Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 165/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. mája

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2012 doručená sťažnosť M. R., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 11. marca 2005 domáhal

proti odporcovi v 1. rade (K., a. s., pozn.) zaplatenia sumy 7 575 000 Sk s 10 % úrokom

z omeškania ročne od 4. dňa po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia z titulu

mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle

§ 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho

zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia“). Sťažovateľ svoj návrh

odôvodnil tým, že 14. júla 2002 pri dopravnej nehode vo Francúzsku, ktorú zavinil vodič

motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, utrpel mnohopočetné zranenia celého tela

s trvalými následkami.

Podaním doručeným okresnému súdu 7. novembra 2008 sťažovateľ rozšíril svoj

žalobný návrh o odporcu v 2. rade (vodiča motorového vozidla, pozn.) a zároveň zmenil

žalobný petit tak, že požadoval, aby okresný súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade spoločne

a nerozdielne zaplatiť mu 471 697,74 € spolu s 10 % úrokom z omeškania ročne od 4. dňa

po právoplatnosti rozsudku do zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 2 937,66 €

od 28. júla 2004 do zaplatenia a trovy konania.

Okresný súd uznesením č. k. -170, ktoré nadobudlo právoplatnosť

11. septembra 2009, rozhodol o pripustení vstupu odporcu v 2. rade do konania a uznesením

č. k. -173 rozhodol o pripustení zmeny návrhu. Následne okresný súd

rozsudkom č. k. -206 z 9. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu

z 9. decembra 2009“) zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi 117 008,56 €

a vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol, odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania

nepriznal a odporcovi v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny

poplatok 5 850,42 €. Doplňujúcim rozsudkom č. k. -220 z 9. decembra 2009

okresný súd zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť trovy štátu v sume 19,12 € na účet

okresného súdu.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa a odporcu v 1. rade uznesením

č. k. -257 z 11. mája 2010 rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2009

zrušil v celom rozsahu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, pričom okresnému súdu

zároveň uložil predovšetkým povinnosť ustáliť, kedy došlo k stabilizácii zdravotného

stavu sťažovateľa, a jednoznačne ustáliť obdobie vytrpenej bolesti, ako aj vysporiadať

sa so všetkými tvrdeniami odporcov týkajúcimi sa zdravotného stavu sťažovateľa.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd rozsudkom č. k. -334

z 11. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011“) odporcu v 1. rade

zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 140 998,31 € a trovy konania v sume 15 524,83 €,

vo zvyšku návrh proti odporcovi v 1. rade zamietol, návrh proti odporcovi v 2. rade

zamietol a odporcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal a zároveň uložil odporcovi

v 1. rade povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok 8 460 € a trovy štátu

42,28 €.

Na základe odvolania sťažovateľa a odporcu v 1. rade krajský súd napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti povinnosti odporcu v 1. rade

zaplatiť sťažovateľovi sumu 79 018,62 € z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia potvrdil

(ďalej len „bod 1 výroku napadnutého rozsudku“), v časti zamietnutia návrhu vo zvyšku

proti odporcovi v 1. rade potvrdil (ďalej len „bod 2 výroku napadnutého rozsudku“), v časti

zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2. rade potvrdil (ďalej len „bod 3 výroku napadnutého

rozsudku“) a v časti povinnosti odporcu v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 61 979,49 €

z titulu bolestného a trov konania sťažovateľa a trov štátu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie (ďalej len „bod 4 výroku napadnutého rozsudku“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

„Porušovateľ sa napriek rôznym vyjadreniam a tvrdeniam sťažovateľa, že spoluvina

v danom prípade neprichádza do úvahy, lebo sťažovateľ nevedel o tom, že odporca v 2.

rade pil, v konaní nebolo preukázané ani, že by pili spoločne a teda nebolo zo strany

odporcu v 2. rade preukázané ani to, že by sťažovateľ pri nastupovaní do auta mal

akúkoľvek vedomosť o tom, že odporca v 2. rade požil alkohol. Napriek tomu, že tieto

skutočnosti by mal preukazovať odporca v 2. rade, keby sa chcel prípadne zbaviť

zodpovednosti, porušovateľ v odôvodnení rozhodnutia na str. 8 a 9 spoluzavinenie

sťažovateľa hodnotil z hľadiska ustanovenia , ktoré zakotvuje všeobecnú

preventívnu povinnosť a súčasne z hľadiska ustanovenia , keď mal za preukázané,

že sa zúčastnili spoločne oslavy a obaja požívali alkoholické nápoje. Tak porušovateľ, ako

aj súd prvého stupňa zbavenie objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla nepochopiteľne presunuli na sťažovateľa, keď uviedli, že sťažovateľ!!!

