Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 218/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., R., zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. novembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2013 telefaxom a 17. januára 2013 poštou doručená sťažnosť M. A., R. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“ a v citáciách aj

„porušiteľ“) sp. zn. z 15. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že doc. Ing. M. F. (ďalej len „žalobca“) podal proti

sťažovateľovi ako žalovanému 30. októbra 2006 žalobu o ochranu osobnosti (ďalej len

„žaloba o ochranu osobnosti“), ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zdržať sa v žalobe

označeného konania, zverejnenia ospravedlnenia a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy

5 000 000 Sk. O žalobe rozhodol Okresný súd Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. z 27. júna 2008 (ďalej len „pôvodný rozsudok“) tak, že

sťažovateľovi uložil zdržať sa neoprávnených zásahov do práva žalobcu na ochranu

osobnosti, ospravedlniť sa mu listom a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume

200 000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 12. februára 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom

č. k. -383 z 5. júna 2009 tak, ako v pôvodnom rozsudku. Proti tomuto

rozsudku podal sťažovateľ opätovne odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 30. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu

z 30. septembra 2009“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2009 podal sťažovateľ sťažnosť podľa

, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn.

z 13. januára 2011 v spojení s opravným uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 6. apríla 2011 (ďalej len „nález ústavného súdu z 13. januára 2011“), v ktorom vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu z 30. septembra 2009 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , zrušil tento rozsudok a vec vrátil

tomuto súdu na ďalšie konanie.

V nadväznosti na nález ústavného súdu z 13. januára 2011 krajský súd uznesením

sp. zn. z 28. februára 2011 rozsudok okresného súdu č. k. -383

z 5. júna 2009 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie s pokynom „v prvom rade

ujasniť si predmet konania, to znamená, vyzvať navrhovateľa, aby upresnil, ktorými

konkrétnymi vyjadreniami odporcu malo dôjsť k zásahu jeho práv na ochranu osobnosti.

Taktiež je potrebné prihliadnuť i na mieru zodpovednosti za šírenie informácií vo vzťahu

k vydavateľovi.“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. januára

2012, pozn.).

Po vrátení veci súdu prvého stupňa okresný súd uznesením č. k. -560

z 9. septembra 2011 vyzval žalobcu, aby doplnil a opravil žalobu o ochranu osobnosti.

Žalobca reagoval na výzvu okresného súdu podaním z 29. septembra 2011, v ktorom zmenil

žalobu takto:

„Žalovaný je povinný zdržať sa neoprávnených zásahov do občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti žalobcu rozširovaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich nasledovných

výrokov:

1. V r. 1998 mal pán F. dokonca ambície obsadiť radnicu svojimi ľuďmi z fabriky.

2. V komunálnych voľbách rozdávali šampanské, tenisky a balíčky s darčekmi pre

tých, ktorí ich mali voliť.

3. Vtedy bolo najlepšie vidieť, ako reaguje mesto na manažment papierní.

4. Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.

5. O aké dohody išlo, netreba asi bližšie vysvetľovať. Žalovaný je povinný písomne sa

ospravedlniť žalobcovi za neoprávnené zásahy výrokmi... (už citovanými, pozn.) do

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu listom podpísaným žalovaným a doručeným

žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku... Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

sumu 6.638,78 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do 3 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný nahradiť trovy konania vrátane trov

právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2012,

pozn.).

Okresný súd zmenu žaloby na pojednávaní 12. januára 2012 uznesením sp. zn.

pripustil a následne o nej rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 12. januára 2012 tak, že uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa neoprávneného zásahu

do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu rozširovaním výroku „Nie je jednoduché

kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze“ (ďalej aj „inkriminovaný výrok“),

ako aj povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za neoprávnený zásah do občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti inkriminovaným výrokom formou listu s označeným znením

podpísaným sťažovateľom a doručeným žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

okresného súdu. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol.

