite odôvodniť, čo sa však v danej veci nestalo.

Pokiaľ ide o povinnosť vyčerpania všetkých opravných prostriedkov, resp. iných

právnych prostriedkov (pred podaním sťažnosti podľa ) ustanovenú

v o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), sťažovateľ uvádza, „že v tejto

veci má v úmysle podať na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie

mimoriadneho dovolania. Keďže však Sťažovateľ nemá istotu, že generálny prokurátor jeho

podnetu vyhovie a podá vo veci mimoriadne dovolanie, a vzhľadom na skutočnosť, že

ústavná sťažnosť nie je časovo neobmedzeným prostriedkom nápravy, Sťažovateľ podáva

ústavnú sťažnosť podľa SR.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada ústavný súd, aby jeho sťažnosť

neodmietol pre nedostatok svojej právomoci, keďže v danej veci neexistuje záruka, že

mimoriadne dovolanie bude podané.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ dospel k názoru, že krajský súd rozhodol na podklade

záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a zároveň nimi neboli chránené jeho

základné práva, porušenie ktorých svojou sťažnosťou namieta, navrhuje, aby ústavný súd

prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby následne v náleze vyslovil, že:

„Základné právo sťažovateľa S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2011 sp. zn.:

-371 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa S. na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj právo

na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa článku 47 ods. 2 a 3 Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2011 sp. zn.: -371

porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa S. podľa článku 20 ods. 1

a právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2011 sp. zn.:

-371 porušené bolo.

Zrušuje sa v celom rozsahu uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2011

sp. zn.: -371 a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie, aby

v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi Slovenskému pozemkovému

fondu do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátskej kancelárie B.,

s. r. o., B.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnostných námietok je tvrdenie, že uznesenie krajského súdu č. k.

-371 z 31. augusta 2011, ktorým bolo ako vecne správne potvrdené

prvostupňové uznesenie o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi, je nepresvedčivé

a nezrozumiteľné, a ako také preto aj arbitrárne.

Sťažovateľ sa prostredníctvom argumentácie obsiahnutej v sťažnosti domáha

ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom podľa zistení ústavného súdu

je v zásade totožná argumentácia obsiahnutá aj v mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sp. zn. VI/I Pz 351/12,

ktorý ho podal proti napadnutému uzneseniu (ako aj proti prvostupňovému uzneseniu)

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 23. augusta 2012.

Ako je z obsahu oboch návrhov zjavné, ich argumentácia vychádza z rovnakého

základu. O podaní mimoriadneho dovolania informoval najvyšší súd ústavný súd na základe

jeho dožiadania prípisom sp. zn. z 11. februára 2013. O tomto

mimoriadnom opravnom prostriedku najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Ústavný súd vychádzal pri prerokovaní sťažnosti z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, prípadne iným orgánom verejnej moci.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu a zároveň jeho námietky boli na základe jeho podnetu premietnuté

aj do mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako aj s prihliadnutím na to, že

v čase rozhodovania ústavného súdu nie je konanie o mimoriadnom dovolaní skončené,

musela byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná, pretože o ochrane označených práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať

najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania, resp. mimoriadneho dovolania

a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce

vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o mimoriadnom opravnom prostriedku. V prípade, ak by najvyšší súd rozhodol o odmietnutí

mimoriadneho dovolania, lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu krajského súdu. Tejto situácii

zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania, resp. mimoriadneho dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v petite jeho sťažnosti z dôvodu jej

odmietnutia nebolo už potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013