Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 162/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 18. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012

doručená sťažnosť M. Č., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,

K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co

228/2011 a jeho rozsudkom z 18. januára 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanej K., a.

s. ďalej len „žalovaná“), náhrady škody z titulu ublíženia na zdraví.

V právnej veci sťažovateľa okresný súd prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 11. januára 2010 tak, že žalobu zamietol. V dôsledku odvolania podaného

sťažovateľom bol rozsudok okresného súdu zrušený uznesením krajského súdu z 5. mája

2010 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2011 bola žaloba

sťažovateľa opätovne zamietnutá. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že

sťažovateľ ako chodec utrpel dňa 18. mája 2008 pri zrážke s osobným motorovým vozidlom

ublíženie na zdraví. Predmetná dopravná nehoda bola šetrená políciou v Žiari nad Hronom,

pričom trestné stíhanie bolo zastavené s poukazom na to, že nedošlo k spáchaniu trestného

činu, keďže sťažovateľ si škodu spôsobil sám svojím zavinením, pretože v čase vzniku

škody mal preukázateľne v krvi 2,4 % alkoholu. Konanie vodiča nebolo posúdené ako

protiprávne vzhľadom na to, že zrážke s chodcom nemohol zabrániť, lebo po spozorovaní

chodca vo svojom jazdnom pruhu v snahe obísť ho, prešiel s vozidlom do protismeru a na

situáciu, keď chodec pokračoval v chôdzi v strede vozovky, reagoval intenzívnym

brzdením, t. j. príčinou nehody bol nesprávny spôsob chôdze chodca po vozovke.

Okresný súd v označenom rozsudku ďalej uvádza, že „Miesto dopravnej nehody je

dobre zistiteľné na satelitnej mape, ktoré je zobrazené na č. l. 11 znaleckého posudku.

Okrem žalobcu, ako chodca, sa po miestnej komunikácii, v tom období spolu s ním,

pohybovali i svedkyňa V. a svedok G. Ako skupina sa pohybovali vedľa seba, pri ľavom

okraji cesty. Pred miestnou predajnou..., zbadali prichádzajúce vozidlo... Žalobca, ktorý bol

v tom čase v značnom stupni opitosti, chcel uvedené vozidlo zastaviť. Svedkyňa V. a G.,

detaily stretu motorového vozidla so žalobcom nevideli, pretože v tom čase boli k tejto

situácii otočení chrbtom. Nie je sporné, že vodič motorového vozidla, sa snažil predísť

stretu, vyhýbaním sa chodcovi, vybočením vozidla vľavo. Pri výjazde z ľavotočivej zákruty,

už vozidlo jazdilo v strednej až ľavej časti cesty, teda v protismere. Pokračovaním v chôdzi

sa však žalobca dostal do koridoru pohybu vozidla. Pri krátkej vzdialenosti medzi vozidlom

a chodcom nebolo pre zabránenie nehody postačujúce ani intenzívne brzdenie vozidla (č. l.

15 znaleckého posudku). Ďalšie vyhýbanie sa stretu, mohlo byť pre vodiča tiež rizikové,

pretože by sa pohyboval tesne pri okraji cesty v protismere. K stretu vozidla a chodcu došlo

v protismernom jazdnom pruhu. Keď žalobca, ako chodec pokračoval v chôdzi, vodič

motorového vozidla na kritickú situáciu reagoval vo vzdialenosti približne 3,6 metra, pred

miestom stretu, prudkým brzdením. Tesne pred brzdením sa vozidlo pohybovalo rýchlosťou

približne 31 km/h. Za predpokladu reakčného času vozidla jedna sekunda, tak podľa znalca,

vodič reagoval na vzniknutú situáciu približne 12,5 metra pred miestom stretu. V čase

intenzívneho brzdenia došlo k stretu vozidla a chodca. Vyhýbací manéver vodiča, intenzívne

brzdenie, vyvracajú tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa o tom, že vodič motorového

vozidla úmyselne žalobcu zrazil. Znalec Ing. K., vo svojom znaleckom posudku konštatoval,

že vodič vyhýbacím manévrom vľavo, reagoval dostatočne zavčasu na pohyb chodcov,

vrátane žalobcu. Ďalší pohyb žalobcu oproti vozidlu, ktorý trval približne 2,3 sekundy,

nebol vodičom vyhodnotený, ako nebezpečný a ohrozujúci. Reakciou v tomto čase, sa dalo

predísť stretu chodca a vozidla. Treba však pripomenúť, že pri nehodovom deji, nešlo

žalobcovi, ako chodcovi a tom, aby opustil koridor pohybu vozidla a vyhol sa stretu, skôr

išlo o neopodstatnené zastavovanie vozidla. Podľa vyjadrenia znalca, následný pohyb

chodca do stredu cesty, mohol a mal byť vyhodnotený vodičom, ako nebezpečný,

intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu vozidla a chodca. Vozidlo by bolo zastavilo

pred miestom stretu.

