Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 129/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. M., N., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. z 12. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2012 doručená sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -306 z 12. júla 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ návrhom podaným na Okresnom

súde Levice (ďalej len „okresný súd“) 13. septembra 2009 žiadal, aby okresný súd zaviazal

odporcov v 1. až 3. rade zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom z titulu náhrady škody

spôsobenej sťažovateľovi poškodením zdravia. Okresný súd rozhodoval najprv o základe

veci a zisťoval, či žalovaní v 1. až 3. rade nesú zodpovednosť za škodu. Sťažovateľ ako

zamestnanec žalovaného v 1. rade ochorel počas pracovnej cesty v zahraničí a jeho

zdravotný stav sa výrazne zhoršil pri ceste domov, pričom žalovaní, resp. ich zamestnanci

mu neposkytli prvú pomoc ani neprivolali zdravotnú pomoc a podľa sťažovateľa nesú

zodpovednosť za zhoršenie jeho zdravotného stavu z dôvodu neskorého poskytnutia

zdravotnej pomoci. Po prekonaní choroby (ťažkého zápalu centrálnej nervovej sústavy) má

sťažovateľ trvale poškodené zdravie a je mu priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Podľa

sťažovateľa mal mať jeho zamestnávateľ (žalovaní v 1. rade) vnútornými predpismi

upravené aj prípady postupu v mimoriadnych situáciách počas prepravy svojich

zamestnancov, inak zodpovedá za škodu spôsobenú na zdraví svojich zamestnancov

v dôsledku zanedbania právnych povinností. Okresný súd po vykonaní dokazovania

konštatoval, že nebolo ničím preukázané, že by za ochorenie, vývoj choroby, jej

vyvrcholenie a napokon následky niesli zodpovednosť žalovaní, a preto medzitýmnym

rozsudkom č. k. -246 z 23. februára 2011 vyslovil, že zodpovednosť žalovaných

v 1. až 3. rade v danej veci nie je daná.

Medzitýmne rozhodnutie prvostupňového súdu napadol sťažovateľ včas podaným

odvolaním. V odvolaní argumentoval tým, že súd pri hodnotení dôkazov nezohľadnil všetky

relevantné okolnosti, najmä skutočnosť, že žalovaný v 1. rade preventívne neupravil

vnútorným predpisom riešenie mimoriadnych situácií počas prepravy zamestnancov

zo zahraničia domov v záujme ochrany ich zdravia a bezpečnosti. Ďalej tvrdil, že súd

nevykonal dostatočné dokazovanie a vec nesprávne právne rozhodol.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho rozhodnutie

v odvolacom konaní rozsudkom č. k. -306 z 12. júla 2012 potvrdil podľa

(ďalej len „OSP“) ako vo výroku vecne

správne rozhodnutie a pri zdôraznení relevantných skutočností v podrobnostiach odkázal

na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Sťažovateľ krajskému súdu najmä vytýka:

„Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu v tom, že uviedol,

že sťažovateľ, ktorý bol poslaný na pracovnú cestu do Švédska za účelom výkonu práce

zvárača, začal mať prvé príznaky ochorenia dňa 11. 10. 2007, lekára nenavštívil. Žalobca si

zvolil cestu do SR a odcestoval dňa 16. 10. 2007. Zhoršenie zdravotného stavu nastalo,

pričom mu bola zo strany jeho manželky privolaná pomoc až v T. a následne poskytnutá

odborná starostlivosť a následne bol hospitalizovaný s diagnózou ťažkého zápalu centrálnej

nervovej sústavy. Ďalej odkázal zhodne s názorom súdu prvého stupňa na znalecký posudok

č. 6/2009 znaleckej organizácie F. vypracovaný pre účely trestného konania v súvislostí s

trestným stíhaním podľa , - neposkytnutie pomoci vedeného

proti neznámemu páchateľovi. Podľa záverov znaleckého posudku prakticky počas priebehu

cesty spolucestujúci nespozorovali na žalobcovi viditeľné príznaky ochorenia. Podľa ich

názoru k dynamike vývoja, teda k viditeľnému zhoršeniu zdravotného stavu, mohlo dôjsť v

priebehu poslednej etapy cesty, teda pred príchodom na hranice SR a ČR. Z celkovej tejto

situácie znalci konštatovali, že laik nemôže vedieť rozlíšiť stav bdelosti a jasnosti vedomia,

pretože si to nemusí všimnúť. Ďalej uviedli, že sa nedá predpokladať, že by ich reakcia na

vzniknutú situáciu mala zahŕňať okamžité privolanie lekárskej pomoci.

