Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 102/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2012 doručená sťažnosť P. S., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

7/2012 z 18. septembra 2012 (ďalej aj „dovolacie uznesenie“) v spojení s jeho uznesením

sp. zn. z 28. apríla 2011 (ďalej aj „odvolacie uznesenie“). Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 27. decembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2010 spolu s ďalšími

dvomi obžalovanými uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a ods. 2

písm. b) , za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní

desať rokov nepodmienečne.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 bolo jeho odvolanie (rovnako ako odvolania

ďalších obžalovaných) zamietnuté.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 podal

sťažovateľ dovolanie s poukazom na dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g) a i)

. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. septembra

2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Sťažovateľ tvrdí: „Jediným dôkazom o mojej vine a účasti na lúpežnom prepadnutí

je výpoveď obž. G. v prípravnom konaní pred policajtom. Túto výpoveď na hlavnom

pojednávaní dňa 4. 2 . 2010 G. odvolal, s odôvodnením, že bola urobená pod nátlakom.“

Ďalej sťažovateľ poukazuje na výpoveď svedkyne – poškodenej B., ktorá uviedla, že

jeden z páchateľov – sťažovateľ mal výrazné modré oči, pričom sťažovateľ má oči hnedé.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

18. septembra 2012 v spojitosti s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 28. apríla 2011 sa zrušujú v celom rozsahu z dôvodu porušenia

základného ľudského práva na spravodlivý proces, obsiahnutého v čl. 6 Dohovoru.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie jej

opodstatnenosti. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ vo svojom

dovolaní namietal nesprávne posúdenie vykonaných dôkazov, a to najmä pokiaľ ide

o výpoveď poškodenej B., čo podľa jeho názoru zakladalo dovolací dôvod v zmysle § 371

ods. 1 písm. i) (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 18. septembra 2012

okrem iného uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v tejto

súvislosti konštatuje, že namietanie subjektívneho hodnotenia vykonaného dokazovania

(výpoveď poškodenej E. B.) nie je možné považovať za skutočnosť, pre ktorú by bol

naplnený dovolací dôvod v zmysle účinného do 31. augusta

2011.

Nie je teda možné namietať nič proti samotným zisteniam súdu, proti tomu, v akom

rozsahu vykonal dokazovanie, ako hodnotil dôkazy a pod. V tomto smere totiž nejde

o aplikáciu hmotného práva, ale procesných predpisov, najmä ustanovení § 2 ods. 5, ods. 6

o postupe orgánov činných v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu a pri

hodnotení dôkazov (zakotvujúce zásady legality a oficiality).“.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa

(rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom),

sťažovateľ poukazoval vo svojom dovolaní na podľa jeho názoru nezákonne získané dôkazy

– usvedčujúce výsluchy spoluobvinených, ktoré mali byť údajne realizované pod nátlakom.

Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu v dovolacom uznesení uviedol, že

„Otázkou posúdenia zákonnosti dôkazov – údajných výsluchov spoluobvinených získaných

pod nátlakom zo strany vyšetrovateľov, sa súdy oboch stupňov už niekoľkokrát zaoberali.

Dovolací súd je aj v tomto smere viazaný skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ako aj

odvolacieho súdu a v ďalšom odkazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave

sp. zn. (str. 11).

Dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní súdy oboch stupňov vychádzali, boli získané

zákonným spôsobom, a preto najvyšší súd v posudzovanom prípade nezistil, že by bol daný

dovolací dôvod v zmysle účinného do 31. augusta 2011.“.

V súvislosti s citovaným poukazuje ústavný súd aj na príslušnú časť odôvodnenia

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2010 (s. 11 a 12 označeného

rozsudku, pozn.), v ktorej sa uvádza: „Obžalovaný P. G. v prípravnom konaní podrobne

k bodu 1/ vypovedal kedy sa stretol s ostatnými obžalovanými, že sa dohodli na prepadnutí

benzínového čerpadla, nakoľko potrebovali peniaze a tiež popísal podrobne spôsob ako sa

dostali k benzínovému čerpadlu a akú úlohu jednotliví spoluobžalovaní zohrali. Pokiaľ na

svoju obhajobu v prípravnom konaní uviedol, že bol zo strany vyšetrovateľov na neho

robený nátlak, treba jeho tvrdenie považovať za nevieryhodné, nakoľko práve pri výpovedi

dňa 14. 12. 2004 bola prítomná koncipientka jeho obhajkyne. Rovnako vypovedal

obžalovaný aj pri konfrontáciách, kde bola prítomná jeho obhajkyňa a rovnako aj obhajca

spoluobžalovaného, s ktorým sa konfrontácia vykonávala.

