Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 79/2012
PDF · 228.13 KB
No categories available
IV. ÚS 79/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Z., B., a Ing. J. K., B., zastúpených advokátom JUDr. A.
S., D., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/6/2010 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. Z. a Ing. J. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2011 doručená sťažnosť Ľ. Z., B., a Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátom JUDr. A. S., D., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/6/2010 a jeho rozsudkom zo 17. augusta
2011.
Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na rozsudok č. k. 21 S/6/2010-116 zo 17. augusta
2011, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľov, ktorým sa domáhali ochrany pred
nezákonným zásahom Obvodného pozemkového úradu L. (ďalej len „pozemkový úrad“) a
Správy katastra L. (ďalej len „správa katastra“).
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli:
„Už v samotnom žalobnom návrhu sme poukazovali na to, že postup Obvodného
pozemkového úradu L., ako aj Správy katastra L. bol v hrubom rozpore s čl. 20 Ústavy SR
zaručujúcom vlastnícke právo ako jedno zo základných ľudských práv a slobôd.
Sťažovatelia... nemali možnosť sa vyjadriť pred plánovanou opravou výmer a hraníc KN-E
parciel v k. ú. B. v ich spoluvlastníctve a prípadne pripomienkovať túto zmenu, bez ich
vedomia a súhlasu bol podaný na Správu katastra L. Obvodným pozemkovým úradom návrh
na opravu chyby vo výmerách a hraniciach nehnuteľných vecí v ich vlastníctve. Zápisom
opravy do KN, sa táto stala záväznou a súčasťou operátu, ktorý eviduje správa katastra.
Všetky listiny (zmluvy, verejné listiny, rozhodnutia a pod.) aby boli zapísateľné do KN, príp.
aby s povolením vkladu k nim mohli byť spájané právne účinky musia byť v súlade s takto
opraveným stavom katastra nehnuteľností.
Tak rozsiahla oprava chyby podľa nášho názoru nemala zákonný podklad a trvalo
obmedzila vlastnícke právo jednotlivých spoluvlastníkov bez zákonného podkladu.
Podľa čl. 13, ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno ustanoviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Vykonaním tejto opravy
na podklade metodického usmernenia ÚGKK č. MN 74.20.73.46.30 a Vyhlášky ÚGKK
č. 300/2009 Z. z. a obmedzenia vlastníckeho práva na základe týchto noriem nižšej právnej
sily (v prípade metodického usmernenia toto nie je právnou normou, keďže tu chýba
všeobecná záväznosť) je v príkrom rozpore s čl. 13, ods. 2 a čl. 20, ods. 4 Ústavy SR.
Úmyslom sťažovateľov... nebolo spochybňovať správnosť, resp. nesprávnosť výmer
a hraníc KN-E parciel tak ako to uviedol porušovateľ, ale preskúmať zákonnosť postupu
Obvodného pozemkového úradu L. a Správy katastra L. pri predmetnej oprave výmer a
hraníc týchto pozemkov, najmä s poukazom na to, že samotní vlastníci, resp. ani
predstavitelia združenia vlastníkov vytvorenom podľa zákona č. 330/1991 Zb. neboli pred
samotným podaním návrhu na opravu chyby v KN s týmto oboznámení, nemali možnosť
tento návrh pred jeho podaním pripomienkovať, vyjadriť sa k nemu. Požiadavka okrem
iných aj sťažovateľov... na porušovateľa teda bola legitímna a oprávnená, pričom
všeobecnému súdu takáto právomoc (povinnosť) takýmto návrhom sa zaoberať vyplýva
priamo zo zákona.
Taktiež porušovateľ vo svojom rozhodnutí dostatočne nezohľadnil princíp právnej
istoty na schválenom a zapísanom registri ROEP po uplynutí 3 ročnej prepadnej lehoty,
počas ktorej je možné vykonávať zmeny a opravy v registri, ktoré v tomto prípade boli
vykonané až viac ako 10 rokov od zápisu diela ROEP pre k. ú. B. Aj princíp právnej istoty v
právnych vzťahoch je významným inštitútom, ktorý zohľadňuje aj judikatúra Ústavného
súdu, ako aj Najvyššieho súdu SR.
Uvedený rozsudok porušovateľa je podľa nášho názoru arbitrárny, svojvoľný a nemá
podklad v zákone.
Porušovateľ podľa nášho názoru nepreskúmal postup orgánov verejnej správy
-Obvodného pozemkového úradu L. a Správy katastra L. dôsledne v intenciách O. s. p., s
prihliadnutím najmä na ústavné právo a Ústavu SR ako normu najvyššej právnej sily.