Hranice okolností, ktoré vodič môže, či nemôže predvídať, nemožno vymedzovať len

v hypotetickej rovine (pretože, potom by musel predvídať v podstate čokoľvek), ale je

potrebné vždy vychádzal z existujúcich objektívnych okolností, vyplývajúcich z určitej

dopravnej situácie, ktorá môže byť charakterizovaná celou radou faktorov (napr. určitým

miestom, povahou komunikácie, chovaním ďalších účastníkov cestnej premávke a pod.).

Takéto okolnosti vodič vníma svojimi zmyslami, a môže ich potom hodnotiť, podľa svojich

vodičských znalostí i ďalších subjektívnych dispozícií. Okrem miery povinnej opatrnosti,

vyplývajúcich z ustanovení pravidiel cestnej premávky, tu existuje i subjektívne vymedzenie,

ktoré spočíva v miere opatrnosti, ktorú je vodič schopný vynaložiť v konkrétnom prípade.

Súd poukazuje na to, že zo znaleckého posudku i z výpovede znalca vyplýva, že vodič

mal len tri sekundy na to, aby reagoval. Znalcovi trvalo vypracovanie znaleckého posudku

niekoľko mesiacov, mal odborné technické vedomosti, neustále sa zaoberá dopravnými

nehodami, používa odbornú literatúru a simulačný program na zistenie priebehu

a zdokumentovanie dopravnej nehody. Takéto odborné znalosti nemôže nikto od bežného

vodiča vyžadovať. Žalobca sa v priebehu dokazovania prostredníctvom svojho právneho

zástupcu bránil tým, že tesne pred stretom s motorovým vozidlom, došlo k zahučaniu

motora. Toto hodnotil, ako úmysel vodiča motorového vozidla, spôsobiť dopravnú nehodu.

Vodič motorového vozidla, svedok H., takéto tvrdenie žalobcu popieral. Zahučanie

motorového vozidla nepočul, ani bezprostredný svedok G. O tomto zahučaní vypovedala len

svedkyňa V., ktorá však charakter zahučania nevedela popísať. Znalec sa vyjadril aj k tejto

okolnosti, a potvrdil, že pri intenzívnom brzdení sa môže stať, že sa stlačí spojkový pedál,

takže motor ide do otáčok a môže spôsobiť zahučanie. Pretože vozidlo zanechalo stopy, bol

stlačený spojkový pedál a brzdilo, zahučanie nemalo vplyv na zrýchlenie motorového

vozidla, ani iný vplyv na vznik dopravnej nehody. Ani v hypotetickej rovine sa nepotvrdilo

tvrdenie navrhovateľa o úmyselne spôsobenej dopravnej nehode. Svedkyňa V. i vodič

motorového vozidla H., potvrdili tú skutočnosť, že žalobca asi 15 až 20 minút, pred touto

dopravnou nehodou, už na inom mieste, a to na rovnom úseku cesty, v inej časti obce,

vstúpil do jazdy motorového vozidla, svedka H., v tomto prípade došlo k zastaveniu

motorového vozidla, nebola to nebezpečná situácia, vodič žalobcovi dohováral, aby takéto

situácie nevytváral.

