Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 201/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. N., štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky,

zastúpeného euroadvokátom JUDr. L. M., Česká republika, ktorou namieta porušenie

svojich práv podľa , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 a čl. 33 Dohovoru o právnom postavení

utečencov, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. N. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2013 doručená sťažnosť A. N., štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 a čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov (ďalej

len „dohovor o postavení utečencov“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ zhrnul svoju sťažnosť do dvoch bodov. V nich okrem iného uvádza:

«V prvej časti svojho návrhu podáva sťažovateľ sťažnosť na podstatnú procesnú

vadu konania ohľadom postupu súdu pri ustanovení tlmočníka.

Po tom, ako sťažovateľ podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu Migračného

úradu MV SR, Krajský súd Bratislava ustanovil sťažovateľovi na odporúčanie Migračného

úradu MV SR tlmočníka v jazyku perzskom, ktorým bol pán Ing. Z. M. Sťažovateľ však

s daným tlmočníkom nemal v minulosti dobré skúsenosti a preto po zahájení ústneho

pojednávania na Krajskom súde v Bratislave dňa 13. júna 2012, ktorý mal rozhodnúť

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Migračného úradu č.k. MU-554-47/PO-Ž-2011

z 20. februára 2012, vzniesol voči osobe tlmočníka námietku. Uviedol, že keď pán M.

tlmočil pohovor na Migračnom úrade MV SR, komunikácia s ním počas interview bola

komplikovaná, čo sa okrem iného prejavilo tým, že sa navzájom nerozumeli a že do

zápisnice neboli zapísané všetky skutočnosti, ktoré ako žiadateľ o azyl uviedol.

Krajský súd však námietke žiadateľa vyhláseným uznesením nevyhovel. Obavy

sťažovateľa sa naplnili, keď v priebehu pojednávania došlo k opakovaným situáciám,

v ktorých sa sťažovateľ a tlmočník vzájomne nerozumeli, sťažovateľ musel svoje vyjadrenia

viackrát opakovať, meniť ich formuláciu a napokon neboli do zápisnice zaznamenané tie

časti, ktoré sťažovateľ považoval za kľúčové podklady pre rozhodovanie súdu.

Sťažovateľ dáva zároveň Ústavnému súdu SR do pozornosti skutočnosť, že negatívny

dojem z takto odtlmočeného pojednávania nenadobudol iba on sám, ale čo považuje za

rovnako závažné, priznal ho aj sám tlmočník, pán M. Po skončení pojednávania vyhlásil, že

sa necíti byť spôsobilý tlmočiť pojednávanie s manželkou sťažovateľa pani P. Z. v obdobnej

veci, ktoré sudca Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ľ. Š. vytýčil ako nasledujúce

pojednávanie v ten istý deň. V dôsledku toho bol sudca nútený pojednávanie odročiť.

Uskutočnilo sa až dňa 5. septembra 2012, pričom bol prizvaný iný tlmočník.

Sťažovateľ v tejto súvislosti upriamuje pozornosť Ústavného súdu SR na fakt, že pán

Ing. Z. M. nie je zapísaný v zozname súdnych tlmočníkov a prekladateľov vedenom

Ministerstvom vnútra SR. Rovnako neabsolvoval odbornú skúšku, ktorá je nevyhnutným

predpokladom pre výkon činnosti súdneho tlmočníka. Sťažovateľ má za to, že tieto

skutočnosti potvrdzujú opodstatnenosť obáv z nedostatočnej odbornej spôsobilosti

tlmočníka Ing. Z. M., ktorá bola v jeho neprospech.

Sťažovateľ poukazuje na viaceré súdne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, v ktorých štrasburské orgány ochrany práva konštatovali, že účastníci konania majú

právo na tlmočníka zodpovedajúcej kvality a v prípade odôvodnenej sťažnosti musí štát

ustanoviť iného tlmočníka. ...

V druhej časti svojho návrhu poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že ako Migračný

úrad MV SR, ani Krajský súd Bratislava, resp. Najvyšší súd SR nevzali pri posudzovaní

opodstatnenosti predmetnej žiadosti o azyl do úvahy fakt, že potenciálny konvertita sa

nestáva kresťanom až formálnym aktom krstu, ale že k zmene náboženského presvedčenia

dochádza u jednotlivca postupne, spravidla v priebehu istého času, ktorý predchádza

samotnému krstu. Rozhodujúcou skutočnosťou tak nie je krst, ale vnútorné stotožnenie sa

s novoprijatým náboženstvom, ktoré sa prejaví zmenou hodnotového zamerania jednotlivca,

čo sa spravidla odzrkadlí správaním na verejnosti. Krst konvertitu, ktorý nasleduje po

splnení vopred určených podmienok, je len vonkajším vyjadrením tejto zmeny, symbolom

oddanosti novej duchovnej autorite.