Po odvolaniach účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. novembra 2012 rozsudok okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2012

vo výroku, ktorým odporcovi (sťažovateľovi) uložil povinnosť zdržať sa neoprávneného

zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu, zmenil tak, že v tejto časti žalobu

zamietol a v ostatných výrokoch potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2012 podal

sťažovateľ sťažnosť podľa , v ktorej predovšetkým uviedol, že

z odôvodnenia nálezu ústavného súdu z 13. januára 2011 vyplývajú tieto právne názory

záväzné pre krajský súd:

«a) ... podaná žaloba, a to ani v spojení s doplneniami nedefinovala dostatočne

určitým spôsobom predmet konania.“ (str. 24 Nálezu),

b) „Podľa všeobecných súdov žalobca toto dôkazné bremeno uniesol, a to výpoveďou

redaktora, ako aj tým, že sťažovateľ neuplatnil žiadne pripomienky či výhrady, keď mu

redaktor poslal hotový článok pred zverejnením na autorizáciu. Tento záver sa javí ako

arbitrárny. Sťažovateľ zjavne nemal dôvod namietať správnosť tých výrokov, ktoré boli

označené úvodzovkami ako doslovné citáty jeho myšlienok. Ostatné časti textu sa javia skôr

ako úvahy či názory autora článku.“ (str. 25 nálezu).

Porušiteľ rešpektujúc právne názory obsiahnuté v odôvodnení Nálezu zrušil

Rozsudok I, teda rozsudok prvostupňového súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Prvostupňový súd vyzval žalobcu na spresnenie petitu žaloby tak, aby bol dostatočne určitý.

Žalobca petit spresnil tak, že požadoval negatórny petit týkajúci sa piatich výrokov

uvedených v Článku, ktoré pripisoval Sťažovateľovi ako jeho výroky, ďalej požadoval

ospravedlnenie Sťažovateľa za tieto výroky a náhradu nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd

potom doplnil dokazovanie len o opakovaný výsluch Sťažovateľa (žalovaného). Sťažovateľ

poprel, že by tieto žalované výroky takto povedal a poukázal na to, že redaktor nerobil z ich

rozhovoru žiaden zvukový záznam a počas doby ich stretnutia povedal Sťažovateľ toľko

výrokov, že redaktor si ich ani nemohol zaznamenať alebo pamätať. Písomné poznámky si

robil iba občas a heslovite do malého zošitka. Prvostupňový súd následne rozhodol

rozsudkom zn. z 12. 1. 2012 (ďalej len: „Rozsudok 1“) tak, že uložil

Sťažovateľovi (žalovanému) povinnosť zdržať sa rozširovania výroku: „Nie je jednoduché

kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ Súčasne uložil sťažovateľovi písomne

sa ospravedlniť žalobcovi za výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť

ani cez peniaze.“ V ostatnom návrh zamietol. Na základe odvolania Sťažovateľa potom

Porušiteľ, ako odvolací súd, bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, rozhodol o zmene

prvostupňového rozhodnutia rozsudkom zn. z 15. 11. 2012 (ďalej len

„Rozsudok 2“) tak, že negatórny petit zamietol a v ostatnom prvostupňový rozsudok

potvrdil.»

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

„spôsobom, pre ktorý možno hodnotiť toto konanie, ako konanie arbitrárne,

konanie nerešpektujúce hmotné právo a ignorujúce zistenia vyplývajúce, ako aj právne

názory Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v Náleze“.

Podľa sťažovateľa «Porušiteľ nerešpektoval právny názor vyslovený v Náleze

a dospel k záveru:

„Podľa všeobecných súdov žalobca toto dôkazné bremeno uniesol, a to výpoveďou

redaktora, ako aj tým, že sťažovateľ neuplatnil žiadne pripomienky či výhrady, keď mu

redaktor poslal hotový článok pred zverejnením na autorizáciu. Tento záver sa javí ako

arbitrárny. Sťažovateľ zjavne nemal dôvod namietať správnosť tých výrokov, ktoré boli

označené úvodzovkami ako doslovné citáty jeho myšlienok. Ostatné časti textu sa javia skôr

ako úvahy či názory autora článku.“ (str. 25 Nálezu).

Porušiteľ bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania od stavu v čase vydania Nálezu,

ktoré by preukazovalo, že žalobca dôkazné bremeno preukázaním skutočnosti, že žalobca

vyslovil výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“

uniesol, dospel opätovne k názoru, že Sťažovateľ tento výrok skutočne vyriekol.

