Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 228/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany

č. k. -4 z 2. októbra 2012 a opatrením Krajskej prokuratúry v Trnave

č. k. -10 z 25. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej

len „okresná prokuratúra“) č. k. -4 z 2. októbra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie

okresnej prokuratúry“) a opatrením Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská

prokuratúra“) č. k. -10 z 25. januára 2013 (ďalej aj „opatrenie krajskej

prokuratúry“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že fyzická osoba P. N. (ďalej aj

„oznamovateľ“) ako konateľ a v tom čase aj spoločník obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,

podal na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru T. trestné

oznámenie vo veci prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Poverený príslušník Policajného zboru Obvodného

oddelenia Policajného zboru H. Okresného riaditeľstva Policajného zboru T. (ďalej len

„policajt“) po odstúpení veci svojím uznesením ČVS: ORP-1913/HC-TT-2012 z 9. augusta

2012 (ďalej len „uznesenie policajta“) rozhodol o odmietnutí podaného trestného oznámenia

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Proti uzneseniu policajta podal oznamovateľ

sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra uznesením

č. k. -4 z 2. októbra 2012 tak, že podanú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietla. Proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry

oznamovateľ brojil podaním podnetu podľa o prokuratúre

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorý bol vybavený

opatrením krajskej prokuratúry č. k. -10 z 25. januára 2013. V ostatnom podal

sťažovateľ cestou svojho konateľa P. N. sťažnosť ústavnému súdu.

3. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal predovšetkým to, že „... má zákonný

nárok na to, aby orgány činné v trestnom konaní náležite a dôsledne zistili podozrenie zo

spáchania trestného činu resp. prečinu, aby páchatelia boli spravodlivo potrestaní

a súčasne má nárok na ochranu svojho vlastníckeho práva ako aj pokojné užívanie svojho

majetku, ktoré je chránené SR ako aj článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1

Európskeho dohovoru ako aj ochranu pred neoprávneným užívaním jeho vlastníctva

cudzími osobami. Orgány činné v trestnom konaní mu však takúto ochranu neposkytli.

Z uvedeného dôvodu považuje... rozhodnutia policajného orgánu ako aj konajúcich

prokuratúr za predčasne vydané, nepreskúmateľné, zmätočné, riadne neodôvodnené, nebol

náležite zistený skutkový stav veci, čím následne v predmetnom konaní došlo k nesprávnemu

interpretovaniu a aplikácii právnych predpisov, čo je v príkrom rozpore nielen s Trestným

zákonom, , ale aj SR, čím došlo k porušeniu základných práv

a slobôd...“. Jedným z východísk tohto sťažovateľom namietaného postupu orgánov

činných v trestnom konaní bola aj skutočnosť spočívajúca v nesprávnych skutkových

zisteniach, ktorým oponuje, keď tvrdí, že „Mylné a protizákonné je... tvrdenie Okresnej

prokuratúry..., ako aj Krajskej prokuratúry..., že automobil bol zakúpený počas trvania

manželstva a to aj z prostriedkov manželky... a vzhľadom na to, nemožno jednoznačne

konštatovať, že išlo výlučne o vec slúžiacu len výkonu povolania konateľa spoločnosti

a konateľ spoločnosti nie je s manželkou rozvedený a ani majetkovo právne vysporiadaný

a že do BSM patria všetky hnuteľné a nehnuteľné, aktíva a pasíva, ktoré nadobudol niektorý

z manželov alebo obaja manželia za trvania manželstva.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.Ústavné právo sťažovateľa uvedené v , 46 ods. 1 a 149 SR boli

postupom Okresnej prokuratúry... v konaní č. a postupom Krajskej

prokuratúry... č. porušené.

2. Ústavný súd uznesenie Okresnej prokuratúry... č. zo dňa 2. 10. 2012

a rozhodnutie Krajskej prokuratúry... č. zo dňa 25. 1. 2013 zrušuje.

3. Okresná prokuratúra... a Krajská prokuratúra... sú povinné spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania...“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

8. Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že právo na vznesenie

obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na

podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (napr. , ,

). Oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá

zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie

kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je

dôvod na začatie trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom

konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako

nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia

a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie

základného práva alebo slobody.

9. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (, ), že

vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi

štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa

pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom

tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana

celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych

hmotných práv oznamovateľa trestného činu. Aj podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorým je Slovenská republika viazaná,

subjektom práv môže byť len obvinený. Poškodeným nevyplývajú z článku 6 (pokiaľ je

jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“ inej osoby) nijaké práva v trestnom

konaní vrátane začatia a vedenia trestného stíhania proti niekomu (m. m. rozhodnutie ESĽP

vo veci Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991, § 29).

10. Ústavný súd ďalej podotýka, že právu dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo

opakovaného podnetu ( a násl. o prokuratúre v znení

neskorších predpisov), zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom

ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení

dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo,

aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej

predstavami (m. m. , , ).

11. Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľ právo len na

to, aby jeho oznámenie, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené kompetentným

orgánom činným v trestnom konaní v kontexte jeho zákonného zmocnenia a v rozsahu jeho

kompetencií. Zákonnou povinnosťou krajskej prokuratúry bolo teda na podnet sťažovateľa

primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť krajská prokuratúra splnila tým, že svojím

opatrením č. k. -10 z 25. januára 2013 zaujala stanovisko k námietkam

sťažovateľa. Skutočnosť, že krajská prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami

sťažovateľa, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľovi bolo upreté právo na inú

právnu ochranu podľa , prípadne iné s týmto postupom súvisiace práva

ako napr. právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Pri vybavení

sťažovateľovho podnetu krajská prokuratúra vo svojom opatrení vychádzajúc

z argumentácie sťažovateľa – „Poukazujete najmä na skutočnosť, že policajt aj prokurátor

okresnej prokuratúry nedostatočne zistili skutkový stav veci, nezaoberali sa meritom

trestného oznámenia a neoprávneným užívaním cudzieho motorového vozidla, ale riešili

otázku vysporiadania BSM“ – konštatovala zákonnosť postupu podriadenej prokuratúry

a policajta, so závermi ktorých sa stotožnila: „Krajská prokuratúra sa plne stotožňuje so

závermi policajta ako i prokurátora Okresnej prokuratúry... s tým, že v konkrétnej veci sa

nejedná o trestný čin ani iné protiprávne konanie, vykazujúce znaky trestnosti.“ Vzhľadom

na už uvedené ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť medzi porušením práva na

inú právnu ochranu podľa a napadnutým postupom tak okresnej

prokuratúry a jej rozhodnutím, ako aj krajskej prokuratúry a jej opatrením, v dôsledku čoho

bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

12. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva

vlastniť majetok podľa postupom krajskej prokuratúry a jej opatrením

v spojení s postupom okresnej prokuratúry a jej rozhodnutím ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , , ),

ktorej súčasťou je aj právny názor, že orgán verejnej moci, resp. všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplývalo z toho, že orgán verejnej moci, resp. všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

veci nezistil porušenie , nemohlo tak dôjsť ani k porušeniu

a v dôsledku toho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť aj v tejto jej časti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

13. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 citovaného

zákona ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený

v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa

rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť

s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

14. Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej uznáva

opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za účinný prostriedok ochrany tých

základných práv, ktorých ochranu v konaní pred ústavným súdom uplatnil aj sťažovateľ.

15. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

oprávnený podľa osobitných predpisov. Inými slovami, ak na ochranu označených práv bol

sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu oprávnený využiť iné opravné

prostriedky podľa osobitných právnych predpisov, ústavný súd jeho sťažnosť už

po predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

16. Ústavný súd už v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor,

že vynechanie niektorej inštitúcie v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej republiky

nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa

obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen zistiť

skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré

by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok postupu

príslušného orgánu činného v prípravnom konaní.

17. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdil, že jeho podnet

smeroval len proti krajskej prokuratúre bez toho, aby tvrdil a preukázal, že využil § 34

ods. 1 zákona o prokuratúre aj proti generálnej prokuratúre, nekonal tak spôsobom

predpokladaným , v dôsledku čoho ústavný súd dospel

k záveru, že sťažovateľom podaná sťažnosť je pre nevyčerpanie dostupných a účinných

právnych prostriedkov ochrany označených práv tiež neprípustná podľa § 25 ods. 2

v spojení s a zákona o prokuratúre.

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , ústavný súd

konštatuje, že toto ustanovenie vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania

prokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave

. Preto nemožno samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho

porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb

alebo právnických osôb podľa prostredníctvom sťažnosti pred ústavným

súdom (napr. , , ). Vzhľadom na túto skutočnosť, že

sťažovateľ namieta porušenie označeného článku , ktorého porušenie nie je možné

samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa , bolo potrebné

sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013