Keďže tak neurobil, znemožnil sťažovateľom... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46. ods. 1 Ústavy SR a čl. 6. ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov Ľ. Z. a Ing. J. K. domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.: 21S/6/2010-116 zo dňa 17. 08. 2011 porušené
bolo.
2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 21S/6/2010-116 zo dňa
17. 08. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom Ľ. Z. a Ing. J. K. trovy
konania vo výške 331,97 € vrátane DPH…, ktoré je Krajský súd Žilina povinný zaplatiť na
účet advokáta JUDr. A. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/6/2010 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku č. k. 21 S/6/2010-116
zo 17. augusta 2011 v rámci skúmania prípustnosti návrhu sťažovateľov podľa § 250v
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uviedol:
„Z administratívneho spisu odporcu v rade 1/ súd zistil, že odporca v rade 1/
zverejnil vyhláškou register pôvodného stavu k. ú. B. - časť H., ktorý je súčasťou projektu
pozemkových úprav v k. ú. B. na úradnej tabuli Obce B. po dobu 30 dní (vyvesené dňa 01.
12. 2010, zvesené dňa 02. 01. 2011), kde boli navrhovatelia poučení, že proti výpisu z
registra pôvodného stavu, ktorý bol každému účastníkovi, ktorého pobyt je známy, doručený
do vlastných rúk, je možné podať v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. v lehote 30
odo dňa doručenia písomné námietky u Obvodného pozemkového úradu v L.“
V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd skúmal samotný postup
pozemkového úradu a správy katastra, pričom uviedol:
„Odporca v rade 2/ opravil výmery pozemkov evidovaných v mape určeného operátu
neformálnym spôsobom, tj. mimo režim Správneho poriadku.
Napriek tomu, má súd za to, že aj v takýchto prípadoch je nutné zachovávať zásady
správneho konania, ktoré prežarujú do celej činnosti orgánov verejnej správy, a to zásadu
legality a podľa názoru súdu aj zásadu správy ako služby verejnosti, resp. zásadu súčinnosti
s dotknutými osobami, ale tiež vzájomnej spolupráce medzi správnymi orgány navzájom.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že odporca v rade 1/ komunikoval
v rámci procesu projektových úprav s jeho účastníkmi. Určitý nedostatok možno vidieť
v tom, že zámer zmeniť výmery parciel bol prerokovaný na jednaní dňa 21. 10. 2010,
ktorého bolo zvolané na podnet zhotoviteľa Projektu pozemkových úprav v k. ú. B. - časť H.
Geodetickej kancelárie Ing. E. J. a Ing. M. M. pred zverejnením etapy Registra pôvodného
stavu, z dôvodu že v grafickom operáte schváleného registra je posunutá identifikácie a
zákres parciel EKN, ktorého výsledkom bola dohoda, že odporca v rade 1/ v spolupráci so
zhotoviteľom požiada Správu katastra o opravu katastrálneho operátu, pričom na tomto
jednaní sa nezúčastnil zástupca Združenia účastníkov pozemkových úprav B. - časť H.
Následne však odporca v rade 1/ dôvody opravy výmer zdôvodnil (napr. pracovné jednanie
dňa 10. 10. 2011, 04. 02. 2010 a 05. 02. 2011).
Podľa názoru súdu konanie odporcu v rade 1/- žiadosť o opravu ani konanie
odporcu v rade 2/ - oprava výmer nepredstavujú nezákonný zásah, keďže správne orgány
postupovali v súlade so zákonom, pričom § 59 ods. 5 katastrálneho zákona umožňuje
opravovať výmery parciel registra evidovaných na mape určeného operátu neformálnym
spôsobom - vyhotovením protokolu.
Rovnako sa súd stotožňuje s názorom odporcu v rade 2/, že konanie odporcov malo
svoj zákonný podklad vo vyhláške č. 300/2009 Úradu geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky, ktorou sa vykonáva zákon č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii aj
keď následne odporca v rade 2/ odôvodnil opravu poukazom na § 12 ods. 4 Metodického
návodu na vykonávanie geodetických činností pre projekt pozemkových úprav č. MN
74.20.73.46.30.
Podľa § 22 ods. 1 tejto vyhlášky odstránenie chybných a doplnenie chýbajúcich
údajov v operáte katastra nehnuteľností zabezpečí správa katastra na základe žiadosti
zhotoviteľa projektu pozemkových úprav alebo správneho orgánu.