Dokazovanie bolo pritom po Náleze doplnené len o výsluch Sťažovateľa, ako žalovaného,

ktorý túto skutočnosť poprel a tvrdil, že taký výrok autorovi Článku nepovedal. Rozhodnutie

Porušiteľa sa javí ako arbitrárne aj v tom smere, že zo znenia článku zjavne vyplýva, že

výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ nasleduje

po vete „Vtedy bolo najlepšie vidieť, ako reaguje mesto na manažment papierní.“, a preto

je zrejmé, že tento výrok sa týkal manažmentu papierní a nie žalobcu. Pred týmito vetami

autor Článku popisuje konanie ľudí z manažmentu, ktorí kandidovali v komunálnych

voľbách, preto autor článku aj používa množné číslo. Ďalej autor Článku hovorí o reakcii

mesta (voličov) na manažment papierní a až potom uvádza inkriminovanú vetu: „Nie je

jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“, ktorá vôbec nie je

adresovaná žalobcovi. Keďže sa táto veta netýka osoby žalobcu nie je spôsobilá

neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv. Na tieto skutočnosti žalovaný

poukazoval v konaniach pred všeobecnými súdmi, avšak tieto sa touto argumentáciou

Sťažovateľa v konaní ani v odôvodneniach Rozsudku 1 a Rozsudku 2 vôbec nezaoberali.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Žiline, rozsudkom zn. z 15. 11. 2012

porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

súdnu ochranu podľa .

Rozsudok porušiteľa zn. z 15. 11. 2012 sa týmto ruší a vec sa vracia

na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.638,78,- €,

ktoré je porušiteľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia

sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa smerujúcich

proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ku ktorému malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý

je podľa jeho názoru výsledkom arbitrárneho konania krajského súdu, nerešpektujúceho

hmotné právo a ignorujúceho zistenia a právne názory ústavného súdu vyjadrené v náleze

z 13. januára 2011, konkrétne týkajúce sa unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu,

keďže «Porušiteľ bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, od stavu v čase vydania Nálezu,

ktoré by preukazovalo, že žalobca dôkazné bremeno preukázaním skutočnosti, že žalobca

vyslovil výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“

uniesol, dospel opätovne k názoru, že Sťažovateľ tento výrok skutočne vyriekol.

Dokazovanie bolo pritom po Náleze doplnené len o výsluch Sťažovateľa, ako žalovaného,

ktorý túto skutočnosť poprel a tvrdil, že taký výrok autorovi Článku nepovedal.» (citované

zo sťažnosti, pozn.).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že ním bol v súlade s § 219 ods. 2

(ďalej len „OSP“) potvrdený rozsudok okresného súdu

č. k. -629 z 12. januára 2012, okrem výroku o uložení povinnosti zdržať sa

neoprávneného zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu rozširovaním

inkriminovaného výroku (v tejto časti krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že v tejto časti žalobu žalobcu zamietol, pozn.). Zároveň

z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v potvrdzujúcej časti sa

stotožnil s odôvodnením okresného súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľa smerujúcu proti napadnutému

rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Z uvedených dôvodov ústavný súd považoval za potrebné poukázať na podstatnú

časť rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2011, z ktorej podľa názoru

ústavného súdu vyplýva, že súd prvého stupňa rešpektoval právne názory vyslovené

ústavným súdom v náleze z 13. januára 2011 a ústavne súladným spôsobom sa vysporiadal

aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami vzťahujúcimi sa na prerokúvaný prípad. V odôvodnení

označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcom súd poukazuje, že

u zásahov vykonávaných tlačou, tak ako je to v tomto prípade, je nutné rozlišovať prípady,

keď autorom správy je tretia osoba, alebo ak ide o pracovníka vydavateľstva. Pokiaľ je

pisateľom správy uverejnenej tlačou osoba rozdielna od pracovníkov vydavateľa, je mimo

pochybností, že sa možno domáhať ochrany proti tejto osobe, ako priamo zodpovednej za

vykonaný zásah. S ohľadom na dispozičné právo postihnutej fyzickej osoby nemožno

vylúčiť, že sa navrhovateľ v spore na súde uspokojí buď s návrhom proti samotnému

vydavateľovi alebo naopak proti autorovi správy, poprípade sa rozhodne podať návrh proti

obom. Vydavateľ periodickej tlače sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za zásah do práva

na ochranu osobnosti fyzickej osoby s poukazom na to, že autorom difamujúcich výrokov o

nej publikovaných v oznamovacom prostriedku je osoba odlišná od vydavateľa a jeho

redaktora. Súd sa preto zaoberal skúmaním miery zodpovednosti odporcu resp. vydavateľa

za zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa uskutočneným spôsobom popísaným

v petite návrhu na začatie konania. Súd v konaní zistil, že medzi odporcom a redaktorom

