Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 162/2013
PDF · 238.75 KB
No categories available
IV. ÚS 162/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.
zn. 15 Co 228/2011 a jeho rozsudkom z 18. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012
doručená sťažnosť M. Č., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,
K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co
228/2011 a jeho rozsudkom z 18. januára 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanej K., a.
s. ďalej len „žalovaná“), náhrady škody z titulu ublíženia na zdraví.
V právnej veci sťažovateľa okresný súd prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn.
4 C 221/2009 z 11. januára 2010 tak, že žalobu zamietol. V dôsledku odvolania podaného
sťažovateľom bol rozsudok okresného súdu zrušený uznesením krajského súdu z 5. mája
2010 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 221/2009 z 15. júna 2011 bola žaloba
sťažovateľa opätovne zamietnutá. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že
sťažovateľ ako chodec utrpel dňa 18. mája 2008 pri zrážke s osobným motorovým vozidlom
ublíženie na zdraví. Predmetná dopravná nehoda bola šetrená políciou v Žiari nad Hronom,
pričom trestné stíhanie bolo zastavené s poukazom na to, že nedošlo k spáchaniu trestného
činu, keďže sťažovateľ si škodu spôsobil sám svojím zavinením, pretože v čase vzniku
škody mal preukázateľne v krvi 2,4 % alkoholu. Konanie vodiča nebolo posúdené ako
protiprávne vzhľadom na to, že zrážke s chodcom nemohol zabrániť, lebo po spozorovaní
chodca vo svojom jazdnom pruhu v snahe obísť ho, prešiel s vozidlom do protismeru a na
situáciu, keď chodec pokračoval v chôdzi v strede vozovky, reagoval intenzívnym
brzdením, t. j. príčinou nehody bol nesprávny spôsob chôdze chodca po vozovke.
Okresný súd v označenom rozsudku ďalej uvádza, že „Miesto dopravnej nehody je
dobre zistiteľné na satelitnej mape, ktoré je zobrazené na č. l. 11 znaleckého posudku.
Okrem žalobcu, ako chodca, sa po miestnej komunikácii, v tom období spolu s ním,
pohybovali i svedkyňa V. a svedok G. Ako skupina sa pohybovali vedľa seba, pri ľavom
okraji cesty. Pred miestnou predajnou..., zbadali prichádzajúce vozidlo... Žalobca, ktorý bol
v tom čase v značnom stupni opitosti, chcel uvedené vozidlo zastaviť. Svedkyňa V. a G.,
detaily stretu motorového vozidla so žalobcom nevideli, pretože v tom čase boli k tejto
situácii otočení chrbtom. Nie je sporné, že vodič motorového vozidla, sa snažil predísť
stretu, vyhýbaním sa chodcovi, vybočením vozidla vľavo. Pri výjazde z ľavotočivej zákruty,
už vozidlo jazdilo v strednej až ľavej časti cesty, teda v protismere. Pokračovaním v chôdzi
sa však žalobca dostal do koridoru pohybu vozidla. Pri krátkej vzdialenosti medzi vozidlom
a chodcom nebolo pre zabránenie nehody postačujúce ani intenzívne brzdenie vozidla (č. l.
15 znaleckého posudku). Ďalšie vyhýbanie sa stretu, mohlo byť pre vodiča tiež rizikové,
pretože by sa pohyboval tesne pri okraji cesty v protismere. K stretu vozidla a chodcu došlo
v protismernom jazdnom pruhu. Keď žalobca, ako chodec pokračoval v chôdzi, vodič
motorového vozidla na kritickú situáciu reagoval vo vzdialenosti približne 3,6 metra, pred
miestom stretu, prudkým brzdením. Tesne pred brzdením sa vozidlo pohybovalo rýchlosťou
približne 31 km/h. Za predpokladu reakčného času vozidla jedna sekunda, tak podľa znalca,
vodič reagoval na vzniknutú situáciu približne 12,5 metra pred miestom stretu. V čase
intenzívneho brzdenia došlo k stretu vozidla a chodca. Vyhýbací manéver vodiča, intenzívne
brzdenie, vyvracajú tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa o tom, že vodič motorového
vozidla úmyselne žalobcu zrazil. Znalec Ing. K., vo svojom znaleckom posudku konštatoval,
že vodič vyhýbacím manévrom vľavo, reagoval dostatočne zavčasu na pohyb chodcov,
vrátane žalobcu. Ďalší pohyb žalobcu oproti vozidlu, ktorý trval približne 2,3 sekundy,
nebol vodičom vyhodnotený, ako nebezpečný a ohrozujúci. Reakciou v tomto čase, sa dalo
predísť stretu chodca a vozidla. Treba však pripomenúť, že pri nehodovom deji, nešlo
žalobcovi, ako chodcovi a tom, aby opustil koridor pohybu vozidla a vyhol sa stretu, skôr
išlo o neopodstatnené zastavovanie vozidla. Podľa vyjadrenia znalca, následný pohyb
chodca do stredu cesty, mohol a mal byť vyhodnotený vodičom, ako nebezpečný,
intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu vozidla a chodca. Vozidlo by bolo zastavilo
pred miestom stretu.
