Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 131/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 doručená sťažnosť JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,

ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) od 6. júna 2007. Okresný súd poveril v napadnutom exekučnom konaní 1. júna

2006 súdneho exekútora JUDr. J. H. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného

rozhodnutia – notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. O. Ď. z 21. januára 2006. Na

základe návrhu obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej aj „oprávnená“), na zmenu súdneho

exekútora okresný súd následne uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2011

povolil v napadnutom konaní zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie na

vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej

osobe poveril sťažovateľa. Sťažovateľ si podaním z 21. septembra 2011 splnil oznamovaciu

povinnosť podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a oznámil okresnému súdu svoju

zaujatosť vzhľadom na skutočnosť, že bol bývalým zamestnancom oprávnenej.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorým okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania

exekúcie, a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Porušenie v sťažnosti označených práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu sťažovateľ odôvodňuje tým, že „všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči

oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a

právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu

došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno

hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením

činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie...

Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol

zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho

očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení

exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho

finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť

rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd

rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho

právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu

nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť

takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno

ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod

je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného

zaobchádzania.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby jej ústavný

súd vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa , dohovoru

a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho

napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, vec vrátil tomuto súdu

na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. novembra 2012 vydaným

vyšším súdnym úradníkom.

Podľa poslednej vety proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V súvislosti s interpretáciou poslednej vety ústavný súd už

vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa

Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti

každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle

poslednej vety vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom

rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok

nepripúšťa.“ ().

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu

subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,

a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj

niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný

súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom

procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím

o nich vylúčená ().

Podľa (ďalej len „OSP“) proti

rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie.

Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,

môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie

súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie

odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje

proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon

odvolanie nepripúšťa ( ), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne

rozhodne sudca.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,

ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu podľa jeho názoru porušené. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu v prípade,

že sudca odvolaniu sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom

postupe okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutom uznesení okresného súdu

vydanom v tomto konaní vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol

uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej

ochrany svojich práv.

Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie

vydané v napadnutom konaní preskúmateľné sudcom, resp. príp. aj odvolacím súdom na

základe odvolania sťažovateľa, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal

námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu vydanému v tomto

konaní, a preto treba podanie sťažnosti podľa ústavnému súdu pred

konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu považovať za predčasné.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), a tiež

z právneho vyhodnotenia skutkových okolností veci ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už

pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013