Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 469/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. M., N., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd postupom predchádzajúcim rozhodnutiu Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 29. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2013

doručená sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -365 z 29. mája 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ návrhom podaným na Okresnom

súde Levice (ďalej len „okresný súd“) 13. septembra 2009 žiadal, aby okresný súd zaviazal

odporcov v 1. až 3. rade zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom z titulu náhrady škody

spôsobenej sťažovateľovi poškodením zdravia. Sťažovateľ ako zamestnanec žalovaného

v 1. rade ochorel počas pracovnej cesty v zahraničí a jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil

počas cesty domov autobusom, pričom žalovaný v 2. rade, resp. jeho zamestnanec – šofér

autobusu (žalovaný v 3. rade) a ani zamestnanci žalovaného v 1. rade mu neposkytli prvú

pomoc ani neprivolali zdravotnú pomoc, a preto podľa sťažovateľa nesú zodpovednosť

za zhoršenie jeho zdravotného stavu. Po prekonaní choroby (ťažkého zápalu centrálnej

nervovej sústavy) má sťažovateľ trvale poškodené zdravie a je mu priznaný čiastočný

invalidný dôchodok. Zhoršenie jeho zdravotného stavu podľa sťažovateľa spôsobil žalovaný

v 1. rade tým, že nemal vnútornými predpismi upravený postup v mimoriadnych situáciách

pri preprave svojich zamestnancov do zahraničia a žalovaní v 2. a 3. rade tým, že mu

neposkytli adekvátnu pomoc pri zhoršení jeho zdravotného stavu na ceste domov. Okresný

súd rozhodoval najprv o základe veci a zisťoval, či žalovaní v 1. až 3. rade nesú

zodpovednosť za škodu. Po vykonaní dokazovania súd konštatoval, že nebolo ničím

preukázané, že by za ochorenie sťažovateľa, za vývoj choroby, jej vyvrcholenie

a napokon následky niesli zodpovednosť žalovaní, a preto medzitýmnym rozsudkom

č. k. -246 z 23. februára 2011 vyslovil, že zodpovednosť žalovaných

v 1. až 3. rade v danej veci nie je daná.

Medzitýmne rozhodnutie prvostupňového súdu napadol sťažovateľ včas podaným

odvolaním. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho

rozhodnutie v odvolacom konaní rozsudkom č. k. -306 z 12. júla 2012

potvrdil podľa (ďalej len „OSP“) ako

vo výroku vecne správne rozhodnutie a pri zdôraznení relevantných skutočností

v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Sťažovateľ v presvedčení, že rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie, sa so sťažnosťou doručenou 21. novembra 2012 obrátil na ústavný súd s návrhom,

aby vyslovil porušenie jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd uznesením č. k. -21 z 19. marca 2013 odmietol

sťažnosť sťažovateľa, keď pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti

nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím všeobecných súdov a sťažovateľom

označenými základnými právami, a konštatoval, že rozhodnutie krajského súdu je, čo sa

týka ustálenia skutkového stavu a aj čo sa týka vyvodenia právneho záveru zo zisteného

skutkového stavu akceptovateľné.

Konečné rozhodnutie vo veci vyniesol okresný súd na pojednávaní 28. novembra

2012. Pred začatím pojednávania vzal sťažovateľ žalobu v časti požadovanej istiny proti

žalovanému v 1. rade späť a proti žalovaným v 2. a 3. rade vzal návrh späť celkom. Okresný

súd rozsudkom č. k. -345 na uvedenom pojednávaní rozhodol tak, že žalobu

zamietol a konanie proti žalovaným v 2. a 3. rade zastavil. O náhrade trov konania rozhodol

súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Zamietajúci

rozsudok prvostupňového súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Krajský rozsudkom

č. k. -365 z 29. mája 2013 podľa potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, keď dospel k záveru, že okresný súd

dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Sťažovateľ krajskému súdu najmä vytýka, že jeho rozhodnutie č. k.

306 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -246, ktorými bolo

rozhodnuté, že nárok sťažovateľa nie je daný, „... nebolo zákonne a spravodlivé, preto

nemohlo byť zákonne rozhodnutie ani rozhodnutie Krajského súdu v Nitre

rozsudkom č. k. -365 zo dňa 29. 05. 2013 v spojení s č. k. -343

zo dňa 28. 11. 2012 o zamietnutí náhrady škody v spojení s v spojení s uznesením

č. k. -343 zo dňa 28. 11. 2012 v spojení s uznesením v spojení s uznesením

OS Levice č. k. -360 zo dňa 21. 02. 2013 /opravné/“.

Podľa sťažovateľa tieto rozhodnutia „mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu

a to nesprávne zistenie skutkového stavu a tiež podľa nesprávne právne posúdení veci.

Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo vtom, že presun sťažovateľa z pracovnej cesty

v meste M. vo Švédsku dňa 16. 10. 2013 cez územie Dánska, SRN, ČR na územie

Slovenska, /spolu takmer 16 hodín/ podľa názoru oboch súdov je cestovaním domov a toto

nie je v priamej ani nepriamej súvislosti splnením pracovných úloh sťažovateľa.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že všeobecné súdy nesprávne posúdili nevypracovanie

preventívnych opatrení týkajúcich sa presunu zamestnancov z výkonu práce v zahraničí

na územie Slovenskej republiky a porušenie povinnosti žalovaným, ktoré mu vyplýva

z „ v rámci plánovania a plnenia pracovných úloh, tiež

ods. 1 “.

Sťažovateľ je presvedčený, že postupom a rozhodnutím krajského súdu vo veci

č. k. -365 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a následne prijal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa D. Š. podľa Slovenskej

republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod

sp. zn. -365 zo dňa 29. 05. 2013 porušené bolo

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod

sp. zn. -365 zo dňa 29. 05. 2013 v spojení vec s rozsudkom Okresného

súdu Levice č. k. -345 zo dňa 28. 11. 2012, v spojení s uznesením

č. k. -343 zo dňa 28. 11. 2012 v spojení s uznesením v spojení s uznesením OS

Levice č. k. -360 zo dňa 21. 02. 2013 /opravné/ a vec vracia krajskému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. D. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000.- € (slovom

päťtisíc eur, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohoto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť D. Š. trovy konania podľa § 11 ods. 3, §

10, 13a ods. 1 písm. a/, vyhl. č. z hodnoty veci 25 548,73,- €, á

úkon vo výške 409,83.- € x 2 /prevzatie veci a spísanie podania/ a 2 x rež. paušál, á 7,81.- €,

spolu 835,28.- € a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu k rukám advokáta JUDr. S.

M.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ

tým, že „v dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu krajského súdu je sťažovateľ

neprimerane dlhý čas vystavený značnej právnej neistote.

Sťažovateľ žije už päť rokov v ťažkej sociálnej situácii a právnej neistote, pretože

rozhodnutie konajúceho súdu nie je podľa vyššie uvedeného spravodlivé a čakanie

na spravodlivé rozhodnutie v jeho ťažkom zdravotnom stave a zlej sociálnej situácii ešte

viac zhoršuje jeho zdravotný stav.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o porušení práva na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie krajským súdom v dôsledku rozhodnutia, ktoré nie je

spravodlivé a zákonné a je založené na nespravodlivom medzitýmnom rozhodnutí o tom, že

nárok sťažovateľa nie je daný.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Prvostupňový súd žalobu sťažovateľa o zaplatenie náhrady škody zamietol, keďže

považoval za jednoznačne preukázané, že žalovaný v 1. rade škodu nezavinil. Zamietajúci

rozsudok založil na svojom medzitýmnom rozsudku č. k. -246, ktorý

nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2012, v ktorom vyslovil právny záver, že zodpovednosť

žalovaného nie je daná.

V zákonnej lehote podanom odvolaní sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozsudku súdu

prvého stupňa a uviedol, že nesúhlasí s už právoplatným medzitýmnym rozsudkom, ktorý

považoval za neobjektívny a nespravodlivý, a preto nemôže za spravodlivé a objektívne

považovať ani napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd nepovažoval odvolanie sťažovateľa

za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa

potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom zo dňa 23. 02. 2011 č. k.

-246 určil, že zodpovednosť žalovaných v 1. - 3. rade nie je daná. Krajský súd

v Nitre v dôsledku odvolania rozhodol rozsudkom dňa 12. 07. 2012 č. k. -306

a medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Splnením podmienky účelnosti je podľa zákona súdu rovnako umožnené rozhodnúť,

či už na návrh, alebo bez návrhu najskôr o právnom základe predmetu konania, ktorý bol

opodstatnený a po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnúť dodatočne o výške uplatneného

nároku rozsudkom konečným. Ak súd neuzná nárok, čo do právneho dôvodu

opodstatneným, zamietne žalobu a takéto jeho rozhodnutie je už rozhodnutím konečným.

Právnym základom nároku je pritom treba rozumieť všetko, čo nie je možné podriadiť pod

výšku uplatneného nároku - napr. otázku premlčania, alebo zániku práva, atď. Otázky,

ktoré svojou povahou patria k základu prejednávanej veci a ktoré neboli vyriešené

medzitýmnym rozsudkom je však vylúčené riešiť v konaní a rozhodovaní o výške škody naň

naväzujúcim. K rozhodnutiu o základe veci už nepatri riešenie, napr. predbežnej otázky pre

rozhodnutie o veci samej. O predbežnej otázke nemôže byť totiž ani rozhodnuté formou

výroku rozsudku, iba v jeho dôvodoch. Výrok medzitýmneho rozsudku bude potom znieť

podľa výsledkov konania tak, že uplatnený nárok je čo do základu opodstatnený celkom,

resp. sčasti, a že výrok o nároku na náhrade trov konania sa zakotví v rozsudku konečnom.

