Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 198/2013
PDF · 174.24 KB
No categories available
I. ÚS 198/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. L., V., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
P., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13 Co 135/2012 z 11. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2012 doručená sťažnosť Ing. S. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 135/2012
z 11. septembra 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 15. júna 2011
Obchodnému súdu, stálemu rozhodcovskému súdu, ktorý bol zriadený zriaďovateľom:
O. s. r. o., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), žalobu proti spoločnosti S. s. r. o.,
ako žalovanému v 1. rade a jej dvom konateľom ako žalovaným v 2. a 3. rade. Sťažovateľ
sa touto žalobou domáhal zaplatenia sumy 3 325 € s príslušenstvom a zmluvnou pokutou.
Právomoc rozhodcovského súdu mala byť daná na základe listiny – vyjadrenie k záväzku
č. EXE 1465/2011 z 28. marca 2011 (ďalej len „vyjadrenie z 28. marca 2011“), ktorú
podpísali obaja konatelia žalovanej spoločnosti. V tomto vyjadrení bol uznaný záväzok
spoločnosti S. s. r. o. zaplatiť sumu 3 325 € z titulu nájmu stavebného stroja. Súčasťou
vyjadrenia z 28. marca 2011 bol aj článok IV, v ktorom konatelia ako fyzické osoby
prevzali na seba ručiteľský záväzok podľa § 303 Obchodného zákonníka, a článok V,
v ktorom bola obsiahnutá rozhodcovská doložka. Na základe týchto skutočností vydal
rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 55/2011 z 28. júla 2011 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“), v ktorom žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalovanú sumu s príslušenstvom a zmluvnú pokutu.
3. Žalovaný v 2. rade – Ing. G. P. podal 20. septembra 2011 na Okresnom súde
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
a zároveň sa domáhal odloženia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. O žalobe
rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 187/2011 z 29. februára 2012, ktorým zrušil
rozhodcovský rozsudok proti žalobcovi Ing. G. P. a zároveň odložil vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Okresný súd tiež týmto rozsudkom zaviazal sťažovateľa
nahradiť žalobcovi trovy konania. Okresný súd vyhodnotil formuláciu rozhodcovskej
doložky v článku V vyjadrenia ako netransparentnú a zavádzajúcu, ktorú nemožno hodnotiť
ako prejav vôle smerujúci k rozhodovaniu prípadných sporov rozhodcovským súdom. Proti
rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 135/2012 z 11. septembra 2012 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“), ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. februára 2012.
4. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny, pretože sa
krajský súd nevysporiadal s podstatnými skutočnosťami a rozhodol na základe nepodloženej
právnej konštrukcie. Podľa sťažovateľa krajský súd nedostatočne odôvodnil, prečo
vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako netransparentnú. Podľa sťažovateľa tento nesprávny
záver prevzal krajský súd z rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012, čo sťažovateľ
považuje za prejav formalizmu napadnutého rozsudku krajského súdu. Závery krajského
súdu v danej veci nezohľadňujú okolnosti prípadu, a sú preto podľa sťažovateľa
nespravodlivé. Z napadnutého rozsudku nie je sťažovateľovi jasné, ako krajský súd vec
právne posúdil. Podľa sťažovateľa krajský súd, ako aj okresný súd postupovali v danej veci
svojvoľne, bez posúdenia vzájomných súvislostí veci.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým
rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby uložil krajskému súdu povinnosť
nahradiť sťažovateľovi trovy konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
8. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
10. Sťažovateľ v sťažnosti namieta predovšetkým arbitrárnosť napadnutého
rozsudku, krajský súd mal rozhodnúť na základe nepodloženej právnej konštrukcie
a napadnutý rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľ tiež za nedostatočne
odôvodnený. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým nesúhlasí
so záverom o netransparentnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo vyjadrení
z 28. marca 2011, resp. o tom, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená netransparentným
spôsobom. Na základe takého posúdenia rozhodcovskej doložky okresný súd rozsudkom
sp. zn. 9 C 187/2011 z 29. februára 2012 zrušil rozhodcovský rozsudok z 28. júla 2011
vo vzťahu k žalobcovi Ing. G. P. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa vec
opätovne preskúmal a napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu
z 29. februára 2012 ako vecne správny. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
najprv citoval príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a zhrnul
podstatu argumentácie žalobcu, ktorý popieral platnosť rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej rozhodoval vo veci rozhodcovský súd.
Krajský súd následne na preukázanie správnosti rozsudku okresného súdu uviedol:
«Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú
existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť, okrem iných, podmienku písomnej
formy. V zmysle ust. § 4 ZRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky v zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré
umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej
zmluvy v ust. § 4 ZRK je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu. Rozhodcovská doložka
musí byť uzavretá spôsobom, aby nevzbudzovala pochybnosti čo je jej obsahom.
V súdenej veci správne okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka bola
uzatvorená skrytým netransparentným spôsobom, zavádzajúcou formuláciou článku V.
„vyjadrenia k záväzku“. Rozhodcovská doložka musí byť uzavretá tak, aby uzatvárajúcim
zmluvným stranám holi známe všetky obsahové náležitosti rozhodcovskej doložky, teda
presné vymedzenie dohody zmluvných strán o predmete sporu a zároveň vymedzenie
všetkých sporov, ktoré majú byť predmetom rozhodcovského konania. Podpis žalobcu
sa nachádza pred dojednaním rozhodcovskej doložky, teda pred zachytením obsahu
rozhodcovskej doložky. Účastníkom dohody nič nebránilo, aby rozhodcovskú doložku
uzavreli tak, že jej obsah bude zachytený pred podpisom dohody všetkých zmluvných strán
o rozhodcovskej doložke. Takto uzavretá rozhodcovská doložka by nebola „skrytým,
netransparentným“ spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o účastníkoch zmluvy
o rozhodcovskej doložke a jej podstatných náležitostiach (presné vymedzenie zmluvných
strán o predmete sporu a vymedzenie všetkých sporov, ktoré majú byť predmetom
rozhodcovského konania).»
11. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
a nezistil v ňom sťažovateľom vytýkané nedostatky. Napadnutý rozsudok poskytuje jasnú
a korektnú odpoveď na podstatu veci, t. j. prečo bola rozhodcovská doložka vo vyjadrení
z 28. marca 2011 vyhodnotená súdmi ako netransparentná. Úvahy krajského súdu o tejto
otázke vychádzajú z konkrétnych skutočností, sú preto plne legitímne a ústavne
akceptovateľné. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že k tomuto záveru
súdy dospeli svojvoľne, resp. že by išlo o formalizmus pri výklade ustanovení zákona
o rozhodcovskom konaní. Napadnutý rozsudok krajského súdu nevzbudzuje žiadne
pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku
krajského súdu a rozhodne ho nemožno hodnotiť ako nedostatočne odôvodnený.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Uvedené nedostatky však z napadnutého rozsudku krajského súdu (jeho postupu)
nevyplývajú.
12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
relevantných právnych noriem (zákon o rozhodcovskom konaní) podstatné pre posúdenie
veci boli interpretované a aplikované správne, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.
Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi postupom a napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013