Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 469/2013
PDF · 188.38 KB
No categories available
III. ÚS 469/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. M., N., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd postupom predchádzajúcim rozhodnutiu Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 6 Co/69/2013 z 29. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2013
doručená sťažnosť D. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co/69/2013-365 z 29. mája 2013.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ návrhom podaným na Okresnom
súde Levice (ďalej len „okresný súd“) 13. septembra 2009 žiadal, aby okresný súd zaviazal
odporcov v 1. až 3. rade zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom z titulu náhrady škody
spôsobenej sťažovateľovi poškodením zdravia. Sťažovateľ ako zamestnanec žalovaného
v 1. rade ochorel počas pracovnej cesty v zahraničí a jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil
počas cesty domov autobusom, pričom žalovaný v 2. rade, resp. jeho zamestnanec – šofér
autobusu (žalovaný v 3. rade) a ani zamestnanci žalovaného v 1. rade mu neposkytli prvú
pomoc ani neprivolali zdravotnú pomoc, a preto podľa sťažovateľa nesú zodpovednosť
za zhoršenie jeho zdravotného stavu. Po prekonaní choroby (ťažkého zápalu centrálnej
nervovej sústavy) má sťažovateľ trvale poškodené zdravie a je mu priznaný čiastočný
invalidný dôchodok. Zhoršenie jeho zdravotného stavu podľa sťažovateľa spôsobil žalovaný
v 1. rade tým, že nemal vnútornými predpismi upravený postup v mimoriadnych situáciách
pri preprave svojich zamestnancov do zahraničia a žalovaní v 2. a 3. rade tým, že mu
neposkytli adekvátnu pomoc pri zhoršení jeho zdravotného stavu na ceste domov. Okresný
súd rozhodoval najprv o základe veci a zisťoval, či žalovaní v 1. až 3. rade nesú
zodpovednosť za škodu. Po vykonaní dokazovania súd konštatoval, že nebolo ničím
preukázané, že by za ochorenie sťažovateľa, za vývoj choroby, jej vyvrcholenie
a napokon následky niesli zodpovednosť žalovaní, a preto medzitýmnym rozsudkom
č. k. 9/256/2009-246 z 23. februára 2011 vyslovil, že zodpovednosť žalovaných
v 1. až 3. rade v danej veci nie je daná.
Medzitýmne rozhodnutie prvostupňového súdu napadol sťažovateľ včas podaným
odvolaním. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho
rozhodnutie v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 9 Co/144/2011-306 z 12. júla 2012
potvrdil podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako
vo výroku vecne správne rozhodnutie a pri zdôraznení relevantných skutočností
v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.
Sťažovateľ v presvedčení, že rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie, sa so sťažnosťou doručenou 21. novembra 2012 obrátil na ústavný súd s návrhom,
aby vyslovil porušenie jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 129/2013-21 z 19. marca 2013 odmietol
sťažnosť sťažovateľa, keď pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti
nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím všeobecných súdov a sťažovateľom
označenými základnými právami, a konštatoval, že rozhodnutie krajského súdu je, čo sa
týka ustálenia skutkového stavu a aj čo sa týka vyvodenia právneho záveru zo zisteného
skutkového stavu akceptovateľné.
Konečné rozhodnutie vo veci vyniesol okresný súd na pojednávaní 28. novembra
2012. Pred začatím pojednávania vzal sťažovateľ žalobu v časti požadovanej istiny proti
žalovanému v 1. rade späť a proti žalovaným v 2. a 3. rade vzal návrh späť celkom. Okresný
súd rozsudkom č. k. 9 C/256/2009-345 na uvedenom pojednávaní rozhodol tak, že žalobu
zamietol a konanie proti žalovaným v 2. a 3. rade zastavil. O náhrade trov konania rozhodol
súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Zamietajúci
rozsudok prvostupňového súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Krajský rozsudkom
č. k. 6 Co/69/2013-365 z 29. mája 2013 podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, keď dospel k záveru, že okresný súd
dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver.
Sťažovateľ krajskému súdu najmä vytýka, že jeho rozhodnutie č. k. 9 Co/144/2011-
306 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C/256/2009-246, ktorými bolo
rozhodnuté, že nárok sťažovateľa nie je daný, „... nebolo zákonne a spravodlivé, preto
nemohlo byť zákonne rozhodnutie ani rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
rozsudkom č. k. 6 Co/69/2013-365 zo dňa 29. 05. 2013 v spojení s č. k. 9 C/256/2009-343
zo dňa 28. 11. 2012 o zamietnutí náhrady škody v spojení s v spojení s uznesením
č. k. 9 C/256/2009-343 zo dňa 28. 11. 2012 v spojení s uznesením v spojení s uznesením
OS Levice č. k. 9 C/256/2009-360 zo dňa 21. 02. 2013 /opravné/“.
Podľa sťažovateľa tieto rozhodnutia „mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu
a to nesprávne zistenie skutkového stavu a tiež podľa nesprávne právne posúdení veci.