Sťažovateľ svoje tvrdenie opiera o nepopierateľný fakt, že tak, ako kresťanský krst

bežne vykonávaný cirkvami registrovanými na území Slovenskej republiky na maloletých

deťoch z nich ešte nerobí kresťanov aktívne vyznávajúcich a praktizujúcich učenie cirkvi

v súkromí a na verejnosti, ani absencia krstu nie je prekážkou v tom, aby jednotlivec

vyznával a aktívne praktizoval učenie cirkvi na verejnosti a uplatňoval tak právo zakotvené

v článku 24 SR, že „každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo

vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými

úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní“.

Sťažovateľ má preto za to, že rozhodujúcou skutočnosťou pre posudzovanie jeho

žiadosti o udelenie azylu, resp. poskytnutie doplnkovej ochrany, nemal byť jeho krst, ale

stav, keď sa vnútorne i navonok rozišiel s islamským náboženstvom, prestal sa stotožňovať

s jeho vieroukou, rešpektovať jeho požiadavky, vykonávať jeho obrady a tým sa považovať

za moslima, a keď začal vo svojom živote prijímať kresťanskú vierouku, pravidelne sa

zúčastňovať na kresťanských bohoslužbách, praktizovať kresťanské učenie a slobodne šíriť

svoju novoprijatú vieru na verejnosti. Tieto činnosti sťažovateľ vykonával už pred svojim

krstom, teda aj v čase, keď dňa 22. novembra 2011 v zariadení Migračného úradu MV SR –

v záchytnom tábore v H., podal vyhlásenie cudzinca, čím sa podľa ustanovenia § 3 ods. 1

o azyle v platnom znení začalo konanie o udelení azylu, teda pred

svojím krstom. V priebehu konania o azyle sťažovateľ od začiatku vypovedal o svojich

kontaktoch s príslušníkmi Náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia v Slovenskej

republike. Pravidelnú účasť sťažovateľa na bohoslužbách a evanjelizačnej činnosti

Jehovových svedkov potvrdila aj samotná náboženská spoločnosť listom, ktorý zaslala na

požiadanie Migračnému úradu MV SR a tvorí súčasť spisu.

Sťažovateľ dáva Ústavnému súdu SR do pozornosti úryvok z aktuálnej správy

Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických publikovanej na internetovej

stránke ministerstva pod názvom „International Religious Freedom Report for 2011“

(Medzinárodná správa o stave náboženských slobôd za rok 2011 strana 8). Podľa tejto

správy „sa náboženská sloboda v Iráne ďalej zhoršovala. Väznenie, týranie, zastrašovanie

a diskriminácia na základe náboženstva pokračovali celý rok. Kresťanský duchovný J. N.

zostáva vo väzení a hrozí mu trest smrti za praktizovanie svojej viery. Odsudzujúce

rozsudky nad siedmimi vodcami baháistickej viery boli predĺžené na pôvodných 20 rokov po

tom, ako boli v roku 2010 skrátené na 10 rokov. Vláda zatkla týchto sedem vodcov v roku

2009 za údajnú „špionáž pre Izrael, hanenie náboženských svätostí a propagandu proti

Islamskej republike“. Vláda vytvárala atmosféru strachu pre takmer všetky nešiítské

náboženské skupiny, predovšetkým Baháistov, ale aj sufijských moslimov, protestanských

kresťanov, židov, sunitov a Zoroastriánov. Šiíti, ktorí nezdieľajú oficiálny náboženský postoj

vlády, čelia tiež týraniu a zastrašovaniu“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tlmočil Migračnému úradu MV SR, ako aj Krajskému

súdu Bratislava a Najvyššiemu súdu SR, svoje dôvodné obavy slobodu, bezpečnosť, zdravie

a život seba a svojej rodiny v prípade, že by sa po zamietnutí žiadosti o udelenie azylu alebo

poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky musel vrátiť do vlasti,

pričom by ďalej v súlade so svojím svedomím a náboženským presvedčením praktizoval

svoju novonadobudnutú kresťanskú vieru. Sťažovateľ poukazuje na to, že pri posudzovaní

vyššie uvedených rizík by iránske úrady ako rozhodujúcu skutočnosť nebrali fakt, či by

v tom čase bol alebo nebol kresťanským konvertitom, ale jeho správanie ovplyvnené

kresťanskou vieroukou, v ktorom bol už v tom čase pevne odhodlaný pokračovať, ktoré nie

je v Iráne tolerované a za ktoré by mu hrozili zo strany iránskych úradov tie najtvrdšie

postihy.