Na výpoveď obžalovaného P. G. v podstate nadväzuje aj výpoveď obžalovaného P.

M., ktorý v prípravnom konaní taktiež podrobne vypovedal akým spôsobom sa dohodli na

prepadnutí benzínového čerpadla v L. a kto a akým spôsobom tento prepad realizoval.

Vzájomné rozdelenie ich úloh v podstate potvrdil rovnako ako obžalovaný P. G., avšak s

tým rozdielom, že on osobne nevedel o tom, že idú prepadnúť obsluhu benzínového

čerpadla.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na písomné podanie obžalovaného P. M.

(č. l. 163 – 164), z ktorého vyplýva, že počas pobytu vo väzbe adresoval list svojej rodine,

od ktorej chcel, aby svedčili, že tú sobotu rezali drevo na dvore a potom večer sa išiel

osprchovať a spať, nakoľko bol vyčerpaný.

... Aj keď obhajoba poukazovala na to, že svedkyňa vypovedala, že muž v kukle mal

výrazne modré oči, pričom obžalovaný P. S. nemá modré oči, tento údaj môže byť mylný a

to vzhľadom na osvetlenie čerpacej stanice a vôbec prostredie, v ktorom sa prepad čerpacej

stanice vykonal.“

Z odvolacom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza, že «Obžalovaný S.

poprel spáchanie skutku s tým, že ide o pomstu za strany G., lebo mu nevrátil auto (čo

nezodpovedá ďalším vykonaným dôkazom).

Zo zadržaného listu, ktorý obžalovaný S. adresoval matke je zrejmé, že ju informuje,

kedy a kde sa skutok stal s tým, že on nebol nikde a nech matka „zistí“ kde bol. Z tohto je

evidentné, že si snažil tiež na kritickú dobu zabezpečiť alibi.

Na hlavnom pojednávaní si však už obž. S. s odstupom šiestich rokov spomenul, že

boli v S. na káve a následne na diskotéke (obž. G., ktorý na hlavnom pojednávaní tvrdil, že

ho policajti bili aj pred advokátom si zase spomenul, že boli spoločne celú noc v erotickom

salóne...). Obž. M. zase tvrdil, že v kritickej dobe bol iba so S. v M.

Treba potvrdiť, že skutočne svedkyňa B. na hlavnom pojednávaní (po šiestich rokoch

od spáchania skutku) prvýkrát uviedla, že jeden z páchateľov v kukle mal mať modré oči.

Uvedený rozpor bol logicky vysvetlený v dôvodoch prvostupňového rozsudku, na ktoré

odvolací súd poukazuje, keďže sa s nimi stotožňuje.».

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta v podstate len tú skutočnosť, že jediným

dôkazom o jeho vine mala byť usvedčujúca výpoveď spoluobvineného G. vykonaná v

prípravnom konaní pod nátlakom, pričom na hlavnom pojednávaní už proti nemu nesvedčil.

Sťažovateľ tiež poukazuje na výpoveď poškodenej B. v časti, v ktorej uviedla, že jeden

z páchateľov mal modré oči.

Poukazujúc na citované časti rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich v trestnej

veci sťažovateľa, najmä však prvostupňového a odvolacieho súdu, ústavný súd konštatuje,

že tieto súdy sa s námietkami sťažovateľa, ktoré tvoria obsah jeho sťažnosti, zaoberali

a vysporiadali ústavne akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd nemá aj vzhľadom na

svoje ústavné postavenie dôvod spochybňovať závery tak krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, keďže ich nemožno považovať za arbitrárne a ani

zjavne neodôvodnené. Odôvodnenia namietaných uznesení sú vo vzťahu k sťažovateľom

namietaným skutočnostiam celkom zrozumiteľné a logické a nemožno ich považovať za

svojvoľné.

Rovnako tak ústavný súd považuje za ústavné akceptovateľné závery najvyššieho

súdu vyjadrené v jeho dovolacom uznesení, v ktorom zaujal vo vzťahu k dovolacím

dôvodom sťažovateľa ústavne konformné závery, a to tak z hľadiska stabilizovanej

judikatúry najvyššieho súdu, ktorú uplatňuje v dovolacích konaniach, ako aj z hľadiska

konkrétnych okolností trestnej veci sťažovateľa.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi obsahom práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu v spojení

s jeho odvolacím uznesením taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru, ktorého sa domáha

sťažovateľ v petite svojej sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013