V čase vzniku dopravnej nehody, platil zákon Národnej rady Slovenskej republiky

číslo 315/96 Zbierky o premávke na pozemných komunikáciách. Opäť treba zdôrazniť tú

skutočnosť, že okrem vodiča motorového vozidla, je aj chodec, teda žalobca, účastníkom

cestnej premávky (§ 2 písm. j). Okrem všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415

), je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky (),

správať sa disciplinovane, ohľaduplne, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej

premávky (§ 3 ods. 2 písm. a). Chodec pred vstupom na vozovku sa musí presvedčiť, či tak

môže urobiť bez nebezpečenstva. Len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne

zdržiavať ani zastavovať (§ 53 ods. 2).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov ustanovuje

a nasledujúcich . Fyzické a právnické osoby vykonávajúce

dopravu, zodpovedajú za škodu spôsobenú vyvolanou osobitnou povahou tejto prevádzky

( ). Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového

vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla (§ 427 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Aj keď sa jedná o objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou

dopravných prostriedkov, táto zákonná úprava neznamená absolútnu vinu prevádzateľa

motorového vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Aj v prípade

tejto objektívnej zodpovednosti, prichádza do úvahy zavinenie poškodeného uvedené v §

441 .

Ak bola škody spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola

škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám ( ).

Z vykonaného dokazovania, má súd za dokázané, že žalobca, ako chodec, pod

značným vplyvom alkoholických nápojov, úmyselne vstúpil na vozovku, ktorá slúži

predovšetkým na premávku motorových vozidiel, v čase keď videl prichádzať motorové

vozidlo. Výsluchom znalca a zo znaleckého posudku je dokázané, že žalobca nevytvoril

pasívnu prekážku cestnej premávky, ale naopak, aktívne vstupoval do jazdnej dráhy

motorového vozidla, aj v čase keď sa mu vodič snažil vyhnúť do protismeru, aj keď

zastavoval motorové vozidlo. Tak ako vyplýva z výpovede znalca a znaleckého posudku,

dokonca žalobca, ako chodec zrýchlil svoju chôdzu v smere vyhýbajúceho sa manévru

vodiča. Za tohto stavu vodič motorového vozidla, aj keď okamžite a bezprostredne reagoval

zmenou smeru a brzdením, stred motorového vozidla s chodcom už bol neodvrátiteľný. Súd

má za dokázané, že vodič motorového vozidla nevedel a nemohol predpokladať, že chodec

bude úmyselne zrýchľovať svoju chôdzu, aj napriek tomu, že menil smer jazdy a znižoval

rýchlosť motorového vozidla. Nebyť tejto aktívnej a úmyselnej činnosti žalobcu, ako

podnapitej osoby, nebolo by došlo k stretu s motorovým vozidlom. V aktívnej činnosti

žalobcu, popísanej vyššie, súd vidí výlučné zavinenie na spôsobenej škode, a preto si ju

znáša sám. Súd žalobu, preto v zmysle žalobcu v plnom

rozsahu zamietol.“.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. januára 2012 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že „Zavinenie

poškodeného síce v ustanovení a nasl. neupravuje výslovne ako

liberačný dôvod, je potrebné však vychádzať z toho, že ustanovenie § 441 Obč. zákonníka,

ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí so zreteľom na svoju všeobecnú povahu

uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Je možné ho tak použiť aj v prípade

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Ak bolo zavinenie

poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného

prostriedku, prevádzkovateľ sa celkom zbaví zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu znáša

sám poškodený. Len v prípade, ak je zavinený protiprávny úkon poškodeného jednou

z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky určitého dopravného prostriedku,

a ďalšiu príčinu je potrebné hľadať na strane prevádzkovateľa, len v takomto prípade

dochádza k pomernej zodpovednosti poškodeného a prevádzkovateľa.

Objektívne skutočnosti môžu byť za určitých okolností, ak sú neodvrátiteľnými

a neodvodzujú svoj pôvod z prevádzky, liberačnými dôvodmi, ktoré môžu zbaviť

zodpovednosti prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Pokiaľ vznik škody spočíva

v zavinenom úkone poškodeného, teda v objektívnej skutočnosti, tá má zaťažovať toho, koho

postihla, teda poškodeného. Pokiaľ si teda škodu spôsobí poškodený výlučne svojím

zavineným konaním, prevádzkovateľ dopravného prostriedku v takomto prípade

nezodpovedá za vzniknutú škodu, túto si znáša poškodená osoba sama.