Nesprávne právne posúdenie veci spočívalo vtom, že presun sťažovateľa z pracovnej cesty
v meste M. vo Švédsku dňa 16. 10. 2013 cez územie Dánska, SRN, ČR na územie
Slovenska, /spolu takmer 16 hodín/ podľa názoru oboch súdov je cestovaním domov a toto
nie je v priamej ani nepriamej súvislosti splnením pracovných úloh sťažovateľa.“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že všeobecné súdy nesprávne posúdili nevypracovanie
preventívnych opatrení týkajúcich sa presunu zamestnancov z výkonu práce v zahraničí
na územie Slovenskej republiky a porušenie povinnosti žalovaným, ktoré mu vyplýva
z „§ 146 ods. 2 zákonníka práce v rámci plánovania a plnenia pracovných úloh, tiež § 147
ods. 1 zákonníka práce a zákon č. 124/2006 Z. z.“.
Sťažovateľ je presvedčený, že postupom a rozhodnutím krajského súdu vo veci
č. k. 6 Co/69/2013-365 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a následne prijal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa D. Š. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co/69/2013-365 zo dňa 29. 05. 2013 porušené bolo
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co/69/2013-365 zo dňa 29. 05. 2013 v spojení vec s rozsudkom Okresného
súdu Levice č. k. 9 C/256/2009-345 zo dňa 28. 11. 2012, v spojení s uznesením
č. k. 9 C/256/2009-343 zo dňa 28. 11. 2012 v spojení s uznesením v spojení s uznesením OS
Levice č. k. 9 C/256/2009-360 zo dňa 21. 02. 2013 /opravné/ a vec vracia krajskému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. D. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000.- € (slovom
päťtisíc eur, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohoto nálezu.
4. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť D. Š. trovy konania podľa § 11 ods. 3, §
10, 13a ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. z hodnoty veci 25 548,73,- €, á
úkon vo výške 409,83.- € x 2 /prevzatie veci a spísanie podania/ a 2 x rež. paušál, á 7,81.- €,
spolu 835,28.- € a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu k rukám advokáta JUDr. S.
M.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ
tým, že „v dôsledku nesprávneho a protiústavného postupu krajského súdu je sťažovateľ
neprimerane dlhý čas vystavený značnej právnej neistote.
Sťažovateľ žije už päť rokov v ťažkej sociálnej situácii a právnej neistote, pretože
rozhodnutie konajúceho súdu nie je podľa vyššie uvedeného spravodlivé a čakanie
na spravodlivé rozhodnutie v jeho ťažkom zdravotnom stave a zlej sociálnej situácii ešte
viac zhoršuje jeho zdravotný stav.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o porušení práva na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie krajským súdom v dôsledku rozhodnutia, ktoré nie je
spravodlivé a zákonné a je založené na nespravodlivom medzitýmnom rozhodnutí o tom, že
nárok sťažovateľa nie je daný.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Prvostupňový súd žalobu sťažovateľa o zaplatenie náhrady škody zamietol, keďže
považoval za jednoznačne preukázané, že žalovaný v 1. rade škodu nezavinil. Zamietajúci
rozsudok založil na svojom medzitýmnom rozsudku č. k. 9 C/256/2009-246, ktorý
nadobudol právoplatnosť 1. októbra 2012, v ktorom vyslovil právny záver, že zodpovednosť
žalovaného nie je daná.
V zákonnej lehote podanom odvolaní sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozsudku súdu
prvého stupňa a uviedol, že nesúhlasí s už právoplatným medzitýmnym rozsudkom, ktorý
považoval za neobjektívny a nespravodlivý, a preto nemôže za spravodlivé a objektívne
považovať ani napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd nepovažoval odvolanie sťažovateľa
za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom zo dňa 23. 02. 2011 č. k.
9 C/256/2009-246 určil, že zodpovednosť žalovaných v 1. - 3. rade nie je daná. Krajský súd
v Nitre v dôsledku odvolania rozhodol rozsudkom dňa 12. 07. 2012 č. k. 9 Co/144/2011-306
a medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Splnením podmienky účelnosti je podľa zákona súdu rovnako umožnené rozhodnúť,
či už na návrh, alebo bez návrhu najskôr o právnom základe predmetu konania, ktorý bol
opodstatnený a po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnúť dodatočne o výške uplatneného
nároku rozsudkom konečným. Ak súd neuzná nárok, čo do právneho dôvodu
opodstatneným, zamietne žalobu a takéto jeho rozhodnutie je už rozhodnutím konečným.
Právnym základom nároku je pritom treba rozumieť všetko, čo nie je možné podriadiť pod
výšku uplatneného nároku - napr. otázku premlčania, alebo zániku práva, atď. Otázky,
ktoré svojou povahou patria k základu prejednávanej veci a ktoré neboli vyriešené
medzitýmnym rozsudkom je však vylúčené riešiť v konaní a rozhodovaní o výške škody naň
naväzujúcim. K rozhodnutiu o základe veci už nepatri riešenie, napr. predbežnej otázky pre
rozhodnutie o veci samej. O predbežnej otázke nemôže byť totiž ani rozhodnuté formou
výroku rozsudku, iba v jeho dôvodoch. Výrok medzitýmneho rozsudku bude potom znieť
podľa výsledkov konania tak, že uplatnený nárok je čo do základu opodstatnený celkom,
resp. sčasti, a že výrok o nároku na náhrade trov konania sa zakotví v rozsudku konečnom.
