Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 199/2013
PDF · 162.13 KB
No categories available
I. ÚS 199/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. K., K., správkyne úpadcu Ing. Ľ. B., K.,
zastúpenej advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Košice I sp. zn. 31 K 74/2011 z 9. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. K., správkyne úpadcu Ing. Ľ. B., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. A. K. (ďalej len „sťažovateľka“), správkyne
úpadcu Ing. Ľ. B. (ďalej len „úpadca“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 K 74/2011
z 9. septembra 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu
sp. zn. 31 K 74/2011 z 5. januára 2012 bolo začaté konkurzné konanie proti úpadcovi
a uznesením okresného súdu z 27. marca 2012 bola sťažovateľka ustanovená úpadcovi
za predbežného správcu. Okresný súd vyhlásil uznesením sp. zn. 31 K 74/2011 z 9. mája
2012 konkurz na majetok úpadcu, konkurz bol uznaný za malý a sťažovateľka bola týmto
uznesením ustanovená za správkyňu podstaty úpadcu. Sťažovateľka uviedla,
že ako ustanovená správkyňa po vyhlásení konkurzu vykonala všetky potrebné úkony
na zistenie a zabezpečenie majetku úpadcu, ako aj súpis jeho majetku a zoznam
pohľadávok. O všetkých vykonaných úkonoch informovala súd v štyroch správach.
Sťažovateľka podaním z 18. septembra 2012 požiadala okresný súd o priznanie paušálnej
odmeny za výkon funkcie správcu do konania schôdze veriteľov. S poukazom na § 12
ods. 2 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z.,
ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“), sťažovateľka požiadala, aby jej bola priznaná
paušálna odmena vo výške 6 638,78 €, pretože podľa jej zistení je úpadca podnikateľom.
O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 31 K 74/2011
z 9. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Okresný súd posudzoval úpadcu
ako fyzickú osobu – nepodnikateľa, preto priznal sťažovateľke paušálnu odmenu vo výške
796,66 € pozostávajúcej zo sumy 663,88 € + DPH, ktorej je sťažovateľka platiteľom.
3. Sťažovateľka pri zisťovaní majetku úpadcu zistila, že úpadca je vedený
v živnostenskom registri, hoci má od 5. januára 2012 pozastavený výkon živnosti.
Sťažovateľka tiež zistila, že úpadca má v Rakúsku evidovanú živnosť, ktorej predmetom
je opatrovanie osôb. Na základe týchto skutočností dospela sťažovateľka k záveru,
že úpadca je podnikateľom, a preto požiadala, aby jej bola priznaná paušálna odmena podľa
§ 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 665/2005 Z. z., t. j. podľa ustanovenia, ktoré upravuje
výšku paušálnej odmeny v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok fyzickej osoby –
podnikateľa alebo právnickej osoby. Okresný súd v napadnutom uznesení vyjadril názor,
že rozhodujúcim kritériom určenia výšky paušálnej odmeny správcu je skutočnosť,
že konkurz bol vyhlásený na majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa. Okresný súd
poukázal aj na vyjadrenie sťažovateľky ešte ako predbežnej správkyne, ktorá navrhla
v prípade úpadcu otvoriť malý konkurz. Preto ani zistenie sťažovateľky v priebehu
konkurzného konania, že úpadca je podnikateľ, nemohlo mať vplyv na zvýšenie paušálne
odmeny sťažovateľky.
4. Sťažovateľka s týmto názorom okresného súdu nesúhlasí, podľa nej je „... úplne
irelevantné, či úpadca vykonáva podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky alebo
iného ktoréhokoľvek členského štátu únie. Podľa primárneho práva únie, ktoré má prednosť
aj pred zákonmi Slovenskej republiky má úpadca štatút podnikateľa.“.