Odporca v rade 1/ teda nekonal protizákonne, keď odporcu v rade 2/ požiadal
o vykonanie opravy, na toto jeho konanie nemožno nahliadať ako na nezákonný zásah.
Odporca v rade 2/ rovnako nekonal protizákonne, keď žiadosti odporcu vyhovel, keď
v rámci projektu pozemkových úprav vyšlo najavo, že údaje v katastri nehnuteľnosti sú
v rozpore so skutočnosťou. Bolo by v rozpore s účelom pozemkových úprav, pokiaľ by
odporca v rade 1/ ďalej vychádzal z registra pôvodného stavu, ktorý je v rozpore
so skutočnými údajmi.
Podľa názoru súdu ustanovenie § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. nemožno
považovať za špeciálne vo vzťahu k § 59 katastrálneho zákona, pokiaľ ustanovenie § 22
ods. 1 vyhlášky č. 300/2009 Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky,
ktorou sa vykonáva zákon č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii, výslovne umožňuje
odstránenie chybných a doplnenie chýbajúcich údajov.
Ust. § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. možno považovať za špeciálne pre ostatné
prípady, avšak pre prípady projektu pozemkových úprav je jeho špecialita prelomená.
V prípade pozemkových úprav, ktoré je zložené z viacerých etáp a smeruje
k racionálnemu usporiadaniu pozemkového vlastníctva, je záujem na tomto usporiadaní
prevažujúci pred právnou istotou garantovanou obmedzením zmeny schváleného registra
obnovenej evidencie pozemkov. Navyše o oprave podľa § 59 katastrálneho zákona sa
v zásade rozhoduje rozhodnutím podľa Správneho poriadku.
Súd uznáva, že v danom prípade (neformálne rozhodnutie o oprave z dôvodu, že
zhotoviteľ projektu zistil oproti stavu ROEP iné výmery EKN parciel na základe zistenia
posunu identifikácie parciel a zákresu parciel) sú možnosti obrany dotknutých vlastníkov
znížené ako v prípade ostatných opráv, a záujem na právnej istote (zachovanie stavu
ROEP) vystupuje do popredia, avšak súd poukazuje na to, že v rámci viacerých etáp
projektu pozemkových úprav môžu dotknutí vlastníci využiť prostriedky obrany, ktoré
umožňuje Správny poriadok a zákon č. 330/1991 Zb. a teda záujem na vecne správnom
priebehu pozemkových úprav, ktorý bude korešpondovať so skutočnosťou, podľa názoru
súdu aj v tomto prípade prevažuje.
Podľa názoru súdu, návrhom na ochranu pre nezákonným zásahom chceli
navrhovatelia spochybniť záver odporcu v rade 1/ o posunoch EKN parciel a ich výmere,
teda docieliť, aby nezávislý súd preskúmal výmeru týchto parciel.
Avšak súd v správnom súdnictve nerozhoduje o určení vlastníckeho práva, len
v danom prípade konštitutívne rozhoduje, či zásah odporcu v rade 1/ a v rade 2/ bol alebo
nebol protizákonný a zakáže naďalej porušovať právo navrhovateľa.
V prípade, že sa navrhovatelia domnievajú, že konaním odporcu v rade 1/ a odporcu
v rade 2/ došlo k zásahu do ich vlastníckeho práva, je podľa názoru súdu na mieste
určovacia žaloba v civilnom súdnictve, aj napriek tomu, že krajský súd vyslovil záver, že
tento zásah nebol nezákonný.“
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu, ktorý podľa nich „nepreskúmal postup orgánov verejnej správy... dôsledne
v intenciách O. s. p., s prihliadnutím najmä na ústavné právo a Ústavu SR...“. Sťažovatelia
poukázali na to, že ich úmyslom „nebolo spochybňovať správnosť, resp. nesprávnosť výmer
a hraníc KN-E parciel, tak ako to uviedol porušovateľ, ale preskúmať zákonnosť postupu...
