Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 228/2013
PDF · 187.12 KB
No categories available
I. ÚS 228/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., K., zastúpenej advokátom
JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany
č. k. 1 Pn 519/12-4 z 2. októbra 2012 a opatrením Krajskej prokuratúry v Trnave
č. k. 2 Kn 556/12-10 z 25. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 149 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej
len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 519/12-4 z 2. októbra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie
okresnej prokuratúry“) a opatrením Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) č. k. 2 Kn 556/12-10 z 25. januára 2013 (ďalej aj „opatrenie krajskej
prokuratúry“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že fyzická osoba P. N. (ďalej aj
„oznamovateľ“) ako konateľ a v tom čase aj spoločník obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,
podal na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru T. trestné
oznámenie vo veci prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa
§ 217 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Poverený príslušník Policajného zboru Obvodného
oddelenia Policajného zboru H. Okresného riaditeľstva Policajného zboru T. (ďalej len
„policajt“) po odstúpení veci svojím uznesením ČVS: ORP-1913/HC-TT-2012 z 9. augusta
2012 (ďalej len „uznesenie policajta“) rozhodol o odmietnutí podaného trestného oznámenia
podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti uzneseniu policajta podal oznamovateľ
sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra uznesením
č. k. 1 Pn 519/12-4 z 2. októbra 2012 tak, že podanú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla. Proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry
oznamovateľ brojil podaním podnetu podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorý bol vybavený
opatrením krajskej prokuratúry č. k. 556/12-10 z 25. januára 2013. V ostatnom podal
sťažovateľ cestou svojho konateľa P. N. sťažnosť ústavnému súdu.
3. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal predovšetkým to, že „... má zákonný
nárok na to, aby orgány činné v trestnom konaní náležite a dôsledne zistili podozrenie zo
spáchania trestného činu resp. prečinu, aby páchatelia boli spravodlivo potrestaní
a súčasne má nárok na ochranu svojho vlastníckeho práva ako aj pokojné užívanie svojho
majetku, ktoré je chránené Ústavou SR ako aj článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1
Európskeho dohovoru ako aj ochranu pred neoprávneným užívaním jeho vlastníctva
cudzími osobami. Orgány činné v trestnom konaní mu však takúto ochranu neposkytli.
Z uvedeného dôvodu považuje... rozhodnutia policajného orgánu ako aj konajúcich
prokuratúr za predčasne vydané, nepreskúmateľné, zmätočné, riadne neodôvodnené, nebol
náležite zistený skutkový stav veci, čím následne v predmetnom konaní došlo k nesprávnemu
interpretovaniu a aplikácii právnych predpisov, čo je v príkrom rozpore nielen s Trestným
zákonom, Trestným poriadkom, ale aj Ústavou SR, čím došlo k porušeniu základných práv
a slobôd...“. Jedným z východísk tohto sťažovateľom namietaného postupu orgánov
činných v trestnom konaní bola aj skutočnosť spočívajúca v nesprávnych skutkových
zisteniach, ktorým oponuje, keď tvrdí, že „Mylné a protizákonné je... tvrdenie Okresnej
prokuratúry..., ako aj Krajskej prokuratúry..., že automobil bol zakúpený počas trvania
manželstva a to aj z prostriedkov manželky... a vzhľadom na to, nemožno jednoznačne
konštatovať, že išlo výlučne o vec slúžiacu len výkonu povolania konateľa spoločnosti
a konateľ spoločnosti nie je s manželkou rozvedený a ani majetkovo právne vysporiadaný
a že do BSM patria všetky hnuteľné a nehnuteľné, aktíva a pasíva, ktoré nadobudol niektorý
z manželov alebo obaja manželia za trvania manželstva.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1.Ústavné právo sťažovateľa uvedené v čl. 20, 46 ods. 1 a 149 Ústavy SR boli
postupom Okresnej prokuratúry... v konaní č. 1 Pn 519/12 a postupom Krajskej
prokuratúry... č. 2 Kn 556/12 porušené.
2. Ústavný súd uznesenie Okresnej prokuratúry... č. 1 pn 519/12 zo dňa 2. 10. 2012
a rozhodnutie Krajskej prokuratúry... č. 2 Kn 556/12 zo dňa 25. 1. 2013 zrušuje.
3. Okresná prokuratúra... a Krajská prokuratúra... sú povinné spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania...“.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 124/03, III. ÚS 261/07).
8. Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že právo na vznesenie
obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na
podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,
III. ÚS 198/03). Oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou
zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie
kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je
dôvod na začatie trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom
konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako
nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia
a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie
základného práva alebo slobody.
9. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09), že
vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi
štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa
pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom
tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych
hmotných práv oznamovateľa trestného činu. Aj podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorým je Slovenská republika viazaná,
subjektom práv môže byť len obvinený. Poškodeným nevyplývajú z článku 6 (pokiaľ je
jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“ inej osoby) nijaké práva v trestnom
konaní vrátane začatia a vedenia trestného stíhania proti niekomu (m. m. rozhodnutie ESĽP
vo veci Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991, § 29).
10. Ústavný súd ďalej podotýka, že právu dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo
opakovaného podnetu (§ 31 a násl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov), zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom
ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení
dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo,
aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej
predstavami (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).
11. Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľ právo len na
to, aby jeho oznámenie, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené kompetentným
orgánom činným v trestnom konaní v kontexte jeho zákonného zmocnenia a v rozsahu jeho
kompetencií. Zákonnou povinnosťou krajskej prokuratúry bolo teda na podnet sťažovateľa
primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť krajská prokuratúra splnila tým, že svojím
opatrením č. k. 2 Kn 556/12-10 z 25. januára 2013 zaujala stanovisko k námietkam
sťažovateľa. Skutočnosť, že krajská prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami
sťažovateľa, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľovi bolo upreté právo na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne iné s týmto postupom súvisiace práva
ako napr. právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Pri vybavení
sťažovateľovho podnetu krajská prokuratúra vo svojom opatrení vychádzajúc
z argumentácie sťažovateľa – „Poukazujete najmä na skutočnosť, že policajt aj prokurátor
okresnej prokuratúry nedostatočne zistili skutkový stav veci, nezaoberali sa meritom
trestného oznámenia a neoprávneným užívaním cudzieho motorového vozidla, ale riešili
otázku vysporiadania BSM“ – konštatovala zákonnosť postupu podriadenej prokuratúry
a policajta, so závermi ktorých sa stotožnila: „Krajská prokuratúra sa plne stotožňuje so
závermi policajta ako i prokurátora Okresnej prokuratúry... s tým, že v konkrétnej veci sa
nejedná o trestný čin ani iné protiprávne konanie, vykazujúce znaky trestnosti.“ Vzhľadom
na už uvedené ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť medzi porušením práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým postupom tak okresnej
prokuratúry a jej rozhodnutím, ako aj krajskej prokuratúry a jej opatrením, v dôsledku čoho
bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajskej prokuratúry a jej opatrením
v spojení s postupom okresnej prokuratúry a jej rozhodnutím ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08),
ktorej súčasťou je aj právny názor, že orgán verejnej moci, resp. všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie
nevyplývalo z toho, že orgán verejnej moci, resp. všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať
zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
veci nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo tak dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1
ústavy a v dôsledku toho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť aj v tejto jej časti
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 citovaného
zákona ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
14. Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej uznáva
opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za účinný prostriedok ochrany tých
základných práv, ktorých ochranu v konaní pred ústavným súdom uplatnil aj sťažovateľ.
15. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
oprávnený podľa osobitných predpisov. Inými slovami, ak na ochranu označených práv bol
sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu oprávnený využiť iné opravné
prostriedky podľa osobitných právnych predpisov, ústavný súd jeho sťažnosť už
po predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.
16. Ústavný súd už v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor,
že vynechanie niektorej inštitúcie v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej republiky
nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa
obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen zistiť
skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré
by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok postupu
príslušného orgánu činného v prípravnom konaní.
17. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdil, že jeho podnet
smeroval len proti krajskej prokuratúre bez toho, aby tvrdil a preukázal, že využil § 34
ods. 1 zákona o prokuratúre aj proti generálnej prokuratúre, nekonal tak spôsobom
predpokladaným § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, v dôsledku čoho ústavný súd dospel
k záveru, že sťažovateľom podaná sťažnosť je pre nevyčerpanie dostupných a účinných
právnych prostriedkov ochrany označených práv tiež neprípustná podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 149 ústavy, ústavný súd
konštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania
prokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave
ústavy. Preto nemožno čl. 149 ústavy samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho
porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb
alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným
súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07). Vzhľadom na túto skutočnosť, že
sťažovateľ namieta porušenie označeného článku ústavy, ktorého porušenie nie je možné
samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, bolo potrebné
sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2013