Hranice okolností, ktoré vodič môže, či nemôže predvídať, nemožno vymedzovať len
v hypotetickej rovine (pretože, potom by musel predvídať v podstate čokoľvek), ale je
potrebné vždy vychádzal z existujúcich objektívnych okolností, vyplývajúcich z určitej
dopravnej situácie, ktorá môže byť charakterizovaná celou radou faktorov (napr. určitým
miestom, povahou komunikácie, chovaním ďalších účastníkov cestnej premávke a pod.).
Takéto okolnosti vodič vníma svojimi zmyslami, a môže ich potom hodnotiť, podľa svojich
vodičských znalostí i ďalších subjektívnych dispozícií. Okrem miery povinnej opatrnosti,
vyplývajúcich z ustanovení pravidiel cestnej premávky, tu existuje i subjektívne vymedzenie,
ktoré spočíva v miere opatrnosti, ktorú je vodič schopný vynaložiť v konkrétnom prípade.
Súd poukazuje na to, že zo znaleckého posudku i z výpovede znalca vyplýva, že vodič
mal len tri sekundy na to, aby reagoval. Znalcovi trvalo vypracovanie znaleckého posudku
niekoľko mesiacov, mal odborné technické vedomosti, neustále sa zaoberá dopravnými
nehodami, používa odbornú literatúru a simulačný program na zistenie priebehu
a zdokumentovanie dopravnej nehody. Takéto odborné znalosti nemôže nikto od bežného
vodiča vyžadovať. Žalobca sa v priebehu dokazovania prostredníctvom svojho právneho
zástupcu bránil tým, že tesne pred stretom s motorovým vozidlom, došlo k zahučaniu
motora. Toto hodnotil, ako úmysel vodiča motorového vozidla, spôsobiť dopravnú nehodu.
Vodič motorového vozidla, svedok H., takéto tvrdenie žalobcu popieral. Zahučanie
motorového vozidla nepočul, ani bezprostredný svedok G. O tomto zahučaní vypovedala len
svedkyňa V., ktorá však charakter zahučania nevedela popísať. Znalec sa vyjadril aj k tejto
okolnosti, a potvrdil, že pri intenzívnom brzdení sa môže stať, že sa stlačí spojkový pedál,
takže motor ide do otáčok a môže spôsobiť zahučanie. Pretože vozidlo zanechalo stopy, bol
stlačený spojkový pedál a brzdilo, zahučanie nemalo vplyv na zrýchlenie motorového
vozidla, ani iný vplyv na vznik dopravnej nehody. Ani v hypotetickej rovine sa nepotvrdilo
tvrdenie navrhovateľa o úmyselne spôsobenej dopravnej nehode. Svedkyňa V. i vodič
motorového vozidla H., potvrdili tú skutočnosť, že žalobca asi 15 až 20 minút, pred touto
dopravnou nehodou, už na inom mieste, a to na rovnom úseku cesty, v inej časti obce,
vstúpil do jazdy motorového vozidla, svedka H., v tomto prípade došlo k zastaveniu
motorového vozidla, nebola to nebezpečná situácia, vodič žalobcovi dohováral, aby takéto
situácie nevytváral.
V čase vzniku dopravnej nehody, platil zákon Národnej rady Slovenskej republiky
číslo 315/96 Zbierky o premávke na pozemných komunikáciách. Opäť treba zdôrazniť tú
skutočnosť, že okrem vodiča motorového vozidla, je aj chodec, teda žalobca, účastníkom
cestnej premávky (§ 2 písm. j). Okrem všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415
Občianskeho zákonníka), je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky (§ 3 ods. 1),
správať sa disciplinovane, ohľaduplne, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej
premávky (§ 3 ods. 2 písm. a). Chodec pred vstupom na vozovku sa musí presvedčiť, či tak
môže urobiť bez nebezpečenstva. Len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne
zdržiavať ani zastavovať (§ 53 ods. 2).
Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov ustanovuje
§ 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Fyzické a právnické osoby vykonávajúce
dopravu, zodpovedajú za škodu spôsobenú vyvolanou osobitnou povahou tejto prevádzky
(§ 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového
vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla (§ 427 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Aj keď sa jedná o objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravných prostriedkov, táto zákonná úprava neznamená absolútnu vinu prevádzateľa
motorového vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Aj v prípade
tejto objektívnej zodpovednosti, prichádza do úvahy zavinenie poškodeného uvedené v §
Ak bola škody spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola
škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám (§ 441 Občianskeho zákonníka).
Z vykonaného dokazovania, má súd za dokázané, že žalobca, ako chodec, pod
značným vplyvom alkoholických nápojov, úmyselne vstúpil na vozovku, ktorá slúži
predovšetkým na premávku motorových vozidiel, v čase keď videl prichádzať motorové
vozidlo. Výsluchom znalca a zo znaleckého posudku je dokázané, že žalobca nevytvoril
pasívnu prekážku cestnej premávky, ale naopak, aktívne vstupoval do jazdnej dráhy
motorového vozidla, aj v čase keď sa mu vodič snažil vyhnúť do protismeru, aj keď
zastavoval motorové vozidlo. Tak ako vyplýva z výpovede znalca a znaleckého posudku,
dokonca žalobca, ako chodec zrýchlil svoju chôdzu v smere vyhýbajúceho sa manévru
vodiča. Za tohto stavu vodič motorového vozidla, aj keď okamžite a bezprostredne reagoval
zmenou smeru a brzdením, stred motorového vozidla s chodcom už bol neodvrátiteľný. Súd
má za dokázané, že vodič motorového vozidla nevedel a nemohol predpokladať, že chodec
bude úmyselne zrýchľovať svoju chôdzu, aj napriek tomu, že menil smer jazdy a znižoval
rýchlosť motorového vozidla. Nebyť tejto aktívnej a úmyselnej činnosti žalobcu, ako
podnapitej osoby, nebolo by došlo k stretu s motorovým vozidlom. V aktívnej činnosti
žalobcu, popísanej vyššie, súd vidí výlučné zavinenie na spôsobenej škode, a preto si ju
znáša sám. Súd žalobu, preto v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka žalobcu v plnom
rozsahu zamietol.“.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 228/2011 z 18. januára 2012 tak, že odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že „Zavinenie
poškodeného síce Občiansky zákonník v ustanovení § 427 a nasl. neupravuje výslovne ako
liberačný dôvod, je potrebné však vychádzať z toho, že ustanovenie § 441 Obč. zákonníka,
ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí so zreteľom na svoju všeobecnú povahu
uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Je možné ho tak použiť aj v prípade
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Ak bolo zavinenie
poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného
prostriedku, prevádzkovateľ sa celkom zbaví zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu znáša
sám poškodený. Len v prípade, ak je zavinený protiprávny úkon poškodeného jednou
z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky určitého dopravného prostriedku,
a ďalšiu príčinu je potrebné hľadať na strane prevádzkovateľa, len v takomto prípade
dochádza k pomernej zodpovednosti poškodeného a prevádzkovateľa.
Objektívne skutočnosti môžu byť za určitých okolností, ak sú neodvrátiteľnými
a neodvodzujú svoj pôvod z prevádzky, liberačnými dôvodmi, ktoré môžu zbaviť
zodpovednosti prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Pokiaľ vznik škody spočíva
v zavinenom úkone poškodeného, teda v objektívnej skutočnosti, tá má zaťažovať toho, koho
postihla, teda poškodeného. Pokiaľ si teda škodu spôsobí poškodený výlučne svojím
zavineným konaním, prevádzkovateľ dopravného prostriedku v takomto prípade
nezodpovedá za vzniknutú škodu, túto si znáša poškodená osoba sama.