Hospodárskych novín sa uskutočnil rozhovor... Súd ďalej zistil, že pred uverejnením článku

bol tento článok mailom zaslaný odporcovi redaktorom na autorizáciu, pričom odporca

k jeho obsahu nevzniesol námietky, a to či už pred uverejnením článku a ani po jeho

uverejnení. Redaktor si neoveril pravdivosť informácií poskytnutých odporcom u iného

zdroja pred uverejnením článku. V časti článku pod nadpisom Útok na radnicu

uverejnenom v Hospodárskych novinách zo dňa 6. 10. 2006, názov celého článku Filantrop

z Dolného Liptova, sa nachádzajú výroky, ktoré označil navrhovateľ v petite svojho návrhu

a ktoré podľa jeho názoru predstavujú neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu

osobnosti. Všetky tieto výroky sa nachádzajú v uvedenej časti článku v úvodzovkách ako

citácie odporcu (ďalej v tomto uznesení aj „inkriminovaná časť článku“).»

V ďalšej časti rozsudku z 12. januára 2011 sa okresný súd zaoberal otázkou

dôkazného bremena, pričom v tejto súvislosti formuloval záver, že žalobca „dôkazné

bremeno uniesol, a to v nadväznosti na výpoveď redaktora ako aj v nadväznosti na

skutočnosť, že odporca (sťažovateľ, pozn.) článok redaktora žiadnym spôsobom

nenamietal, a to či už pred jeho uverejnením, resp. po jeho uverejnení. Odporcovi muselo

byť po prečítaní článku zrejmé, že pokiaľ v tejto časti článku sú uvádzané jeho doslovné

citácie, v texte v úvodzovkách, v prípade nepravdivého uvedenia takýchto výrokov je

potrebné túto skutočnosť redaktorovi oznámiť, resp. uplatniť pripomienku či výhradu. V

tomto prípade však zo strany odporcu žiadna takáto námietka adresovaná nebola. Z

uvedeného súd usudzuje, že sa jedná o autentické výroky odporcu. Pokiaľ aj odporca neskôr

v konaní namietal, že neuviedol tieto výroky (uvedené v úvodzovkách) v takejto vetnej

skladbe, súd mu neuveril...“.

Okresný súd vo svojom rozsudku z 12. januára 2011 vo vzťahu k zodpovednosti

sťažovateľa za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti ustálil, že jeho

zodpovednosť „je málovýznamná v porovnaní so zodpovednosťou vydavateľa a spočíva

v tom, že uviedol redaktorovi denníka Hospodárske noviny informácie, kde nepochybne

odporca si bol vedomý, že tieto budú slúžiť redaktorovi denníka ako podklad pre článok

o navrhovateľovi, a teda zmysel a účel rozhovoru medzi odporcom a redaktorom podľa

názoru súdu bol jasný a nespochybniteľný v tomto smere...“, pričom v nadväzujúcej časti

svojho rozsudku sa zaoberal tou časťou žaloby, ktorou žalobca „uplatňoval svoje práva na

ochranu osobnosti voči odporcovi v súvislosti s nasledovnými výrokmi odporcu v rozhovore

s redaktorom Hospodárskych novín:

1. V roku 1998 mal pán F. dokonca ambície obsadiť radnicu svojimi ľuďmi z fabriky.

V tejto súvislosti odporca predložil do spisu leták (čl. 69), kde sa nachádzajú kandidáti na

poslancov do mestského zastupiteľstva v R. vo voľbách v roku 1998. V konaní bolo

preukázané, že väčšina kandidátov, ktorých fotografie sa nachádzajú na predmetnom

letáku, sú resp. boli zamestnancami S... V konaní nebolo naopak preukázané, že by sa

navrhovateľ priamo na predvolebnej kampani akýmkoľvek spôsobom podieľal. Len

sprostredkovane súd zistil, a to z článku v regionálnom týždenníku Liptov ako aj z výpovede

svedka – autora tohto článku…, že v danom prípade išlo o kandidátov s podporou firmy M...

