Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 131/2013
PDF · 165.56 KB
No categories available
IV. ÚS 131/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 Er 2800/2006 a jeho uznesením z 28. novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 doručená sťažnosť JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 2800/2006 (ďalej aj
„napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom,
ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) od 6. júna 2007. Okresný súd poveril v napadnutom exekučnom konaní 1. júna
2006 súdneho exekútora JUDr. J. H. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného
rozhodnutia – notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. O. Ď. z 21. januára 2006. Na
základe návrhu obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej aj „oprávnená“), na zmenu súdneho
exekútora okresný súd následne uznesením sp. zn. 12 Er 2800/2006 zo 14. apríla 2011
povolil v napadnutom konaní zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie na
vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej
osobe poveril sťažovateľa. Sťažovateľ si podaním z 21. septembra 2011 splnil oznamovaciu
povinnosť podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a oznámil okresnému súdu svoju
zaujatosť vzhľadom na skutočnosť, že bol bývalým zamestnancom oprávnenej.
Sťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu sp. zn. 12 Er 2800/2012
z 28. novembra 2012, ktorým okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania
exekúcie, a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»
Porušenie v sťažnosti označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu sťažovateľ odôvodňuje tým, že „všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému...“.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči
oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a
právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu
došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno
hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením
činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie...
Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol
zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho
očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení
exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho
finančnú odmenu...
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho
právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod
je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby jej ústavný
súd vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho
napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, vec vrátil tomuto súdu
na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Er 2800/2006 a jeho uznesením z 28. novembra 2012 vydaným
vyšším súdnym úradníkom.
Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
V súvislosti s interpretáciou čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy ústavný súd už
vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003
Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti
každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle
čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom
rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok
nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu
subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj
niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný
súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom
procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím
o nich vylúčená (IV. ÚS 10/02).
Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti
rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie.
Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,
môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie
súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon
odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv,
ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu podľa jeho názoru porušené. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu v prípade,
že sudca odvolaniu sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom
postupe okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutom uznesení okresného súdu
vydanom v tomto konaní vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol
uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv.
Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie
vydané v napadnutom konaní preskúmateľné sudcom, resp. príp. aj odvolacím súdom na
základe odvolania sťažovateľa, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal
námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu vydanému v tomto
konaní, a preto treba podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu pred
konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu považovať za predčasné.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež
z právneho vyhodnotenia skutkových okolností veci ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už
pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2013