V zmysle dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov v rámci súdnej úvahy okresným súdom je konštruktívnym

a logickým zhodnotením záverov vyplývajúcich aj zo znaleckého dokazovania, pričom

prihliadol na konkrétne objektívne okolnosti dopravnej nehody, pri ktorej došlo

k poškodeniu žalobcu. Zo strany vodiča motorového vozidla nebolo preukázané porušenie

právnych predpisov týkajúcich sa prevádzky motorového vozidla, a to aj počas plynulého

úkonu vyhýbania sa žalobcovi, nemohol reagovať predvídavo, nemohol predpokladať, že

žalobca ako chodec bude meniť neustále smer svojej chôdze, vždy v ústrety motorovému

vozidlu, napriek tomu, že motorové vozidlo vošlo už do protismerného jazdného pruhu, kam

vstúpil aj chodec, a kde došlo k zrážke. Práve táto aktívna a nepredvídateľná činnosť

žalobcu bola základom pre vznik dopravnej nehody, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia

žalobcu. V tomto prípade tak síce došlo ku škode, ktorá bola vyvolaná osobitnou povahou

prevádzky motorového vozidla, avšak táto škoda nebola spôsobená konkrétnymi

okolnosťami, ktoré by mali pôvod v samotnej prevádzke motorového vozidla. Žalobca si

škodu spôsobil výlučne svojím nezodpovedným a nepredvídateľným konaním, pod vplyvom

alkoholu, preto okresný súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu v plnom rozsahu

zamietol.

K subjektívnemu hodnoteniu konania vodiča motorového vozidla žalobcom je

potrebné uviesť, že vodič H. tak, ako to uvádzal aj znalec vo svojom znaleckom posudku,

pohyb žalobcu oproti vozidlu nehodnotil ako nebezpečný a ohrozujúci, preto síce teoreticky

pri zastavení motorového vozidla by nedošlo k zrážke, ale vodič motorového vozidla

reagoval primerane, snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci

prekážku (bez ohľadu na to, či ide o človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso),

vybočil zo svojho koridoru pohybu a vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla, ktoré sa

dostalo až do protismeru v úmysle vyhnúť sa, kde došlo k zrážke. Práve túto objektívnu

skutočnosť je možné považovať za náhodilú a nepredvídateľnú, pretože vodič motorového

vozidla ani pri vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že žalobca sa zachová tak

iracionálne a nepredvídateľne, že napriek úsiliu vyhnúť sa mu, vojde do jeho jazdnej dráhy.

V žiadnom prípade tiež nie je možné uvažovať tým smerom, ako to naznačoval žalobca vo

svojom odvolaní, že u vodiča motorového vozidla došlo k skratovému konaniu a k

úmyselnému zraneniu. V tomto smere, k tejto domnienke nesvedčí žiadny z vykonaných

dôkazov, ani výsluchy svedkov ani znalecký posudok. Zahučanie motorového vozidla, ktoré

vo svojej výpovedi uviedla svedkyňa V., nepreukazuje túto skutočnosť a spochybnil ju aj

znalec pri svojom výsluchu na pojednávaní. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na to, že

obdobný incident sa stal 15 – 20 minút pred dopravnou nehodou, práve uvedená skutočnosť

preukazuje, že zo strany žalobcu nedochádzalo k dôvodnému zastavovaniu motorového

vozidla, preto vodič motorového vozidla nemal ani dôvod predpokladať, že je potrebné

zastať vzhľadom na konanie žalobcu na ceste. Pokiaľ vodič motorového vozidla mal aj

vedomosť o tom, že žalobca je opitý, nemohol predpokladať sa bude chovať tak

nevyspytateľne, že napriek úsiliu ho obísť v dostatočnej vzdialenosti prechodom až do

protismeru, mu žalobca vstúpi do jazdnej dráhy. Škodu si žalobca svojím konaním zavinil

výlučne sám, súdna úvaha okresného súdu a vyhodnotenie dôkazov tým smerom, že vodič

motorového vozidla sa na spôsobenej škode nepodieľal, sú dostatočne presvedčivé, preto

rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, bol potvrdený ako vecne

správny.“.

Sťažovateľ tvrdí, že «V takto vzniknutej skutkovo - právnej situácii sťažovateľ

neopomína povinnosti chodca, ale ďalej upriamuje pozornosť na to, že skutkové zistenia

a právne názory obidvoch všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov

vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí sa dopustili omylov. Základnými

princípmi a zásadami logického uvažovania v tom, že pri nepredvídateľnom správaní

chodca na ceste „akceptujú“ vyhýbací manéver vodiča, (keď sa mu vodič snažil vyhnúť do

protismeru) v situácii, keď zákon vodičovi prikazuje spomaliť a zastaviť. Túto skutočnosť

potvrdili aj znalci, keď uviedli „mohol a mal“ zastaviť.