Krajský súd sa stotožnil s tým že žalobca /sťažovateľ/ neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal, že žalovaný v 1/ porušil pracovnoprávne predpisy a ani, že by konal odporca

konal proti dobrým mravom, keď sťažovateľovi dal možnosť riešiť svoj zdravotný stav

nielen v mieste bydliska, ale mu poskytol možnosť odcestovať na Slovensko. Odvolací súd

zhodne so súdom prvého stupňa skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno

zodpovednosti za spôsobenú škodu žalovanými v 2. a 3. rade.

V konaní bolo sťažovateľom poukázané na to, že, že vzhľadom na rozsah činnosti,

ktorú žalovaný 1/ vykonáva, ktorá súvisí s niekoľkoročným posielaním zamestnancov

žalobcu na výkon práce do zahraničia /Švédska/ na základe montážneho príkazu, bolo

zákonnou povinnosťou žalovaného 1/ upraviť vo vnútorných predpisoch v rámci prevenčnej

povinnosti neštandardné, teda mimoriadne situácie, ktoré môžu vzniknúť na pracovných

cestách, vrátane presunu zamestnancov z pracovných ciest na územie SR.

Jedná sa o také mimoriadne situácie, ktorých i neskoršie následky môžu mať vplyv

na zdravie zamestnancov. Zákon uložil žalovanému 1/ dodržiavať všetky predpisy

na zaistenie BOZP uvedené v .

Vyhodnotenie súdu, že ak v autobuse nebola určená priamo zodpovedná osoba

žalovaným 1/ nemá to žiadnu priamu súvislosť so škodou na zdraví žalobcu je nesprávne,

nakoľko zdravotný stav žalobcu sa markantne zhoršil počas jeho prepravy zo Švédska cez

územie Dánska, SRN a ČR na územie SR.

/, / a z. č. 126/2006 Zb // ukladá žalovanému 1/

vykonávať všetky potrebné preventívne a ochranné opatrenia na zaistenie BOZP

so zreteľom na všetku okolnosti týkajúce sa práce. S ohľadom na rozmanitosť

podmienok a situácii ide o širokú škálu najmä technických, organizačných,

personálnych a výchovno-vzdelávacích opatrení.

Z rozsudku Okresného súdu Levice č. k. -246, ale ani krajského súdu

nevyplýva, z akých dôkazov súd došiel k záveru, že žalovaný 3/- vodič autobusu O. H. bol

plne zaškolený a znalý svojich predpisov. Tiež súd v rozsudku neuviedol, či žalovaný 2/

znalosti ohľadne žalovaného 3/ vo veci prepravného poriadku a prvej pomoci pravidelne

kontroloval. Z uvedeného vyplýva, že v rozsudku splnenie si povinnosti žalovaného 2/

nebolo jasne preukázané.“

Sťažovateľ ďalej všeobecným súdom vytýka, že nepredvolali všetkých navrhovaných

svedkov a že nezisťovali, či odporca v 1. rade mal vypracované interné smernice na plnenie

si prevenčnej povinnosti v zmysle a a zákona

č. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), najmä

zapracovanie riešenia mimoriadnych situácií počas pracovných ciest v interných predpisoch.

Sťažovateľ považuje za nesprávne aj hodnotenie správania odporcu v 3. rade (vodiča

autobusu), ktorý bol zamestnancom žalovaného v 2. rade, všeobecnými súdmi a posúdenie

ich zodpovednosti v zmysle cestovného prepravného poriadku a § 415 Občianskeho

zákonníka.

Ústavnému súdu bolo 7. decembra 2012 doručené vyjadrenie advokátky sťažovateľa,

v ktorom oznamuje, že na pojednávaní vo veci samej pred okresným súdom 28. novembra

2012 vzal sťažovateľ späť žalobu proti žalovaným v 2. a 3. rade, v dôsledku čoho súd

konanie proti nim zastavil. Proti žalovanému v 1. rade vzal sťažovateľ žalobu čiastočne

späť. Okresný súd rozsudkom žalobu proti nemu zamietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že postupom a rozhodnutím krajského súdu vo veci

sp. zn. bolo porušené jeho základné právo podľa , ako aj

jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a následne prijal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa D. Š. podľa Slovenskej

republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

-306 zo dňa 12. 07. 2012 porušené bolo

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. -306 zo dňa 12. 07. 2012 v spojení vec s rozsudkom Okresného

súdu Levice č. k. -246 zo dňa 23. 02. 2011 a vec vracia krajskému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. D. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000.- € (slovom

päťtisíc eur, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohoto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť D. Š. trovy konania vo výške 1011,26.- do

15 dní od právoplatností tohoto nálezu na účet advokáta JUDr. S. M.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k

porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a

základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV.

ÚS 92/04, ).

