Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 164/2013
PDF · 159.1 KB
No categories available
IV. ÚS 164/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. L., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., P., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom bližšie neoznačených súdov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 220/93,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. L. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012
doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom bližšie
neoznačených súdov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 220/93.
Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:
„Dňa 10. 10. 1993 som ako navrhovateľka v 1. Rade podala žalobu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na Okresný súd Senica, č. k. 5 C 220/93. Okresný súd
žalobu 12. 4. 1966 zamietol. Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok dňa 22. 10. 1997
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Senica dňa 17. 6. 2002 vydal rozsudok,
ktorý bol opäť napadnutý odvolaním a rozhodnutím Krajského súdu zo dňa 26. 110. 2004
bol pre procesné chyby zrušený. Okresný súd Senica vo veci rozhodol rozsudkom dňa
28. 11. 2007. Po podanom odvolaní dňa 29. 11. 2009 rozhodol krajský súd. Odporkyňa
podala dovolanie a Najvyšší súd SR dňa 29. 10. 2009 rozsudok Krajského súdu zrušil a vec
vrátil Krajskému súdu v Trnave, č. k. 9 Co/60/2008. Doposiaľ nebolo vo veci právoplatne
rozhodnuté. V priebehu konania som viac krát podávala sťažnosti na prieťahy v súdnom
konaní ktoré sa nachádzajú v spise...
Postupom Okresného súdu Senica, jeho nečinnosťou v obdobiach r. 1993 – 1996,
1997 – 2002 a 2004 – 2007 došlo jednoznačne k porušeniu mojich základných práv
zaručených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Od podania žaloby r. 1993 do dnešného dňa žijem v stave právnej neistoty tak ja,
ako aj ostatní navrhovatelia. Medzičasom aj zomrel navrhovateľ v 4. rade. Súdnym sporom
ktorý trvá už 19 rokov je prieťahmi spôsobenými Okresným súdom Senica upierané moje
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd
po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. základné právo A. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
Článku 48 odseku 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
Čl. 6 odseku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdov
konaní vedenom pod spisovou značkou 5 C 220/93 porušené bolo.
2. Krajskému súdu Trnava v konaní číslo 16 C 54/98 prikazuje, konať bez zbytočných
prieťahov,
3. A. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- € (slovom
desaťťtisícc euro) ktoré jej je Okresný súd Senica povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu,
4. Ukladá Okresnému súdu Senica uhradiť trovy právneho zastúpenia A. L. vo výške
260,88,- € na účet advokáta JUDr. M. K. č... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne
[v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom
súde], teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu
v uvedenej veci (napr. II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie (petit) uvedené požiadavky
nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,
a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
(advokátom).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, II. ÚS 236/07, IV. ÚS 267/08).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal sťažnosť s osobitným zreteľom na v nej obsiahnutý návrh
rozhodnutia (petit).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na formuláciu použitú
v bode 1 petitu, v ktorom sa uvádza: „základné právo A. L. na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa Článku 48 odseku 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 odseku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom súdov konaní vedenom pod spisovou značkou 5 C 220/93
porušené bolo.“ Podľa názoru ústavného súdu citovaná časť petitu zjavne nespĺňa
požiadavky vyvoditeľné z § 50 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V bode 1 petitu, ktorým je ústavný súd viazaný, nie je totiž označený konkrétny súd,
resp. súdy, ktoré mali byť porušovateľmi v sťažnosti (a aj v petite) označených práv
sťažovateľky.
Sťažovateľka používa v príslušnej časti bodu 1 petitu na označenie porušovateľa
svojich práv všeobecný pojem „súdy“, z čoho vyplýva, že súdne konanie, v ktorom
malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je jednoznačne a nespochybniteľne vymedzené (špecifikované).
Z odôvodnenia sťažnosti, ako aj dokumentácie, ktorú ústavný súd získal v súvislosti
s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti, vyplýva, že právna vec, ktorej sa sťažnosť
týka, bola prerokúvaná všeobecnými súdmi na všetkých troch stupňoch [Okresným súdom
Senica (ďalej len „okresný súd“), Krajským súdom v Bratislave a následne Krajským
súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako odvolacími súdmi, ako aj Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacím súdom], pričom
sťažovateľka poukazuje na nedostatky v ich postupoch a rozhodnutiach. Z bodu 1 petitu
nemožno vyvodiť, ktorému, resp. ktorým z týchto súdov sťažovateľka pripisuje namietané
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aj keď spisová značka v ňom uvedená (5 C 220/93) sa vzťahuje na konanie
vedené okresným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu (23. júla 2012) okresný súd vo veci už nekonal,
a teda už nemohol porušovať sťažovateľkou označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa zistení ústavného súdu v tomto čase
totiž po predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (uznesenie
najvyššieho súdu z 29. októbra 2010, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu
sp. zn. 9 Co 60/2008 z 29. septembra 2009, pozn.) vo veci konal krajský súd, ktorý
o nej rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 343/2010-1242 z 13. novembra 2012; označený
rozsudok nadobudol právoplatnosť 19. februára 2013, pričom týmto dňom bolo namietané
súdne konanie aj právoplatne skončené. Podľa informácií ústavného súdu sťažovateľka
podala proti označenému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom dovolací súd do dňa
predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol.
Vychádzajúc z dokumentácie, ktorú má ústavný súd k dispozícii, je zjavne nesprávne
formulovaný aj bod 2 petitu, ktorým sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prikázal
„Krajskému súdu v Trnave v konaní číslo 16 C 54/98... konať bez zbytočných prieťahov“,
keďže v čase doručenia sťažnosti krajský súd ako odvolací súd rozhodoval vo veci
sťažovateľky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 343/2010.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že petit sťažnosti
nemožno považovať za jasný a zrozumiteľný, teda taký, aby mohol byť relevantným
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v posudzovanej veci.
Ústavný súd zdôrazňuje, že také nedostatky zákonom predpísaných náležitostí,
aké má posudzovaná sťažnosť, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania
je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto
rozhodnutia neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013