V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov v rámci súdnej úvahy okresným súdom je konštruktívnym
a logickým zhodnotením záverov vyplývajúcich aj zo znaleckého dokazovania, pričom
prihliadol na konkrétne objektívne okolnosti dopravnej nehody, pri ktorej došlo
k poškodeniu žalobcu. Zo strany vodiča motorového vozidla nebolo preukázané porušenie
právnych predpisov týkajúcich sa prevádzky motorového vozidla, a to aj počas plynulého
úkonu vyhýbania sa žalobcovi, nemohol reagovať predvídavo, nemohol predpokladať, že
žalobca ako chodec bude meniť neustále smer svojej chôdze, vždy v ústrety motorovému
vozidlu, napriek tomu, že motorové vozidlo vošlo už do protismerného jazdného pruhu, kam
vstúpil aj chodec, a kde došlo k zrážke. Práve táto aktívna a nepredvídateľná činnosť
žalobcu bola základom pre vznik dopravnej nehody, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia
žalobcu. V tomto prípade tak síce došlo ku škode, ktorá bola vyvolaná osobitnou povahou
prevádzky motorového vozidla, avšak táto škoda nebola spôsobená konkrétnymi
okolnosťami, ktoré by mali pôvod v samotnej prevádzke motorového vozidla. Žalobca si
škodu spôsobil výlučne svojím nezodpovedným a nepredvídateľným konaním, pod vplyvom
alkoholu, preto okresný súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu v plnom rozsahu
zamietol.
K subjektívnemu hodnoteniu konania vodiča motorového vozidla žalobcom je
potrebné uviesť, že vodič H. tak, ako to uvádzal aj znalec vo svojom znaleckom posudku,
pohyb žalobcu oproti vozidlu nehodnotil ako nebezpečný a ohrozujúci, preto síce teoreticky
pri zastavení motorového vozidla by nedošlo k zrážke, ale vodič motorového vozidla
reagoval primerane, snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci
prekážku (bez ohľadu na to, či ide o človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso),
vybočil zo svojho koridoru pohybu a vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla, ktoré sa
dostalo až do protismeru v úmysle vyhnúť sa, kde došlo k zrážke. Práve túto objektívnu
skutočnosť je možné považovať za náhodilú a nepredvídateľnú, pretože vodič motorového
vozidla ani pri vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že žalobca sa zachová tak
iracionálne a nepredvídateľne, že napriek úsiliu vyhnúť sa mu, vojde do jeho jazdnej dráhy.
V žiadnom prípade tiež nie je možné uvažovať tým smerom, ako to naznačoval žalobca vo
svojom odvolaní, že u vodiča motorového vozidla došlo k skratovému konaniu a k
úmyselnému zraneniu. V tomto smere, k tejto domnienke nesvedčí žiadny z vykonaných
dôkazov, ani výsluchy svedkov ani znalecký posudok. Zahučanie motorového vozidla, ktoré
vo svojej výpovedi uviedla svedkyňa V., nepreukazuje túto skutočnosť a spochybnil ju aj
znalec pri svojom výsluchu na pojednávaní. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na to, že
obdobný incident sa stal 15 – 20 minút pred dopravnou nehodou, práve uvedená skutočnosť
preukazuje, že zo strany žalobcu nedochádzalo k dôvodnému zastavovaniu motorového
vozidla, preto vodič motorového vozidla nemal ani dôvod predpokladať, že je potrebné
zastať vzhľadom na konanie žalobcu na ceste. Pokiaľ vodič motorového vozidla mal aj
vedomosť o tom, že žalobca je opitý, nemohol predpokladať sa bude chovať tak
nevyspytateľne, že napriek úsiliu ho obísť v dostatočnej vzdialenosti prechodom až do
protismeru, mu žalobca vstúpi do jazdnej dráhy. Škodu si žalobca svojím konaním zavinil
výlučne sám, súdna úvaha okresného súdu a vyhodnotenie dôkazov tým smerom, že vodič
motorového vozidla sa na spôsobenej škode nepodieľal, sú dostatočne presvedčivé, preto
rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, bol potvrdený ako vecne
správny.“.
Sťažovateľ tvrdí, že «V takto vzniknutej skutkovo - právnej situácii sťažovateľ
neopomína povinnosti chodca, ale ďalej upriamuje pozornosť na to, že skutkové zistenia
a právne názory obidvoch všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov
vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí sa dopustili omylov. Základnými
princípmi a zásadami logického uvažovania v tom, že pri nepredvídateľnom správaní
chodca na ceste „akceptujú“ vyhýbací manéver vodiča, (keď sa mu vodič snažil vyhnúť do
protismeru) v situácii, keď zákon vodičovi prikazuje spomaliť a zastaviť. Túto skutočnosť
potvrdili aj znalci, keď uviedli „mohol a mal“ zastaviť.