nepreukázal svoje tvrdenie, že pred oslavou sa dohodli s odporcom v 2. rade, že tento

nebude piť a bude jazdiť motorovým vozidlom.“

Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie otázky jeho spoluzavinenia škody

vo veci konajúcimi súdmi, pričom v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na právnu

úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v podmienkach

Európskej únie, konkrétne na „široký pojem poškodeného definovaný v čl. 1 bode 2

smernice Rady č. 72/I66/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami“,

ako aj na „Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES o poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“, ktorá v čl. 4 uvádza: „Členské štáty

vykonajú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa každé zákonné alebo zmluvné

ustanovenie obsiahnuté v poistení, ktoré vylučuje cestujúceho z takéhoto krytia na základe

toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu

alebo inej omamnej látky, považovalo za neplatné, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody

takéhoto cestujúceho.“ Podľa názoru sťažovateľa krajský súd príslušné ustanovenie

označenej smernice ignoroval.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Porušenie práva na súdnu ochranu i porušenie princípu právnej istoty zo strany

porušovateľa došlo i tým, že porušovateľ ani Okresný súd Bratislava I. sa nezaoberali tým,

že ešte v roku 2005 pri odškodňovaní nárokov sťažovateľa odporca v 1. Rade i sám odporca

v 2. rade uznal nárok čo do dôvodu v plnom rozsahu, pričom nesprávne vypočítal výšku

škody. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal úplného odškodnenia, nemôže ísť na vrub sťažovateľa

to, že sa celého odškodnenia domáha cestou súdu. Pripustením takéhoto postupu, že uznaný

nárok čo do dôvodu, nebude súdom akceptovaný, narúša právnu istotu i vieru v spravodlivé

súdne konanie. Ak odporca v 1. rade za odporcu v 2. rade, tak ako mu to ukladá zákon,

uzná nárok, a písomne túto skutočnosť oznámi sťažovateľovi, čo tak isto ukladá zákon,

nemalo by a nemôže dôjsť k situácii, že ten, kto postup odporcu napáda, dostane sa v

priebehu konania len preto, že uplatňuje svoje nároky, do nevýhodnejšej situácie, lebo súd

určí, ako to bolo v tomto prípade, spoluvinu vyššiu, čím by mohol nastať aj prípad, že

sťažovateľ, ktorý sa domáha svojich nárokov, sa odškodnenia nielen nedomôže, ale bude

súdom zaviazaný vrátiť časť finančných prostriedkov. Ak odporca v 1. rade písomne uznal

nárok, čo do dôvodu v plnom rozsahu, podľa názoru sťažovateľa, nemôže súd dodatočne

toto uznanie záväzku vykonané odporcom v 1. rade meniť, hlavne keď sa nezistili žiadne

nové skutočnosti, pretože tak ako som už vyššie uviedol, takýmto postupom nie je možné

zabezpečiť ani súdnu ochranu, ani dodržiavať princíp právnej istoty.“

Sťažovateľ hodnotí postup krajského súdu uplatnený v napadnutom rozsudku

ako taký, ktorý „smeruje iba k predĺženiu konania, k opakovanému vracaniu spisu na súd

prvého stupňa, pretože už do dnešného dňa súd prvého stupňa vykonal tak rozsiahla

dokazovanie výsluchom takého množstva účastníkov, lekárov, znalcov, že už dnes

je evidentné, že ďalšie dokazovanie nič nemôže priniesť...“, pričom „tvrdenie porušovateľa

o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa sa javí samo osebe za vymyslený

dôvod, ako rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zmeniť tak, aby sťažovateľovi bola

priznaná nižšia suma a aby sťažovateľ stratil možnosť podať vo veci dovolanie, ktoré by bol

