Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 102/2013
PDF · 178.71 KB
No categories available
IV. ÚS 102/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2012 doručená sťažnosť P. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV
7/2012 z 18. septembra 2012 (ďalej aj „dovolacie uznesenie“) v spojení s jeho uznesením
sp. zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej aj „odvolacie uznesenie“). Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 27. decembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 T 9/2005 z 29. novembra 2010 spolu s ďalšími
dvomi obžalovanými uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a ods. 2
písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní
desať rokov nepodmienečne.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011 bolo jeho odvolanie (rovnako ako odvolania
ďalších obžalovaných) zamietnuté.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011 podal
sťažovateľ dovolanie s poukazom na dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g) a i)
Trestného poriadku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra
2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.
Sťažovateľ tvrdí: „Jediným dôkazom o mojej vine a účasti na lúpežnom prepadnutí
je výpoveď obž. G. v prípravnom konaní pred policajtom. Túto výpoveď na hlavnom
pojednávaní dňa 4. 2 . 2010 G. odvolal, s odôvodnením, že bola urobená pod nátlakom.“
Ďalej sťažovateľ poukazuje na výpoveď svedkyne – poškodenej B., ktorá uviedla, že
jeden z páchateľov – sťažovateľ mal výrazné modré oči, pričom sťažovateľ má oči hnedé.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 TdoV 7/2012 zo dňa
18. septembra 2012 v spojitosti s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 6 To 3/2011 zo dňa 28. apríla 2011 sa zrušujú v celom rozsahu z dôvodu porušenia
základného ľudského práva na spravodlivý proces, obsiahnutého v čl. 6 Dohovoru.
Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2012
z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.
6 To 3/2011 z 28. apríla 2011.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie jej
opodstatnenosti. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ vo svojom
dovolaní namietal nesprávne posúdenie vykonaných dôkazov, a to najmä pokiaľ ide
o výpoveď poškodenej B., čo podľa jeho názoru zakladalo dovolací dôvod v zmysle § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia).
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra 2012
okrem iného uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v tejto
súvislosti konštatuje, že namietanie subjektívneho hodnotenia vykonaného dokazovania
(výpoveď poškodenej E. B.) nie je možné považovať za skutočnosť, pre ktorú by bol
naplnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta
2011.
Nie je teda možné namietať nič proti samotným zisteniam súdu, proti tomu, v akom
rozsahu vykonal dokazovanie, ako hodnotil dôkazy a pod. V tomto smere totiž nejde
o aplikáciu hmotného práva, ale procesných predpisov, najmä ustanovení § 2 ods. 5, ods. 6
Tr. por. o postupe orgánov činných v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu a pri
hodnotení dôkazov (zakotvujúce zásady legality a oficiality).“.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
(rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom),
sťažovateľ poukazoval vo svojom dovolaní na podľa jeho názoru nezákonne získané dôkazy
– usvedčujúce výsluchy spoluobvinených, ktoré mali byť údajne realizované pod nátlakom.
Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu v dovolacom uznesení uviedol, že
„Otázkou posúdenia zákonnosti dôkazov – údajných výsluchov spoluobvinených získaných
pod nátlakom zo strany vyšetrovateľov, sa súdy oboch stupňov už niekoľkokrát zaoberali.
Dovolací súd je aj v tomto smere viazaný skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ako aj
odvolacieho súdu a v ďalšom odkazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 2 T 9/2005 (str. 11).
Dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní súdy oboch stupňov vychádzali, boli získané
zákonným spôsobom, a preto najvyšší súd v posudzovanom prípade nezistil, že by bol daný
dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.“.
V súvislosti s citovaným poukazuje ústavný súd aj na príslušnú časť odôvodnenia
rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 T 9/2005 z 29. novembra 2010 (s. 11 a 12 označeného
rozsudku, pozn.), v ktorej sa uvádza: „Obžalovaný P. G. v prípravnom konaní podrobne
k bodu 1/ vypovedal kedy sa stretol s ostatnými obžalovanými, že sa dohodli na prepadnutí
benzínového čerpadla, nakoľko potrebovali peniaze a tiež popísal podrobne spôsob ako sa
dostali k benzínovému čerpadlu a akú úlohu jednotliví spoluobžalovaní zohrali. Pokiaľ na
svoju obhajobu v prípravnom konaní uviedol, že bol zo strany vyšetrovateľov na neho
robený nátlak, treba jeho tvrdenie považovať za nevieryhodné, nakoľko práve pri výpovedi
dňa 14. 12. 2004 bola prítomná koncipientka jeho obhajkyne. Rovnako vypovedal
obžalovaný aj pri konfrontáciách, kde bola prítomná jeho obhajkyňa a rovnako aj obhajca
spoluobžalovaného, s ktorým sa konfrontácia vykonávala.