Sťažovateľ má za to, že tak Migračný úrad MV SR svojím rozhodnutím MU-554-

47/PO-Ž-2011 z 20. februára 2012 o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu, ako aj Najvyšší

súd SR v konaní č.k. o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu Bratislava

(č.k. z 13. júna 2012), v ktorom potvrdil platnosť prvostupňového rozsudku,

porušili jeho práva garantované v článkoch 4 a 33 Ženevskej konvencie, ako aj v ustanovení

o azyle v platnom znení, podľa ktorého „ministerstvo

udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v štáte, ktorého je štátnym občanom, opodstatnené obavy

z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov..., a vzhľadom

na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu“ a tým, ho nepriamo vystavili

opodstatnenej hrozbe náboženského prenasledovania po návrate do domovskej krajiny.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„I. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR 24. októbra 2012, sp. zn. bolo

porušené právo na sťažovateľa na:

• spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru,

• súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny a článku 46 ods. 1 SR,

• minimálne také zaobchádzanie s utečencami v oblasti náboženskej slobody

ako so svojimi občanmi podľa článku 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov

• ochranu pred hrozbou náboženského prenasledovania podľa čl. 33 Dohovoru

o právnom postavení utečencov.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2012, sp. zn. , sa

zrušuje.

III. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,-

eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do rúk sťažovateľa do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

IV. Sťažovateľovi sa podľa advokátskej tarify priznávajú náklady právneho

zastupovania, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

V zmysle čl. 4 dohovoru o postavení utečencov zmluvné štáty sa zaväzujú

zaobchádzať s utečencami žijúcimi na ich území aspoň takým spôsobom, ako zaobchádzajú

so svojimi občanmi v otázkach, ktoré sa týkajú náboženskej slobody, ako aj slobody

náboženskej výchovy ich detí, a podľa čl. 33 dohovoru o postavení utečencov žiadny

zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území,

na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy,

náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých

politických názorov.

Podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru o postavení utečencov výhody tohto ustanovenia však

nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre

bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným

rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje

nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, že

1. mu v jeho právnej veci bol ustanovený tlmočník, podľa jeho názoru

nezodpovedajúcej kvality, a

2. námietka, že konajúce súdy nezohľadnili pri posudzovaní jeho žiadosti názor,

že potenciálny konvertita sa nestáva kresťanom až formálnym aktom krstu, ale že k zmene

náboženského presvedčenia dochádza u jednotlivca postupne, spravidla v priebehu istého

času, ktorý predchádza samotnému krstu.

Týmto postupom mali byť porušené jeho práva podľa ,

dohovoru, čl. 4 a čl. 33 dohovoru o postavení utečencov a čl. 36 ods. 1 listiny.

III.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V zmysle už uvedeného ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2012.

Z citovaného vyplýva, že v prvej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za kľúčové uviesť, že spravodlivým

prerokovaním veci (spravodlivým súdnym konaním vo veci) je súdne konanie, ktoré

rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných

ľudských práv a slobôd bez ohľadu na ich formuláciu danú konkrétnou právnou úpravou.

Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v neznačí právo na úspech

v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom ().

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva, že „Podľa §19a

ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo

a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase

rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu

a spôsobu, akým sa uplatňujú.

Z uvedených ustanovení jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva nielen

povinnosť ministerstva posúdiť každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo i vo vzájomnom

súhrne hodnotiac všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase

rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu

a spôsobu, akým sa uplatňujú, avšak je zrejmé, a to z doslovného znenia § 19a ods. 1

azylového zákona, že ide o postup najmä v konaní o udelenie, či neudelenie azylu.

Odvolací súd stotožňujúc sa a odkazujúc na podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenie

napadnutého rozsudku, ktoré podrobne rozoberá dôvody, pre ktoré považoval nielen

krajský, ale i najvyšší súd, preskúmavané rozhodnutie Migračného úradu za zákonné

a správne.

Podľa § 8 zákona o azyle musia byť splnené všetky v tomto ustanovení obsiahnuté

podmienky (t.j.; 1/ opodstatnenosť obáv, 2/ obavy, 3/ prenasledovanie, 4/ dôvody

prenasledovania – rasa, národnosť, náboženstvo, zastávanie určitých politických názorov,

príslušnosť k určitej sociálnej skupine). Navrhovateľ nesplnil tieto podmienky pre dôvody

uvedené v napadnutom rozsudku.

Výtka týkajúca sa tlmočníka nie je podstatnou vadou konania, ktorá by bránila

výkonu spravodlivosti, pretože ako v konaní pred správnym orgánom, tak v konaní pred

súdom bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že navrhovateľovi v súvislosti

s prechodom na inú vieru nehrozilo v čase vydania napadnutého rozhodnutia žiadne

prenasledovanie, či dokonca mučenie, útrapy alebo iné, i vážnejšie príkorie. Svedčia o tom

predovšetkým jeho časté vycestovania z Iránu a naspäť bez podstatnejších prekážok, pri

súčasnej vedomosti iránskych úradov o jeho prechode alebo minimálne záujme o inú vieru.