mohol podať, keby porušovateľ rozsudok súdu prvého stupňa zmenil... Takýto postup

je nielen zásahom do princípu právnej istoty, do nezávislosti a nestrannosti pri rozhodovaní

súdov, ale bez akýchkoľvek pochybností aj vážnym zásahom do práva sťažovateľa na súdnu

ochranu a do práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na uznesenie porušovateľa v inej veci

vedenej pod sp. zn. -43, , keď porušovateľ takisto zrušil

prvostupňové rozhodnutie a v zrušujúcom rozhodnutí dosť podrobne uviedol postup a práve

pri odškodňovaní bolestného uviedol, že bodové hodnotenie vykonané lekárom podľa ods. 7

Čl. I prílohy k vyhláške č. o odškodňovaní bolesti z dôvodu zrejmého súbehu

dôvodov pre zvýšenie odškodnenia, činí bolestné počet bodov zistený lekárom

aj so zvýšením pre súbeh dôvodov a v žiadnom prípade takto stanovený počet nemožno

považovať za zvýšenie bolestného (zvýšenie základného počtu bodov) podľa § 6 ods. 2

resp. vyhl. č. zvýšenie pri súbehu dôvodov pre hodnotenia

odškodnenia za bolesť je súčasťou lekárskeho posudku, ktorý je potvrdený prednostom

príslušného odborného oddelenia (v tomto prípade potvrdený aj znaleckým posudkom) a ide

teda o riešenie odborných otázok, ktorých zmena súdu neprináleží. Napriek tomu stanovisku

porušovateľa v inej veci porušovateľ v tomto prípade zrušil práve vo výroku, ktorým bolo

priznané bolestné prvostupňové rozhodnutie, ktoré vôbec takýto postup nerešpektovalo

a lekármi a znalcom stanovené bolestné, krátili o polovicu, napriek tomu že k súbehu

dôvodov pre úpravu bolestného bezosporu došlo a nik zvýšenie ani nenamietal. Tým,

že vo zvyšku uplatneného nároku na bolestné žalobu zamietol aj znemožnil postupovať

v týchto intenciách súdu 1. stupňa po vrátení veci na nové prejednanie. Rozhodujúci je však

ten fakt, že napriek tomu, že vyhláška o odškodňovaní bolestí platila od roku 1965 do roku

2005 a právna otázka (dokonca tá istá) bola riešená odchylným spôsobom

a to právoplatným rozhodnutím, porušovateľ konal v priamom rozpore s princípom právnej

istoty, lebo sa argumentačne s takýmto záverom právoplatného rozhodnutia v inom konaní

o postupe pri odškodňovaní nielen argumentačne nevyrovnal, ale tým, že potvrdil rozsudok

súdu 1. stupňa v zamietajúcej časti priamo zasiahol a prejudikoval rozhodnutie

bez akéhokoľvek odôvodnenia, čím porušil Čl. 1 ods. 1 SR i Čl. 46 ods. 1 SR.

Takýmto postupom sa právna istota poškodeným osobám nemôže zabezpečovať a nesporne

takýto postup porušovateľov napomáha k destabilizácii právneho systému, v žiadnom

prípade však nie k zabezpečovaniu spravodlivosti a právnej istoty poškodenej osoby,

pretože predvídateľnosť rozhodnutia za daného stavu vôbec neprichádza do úvahy.“.

K bodu 3 výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu proti odporcovi

v 2. rade, sťažovateľ uvádza, že „ umožňuje poškodenému —

sťažovateľovi, aby uplatnil nárok priamo voči poisťovateľovi — odporcovi v 1. rade, ktorý

zo zákona uhrádza poškodenému škodu, ktorá mu vznikla ako dôsledok konania škodcu —

odporcu v 2. rade. Odporca v 1. rade však za škodu nezodpovedá, len škodu uhrádza.