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o porušení práva na spravodlivé súdne

konanie krajským súdom v dôsledku nedostatočného dokazovania, nezohľadnenia všetkých

okolností pri vyhodnotení dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý

rozsudok po zhrnutí výsledkov dokazovania v konaní pred okresným súdom ako vecne

správny podľa potvrdil. Podobne považoval odvolací súd za správny

právny záver, ktorý prvostupňový súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu.

V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Žalobca, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal, že žalovaný

v 1. rade zavinene porušil povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti

s ním, ktoré by boli v príčinnej súvislosti s ním uplatňovanou škodou alebo že by úmyselne

konal proti dobrým mravom. Taktiež nebolo preukázané porušenie právnych povinností

zamestnancami žalovaného v 1. rade v rámci plnenia úloh zamestnávateľa v jeho mene.

V konaní nebolo ani preukázané, že by žalovaný v 1. rade konal proti dobrým mravom,

ba práve naopak, dal možnosť žalovanému svoj zdravotný stav riešiť nielen v mieste

pracoviska, ale mu poskytol možnosť odcestovať na Slovensko. Odvolací súd zhodne

so súdom prvého stupňa je aj toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani

pokiaľ ide o preukázanie zákonných predpokladov v zmysle ustanovení Občianskeho

zákonníka, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu žalovanými v 2. a 3. rade.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že pokiaľ ide o vzťah medzi

žalobcom a žalovaným v 1. rade, nedošlo k naplneniu predpokladov v zmysle ust. § 192

ods. 1, 2 . Protiprávnosť ako všeobecný predpoklad ani na strane zamestnávateľa

žalobcu, ani na strane pracovníkov žalovaného v 1. rade preukázaná nebola. Nebolo

preukázané, že k porušeniu povinnosti došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej

súvislosti s ním. I keď podľa odseku 2 nie je rozhodujúce, či škoda vznikla pri plnení

pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nebolo preukázané to, kto škodu spôsobil

a kto porušil právnu povinnosť. Zamestnávateľ zodpovedá len za protiprávny úkon

štatutárnych orgánov zamestnávateľa a poverených zamestnancov a len za taký protiprávny

úkon, ktorého sa dopustili zamestnanci konajúci v jeho mene v rámci plnenia úloh

zamestnávateľa. Vzhľadom na to bolo potrebné konštatovať, že zodpovednosť žalovaného

v 1. rade za vzniknutú škodu nie je daná.

Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného v 2. rade, absolútne nebolo preukázané, že

vznik škody bol vyvolaný osobitnou povahou prevádzky v zmysle ust. ,

a preto zodpovednosť žalovaného v 2. rade nie je daná.

Žalovaný v 3. rade nezodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi, nakoľko nedošlo

k porušeniu právnej povinnosti, ktorá je všeobecným predpokladom, k vzniku škody a

taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.

Odvolací súd konštatuje, že ani zodpovednosť žalovaného v 3. rade nie je daná.“

Sťažovateľ si uplatňoval svoj nárok voči zamestnávateľovi (žalovanému v 1. rade)

v zmysle ustanovenia a .

V zmysle uvedených ustanovení zodpovedá zamestnávateľ zamestnancovi za škodu,

ak je naplnený predpoklad, že škoda vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh

alebo v priamej súvislosti s ním, škoda je dôsledkom porušenia právnych povinností alebo

úmyselného konania proti dobrým mravom, alebo (podľa ods. 2 citovaného ustanovenia)

porušenie povinnosti bolo spôsobené zamestnancom, ktorý konal v rámci plnenia úloh

zamestnávateľa v jeho mene, a zároveň musí existovať príčinná súvislosť medzi škodou

a porušením povinností, resp. úmyselným konaním proti dobrým mravom.

Všeobecné súdy sa vo svojom rozhodnutí museli vysporiadať najmä s otázkou, či

zamestnávateľ sťažovateľa (príp. jeho zamestnanci) porušil svoje právne povinnosti a/alebo

či úmyselne nekonal proti dobrým mravom. Podľa sťažovateľa jeho zamestnávateľ porušil

svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie a

a

Krajský súd vo svojom rozsudku sp. z. dospel k záveru, že skutkový

stav bol zistený okresným súdom správne a bol z neho vyvodený správny právny záver.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. februára 2011 vyplýva, že sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia súd zaoberal otázkou, či zamestnávateľ sťažovateľa

nezanedbal plnenie si svojej prevenčnej povinnosti pri ochrane zdravia svojich pracovníkov:

„Zamestnanci žalovaného v 1. rade mali na pracovisku v cudzine zabezpečenú

lekársku starostlivosť. V prípade, že zamestnanec potreboval lekárske ošetrenie mal

k dispozícii kartu poistenca s ktorou mohol ísť k lekárovi. Toto dosvedčili P. H., vedúci

stavby, P. B., vedúci montér, aj spolubývajúci žalobcu G. T., ktorý žalobcu k lekárovi

posielal. Podľa G. T. aj vedúci stavby po troch dňoch absencie žalobcu trval na tom, aby

buď išiel k lekárovi, alebo môže ísť na doliečenie domov. Žalobca lekársku pomoc na

pracovisku nevyhľadal, rozhodol sa dňa 16. 10. 2007 odcestovať domov autobusom.