a. s. Takisto z výpovede svedka… vyplynulo, že v R. bolo všeobecne známe, že táto firma

robí masívnu predvolebnú kampaň a práve na kandidátke (leták čl. 69) sú uvedení kandidáti

– zamestnanci tejto firmy, ktorých pozná, pričom sa domnieval, že aj ostatní boli

zamestnancami tejto spoločnosti. V nadväznosti na tieto zistené skutočnosti súd uzavrel, že

hodnotiaci úsudok odporcu, to znamená, jeho názor týkajúci sa ambícií navrhovateľa

obsadiť radnicu svojimi ľuďmi z fabriky bol primeraný skutkovým zisteniam, nevybočil z ich

rámca. Tak isto tón tohto výroku odporcu je primeraný. Súd konštatuje, že nie je obsiahnutá

žiadna urážlivá, ironická, resp. zosmiešňujúca formulácia. Z týchto dôvodov súd tento výrok

odporcu neposúdil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

2. V komunálnych voľbách rozdávali šampanské, tenisky a balíčky s darčekmi pre

tých, ktorí ich mali voliť. Tento výrok odporcu, skutkové tvrdenie takisto nie je podľa názoru

súdu spôsobilý zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a to z dôvodu, že sa

netýka samotného navrhovateľa… Jedná sa o jednoduché skutkové tvrdenie odporcu

v súvislosti s voľbami… v R. Z tohto dôvodu sa súd nezaoberal ani skúmaním pravdivosti

tohto skutkového tvrdenia.

3. Vtedy bolo najlepšie vidieť ako reaguje mesto na manažment papierní. V tomto

prípade ide o hodnotiaci úsudok odporcu, ktorý uzavrel aká bola reakcia občanov mesta

podľa jeho názoru na manažment papierní v nadväznosti na výsledok volieb, keď bolo

preukázané, že títo kandidáti v uvedených voľbách neuspeli... Toto hodnotenie je

prejavením názoru odporcu, ktorý je všeobecne chránený, a preto ani tento výrok odporcu

súd nepovažuje za zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

4. Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.

Hodnotový súd odporcu sa týka predchádzajúceho hodnotového súdu a je hlbším rozvinutím

neúspechu predmetných kandidátov vo voľbách. Podľa názoru súdu je nepochybné, že tento

záver sa dotýka práve osoby navrhovateľa na ktorú bol zameraný celý článok

Hospodárskych novín a v kontexte vyššie uvedeného súd nedospel k záveru, že by tento

hodnotový súd odporcu na adresu navrhovateľa bol primeraný zisteným skutočnostiam. Súd

má za to, že tento hodnotiaci úsudok je nevhodný v danom kontexte nenáležitý. Z

gramatického a logického výkladu možno usudzovať, že navrhovateľ nemá úctu občanov,

nedokázal si ju doposiaľ získať žiadnym spôsobom, a preto sa mal uchýliť ku kupovaniu si

tejto úcty, odporca poukázal na navrhovateľa ako na osobu, ktorá robí všetko cez peniaze.

V tejto súvislosti súd ustálil, že sa jedná o zásah do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa zo strany odporu. Súd zdôrazňuje, že je značný nepomer k výrazom, ktoré

odporca použil na hodnotenie skutočnosti (podpora určitých kandidátov v komunálnych

voľbách) a cieľom kritiky. Podľa názoru súdu tento cieľ kritiky bolo možné dosiahnuť i bez

použitia tohto výrazu, tejto vety. V tomto prípade z predmetného hodnotového súdu vyplýva

už úmysel odporcu navrhovateľa uraziť, zahanbiť, zosmiešniť pôsobenie navrhovateľa vo

vzťahu k občanom mesta R. resp. regiónu Dolného Liptova, keď sa nejedná o vecnú kritiku,

ide o vybočenie z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel

slušnosti. Tento hodnotový súd nemožno považovať len za nepríjemný, znepokojujúci, podľa