Okresným súdom vyjadrený názor, podľa ktorého je rozhodujúcou skutočnosťou
pre určenie paušálnej odmeny fakt, že konkurz bol vyhlásený na fyzickú osobu –
nepodnikateľa, považuje sťažovateľka za prejav prílišného formalizmu.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň
sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a aby uložil okresnému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľke
trovy konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu. Okresný súd
postupoval pri rozhodovaní príliš formálne, v dôsledku čoho nebola sťažovateľke priznaná
paušálna odmena v požadovanej výške.
Ústavný súd v úvode uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.
9. Okresný súd takto odôvodnil napadnuté uznesenie vo vzťahu k požiadavke
na paušálnu odmenu:
«Súd sa nestotožnil s tvrdením správcu, že paušálnu odmenu správcu za výkon
funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov v konkurze vyhlásenom na majetok
fyzickej osoby – nepodnikateľa respektíve podnikateľa legislatíva Slovenskej republiky
priamo nerieši, ktorá skutočnosť, je dôvodom na použitie euro – konformného výkladu
a výkladu v intenciách európskeho práva. Vyhláška č. 665/2005 Z. z. vo svojom ustanovení.
§ 12 jednoznačne stanovuje kritérium pri učení výšky paušálnej odmeny správcu. Kritériom
výšky je samotné vyhlásenie konkurzu ma majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa alebo
„ v iných veciach“, teda u fyzickej osoby – podnikateľa a právnickej osoby, pričom týmto
kritériom nie je majetok na ktorý sa vyhlásenie konkurzu vzťahuje. V predmetnej veci bol
konkurz vyhlásený na majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa a to tak z dôvodu petitu
návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj následne podaného samotného návrhu predbežného
správcu na otvorenie malého konkurzu. Z dôvodu, že konkurz bol tunajším súdom vyhlásený
na majetok fyzickej osoby – nepodnikateľa, nemá skutočnosť, že úpadca je reálne
podnikateľom a vyhlásený konkurz sa vzťahuje aj na majetok podnikateľa, vplyv na zvýšenie
paušálnej odmeny, tak ako to správca vo svojom návrhu požadoval.
Na základe vyššie uvedeného v danom prípade, po preskúmaní veci, súd dospel
k záveru, že sú splnené podmienky vyžadované vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami
pre vyplatenie paušálnej odmeny vo vyššie uvedenej výške správcovi podstaty, a preto
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti toho uznesenia a ustanovenému
správcovi podstaty priznal paušálnu odmenu vo výške 663,88 €. Vzhľadom na skutočnosť,
že správca je platiteľom DPH, patrí správcovi v zmysle ust. § 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z.
odmena po započítaní DPH súhrnne vo výške 796,66 €.»
10. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu
a nezistil v ňom sťažovateľkou vytýkané nedostatky, tiež nezistil taký výklad právnych
noriem aplikovaných v danej veci, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy, tak ako to namieta sťažovateľka. Okresný súd dal sťažovateľke korektnú
odpoveď na jej požiadavku o priznanie paušálnej odmeny vrátane výšky priznanej odmeny.
V napadnutom uznesení okresný súd vyhodnotil konkrétne okolnosti danej veci,
predovšetkým skutočnosť, že konkurz bol vyhlásený na majetok úpadcu ako fyzickej osoby
– nepodnikateľa. Úvahy okresného súdu, ktoré boli založené predovšetkým na tomto fakte,
sú plne legitímne a ústavne akceptovateľné. Závery, ku ktorým okresný súd dospel, preto
nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, pretože majú oporu
v zákone, resp. vyhláške č. 665/2005 Z. z., sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.
Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že by išlo o formalizmus pri výklade
ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na sťažovateľkinu vec. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Uvedené nedostatky však z napadnutého uznesenia okresného súdu nevyplývajú.
11. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný
súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia relevantných právnych noriem (vyhláška č. 665/2005 Z. z.) podstatné pre
posúdenie veci boli interpretované a aplikované správne, a jeho úvahy vychádzajú z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne
akceptovateľné.
Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu
a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
12. Pretože sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to,
že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013