Pre správne a úplné pochopenie celej situácie je kľúčovým poznanie, že sťažovateľ

a vodič boli „spoluobčanmi“ jednej obce, boli vekovo blízkymi rovesníkmi, a v kritickom

časovom úseku cca. 15 minút o sebe, ale predovšetkým vodič vedel o sťažovateľovi, že má

vypité a aj k nemu (vodičovi) sa krátku chvíľu pred nehodou správal na ceste tak, že sa ho

pokúšal zastaviť.

Podľa vyjadrenia znalca následný pohyb chodca do stredu cesty mohol a mal byť

vyhodnotený vodičom ako nebezpečný, intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu vozidla

a chodca. Vozidlo by bolo zastavilo pred miestom stretu.

Opačný názor obidvoch všeobecných súdov sa natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení citovaného cestného zákona, že zásadne poprel jeho účel a význam

v prípade vzniku rizikových situácii. Namiesto chodca mohli to byť na ceste aj zvieratá,

odtrhnuté a točiace sa koleso, balansujúce auto s defektom, iné balansujúce auto s opitým

vodičom, alebo spadnutý stĺp, strom a pod.

Uvedený skutkový a právny stav bez náležitého odôvodnenia extrémnym odklonom

od základných povinnosti vodiča je dôkazom nedostatočne odôvodneného, zmätočného

a nepreskúmateľného rozhodnutia obidvoch súdov. Preto doterajší stav sám o sebe

významne oslabuje presvedčivosť vydaného rozhodnutia, ktorý oslabuje predvídateľnosť

vydaného rozhodnutia, čo nie je možné ani v činnosti súdneho orgánu tolerovať.

... Povinnosťou vodiča v zmysle cestného zákona účinného v čase dopravnej nehody

bolo „venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, brať ohľad

na osobitne označené vozidlá a na označené cvičné motorové vozidlá, dbať na zvýšenú

opatrnosť voči chodcom, najmä deťom, zdravotne postihnutým osobám, osobitne voči

osobám, ktoré používajú bielu palicu, a starým osobám, dať prednosť chodcom

prechádzajúcim cez priechod pre chodcov, pritom ich nesmie ohroziť ani obmedziť; na ten

účel je povinný zastaviť vozidlo.

... V priebehu súdneho konania a posúdenia všetkých dôkazov, ako aj

z vyhodnotenia záverov znalcov je preukázané, že vodič mal vedomosť o správaní sa

poškodeného žalobcu, ktorý v miestnej situácii s dobrými výhľadovými pomermi mal

možnosť predvídať stret s chodcom, čo potvrdzuje skutočnosť, že 15-20 minút pred touto

dopravnou nehodou žalobca už raz takým istým spôsobom vstúpil do smeru jazdy

motorového vozidla vodiča H., ten však vtedy zastavil a dohováral žalobcovi, aby takéto

situácie nevytváral.

V takejto konkrétnej vznikajúcej situácii je popri vyjadreniach znalcov dôležité aj to,

že žalobca a vodič sa vzájomne dobre poznali, aj preto žalobca gestikuloval a naznačoval,

aby vozidlo zastavil, ale aj to, že krátko pred tým, ako vodič „mohol a mal zastaviť“,

„zahučal motor“, čo svedčí o tom, že namiesto brzdenia a zastavenia, vodič najprv pridal

plyn a až následne brzdil, ako to nasvedčujú aj brzdné stopy na ceste a vyjadrenia znalcov.

... Tým, že vodič mal vedomosť o správaní sa žalobcu na ceste, bol povinný

prispôsobiť rýchlosť jazdy motorového vozidla tak, aby nikoho neohrozil na živote a na

zdraví. Z uvedeného dôvodu toto zavinenie ide na vrub škodcu - vodiča, pretože poškodenie

na zdraví bolo zavinenie osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ktorej sa

prevádzkovateľ nemôže zbaviť.