[pozemkového úradu a správy katastra] pri predmetnej oprave výmer a hraníc týchto
pozemkov...“. V tejto súvislosti sťažovatelia namietali, že uvedená oprava sa uskutočnila
na základe „metodického usmernenia ÚGKK č. MN 74.20.73.46.30 a Vyhlášky ÚGKK
č. 300/2009 Z. z.“, pred podaním návrhu na opravu chyby v katastri nehnuteľností s ním
neboli oboznámení a nemali možnosť sa k nemu vyjadriť, pričom zmena a oprava sa
uskutočnila po uplynutí 3-ročnej lehoty, „počas ktorej je možné vykonávať zmeny a opravy
v registri“.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľov napadnutým
rozsudkom krajského súdu vydaným v správnom súdnictve a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len
preskúmať „zákonnosť“ zásahov orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím,
o ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba okrem iných tvrdí, že bol nezákonný a ktorý
ju ukrátil na jej právach a právom chránených záujmoch (§ 250v ods. 1 OSP a § 244 ods. 5
OSP v spojení s § 250v ods. 8 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého zásahu orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľov proti
napadnutému rozsudku krajského súdu. Pokiaľ sťažovatelia v súvislosti s napadnutým
postupom správy katastra sú toho názoru, že pri úprave výmery relevantných pozemkov
došlo k zásahu do ich vlastníckeho práva, jeho ochrany sa môžu domáhať v občianskom
súdnom konaní príslušnou žalobou, tak ako to je uvedené aj v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu.
Predmetom konania pred krajským súdom bolo posúdiť zákonnosť zásahu správy
katastra, ktorý vykonal „opravu písomných aj grafických výmer EKN parciel, ktorých
podielovými spoluvlastníkmi sú navrhovatelia, a ktorej výsledkom bolo poníženie výmery“,
a to na základe žiadosti pozemkového úradu „o opravu chyby v katastrálnom operáte, a to
tak písomných, ako aj grafických výmer parciel registra E v k. ú. B., časť H.“.
Námietky, ktoré sťažovatelia uviedli v sťažnosti, uplatnili aj v návrhu na ochranu
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Krajský súd sa týmito námietkami
zaoberal, v odôvodnení svojho rozsudku sa s nimi vysporiadal a svoje právne závery
odôvodnil. K námietke sťažovateľov, že nemali možnosť vyjadriť sa k predmetnému
návrhu, krajský súd uviedol, že pozemkový úrad zverejnil vyhláškou register pôvodného
stavu k. ú. B. – časť H. na úradnej tabuli obce B. po dobu 30 dní s poučením o možnosti
podať písomné námietky podľa § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991
Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení
neskorších predpisov. Predmetné výpisy boli sťažovateľom doručené do vlastných rúk 6.
decembra 2010, pričom Ing. J. K. podal proti nim námietku. Poukázal tiež na nedostatok v
postupe pozemkového úradu, ktorý zámer zmeniť výmery parciel prerokoval na konaní 21.
októbra 2010, na ktorom sa nezúčastnil zástupca Združenia účastníkov pozemkových úprav
B. – časť H. (ďalej len „združenie“). Následne však uvedený zámer zdôvodnil za
prítomnosti zástupcu združenia na pracovných konaniach 10. októbra 2011, 4. februára
2011 (v odôvodnení rozsudku 2010, pozn.) a 5. februára 2011. Na základe týchto
skutočností krajský súd konštatoval, že pozemkový úrad v rámci procesu projektových
úprav komunikoval s jeho účastníkmi, a mali tak možnosť sa k predmetným návrhom
vyjadriť.
Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu je v zásade ústavne akceptovateľný,
pretože nie každé procesné pochybenie v postupe orgánu verejnej správy má za následok
porušenie práv a právom chránených záujmov účastníkov konania. Krajský súd tento záver
primeraným spôsobom odôvodnil, nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený a nie je
svojvoľný, teda arbitrárny.
K námietke sťažovateľov, že konanie pozemkového úradu a správy katastra nemalo
zákonný podklad, krajský súd uviedol, že postup uvedených orgánov verejnej správy mal
podklad v § 22 ods. 1 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky
č. 300/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 300/2009 Z. z.“) a v § 12 ods. 4 Metodického návodu na vykonávanie geodetických
činností pre projekt pozemkových úprav č. MN 74.20.73.46.30 Ministerstva
pôdohospodárstva Slovenskej republiky a Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky (ďalej len „metodický návod“). Krajský súd v tejto súvislosti poukázal tiež na
§ 29 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), ktorý
predstavuje zákonný podklad pre postup správy katastra, ktorý vykonal opravu výmery
pozemkov v mape určeného operátu neformálnym spôsobom, t. j. mimo režim Správneho
poriadku. K námietke sťažovateľov, že krajský súd sa v odôvodnení odvolal na vyhlášku
č. 300/2009 Z. z. ako aj metodický návod, ústavný súd uvádza, že tak, ako vyhláška ani
metodický návod nemôžu upravovať otázky, ktoré idú nad rámec príslušného zákona.