Pre správne a úplné pochopenie celej situácie je kľúčovým poznanie, že sťažovateľ
a vodič boli „spoluobčanmi“ jednej obce, boli vekovo blízkymi rovesníkmi, a v kritickom
časovom úseku cca. 15 minút o sebe, ale predovšetkým vodič vedel o sťažovateľovi, že má
vypité a aj k nemu (vodičovi) sa krátku chvíľu pred nehodou správal na ceste tak, že sa ho
pokúšal zastaviť.
Podľa vyjadrenia znalca následný pohyb chodca do stredu cesty mohol a mal byť
vyhodnotený vodičom ako nebezpečný, intenzívnym brzdením sa dalo predísť stretu vozidla
a chodca. Vozidlo by bolo zastavilo pred miestom stretu.
Opačný názor obidvoch všeobecných súdov sa natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení citovaného cestného zákona, že zásadne poprel jeho účel a význam
v prípade vzniku rizikových situácii. Namiesto chodca mohli to byť na ceste aj zvieratá,
odtrhnuté a točiace sa koleso, balansujúce auto s defektom, iné balansujúce auto s opitým
vodičom, alebo spadnutý stĺp, strom a pod.
Uvedený skutkový a právny stav bez náležitého odôvodnenia extrémnym odklonom
od základných povinnosti vodiča je dôkazom nedostatočne odôvodneného, zmätočného
a nepreskúmateľného rozhodnutia obidvoch súdov. Preto doterajší stav sám o sebe
významne oslabuje presvedčivosť vydaného rozhodnutia, ktorý oslabuje predvídateľnosť
vydaného rozhodnutia, čo nie je možné ani v činnosti súdneho orgánu tolerovať.
... Povinnosťou vodiča v zmysle cestného zákona účinného v čase dopravnej nehody
bolo „venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, brať ohľad
na osobitne označené vozidlá a na označené cvičné motorové vozidlá, dbať na zvýšenú
opatrnosť voči chodcom, najmä deťom, zdravotne postihnutým osobám, osobitne voči
osobám, ktoré používajú bielu palicu, a starým osobám, dať prednosť chodcom
prechádzajúcim cez priechod pre chodcov, pritom ich nesmie ohroziť ani obmedziť; na ten
účel je povinný zastaviť vozidlo.
... V priebehu súdneho konania a posúdenia všetkých dôkazov, ako aj
z vyhodnotenia záverov znalcov je preukázané, že vodič mal vedomosť o správaní sa
poškodeného žalobcu, ktorý v miestnej situácii s dobrými výhľadovými pomermi mal
možnosť predvídať stret s chodcom, čo potvrdzuje skutočnosť, že 15-20 minút pred touto
dopravnou nehodou žalobca už raz takým istým spôsobom vstúpil do smeru jazdy
motorového vozidla vodiča H., ten však vtedy zastavil a dohováral žalobcovi, aby takéto
situácie nevytváral.
V takejto konkrétnej vznikajúcej situácii je popri vyjadreniach znalcov dôležité aj to,
že žalobca a vodič sa vzájomne dobre poznali, aj preto žalobca gestikuloval a naznačoval,
aby vozidlo zastavil, ale aj to, že krátko pred tým, ako vodič „mohol a mal zastaviť“,
„zahučal motor“, čo svedčí o tom, že namiesto brzdenia a zastavenia, vodič najprv pridal
plyn a až následne brzdil, ako to nasvedčujú aj brzdné stopy na ceste a vyjadrenia znalcov.
... Tým, že vodič mal vedomosť o správaní sa žalobcu na ceste, bol povinný
prispôsobiť rýchlosť jazdy motorového vozidla tak, aby nikoho neohrozil na živote a na
zdraví. Z uvedeného dôvodu toto zavinenie ide na vrub škodcu - vodiča, pretože poškodenie
na zdraví bolo zavinenie osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ktorej sa
prevádzkovateľ nemôže zbaviť.