názoru súdu dotýka sa cti navrhovateľa. Česť je integrálnou a dôležitou súčasťou

dôstojnosti človeka. Okrem iného česť hrá rolu vo vzťahoch, formuje rovnako základ

mnohých rozhodnutí robených v demokratickej spoločnosti, ktoré sú základné pre jej dobré

fungovanie. Základné právo na česť sa uplatňuje vo viacerých sférach. Ide jednak o sféru

súkromnú, sféru spoločenskú, občiansku a profesionálnu, keď posledné tri vrstvy reflektujú

sociálnu povahu základných práv, resp. odrážajú skutočnosť, že jednotlivec žije v

spoločenstvách, vstupuje s ostatnými členmi do komunikácie a cez svoje správanie

ovplyvňuje ostatných členov spoločnosti. V tomto prípade predmetný hodnotový súd

odporcu podľa názoru súdu sa týka práve sociálnej sféry základného práva navrhovateľa

na česť, keď predmetom je otázka vzťahu navrhovateľa a občanov mesta R. Táto sféra

ľudského života navrhovateľa sa podľa názoru súdu v tomto prípade kryje s jeho

profesionálnou sférou osoby pôsobiacej vo verejnom živote, pričom práve v tejto sfére

existujú minimálne obmedzenia práva na slobodu prejavu týkajúce sa šírenia pravdivých

skutočností resp. týmto pravdivým skutočnostiam zodpovedajúcich názorov. Táto oblasť

môže byť predmetom verejnej diskusie, ide o otázky verejného záujmu, avšak prípustný je

názor primeraný skutkovým zisteniam, čo však v tomto prípade nebolo dodržané, a preto

podľa názoru súdu ide o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

5. O aké dohody išlo, netreba asi bližšie vysvetľovať. V tomto prípade ide

o hodnotový súd. V tejto súvislosti súd zistil existenciu rámcovej dohody o spolupráci medzi

mestom R. a spoločnosťou M … V nadväznosti na existenciu takejto dohody je podložený

názor odporcu v otázke, že po komunálnych voľbách v roku 1998 mohol navrhovateľ

uplatniť svoj vplyv v meste R. formou priamych rokovaní s predstaviteľmi mesta. Nejedná sa

o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Pokiaľ by sa súd mal vyjadriť k stretu práva navrhovateľa na ochranu osobnosti

a práva odporcu na slobodu prejavu všeobecne s výnimkou jedného výroku odporcu súd

konštatuje, že je potrebné uprednostniť právo odporcu na slobodu prejavu. Je to jedno

z najdôležitejších práv v demokratickej spoločnosti zahŕňajúce slobodu názoru a slobodu

prijímania a rozširovania informácií verejnosti. Je potrebné zachovať požiadavku

proporcionality uplatňovania oboch týchto práv. Predovšetkým súd poukazuje, že kritika sa

týkala navrhovateľa. Jedná sa o vplyvného podnikateľa a možno konštatovať, že jeho

aktivity sa týkajú verejného záujmu, teda je verejne činnou osobou... Vzhľadom na uvedené

teda podľa aktuálnej judikatúry… ho možno považovať za verejne činnú osobu, ktorej

stupeň ochrany pred kritikou týkajúcou sa jeho aktivít vo verejnej sfére je analogicky

znížený až takmer k ochrane poskytovanej politikom. Ďalej súd poukazuje na skutočnosť, že

kritiku v tomto prípade realizoval odporca, ktorý v období volieb do mestského

zastupiteľstva mesta R. v roku 1998 bol už politicky činný… s tým, že predmetom kritiky

bola otázka nepochybne týkajúce sa verejného záujmu – podpora kandidátov vo voľbách do

mestského zastupiteľstva… Celkový tón kritiky odporcu až na jednu výnimku – výrok pod

bodom 4 – bol prípustný v medziach slobody prejavu, to znamená predovšetkým primeraný,

pridŕžajúci sa objektívnej skutočnosti. Všetky tieto argumenty svedčia práve v prospech

prednosti pre slobodu prejavu odporcu, z ktorého rámca vybočoval len jediný výrok

odporcu č. 4, ktorý súd hodnotil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa. Keď podľa názoru súdu je daná v tomto prípade príčinná súvislosť medzi

poskytnutím takého hodnotového súdu redaktorovi Hospodárskych novín na pripravovaný

