Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 198/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. L., V., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

P., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 11. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2012 doručená sťažnosť Ing. S. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. septembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 15. júna 2011

Obchodnému súdu, stálemu rozhodcovskému súdu, ktorý bol zriadený zriaďovateľom:

O. s. r. o., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), žalobu proti spoločnosti S. s. r. o.,

ako žalovanému v 1. rade a jej dvom konateľom ako žalovaným v 2. a 3. rade. Sťažovateľ

sa touto žalobou domáhal zaplatenia sumy 3 325 € s príslušenstvom a zmluvnou pokutou.

Právomoc rozhodcovského súdu mala byť daná na základe listiny – vyjadrenie k záväzku

č. EXE 1465/2011 z 28. marca 2011 (ďalej len „vyjadrenie z 28. marca 2011“), ktorú

podpísali obaja konatelia žalovanej spoločnosti. V tomto vyjadrení bol uznaný záväzok

spoločnosti S. s. r. o. zaplatiť sumu 3 325 € z titulu nájmu stavebného stroja. Súčasťou

vyjadrenia z 28. marca 2011 bol aj článok IV, v ktorom konatelia ako fyzické osoby

prevzali na seba ručiteľský záväzok podľa , a článok V,

v ktorom bola obsiahnutá rozhodcovská doložka. Na základe týchto skutočností vydal

rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 55/2011 z 28. júla 2011 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“), v ktorom žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť

žalovanú sumu s príslušenstvom a zmluvnú pokutu.

3. Žalovaný v 2. rade – Ing. G. P. podal 20. septembra 2011 na Okresnom súde

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

a zároveň sa domáhal odloženia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. O žalobe

rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. februára 2012, ktorým zrušil

rozhodcovský rozsudok proti žalobcovi Ing. G. P. a zároveň odložil vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku. Okresný súd tiež týmto rozsudkom zaviazal sťažovateľa

nahradiť žalobcovi trovy konania. Okresný súd vyhodnotil formuláciu rozhodcovskej

doložky v článku V vyjadrenia ako netransparentnú a zavádzajúcu, ktorú nemožno hodnotiť

ako prejav vôle smerujúci k rozhodovaniu prípadných sporov rozhodcovským súdom. Proti

rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. septembra 2012 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“), ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. februára 2012.

4. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny, pretože sa

krajský súd nevysporiadal s podstatnými skutočnosťami a rozhodol na základe nepodloženej

právnej konštrukcie. Podľa sťažovateľa krajský súd nedostatočne odôvodnil, prečo

vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako netransparentnú. Podľa sťažovateľa tento nesprávny

záver prevzal krajský súd z rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012, čo sťažovateľ

považuje za prejav formalizmu napadnutého rozsudku krajského súdu. Závery krajského

súdu v danej veci nezohľadňujú okolnosti prípadu, a sú preto podľa sťažovateľa

nespravodlivé. Z napadnutého rozsudku nie je sťažovateľovi jasné, ako krajský súd vec

právne posúdil. Podľa sťažovateľa krajský súd, ako aj okresný súd postupovali v danej veci

svojvoľne, bez posúdenia vzájomných súvislostí veci.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým

rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby uložil krajskému súdu povinnosť

nahradiť sťažovateľovi trovy konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

8. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

10. Sťažovateľ v sťažnosti namieta predovšetkým arbitrárnosť napadnutého

rozsudku, krajský súd mal rozhodnúť na základe nepodloženej právnej konštrukcie

a napadnutý rozsudok krajského súdu považuje sťažovateľ tiež za nedostatočne

odôvodnený. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým nesúhlasí

so záverom o netransparentnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo vyjadrení

z 28. marca 2011, resp. o tom, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená netransparentným

spôsobom. Na základe takého posúdenia rozhodcovskej doložky okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 29. februára 2012 zrušil rozhodcovský rozsudok z 28. júla 2011

vo vzťahu k žalobcovi Ing. G. P. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa vec

opätovne preskúmal a napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

z 29. februára 2012 ako vecne správny. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

najprv citoval príslušné ustanovenia o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a zhrnul

podstatu argumentácie žalobcu, ktorý popieral platnosť rozhodcovskej doložky, na základe

ktorej rozhodoval vo veci rozhodcovský súd.

Krajský súd následne na preukázanie správnosti rozsudku okresného súdu uviedol:

«Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú

existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť, okrem iných, podmienku písomnej

formy. V zmysle ust. § 4 ZRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo

formu rozhodcovskej doložky v zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,

inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá

v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré

umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej

zmluvy v ust. § 4 ZRK je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu. Rozhodcovská doložka

musí byť uzavretá spôsobom, aby nevzbudzovala pochybnosti čo je jej obsahom.

V súdenej veci správne okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka bola

uzatvorená skrytým netransparentným spôsobom, zavádzajúcou formuláciou článku V.

„vyjadrenia k záväzku“. Rozhodcovská doložka musí byť uzavretá tak, aby uzatvárajúcim

zmluvným stranám holi známe všetky obsahové náležitosti rozhodcovskej doložky, teda

presné vymedzenie dohody zmluvných strán o predmete sporu a zároveň vymedzenie

všetkých sporov, ktoré majú byť predmetom rozhodcovského konania. Podpis žalobcu

sa nachádza pred dojednaním rozhodcovskej doložky, teda pred zachytením obsahu

rozhodcovskej doložky. Účastníkom dohody nič nebránilo, aby rozhodcovskú doložku

uzavreli tak, že jej obsah bude zachytený pred podpisom dohody všetkých zmluvných strán

o rozhodcovskej doložke. Takto uzavretá rozhodcovská doložka by nebola „skrytým,

netransparentným“ spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o účastníkoch zmluvy

o rozhodcovskej doložke a jej podstatných náležitostiach (presné vymedzenie zmluvných

strán o predmete sporu a vymedzenie všetkých sporov, ktoré majú byť predmetom

rozhodcovského konania).»

11. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

a nezistil v ňom sťažovateľom vytýkané nedostatky. Napadnutý rozsudok poskytuje jasnú

a korektnú odpoveď na podstatu veci, t. j. prečo bola rozhodcovská doložka vo vyjadrení

z 28. marca 2011 vyhodnotená súdmi ako netransparentná. Úvahy krajského súdu o tejto

otázke vychádzajú z konkrétnych skutočností, sú preto plne legitímne a ústavne

akceptovateľné. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že k tomuto záveru

súdy dospeli svojvoľne, resp. že by išlo o formalizmus pri výklade ustanovení zákona

o rozhodcovskom konaní. Napadnutý rozsudok krajského súdu nevzbudzuje žiadne

pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku

krajského súdu a rozhodne ho nemožno hodnotiť ako nedostatočne odôvodnený.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (m. m. , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ). Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Uvedené nedostatky však z napadnutého rozsudku krajského súdu (jeho postupu)

nevyplývajú.

12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

relevantných právnych noriem (zákon o rozhodcovskom konaní) podstatné pre posúdenie

veci boli interpretované a aplikované správne, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi postupom a napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013