... Odvolací súd taktiež uviedol, že vodič motorového vozidla reagoval primerane,

snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci prekážku (bez ohľadu na

to, či ide o člny, človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso), vybočil zo svojho koridoru

pohybu a vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla, ktoré sa dostalo až do protismeru

v úmysle vyhnúť sa, kde došlo k zrážke. Práve túto objektívnu skutočnosť je možné

považovať za náhodilú a nepredvídateľnú, pretože vodič motorového vozidla ani pri

vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že žalobca sa zachová tak iracionálne

a nepredvídateľne, že napriek úsiliu vyhnúť sa mu. vojde do jeho jazdnej dráhy.

Tento názor však odporuje všetkým trom zisteniam súdnych znalcov, ktorý pri

výpočte dospievajú k záveru o existencii zbytkového času preukazujúceho, že v momente

zrážky sťažovateľ tvoril už pasívnu prekážku - stal, čo naznačuje, že v konaní vodiča išlo

o mladícku nerozvážnosť (Dipl. Ing. H.), pretože najprv vozidlo zahučalo (akcelerácia

-zrýchlenie) a až následne nasledovalo brzdenie, ktoré bolo neúspešné.».

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na to, že „Nový dôkaz, znalecký posudok

č. 8/2012 vypracoval v januári 2012 Dipl. Ing. Igor H.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po

jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom sp. zn.: -160 zo dňa

18. 1. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na

ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 .

II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: -160 zo dňa

18. 1. 2012 sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na

ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa

náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z ústavného

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia

všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo

v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd zároveň poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého nie

je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Podstatné je, či sú odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné,

lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol

(m. m. , , ).

Kľúčová (skutková) námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že vodič motorového

vozidla mohol a mal vozidlo zastaviť prudkým brzdením, čím by bol predišiel zrážke s ním.

Táto skutočnosť vyplýva aj zo znaleckého posudku v konaní ustanoveného znalca

Ing. Kusendu. Pri takomto posúdení situácie nemohli podľa názoru sťažovateľa všeobecné

súdy dospieť k záveru, že škodu si svojím konaním spôsobil (výlučne) sám.

Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa posúdiť, či boli skutkové a právne závery, na ktorých je založený napadnutý

rozsudok krajského súdu, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či

v dôsledku toho možno reálne uvažovať o tom, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa (resp.

dohovoru).

Vychádzajúc z citovaných častí odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 15. júla 2011 a napadnutého rozsudku krajského súdu (pozri časť I tohto

uznesenia) ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne

odôvodnený, nie je arbitrárny, pričom právne závery, na ktorých je založený, sú podľa

názoru ústavného súdu aj z vecného hľadiska akceptovateľné. Relevantné ústavné výhrady

nemožno formulovať ani ku skutkovým záverom, na ktorom sú založené právne závery

krajského súdu v napadnutom rozsudku, keďže vychádzali z výsledkov dokazovania

uskutočneného okresným súdom.

Právny názor krajského súdu týkajúci sa zavinenia sťažovateľa, ktorý pod vplyvom

alkoholu vstupoval do jazdnej dráhy motorového vozidla, neustále menil smer svojej

chôdze, vždy v ústrety motorovému vozidlu, pričom vodič motorového vozidla reagoval na

vzniknutú situáciu dostatočne predvídavo, keďže vyššiu mieru predvídavosti nebolo od

neho možné vzhľadom na nevyspytateľné správanie sťažovateľa požadovať, je primeraným

spôsobom odôvodnený, zrozumiteľný a nemožno ho považovať za ústavne nekonformný.

Aj hodnotenie v konaní vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi podľa názoru ústavného

súdu zodpovedá kritériám na hodnotenie dôkazov, ktoré vyplývajú z príslušných ustanovení

( a nasl.). Ústavný súd za tejto situácie nenachádza

dôvod na to, aby vstupoval do záverov všeobecných súdov, príp. ich korigoval, keďže ich

považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vo vzťahu k sťažovateľom predloženému novému dôkazu (znalecký posudok

dipl. Ing. I. H.) ústavný súd poznamenáva, že na tento nemôže v konaní pred ústavným

súdom prihliadať, keďže je oprávnený posudzovať napadnutý rozsudok len z pohľadu

dôkazov vykonaných v napadnutom súdnom konaní, a zdôrazňuje, že nové dôkazy môžu za

splnenia podmienok ustanovených v zákone tvoriť podklad pre podanie návrhu na obnovu

konania ( a nasl. ), o ktorom sú oprávnené rozhodnúť

všeobecné súdy.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a tiež právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné

reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013