... Odvolací súd taktiež uviedol, že vodič motorového vozidla reagoval primerane,
snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci prekážku (bez ohľadu na
to, či ide o člny, človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso), vybočil zo svojho koridoru
pohybu a vošiel do jazdnej dráhy motorového vozidla, ktoré sa dostalo až do protismeru
v úmysle vyhnúť sa, kde došlo k zrážke. Práve túto objektívnu skutočnosť je možné
považovať za náhodilú a nepredvídateľnú, pretože vodič motorového vozidla ani pri
vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že žalobca sa zachová tak iracionálne
a nepredvídateľne, že napriek úsiliu vyhnúť sa mu. vojde do jeho jazdnej dráhy.
Tento názor však odporuje všetkým trom zisteniam súdnych znalcov, ktorý pri
výpočte dospievajú k záveru o existencii zbytkového času preukazujúceho, že v momente
zrážky sťažovateľ tvoril už pasívnu prekážku - stal, čo naznačuje, že v konaní vodiča išlo
o mladícku nerozvážnosť (Dipl. Ing. H.), pretože najprv vozidlo zahučalo (akcelerácia
-zrýchlenie) a až následne nasledovalo brzdenie, ktoré bolo neúspešné.».
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na to, že „Nový dôkaz, znalecký posudok
č. 8/2012 vypracoval v januári 2012 Dipl. Ing. Igor H.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po
jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom sp. zn.: 15 Co 228/2011-160 zo dňa
18. 1. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na
ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 15 Co 228/2011-160 zo dňa
18. 1. 2012 sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na
ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa
náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z ústavného
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia
všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo
v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd zároveň poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého nie
je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie
rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Podstatné je, či sú odlišné právne názory všeobecných súdov ústavne konformné,
lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol
(m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08).
Kľúčová (skutková) námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že vodič motorového
vozidla mohol a mal vozidlo zastaviť prudkým brzdením, čím by bol predišiel zrážke s ním.
Táto skutočnosť vyplýva aj zo znaleckého posudku v konaní ustanoveného znalca
Ing. Kusendu. Pri takomto posúdení situácie nemohli podľa názoru sťažovateľa všeobecné
súdy dospieť k záveru, že škodu si svojím konaním spôsobil (výlučne) sám.
Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa posúdiť, či boli skutkové a právne závery, na ktorých je založený napadnutý
rozsudok krajského súdu, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či
v dôsledku toho možno reálne uvažovať o tom, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru).
Vychádzajúc z citovaných častí odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.
4 C 221/2009 z 15. júla 2011 a napadnutého rozsudku krajského súdu (pozri časť I tohto
uznesenia) ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne
odôvodnený, nie je arbitrárny, pričom právne závery, na ktorých je založený, sú podľa
názoru ústavného súdu aj z vecného hľadiska akceptovateľné. Relevantné ústavné výhrady
nemožno formulovať ani ku skutkovým záverom, na ktorom sú založené právne závery
krajského súdu v napadnutom rozsudku, keďže vychádzali z výsledkov dokazovania
uskutočneného okresným súdom.
Právny názor krajského súdu týkajúci sa zavinenia sťažovateľa, ktorý pod vplyvom
alkoholu vstupoval do jazdnej dráhy motorového vozidla, neustále menil smer svojej
chôdze, vždy v ústrety motorovému vozidlu, pričom vodič motorového vozidla reagoval na
vzniknutú situáciu dostatočne predvídavo, keďže vyššiu mieru predvídavosti nebolo od
neho možné vzhľadom na nevyspytateľné správanie sťažovateľa požadovať, je primeraným
spôsobom odôvodnený, zrozumiteľný a nemožno ho považovať za ústavne nekonformný.
Aj hodnotenie v konaní vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi podľa názoru ústavného
súdu zodpovedá kritériám na hodnotenie dôkazov, ktoré vyplývajú z príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (§ 132 a nasl.). Ústavný súd za tejto situácie nenachádza
dôvod na to, aby vstupoval do záverov všeobecných súdov, príp. ich korigoval, keďže ich
považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Vo vzťahu k sťažovateľom predloženému novému dôkazu (znalecký posudok
dipl. Ing. I. H.) ústavný súd poznamenáva, že na tento nemôže v konaní pred ústavným
súdom prihliadať, keďže je oprávnený posudzovať napadnutý rozsudok len z pohľadu
dôkazov vykonaných v napadnutom súdnom konaní, a zdôrazňuje, že nové dôkazy môžu za
splnenia podmienok ustanovených v zákone tvoriť podklad pre podanie návrhu na obnovu
konania (§ 228 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), o ktorom sú oprávnené rozhodnúť
všeobecné súdy.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné
reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013