článok o navrhovateľovi a porušením osobnostnej sféry navrhovateľa – porušenie práva

navrhovateľa na ochranu cti. Súd mal za to, že bola presiahnutá prípustná intenzita zásahu

v takej miere, ktorú tolerovať v demokratickej spoločnosti nie je možné. Súd zdôrazňuje, že

tento hodnotový súd nezodpovedá objektívnej skutočnosti, resp. odporca toto v konaní

nepreukázal a podľa názoru súdu ide o hodnotový súd urážlivý... Súd mal za to, že v tomto

konkrétnom prípade morálne zadosťučinenie sa javí postačujúce a to aj s prihliadnutím k

pomeru zodpovednosti odporcu za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa k zodpovednosti vydavateľa. Ide o list adresovaný odporcom

navrhovateľovi.“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku k námietke sťažovateľa týkajúcej sa unesenia

dôkazného bremena zo strany žalobcu predovšetkým uviedol:

„Ak odporca v priebehu odvolacieho konania tvrdil, že navrhovateľ neuniesol

dôkazné bremeno a nepreukázal, že v inkriminovanom článku boli citované jeho výroky,

s takýmto názorom nemožno súhlasiť. Autentickosť výrokov potvrdil svedok..., z ktorého

výpovede potom prvostupňový súd správne pri hodnotení dôkazov vychádzal. Tento svedok

bol v konaní riadne poučený o následkoch krivej výpovede, odporca okrem vlastného

tvrdenia v priebehu celého konania nepredložil, ani nenavrhol vykonať iný dôkaz, ktorý by

spochybnil svedeckú výpoveď, a preto tak ako je to už vyššie uvedené, ani odvolaciemu súd

neprislúchalo vyhodnotiť tento dôkaz iným spôsobom, než ako ho vyhodnotil súd prvého

stupňa.“

Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že vo svojom náleze z 13. januára

2011 vyslovil porušenie sťažovateľovho základného práva podľa

a následne zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2009

predovšetkým z dôvodu, že „podaná žaloba, a to ani v spojení s doplneniami nedefinovala

dostatočne určitým spôsobom predmet konania. Preto všeobecné súdy nemali o žalobe

meritórne konať, a tým menej o nej rozhodnúť.“.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V nadväznosti na odôvodnenie nálezu ústavného súdu z 13. januára 2011 mali

všeobecné súdy predovšetkým povinnosť ustáliť predmet konania, keďže „V prípade

ochrany osobnosti v súvislosti s výrokmi uverejnenými v printových médiách je povinnosťou

žalobcu v žalobe uviesť, ktoré konkrétne výroky považuje za zásah do osobnostných práv.

Bez jednoznačného vymedzenia týchto výrokov nie je žaloba spôsobilým predmetom

súdneho konania.“ (citované z nálezu ústavného súdu z 13. januára 2011, pozn.).

Ústavný súd ďalej v náleze z 13. januára 2011 vyslovil aj pochybnosti týkajúce sa

skutkového záveru krajského súdu, podľa ktorého «všetok text uvedený pod podtitulkom

„Útok na radnicu“ je buď priamou citáciou sťažovateľa pri jeho rozhovore s redaktorom

(text v úvodzovkách), alebo aspoň obsahovo vyjadruje to, čo mal sťažovateľ redaktorovi na

jeho otázky uviesť. Sťažovateľ popiera autentickosť tej časti textu, ktorá nie je

v úvodzovkách, a popiera, že by sa bol vyjadril tak, ako sa to uvádza. Ide teda o

protichodné tvrdenia sťažovateľa a redaktora bez možnosti vykonania ďalších dôkazov.

Dôkazné bremeno preukázať, že sa sťažovateľ vyjadril inkriminovaným spôsobom, zaťažuje

v konaní žalobcu. Podľa všeobecných súdov žalobca toto dôkazné bremeno uniesol, a to

výpoveďou redaktora, ako aj tým, že sťažovateľ neuplatnil žiadne pripomienky či výhrady,

keď mu redaktor poslal hotový článok pred jeho uverejnením na autorizáciu.