Ak však výrok medzitýmneho rozsudku bude znieť tak, že uplatnený nárok je čo do právneho
základu neopodstatnený, nároky, ktoré boli uplatnené musia byť v konečnom rozhodnutí
zamietnuté.
Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že pokiaľ ide o vzťah medzi
žalobcom a žalovaným v 1. rade nedošlo k naplneniu predpokladov v zmysle ust. § 192
ods. 1, 2 ZP. Protiprávnosť ako všeobecný predpoklad ani na strane zamestnávateľa
žalobcu, ani na strane pracovníkov žalovaného v 1. rade preukázaná nebola. Nebolo
preukázané, že k porušeniu povinnosti došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s ním. I keď podľa odseku 2 nie je rozhodujúce, či škoda vznikla pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislostí s ním, nebolo preukázané rozhodujúce to, kto
škodu spôsobil a kto porušil právnu povinnosť. Zamestnávateľ zodpovedá len za
protiprávny úkon štatutárnych orgánov zamestnávateľa a poverených zamestnancov a len
za taký protiprávny úkon, ktorého sa dopustili zamestnanci konajúci v jeho mene v rámci
plnenia úloh zamestnávateľa. Vzhľadom na to bolo potrebné konštatovať, že zodpovednosť
žalovaného v 1. rade za vzniknutú škodu nie je daná.
Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného v 2. rade, absolútne nebolo preukázané, že
vznik škody bol vyvolaný osobitnou povahou prevádzky v zmysle ust. § 427 ods. 1 OZ,
a preto zodpovednosť žalovaného v 2. rade nie je daná.
Žalovaný v 3. rade nezodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi, nakoľko nedošlo
k porušeniu právnej povinnosti, ktorá je všeobecným predpokladom, k vzniku škody a
taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.
Odvolací súd konštatuje že zodpovednosť ani žalovaného v 3. rade nie je daná.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže medzitýmnym rozsudkom zo dňa 23. 02. 2011
č. k. 9 C/256/2009-246 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 07. 2012
č. k. 9 Co/144/2011-306 súd určil, že zodpovednosť žalovaných v 1. až 3. rade nie je daná,
správne súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nároky, ktoré boli uplatnené musel
v konečnom rozhodnutí zamietnuť.“
Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a doložené listinné dôkazy a zistil že,
v posudzovanej veci rozhodoval prvostupňový súd najprv medzitýmnym rozsudkom, keď
najprv zisťoval, či je základ nároku sťažovateľa daný, dôvodný a opodstatnený.
Po právoplatnosti rozsudku z 23. februára 2011 rozhodol prvostupňový súd rozsudkom
konečným, ktorý bol závislý na spôsobe vyriešenia základu veci, t. j. posúdenia existencie
zodpovednosti žalovaných. Na základe ustanovenia § 159 ods. 2 OSP bolo teda jeho
konečné rozhodnutie založené na medzitýmnom rozsudku. Keďže v ňom vyslovil, že nárok
sťažovateľa ako ani zodpovednosť žalovaných nie je daná, a tento rozsudok potvrdil aj
krajský súd v odvolacom konaní, v konečnom rozsudku súd nemal inú možnosť, ako žalobu
sťažovateľa zamietnuť. Odvolací súd potom konštatoval správnosť tohto postupu
a nevyhnutnosť zamietnuť žalobu na základe uvedeného právoplatného medzitýmneho
rozsudku.
Ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutie č. k. III. ÚS 129/2013-21 z 19. marca
2013, v ktorom rozhodol o sťažnosti sťažovateľa z 21. novembra 2012. Sťažovateľ v nej
namietal porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie práve už
uvádzaným medzitýmnym rozsudkom č. k. 9 C/256/2009-246 a rozhodnutím odvolacieho
súdu sp. zn. 9 Co/144/2011. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že nezistil žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutiami všeobecných súdov
a sťažovateľom označenými základnými právami, a preto odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ namieta neobjektívnosť a nespravodlivosť konečného rozhodnutia
vo veci samej a rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom v sťažnosti nové skutočnosti
neuvádza a v podstate len stručne opakuje dôvody, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti,
o ktorej už ústavný súd rozhodol uvedeným uznesením č. k. III. ÚS 129/2013-21. Ústavný
súd preto poukazuje na svoje závery v odôvodnení svojho predchádzajúceho rozhodnutia
o tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu netrpí vadou svojvôle ani arbitrárnosti a je
ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadny rozumný dôvod, aby
sa v tejto otázke, aj keď posudzuje v danej veci už konečný rozsudok vo veci samej,
resp. rozhodnutie odvolacieho súdu o rozsudku vo veci samej, odchýlil od záverov svojho
rozhodnutia č. k. III. ÚS 129/2013-21.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013