Na výpoveď obžalovaného P. G. v podstate nadväzuje aj výpoveď obžalovaného P.
M., ktorý v prípravnom konaní taktiež podrobne vypovedal akým spôsobom sa dohodli na
prepadnutí benzínového čerpadla v L. a kto a akým spôsobom tento prepad realizoval.
Vzájomné rozdelenie ich úloh v podstate potvrdil rovnako ako obžalovaný P. G., avšak s
tým rozdielom, že on osobne nevedel o tom, že idú prepadnúť obsluhu benzínového
čerpadla.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na písomné podanie obžalovaného P. M.
(č. l. 163 – 164), z ktorého vyplýva, že počas pobytu vo väzbe adresoval list svojej rodine,
od ktorej chcel, aby svedčili, že tú sobotu rezali drevo na dvore a potom večer sa išiel
osprchovať a spať, nakoľko bol vyčerpaný.
... Aj keď obhajoba poukazovala na to, že svedkyňa vypovedala, že muž v kukle mal
výrazne modré oči, pričom obžalovaný P. S. nemá modré oči, tento údaj môže byť mylný a
to vzhľadom na osvetlenie čerpacej stanice a vôbec prostredie, v ktorom sa prepad čerpacej
stanice vykonal.“
Z odvolacom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza, že «Obžalovaný S.
poprel spáchanie skutku s tým, že ide o pomstu za strany G., lebo mu nevrátil auto (čo
nezodpovedá ďalším vykonaným dôkazom).
Zo zadržaného listu, ktorý obžalovaný S. adresoval matke je zrejmé, že ju informuje,
kedy a kde sa skutok stal s tým, že on nebol nikde a nech matka „zistí“ kde bol. Z tohto je
evidentné, že si snažil tiež na kritickú dobu zabezpečiť alibi.
Na hlavnom pojednávaní si však už obž. S. s odstupom šiestich rokov spomenul, že
boli v S. na káve a následne na diskotéke (obž. G., ktorý na hlavnom pojednávaní tvrdil, že
ho policajti bili aj pred advokátom si zase spomenul, že boli spoločne celú noc v erotickom
salóne...). Obž. M. zase tvrdil, že v kritickej dobe bol iba so S. v M.
Treba potvrdiť, že skutočne svedkyňa B. na hlavnom pojednávaní (po šiestich rokoch
od spáchania skutku) prvýkrát uviedla, že jeden z páchateľov v kukle mal mať modré oči.
Uvedený rozpor bol logicky vysvetlený v dôvodoch prvostupňového rozsudku, na ktoré
odvolací súd poukazuje, keďže sa s nimi stotožňuje.».
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta v podstate len tú skutočnosť, že jediným
dôkazom o jeho vine mala byť usvedčujúca výpoveď spoluobvineného G. vykonaná v
prípravnom konaní pod nátlakom, pričom na hlavnom pojednávaní už proti nemu nesvedčil.
Sťažovateľ tiež poukazuje na výpoveď poškodenej B. v časti, v ktorej uviedla, že jeden
z páchateľov mal modré oči.
Poukazujúc na citované časti rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich v trestnej
veci sťažovateľa, najmä však prvostupňového a odvolacieho súdu, ústavný súd konštatuje,
že tieto súdy sa s námietkami sťažovateľa, ktoré tvoria obsah jeho sťažnosti, zaoberali
a vysporiadali ústavne akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd nemá aj vzhľadom na
svoje ústavné postavenie dôvod spochybňovať závery tak krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, keďže ich nemožno považovať za arbitrárne a ani
zjavne neodôvodnené. Odôvodnenia namietaných uznesení sú vo vzťahu k sťažovateľom
namietaným skutočnostiam celkom zrozumiteľné a logické a nemožno ich považovať za
svojvoľné.
Rovnako tak ústavný súd považuje za ústavné akceptovateľné závery najvyššieho
súdu vyjadrené v jeho dovolacom uznesení, v ktorom zaujal vo vzťahu k dovolacím
dôvodom sťažovateľa ústavne konformné závery, a to tak z hľadiska stabilizovanej
judikatúry najvyššieho súdu, ktorú uplatňuje v dovolacích konaniach, ako aj z hľadiska
konkrétnych okolností trestnej veci sťažovateľa.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi obsahom práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu v spojení
s jeho odvolacím uznesením taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru, ktorého sa domáha
sťažovateľ v petite svojej sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013