Vyhláška č. 300/2009 Z. z. bola vydaná na základe splnomocňovacieho ustanovenia, a to
§ 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii
a kartografii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/1995 Z. z.“), na základe
zákonného splnomocnenia upraviť podrobnejšie otázky ustanovené v tomto
splnomocňovacom ustanovení. Nedotkla sa právomocí príslušných orgánov verejnej moci
ani práv a povinností subjektov práva participujúcich na postupoch podľa zákona
č. 215/1995 Z. z., a preto ústavný súd odvolanie na tieto normatívne akty posúdil ako súčasť
argumentácie krajského súdu, ktorá nemohla mať vplyv na ústavnoprávnu akceptovateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd preto v nadväznosti na uvedené
akceptoval záver krajského súdu, že konanie pozemkového úradu a správy katastra malo
svoj zákonný podklad, aj keď vo výpočte právnych predpisov sa odvoláva nielen
na zákonné, ale aj iné normatívne akty. Toto konanie preto nie je nezákonným zásahom.
Ústavný súd považuje tento záver za ústavne akceptovateľný a dostatočne
odôvodnený. V tejto súvislosti ústavný súd ešte dodáva, že v tomto prípade išlo o vykonanie
opravy v rámci projektu pozemkových úprav, keď vyšlo najavo, že údaje v katastri
nehnuteľností sú v rozpore so skutočnosťou. Podkladom pre tento postup bolo
vyvlastňovacie rozhodnutie č. Výst.-5370-330/1975-K zo 4. mája 1976, ktorými boli
nehnuteľnosti v k. ú. B. vyvlastnené pre záplavu vodného diela L., rozhodnutie č. ÚP-2781-
336/1979-Na zo 14. novembra 1980, ktorým boli nehnuteľnosti vyvlastnené pre ochranné
lesné pásy vodného diela L. a rozhodnutie č. ÚP-1490/336/1981/JUDr. Dž. z 25. mája 1982,
ktorými boli nehnuteľnosti vyvlastnené pre preložku cesty. Krajský súd poukázal na
vyjadrenie pozemkového úradu, podľa ktorého „[z]hotoviteľ, ktorý spracoval ROEP,
parcely identifikoval chybne, preto oprava výmer EKN parciel zapísaných na listoch
vlastníctva po ROEP je opodstatnená“. Sťažovatelia tento záver vo svojej sťažnosti nijako
nespochybňujú, uviedli, že ich úmyslom „nebolo spochybňovať správnosť, resp.
nesprávnosť výmer a hraníc KN-E parciel tak, ako to uviedol porušovateľ, ale preskúmať
zákonnosť postupu...“. Je potrebné tiež uviesť, že v tomto prípade nemožno aplikovať čl. 13
ods. 2 ústavy, pretože postupom uvedených orgánov verejnej správy nešlo o taký postup,
ktorým by malo dôjsť k úprave medzí základných práv a slobôd. Podstatou postupu
pozemkového úradu a správy katastra bolo vykonanie opravy pre rozpor údajov v katastri
nehnuteľností so skutočnosťou, čo bolo preukázané citovanými vyvlastňovacími
rozhodnutiami, ktorých správnosť sťažovatelia nespochybnili.
K námietke sťažovateľov, že uvedená oprava bola vykonaná po uplynutí 3-ročnej
lehoty podľa § 7 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), krajský súd uviedol, že § 7 ods. 6 zákona
č. 180/1995 Z. z. nie je špeciálnym k § 59 katastrálneho zákona, pokiaľ § 22 ods. 1 vyhlášky
č. 300/2009 Z. z. umožňuje odstránenie chybných a doplnenie chýbajúcich údajov. Uviedol
tiež, že záujem na racionálnom usporiadaní pozemkového vlastníctva prevažuje nad
právnou istotou vyjadrenou obmedzením zmeny schváleného registra obnovenej evidencie
pozemkov podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. Ústavný súd považuje tento záver
krajského súdu za ústavne udržateľný, predstavuje jeden z možných záverov aplikácie
príslušných ustanovení katastrálneho zákona a zákona č. 180/1995 Z. z., nie je teda zjavne
neodôvodnený.
Krajský súd v namietanom rozsudku primerane odôvodňuje svoje závery, preto ho
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, jeho závery sú logické a vyplývajú z výkladu
platnej právnej úpravy. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad príslušných ustanovení katastrálneho zákona, zákona č. 180/1995 Z. z., vyhlášky
č. 300/2009 Z. z. a metodického návodu krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri preskúmavaní zákonnosti
zásahu pozemkového úradu a správy katastra nie je arbitrárny, je v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi s tým, že krajský súd svoje závery
primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej
konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozhodnutím krajského
súdu.
Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľov zjavne neopodstatnená
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského
súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2012