Krajský súd to podrobne rozobral v odôvodnení v časti týkajúcej sa námietky navrhovateľa

týkajúcej sa konvertovania na vieru Svedkov Jehovových.

Krajský súd presvedčivo vysvetlil aj ďalšie dôvody, pre ktoré považoval napadnuté

rozhodnutie odporcu za zákonné a správne. Na ne Najvyšší súd Slovenskej republiky

odkazuje v súlade s ustanovením , podľa ktorého ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“.

Z administratívneho spisu aj ústavný súd zistil, že sťažovateľ v správnom konaní mal

aj iného tlmočníka, ktorého podanou sťažnosťou správnosť tlmočenia namietal (dr. K.),

okrem toho mal zástupkyňu, ktorá v správnom konaní hájila jeho záujmy a dbala

na správnosť konania (dr. K. zo Slovenskej humanitnej rady). Ani v jednom prípade však

ich postup pri obrane svojich práv nenamietal. Pokiaľ mu bol za tlmočníka určený Ing. M.,

z administratívneho spisu vôbec nevyplýva, žeby v správnom konaní namietal jeho činnosť

ako prekladateľa, čo tiež potvrdzoval svojím podpisom strán v administratívnom spise.

Pokiaľ by mal teda sťažovateľ voči určenému tlmočníkovi skutočné výhrady, tieto mohol

uplatniť námietkou v administratívnom konaní, čo však neurobil. Z uvedeného vyplýva, ako

to uzatvorili aj všeobecné súdy, že jeho námietka smerujúca proti správnosti prekladu

tlmočníkom bola zrejme účelová.

Skutočnosť, že sa súdy vysporiadali s námietkou sťažovateľa proti určenému

tlmočníkovi, potvrdzuje aj konštatovanie z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

: «Po ustanovení tlmočníka jazyka perzského (Ing. Z. M.) navrhovateľ

vzniesol voči nemu námietky ktoré spočívali v tom, že ide o totožného tlmočníka, ktorý

tlmočil pohovor u odporcu a ktorého odporca v konaní ustanovil, že komunikácia s ním

počas administratívneho konania bola komplikovaná a že tlmočník je „silný moslim“

v dôsledku čoho mal problém so zmenou náboženstva navrhovateľa. Súd zo spisu odporcu

zistil, že vstupný pohovor u odporcu tlmočil tento tlmočník, pričom zo záznamu z pohovoru

vyplýva, že navrhovateľ mu dobre rozumel a že prítomnosť tlmočníka nebola na prekážku

vyjadrovať sa navrhovateľovi k dôvodom svojej žiadosti o azyl. Na dopyt súdu tlmočník

uviedol, že okrem tlmočenia obsahu vstupného pohovoru s navrhovateľom nehovoril

o žiadnych súkromných záležitostiach. Nad rámec tlmočenia navrhovateľovi uviedol iba to,

kde pracuje a aj to iba v súvislosti s jeho ochotou pomôcť navrhovateľovi v odborných

stavebných veciach, týkajúcich sa navrhovateľa. Pretože na základe takto zistených

skutočností súd nedospel k záveru o nedôvodnosti námietok navrhovateľa voči

ustanovenému tlmočníkovi, námietkam navrhovateľa vyhláseným uznesením nevyhovel.»

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že jednou zo zásad, ktoré precizuje

spravodlivé súdne konanie vyjadrené v , je aj „právo na tlmočníka“ upravené

v . V súvislosti s výkladom obsahu tohto článku v zmysle judikatúry

ústavného súdu je kľúčové, že neopomenuteľným predpokladom (podmienkou) uplatnenia

garantovaného práva na tlmočníka ( ), ktorý zodpovedá jeho

účelu, je vyhlásenie účastníka príslušného konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie

vedie. Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť zoznámiť

sa s tým, z čoho je obvinený, a obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju

verziu udalostí (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kamasinski

v. Rakúsko z 19. decembra 1989, séria A č. 168, § 74.)

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa dostatočne zaoberal námietkami

sťažovateľa a jeho rozhodnutie je konformné s ustanoveniami , ostatnými prameňmi

práva a v neposlednom rade je jeho rozhodnutie správne aj s prihliadnutím na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa obsahu práva na tlmočníka.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených práv podľa a podľa dohovoru, dohovoru o postavení utečencov a listiny,

a preto podľa jeho sťažnosť odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch na ochranu

ústavnosti uplatnených sťažovateľom už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013