Zámerom zákonodarcu bolo urýchliť a zjednodušiť vymáhanie nárokov poškodeného, a tak

umožnil žalovať priamo poisťovateľa, ktorý za škodu nezodpovedá, ale zo zákona je povinný

uhradiť škodu za zodpovedný subjekt, tým však nedochádza k prenosu zodpovednosti

za škodu zo škodcu na poisťovateľa, a preto ak je nárok včas uplatnený voči poisťovateľovi,

nemôže byť nárok premlčaný voči škodcovi, ktorý za ňu priamo zodpovedá. Ak zákon

umožňuje výber subjektu voči ktorému si poškodený môže uplatniť náhradu škody t. j. voči

poisťovateľovi alebo priamo škodcovi, realizácia uvedeného práva nemôže byť za žiadnych

okolností na úkor samotného poškodeného a nemôže byť sankcionovaný (premlčaním

nároku voči škodcovi), len preto, že realizoval právo dané mu zákonom. Postup

porušovateľa, ktorý sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu 1. stupňa a poukázal

na to, že voči odporcovi bol nárok uplatnený na súde 07. 11. 2008 je neprijateľný, nakoľko

uplatnením nároku voči poisťovateľovi sa považuje nárok za uplatnený priamo voči

škodcovi, čo vyplýva i z ustanovenia podľa ktorého poisťovateľ

uhrádza škodu za poisteného poškodenému, teda z citovaného ustanovenia je zrejmé, že keď

sa nárok uplatní voči poisťovateľovi je potrebné ho považovať za uplatnený i voči škodcovi,

pretože inak by k poistnému plneniu, ani nemohlo dôjsť.“.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ napáda postup krajského súdu

v súvislosti s bodom 4 výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozsudok súdu

prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Podľa názoru sťažovateľa „Aj v tejto časti porušovateľ pochybil a nezabezpečil

súdnu ochranu sťažovateľovi, ba svojim konaním vyvoláva ďalšie prieťahy v konaní, keď

sťažovateľ ani po 7 rokoch od podania návrhu sa nevie domôcť ani trov konania, ktoré mu

evidentne patria z právoplatne prisúdenej a dnes už aj uhradenej sumy odporcom v 1. rade.

Špeciálne pri odškodňovaní bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia sa výška trov

podľa priznáva podľa prisúdenej istiny, pretože výsledok sporu závisí

od úvahy súdu i znaleckého posudku. Súd preto v časti, v ktorej potvrdil rozsudok, mal

priznať i trovy konania, pretože vykonané úkony boli nesporné a bola nesporná i výška,

ktorá tvorí základ pre výpočet tarifnej odmeny. V tejto súvislosti treba uviesť i to,

že konaním porušovateľa dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu i k prieťahom

v konaní, pretože sám ukladá odporcovi v I. rade uhradiť všetky

náklady vynaložené na právne zastúpenie. Sťažovateľ sa týchto nárokov celých 7 rokov

nevie domôcť, vec je dnes v časti bolestného na samom začiatku a ukončenie súdneho sporu

je nepredvídateľné, už aj preto, že nie len sťažovateľ, ale zrejme nik nevie čo má byť

predmetom konania dnes na súde 1. stupňa. Postupom porušovateľa dochádza k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Porušovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. -431 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a

Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie porušovateľa v sp. zn. -431

zo dňa 24. 05. 2011 v II., III. a IV. výroku a vec mu v tejto časti vracia na nové rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000 €.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej

stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (). Zároveň

zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v ústavný

súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď

k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci

v tom čase ešte trvá, resp. môže trvať (m. m. ). Ústavný súd si pri výklade

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú

odlišnosť (, ).

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania,

keďže „sťažovateľ ani po 7 rokoch od podania návrhu sa nevie domôcť ani trov konania,

ktoré mu evidentne patria z právoplatne prisúdenej a dnes už aj uhradenej sumy odporcom

v 1. rade.“, ako aj v súvislosti s rozhodovaním o „bolestnom, ktoré je na samom začiatku

a ukončenie súdneho sporu je nepredvídateľné“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

bol zrušený rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti týkajúcej sa uloženia

povinnosti odporcovi v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 61 979,49 € z titulu bolestného

a trov konania sťažovateľa a trov štátu, pričom vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie (bod 4 výroku napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.). V čase podania

sťažnosti ústavnému súdu (13. septembra 2012) už vo veci sťažovateľa konal okresný súd.

Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu, ktorý v jeho veci v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu už nekonal. Z uvedeného dôvodu už krajský súd v tomto

čase nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného

konania v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi

príslušnú sumu z titulu bolestného a v časti náhrady trov konania ani spôsobovať prieťahy

v ňom.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej (porovnaj m. m. ,

).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2012 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť tieto kľúčové námietky sťažovateľa:

1. Krajský súd nesprávne právne posúdil otázku spoluzavinenia sťažovateľa, keďže

pri rozhodovaní ignoroval príslušné ustanovenia práva Európskej únie (ďalej len „prvá

námietka“);

2. Vo veci konajúce všeobecné súdy rozhodli nesprávne, keď aj napriek tomu,

že odporca v 1. rade uznal nárok sťažovateľa na náhradu škody, „toto uznanie záväzku“

zmenili (ďalej len „druhá námietka“);

3. Krajský súd nerešpektoval svoju predchádzajúcu judikatúru súvisiacu

s problematikou priznávania náhrady škody za bolestné (ďalej len „tretia námietka“);

4. Vo veci konajúce súdy nesprávne právne posúdili otázku premlčania nároku

sťažovateľa voči odporcovi v 2. rade (ďalej len „štvrtá námietka“);

5. Krajský súd nepostupoval správne, ak nerozhodol o trovách konania, ale vec

v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „piata námietka“)].

II.2.1 K prvej námietke

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ignoroval pri svojom rozhodovaní

predovšetkým ustanovenie čl. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/ES

z 11. mája 2005, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS,

88/357/EHS a 90/232/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES

o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej

len „smernica č. 2005/14), ktoré doplnilo čl. 1 smernice č. 90/232/EHS tak, že „Členské

štáty vykonajú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa každé zákonné alebo

zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistení, ktoré vylučuje cestujúceho z takého krytia

na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom

alkoholu alebo inej omamnej látky, považovalo za neplatné, pokiaľ ide o nároky na náhradu

škody takéhoto cestujúceho.“.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje na čl. 288 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský

štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní

vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo

neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý právo vykladá, povinný tak urobiť, pokiaľ možno

s prihliadnutím na znenie a účel smernice, t. j. tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica

sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing

(C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb.

s. I 6911, bod 20)].

Aj napriek tomu, že ustanovenia smernice nemožno aplikovať priamo

(za ustanovených podmienok), majú význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva

vnútroštátnym súdnym orgánom. V okolnostiach posudzovaného prípadu však treba vziať

do úvahy časovú pôsobnosť sťažovateľom označenej smernice č. 2005/14, ktorá bola prijatá

až 11. mája 2005, pričom z jej čl. 6 ods. 1 vyplýva nevyhnutnosť prebratia jej ustanovení

do vnútroštátneho právneho poriadku najneskôr do 11. júna 2007. Jednotlivci

sa za ustanovených podmienok na ustanovenia smernice č. 2005/14 v zásade môžu

odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi až po uplynutí lehoty na jej prebratie. Vzhľadom

na skutočnosť, že skutková okolnosť posudzovanej veci (dopravná nehoda), ktorá

je skutkovým základom sporu vo veci samej, sa stala už 14. júla 2002, neprichádza podľa

názoru ústavného súdu do úvahy odvolávať sa na aplikáciu príslušného ustanovenia

smernice.

Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd prvú námietku sťažovateľky

za nedôvodnú, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.2 K druhej námietke

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v súvislosti so svojou námietkou, v zmysle ktorej

krajský súd nemohol v dôsledku predchádzajúceho uznania jeho nároku odporcom v 1. rade

„toto uznanie záväzku meniť“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že odporca v 1. rade likvidačnou správou

z 13. septembra 2004 priznal sťažovateľovi plnenie zo zákonného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla z titulu bolestného v sume 72 000 Sk

v zmysle § 7 ods. 2 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 79 500 Sk bez zvýšenia v zmysle § 6

ods. 2 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Spolu teda

zaplatil odporca v 1. rade sťažovateľovi plnenie vo výške 151 500 Sk; úhradu tohto plnenia

uskutočnil 18. novembra 2004.

Podľa § 6 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu

bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku (odsek 1). Suma

zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši

až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený

na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia

obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť

sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania

a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu

a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 (odsek 2).

Podľa § 7 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk

za jeden bod (odsek 1). Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho

odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk (odsek 2). V prípadoch hodných

osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia

primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2 (odsek 3).