Žalovaný v 1. rade svojich zamestnancov počas zahraničnej pracovnej cesty poistil

v poisťovni U., o čom predložil hromadnú poistnú zmluvu č. 11 717 155 z 31. 8. 2006.

Vysielanie zamestnancov na pracovné cesty upravuje Organizačná smernica č. 304/04

z 2. 5. 2005. Táto podrobne upravuje aj zahraničné pracovné cesty zamestnancov. Na liste

7/11 smernice je upravená povinnosť zamestnávateľa dohodnúť so zamestnancom dopravu

do miesta odchodu, a podľa všeobecných ustanovení pod bodom 1. je stanovené, že pri

ceste do zahraničia a návrat je nutné použiť dopravný prostriedok stanovený

zamestnávateľom.

V časti Zdravotná starostlivosť a poistenie v bode dva smernice je zakotvené, že ak

vyslaný zamestnanec v krajine pobytu onemocnie, je to povinný sám, resp. prostredníctvom

svojho priameho nadriadeného oznámiť vedeniu stavby resp. vysielajúcej organizácii. Ak si

to zdravotný stav zamestnanca vyžaduje, rozhodne zamestnávateľ po konzultácii s miestnym

lekárom o ďalšom spôsobe liečby, alebo aj o návrate domov.

Žalovaný v 1. rade svojich zamestnancov tomto prípade prepravoval na zahraničnú

pracovnú cestu a domov autobusom prepravnej spoločnosti žalovaného v 2. rade, s ktorou

má uzavretú zmluvu.

Organizačná smernica číslo OS-S č. 522/07 s názvom : Pravidlá na zaistenie BOZP,

vypracovaná žalovaným v 1. rade bola bodu 1., stanovuje základné podmienky a postupy

na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na vylúčenie alebo obmedzenie

faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení

zdravia z práce a všeobecné zásady prevencie. Ďalej žalovaný predložil Plán bezpečnosti

a ochrany zdrvia pri práci na stavbe číslo 21000-3285a Havarijný plán.“

Po posúdení vykonaného dokazovania prvostupňový súd skonštatoval, že „súd

dokazovaním nemal preukázané, že by žalovaný v 1. rade porušil niektorú svoju právnu

povinnosť následkom čoho vznikla žalobcovi škoda na zdraví. Žalobcu poistil, zabezpečil

mu dostupnosť lekárskej starostlivosti, a v konečnom dôsledku zabezpečil, aby sa žalobca

prepravil domov, keďže sa rozhodol liečiť doma na Slovensku. Vedúci stavby H. zariadil

prepravu žalobcu k autobusu do Dánska služobným vozidlom a prihlásil ho na zoznam

cestujúcich. Nebolo ani preukázané, že by spolucestujúci zamestnanci žalovaného v 1. rade

porušili niektorú právnu povinnosť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti

splnením. Spolucestujúci v autobuse boli bežní zamestnanci žalovaného, ktorí cestovali

domov, teda neplnili žiadne pracovné úlohy. Cestovanie domov nie je v priamej ani

nepriamej súvislosti splnením pracovných úloh. Žalobca nepreukázal opak, hoci dôkazné

bremeno je na ňom. Zodpovednosť za vzniknutú škodu môže byť u nich len osobná, teda

každého jednotlivca v autobuse.“.

Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov

všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak

zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani

nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť

k záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné označiť

za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľa

mali všeobecné súdy pripustiť vykonanie aj iných sťažovateľom navrhovaných dôkazov.

Súdy hodnotili dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia a neprikladali tvrdeniu

sťažovateľa na vykonanie iných dôkazov dôležitosť so zreteľom na iné písomné a svedecké

dôkazy.

Ústavný súd zároveň usúdil, že rozhodnutie krajského súdu je akceptovateľné aj čo

sa týka vyvodenia právneho záveru zo zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené

možno teda konštatovať, že krajský súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu aj jemu

predchádzajúci postup, a ani po oboznámení sa so sťažovateľom predloženým stanoviskom

nezistil žiadne nedostatky, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu, krajského

súdu ani Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sťažovateľom označenými základnými

právami, jeho sťažnosť odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013