Ak však výrok medzitýmneho rozsudku bude znieť tak, že uplatnený nárok je čo do právneho

základu neopodstatnený, nároky, ktoré boli uplatnené musia byť v konečnom rozhodnutí

zamietnuté.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že pokiaľ ide o vzťah medzi

žalobcom a žalovaným v 1. rade nedošlo k naplneniu predpokladov v zmysle ust. § 192

ods. 1, 2 . Protiprávnosť ako všeobecný predpoklad ani na strane zamestnávateľa

žalobcu, ani na strane pracovníkov žalovaného v 1. rade preukázaná nebola. Nebolo

preukázané, že k porušeniu povinnosti došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej

súvislosti s ním. I keď podľa odseku 2 nie je rozhodujúce, či škoda vznikla pri plnení

pracovných úloh alebo v priamej súvislostí s ním, nebolo preukázané rozhodujúce to, kto

škodu spôsobil a kto porušil právnu povinnosť. Zamestnávateľ zodpovedá len za

protiprávny úkon štatutárnych orgánov zamestnávateľa a poverených zamestnancov a len

za taký protiprávny úkon, ktorého sa dopustili zamestnanci konajúci v jeho mene v rámci

plnenia úloh zamestnávateľa. Vzhľadom na to bolo potrebné konštatovať, že zodpovednosť

žalovaného v 1. rade za vzniknutú škodu nie je daná.

Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného v 2. rade, absolútne nebolo preukázané, že

vznik škody bol vyvolaný osobitnou povahou prevádzky v zmysle ust. ,

a preto zodpovednosť žalovaného v 2. rade nie je daná.

Žalovaný v 3. rade nezodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi, nakoľko nedošlo

k porušeniu právnej povinnosti, ktorá je všeobecným predpokladom, k vzniku škody a

taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.

Odvolací súd konštatuje že zodpovednosť ani žalovaného v 3. rade nie je daná.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže medzitýmnym rozsudkom zo dňa 23. 02. 2011

č. k. -246 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 07. 2012

č. k. -306 súd určil, že zodpovednosť žalovaných v 1. až 3. rade nie je daná,

správne súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nároky, ktoré boli uplatnené musel

v konečnom rozhodnutí zamietnuť.“

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a doložené listinné dôkazy a zistil že,

v posudzovanej veci rozhodoval prvostupňový súd najprv medzitýmnym rozsudkom, keď

najprv zisťoval, či je základ nároku sťažovateľa daný, dôvodný a opodstatnený.

Po právoplatnosti rozsudku z 23. februára 2011 rozhodol prvostupňový súd rozsudkom

konečným, ktorý bol závislý na spôsobe vyriešenia základu veci, t. j. posúdenia existencie

zodpovednosti žalovaných. Na základe ustanovenia bolo teda jeho

konečné rozhodnutie založené na medzitýmnom rozsudku. Keďže v ňom vyslovil, že nárok

sťažovateľa ako ani zodpovednosť žalovaných nie je daná, a tento rozsudok potvrdil aj

krajský súd v odvolacom konaní, v konečnom rozsudku súd nemal inú možnosť, ako žalobu

sťažovateľa zamietnuť. Odvolací súd potom konštatoval správnosť tohto postupu

a nevyhnutnosť zamietnuť žalobu na základe uvedeného právoplatného medzitýmneho

rozsudku.

Ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutie č. k. -21 z 19. marca

2013, v ktorom rozhodol o sťažnosti sťažovateľa z 21. novembra 2012. Sťažovateľ v nej

namietal porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie práve už

uvádzaným medzitýmnym rozsudkom č. k. -246 a rozhodnutím odvolacieho

súdu sp. zn. . V uvedenom rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že nezistil žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutiami všeobecných súdov

a sťažovateľom označenými základnými právami, a preto odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa .

Sťažovateľ namieta neobjektívnosť a nespravodlivosť konečného rozhodnutia

vo veci samej a rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom v sťažnosti nové skutočnosti

neuvádza a v podstate len stručne opakuje dôvody, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti,

o ktorej už ústavný súd rozhodol uvedeným uznesením č. k. -21. Ústavný

súd preto poukazuje na svoje závery v odôvodnení svojho predchádzajúceho rozhodnutia

o tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou svojvôle ani arbitrárnosti a je

ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny rozumný dôvod, aby

sa v tejto otázke, aj keď posudzuje v danej veci už konečný rozsudok vo veci samej,

resp. rozhodnutie odvolacieho súdu o rozsudku vo veci samej, odchýlil od záverov svojho

rozhodnutia č. k. -21.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013