Predmetom namietaného konania pred okresným súdom, ako aj krajským súdom

je (bolo) priznanie zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 7

ods. 3 vyhlášky o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, o ktorom

rozhoduje všeobecný súd. V súlade s označeným ustanovením tejto vyhlášky mimoriadne

zvýšenie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia prichádza

do úvahy len vo výnimočných prípadoch, t. j. v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Súd

ich môže v týchto prípadoch primerane zvýšiť nad ustanovené najvyššie sadzby

odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, avšak takéto zvýšenie vykonané v rámci voľnej

úvahy súdu musí byť vždy náležite odôvodnené s prihliadnutím na mimoriadnu povahu

a okolnosti konkrétneho prípadu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. apríla 2008).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v posudzovanej veci,

v ktorej sa sťažovateľ žalobou domáha mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, nemá samotné „uznanie záväzku“ odporcom v 1. rade

vplyv na rozhodnutie o podstate takejto žaloby.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú,

čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.3 K tretej námietke

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z tohto dôvodu, že krajský súd podľa jeho tvrdenia

v napadnutom rozsudku nerešpektoval svoju predchádzajúcu judikatúru v obdobných

veciach (sťažovateľ konkrétne poukazuje na konania vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , pozn.); táto námietka sa týka časti bodu 4 výroku napadnutého

rozsudku, ktorým krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v časti,

ktorou priznal sťažovateľovi 61 979,49 € z titulu bolestného, a v tejto časti ho vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v príslušnej časti zrušil rozsudok

okresného súdu z 11. marca 2011 a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu,

že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nerešpektovalo zásady ustanovené v § 157

(ďalej aj „OSP“).

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Zo skutočnosti, že krajský súd napadnutým rozsudkom (bodom 4 jeho výroku) zrušil

výrok rozsudku okresného súdu z 11. marca 2011 týkajúci sa priznania náhrady škody

sťažovateľovi z titulu bolestného v sume 61 979,49 € a vrátil v tejto časti vec okresnému

súdu na ďalšie konanie, vyplýva, že okresný súd sa bude musieť v ďalšom konaní opätovne

vysporiadať s námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkajú priznania náhrady škody z titulu

bolestného. Táto skutočnosť bráni ústavnému súdu vzhľadom na princíp subsidiarity,

aby sa meritórne s treťou námietkou sťažovateľa zaoberal a rozhodol o nej. Preto vo vzťahu

k tretej námietke sťažovateľa existuje dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci.

II.2.4 Ku štvrtej námietke

Sťažovateľ považuje výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti týkajúcej sa zamietnutia jeho návrhu voči

odporcovi v 2. rade (z dôvodu jeho premlčania, pozn.), z ústavného hľadiska

za neudržateľný.

Krajský súd v napadnutom rozsudku k tejto námietke sťažovateľa predovšetkým

uviedol:

„K odvolacej námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa pochybil, keď návrh

voči odporcovi 2) zamietol z dôvodu, že nárok navrhovateľa voči odporcovi je premlčaný,

odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa poukazuje na to, že navrhovateľ uplatnil svoj

nárok na náhradu škody na zdraví na súde voči odporcovi 2) dňa 7. 11. 2008 (č. k. 161),

urobil tak po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej lehoty ( ). O tom,

kto za škodu zodpovedá sa navrhovateľ dozvedel dňa 26. 11. 2003, kedy bol odporca 2)

rozsudkom prvoinštančného súdu v Savare č. M 1238/03 uznaný vinným že pri šoférovaní

vozidla dňa 14. 7. 2002 zapríčinil navrhovateľovi zranenia na celom tele, pod vplyvom

alkoholu, najneskôr dňa 6. 12. 2004, kedy podal svoj pôvodný návrh.“

Vo vzťahu ku štvrtej námietke sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné

poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Vzhľadom na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na príslušnú časť

odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 11. marca 2009, v ktorej sa k námietke premlčania

vznesenej odporcom v 2. rade predovšetkým uvádza:

«Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania, vznesenou odporcom

v 2. rade a dospel k záveru, že je dôvodná. Podľa

je subjektívna lehota na náhradu škody dva roky a začína plynúť odo dňa kedy sa

poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a premlčí sa ak sa neuplatní

v objektívnej premlčacej lehote, ktorá pri škode na zdraví upravená nie je. Pojmom „kedy

sa poškodený dozvie o škode“ neznamená možnosť takejto vedomosti, ale vyžaduje sa

preukázaná vedomosť. Za takto preukázanú vedomosť súd považoval vyčíslenie bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré bolo po prvý krát vyčíslené posudkom

o bolestnom MUDr. J. K. a MUDr. K. O. dňa 31. 5. 2004. O tom kto za škodu zodpovedá sa

navrhovateľ dozvedel dňa 26. 11. 2003, kedy bol odporca v 2. rade rozsudkom

prvoinštančného súdu v Savare č... uznaný vinným, že pri šoférovaní vozidla dňa 14. 7.

2002 zapríčinil navrhovateľovi zranenia na celom tele, pod vplyvom alkoholu, najneskôr

však dňa 6. 12. 2004, kedy podal na súde svoj pôvodný návrh. Keď navrhovateľ uplatnil

svoj nárok na náhradu škody na zdraví na súde voči odporcovi v 2. rade dňa 7. 11. 2008 (č.

l. 161), urobil tak po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej lehoty, preto súd návrh voči

odporcovi v 2. rade zamietol.»

Podľa názoru ústavného súdu je právny záver krajského súdu potvrdzujúci právny

záver okresného súdu o premlčaní nároku sťažovateľa voči odporcovi v 2. rade ústavne

udržateľný, keďže je riadne odôvodnený a vychádza z ustálenej judikatúry vzťahujúcej

sa na inštitút premlčania pri náhrade škody spôsobenej na zdraví [sťaženie spoločenského

uplatnenia a bolestné, pozn.; pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2011]. Ústavný súd preto aj túto námietku

sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú, a teda zakladajúcu dôvod na odmietnutie sťažnosti

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.5 K piatej námietke

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom aj z dôvodu, že v napadnutom konaní

nerozhodol o náhrade trov konania aj napriek skutočnosti, že „vykonané úkony boli

nesporné a bola nesporná i výška, ktorá tvorí základ pre výpočet tarifnej odmeny“.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento dospel k záveru

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku okresného súdu z 11. marca 2011 vo výroku

o náhrade škody z titulu bolestného vo výške 61 979,49 €, a preto vec v tomto rozsahu vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie v súlade s . Vzhľadom

na vrátenie veci okresnému súdu v tejto časti krajský súd zároveň rozhodol aj o zrušení

výroku o trovách konania a trovách štátu a prikázal okresnému súdu, aby po vrátení veci

na ďalšie konanie opätovne rozhodol aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania,

ako aj o trovách štátu.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu

trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal (odsek 1). Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo

(odsek 2). Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú

náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade

sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia

(odsek 3).

Z vyplýva, že o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd

na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje

náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom

je poskytnúť úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania, ktoré vo vecnej

a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť zaplatiť, pričom by ich nemusel

zaplatiť, ak by tu konanie pred všeobecným súdom nebolo. V je ustanovená

základná zásada, ktorou sa riadi rozhodovanie o náhrade trov sporového konania, v zmysle

ktorej účastník, ktorý v konaní uspel, má nárok na náhradu trov konania.

Postup krajského súdu, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011

v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, bol logickým dôsledkom postupu krajského súdu,

ktorým tento zrušil rozsudok okresného súdu z 11. marca 2011 v časti týkajúcej sa náhrady

škody z titulu bolestného (jeho mimoriadneho zvýšenia, pozn.) a vrátil vec okresnému súdu

na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutočnosť, že postup krajského súdu bol v súlade

s už označenými ustanoveniami [v okolnostiach prípadu

nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu ako celok v dôsledku zrušujúceho výroku

o náhrade škody z titulu bolestného považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,

pričom posúdenie (ne)úspešnosti účastníka konania je priamo previazané s následným

rozhodnutím okresného súdu, pozn.], ústavný súd považuje aj túto námietku za nedôvodnú,

čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V nadväznosti na tento záver ústavný

súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej postup orgánu verejnej moci,

ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu, resp. porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (,

, ).

Sumarizujúc svoje predbežné závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013