Uvedený záver sa javí ako arbitrárny. Sťažovateľ zrejme nemal dôvod namietať

správnosť tých výrokov, ktoré boli zreteľne označené úvodzovkami ako doslovné citáty jeho

myšlienok. Ostatné časti textu sa čitateľovi javia skôr ako úvahy či názory autora článku.

K tým sťažovateľ nemal dôvod zaujímať stanovisko.

Na základe výpovede redaktora a textu článku možno za autentické výroky

sťažovateľa považovať iba tie, ktoré sú uvedené v úvodzovkách. Treba tiež poznamenať, že

v rámci súdneho konania o ochrane osobnosti spravidla neprichádza do úvahy hodnotiť

také výroky, ktoré nie sú doslovne citované a majú byť iba obsahovo zhodné so skutočnými

výrokmi. Presné (doslovné) znenie inkriminovaného výroku musí žalobca v prípade

spornosti vždy bezpečne preukázať pod následkami neúspechu v konaní.» (citované z nálezu

ústavného súdu z 13. januára 2011, pozn.).

Základom argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti je tvrdenie, že

krajský súd nerešpektoval (už citovaný) záväzný právny názor ústavného súdu, a preto

dospel k nesprávnemu výsledku, že žalobca uniesol dôkazné bremeno preukázaním

skutočnosti, že sťažovateľ vyslovil výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko

nemožno robiť ani cez peniaze.“. Podľa názoru ústavného súdu je táto argumentácia

sťažovateľa nedôvodná.

Ústavný súd dospel k tomuto záveru predovšetkým s prihliadnutím na celkový

kontext citovanej časti nálezu ústavného súdu z 13. januára 2011, v rámci ktorej ústavný súd

vytýkal krajskému súdu predovšetkým nedostatočné vymedzenie predmetu konania (keďže

bez dostatočne vymedzených výrokov sťažovateľa, ktorými malo dôjsť k zásahu do

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu, žaloba nebola spôsobilým predmetom súdneho

konania) a v tejto súvislosti považoval za arbitrárny záver krajského súdu o unesení

dôkazného bremena zo strany žalobcu. V kontexte celej citovanej časti nálezu ústavného

súdu z 13. januára 2011 však nemožno obchádzať skutočnosť, ktorú zdôraznil samotný

ústavný súd, a síce že sťažovateľ popieral vo svojej predchádzajúcej sťažnosti len

autentickosť tej časti inkriminovaného textu, ktorá nebola v úvodzovkách. Z tohto vyplýva,

že záver ústavného súdu podľa nálezu z 13. januára 2011 o arbitrárnosti názoru krajského

súdu, v zmysle ktorého žalobca uniesol dôkazné bremeno na základe výpovede redaktora

a neuplatnením výhrad voči uverejneniu článku zo strany sťažovateľa, sa vzťahuje len na

ostatné časti inkriminovaného textu (mimo výrokov uvedených v úvodzovkách). Tento

záver v konečnom dôsledku potvrdzuje aj názor ústavného súdu nachádzajúci sa v závere

citovanej časti nálezu z 13. januára 2011, podľa ktorého „Ostatné časti textu sa čitateľovi

javia skôr ako úvahy či názory autora článku. K tým sťažovateľ nemal dôvod zaujímať

stanovisko“, pretože ich sám sťažovateľ nepovažoval za autentické.

V nadväznosti na doplnený a opravený žalobný návrh boli predmetom konania

vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. výroky sťažovateľa označené

v časti inkriminovaného článku úvodzovkami, teda jeho doslovné výroky. Ústavný súd

preto považuje záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého

je inkriminovaný výrok sťažovateľa autentický [preukázaný svedeckou výpoveďou

redaktora, ako aj skutočnosťou, že sťažovateľ v tejto časti článok redaktora žiadnym

spôsobom nenamietal, a to či už pred jeho uverejnením (vtedy, keď mu redaktor poslal

hotový článok pred jeho uverejnením na autorizáciu), resp. po jeho uverejnení, pozn.],

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že výrok „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko

nemožno robiť ani cez peniaze“ nasleduje po vete „Vtedy bolo najlepšie vidieť, ako reaguje

mesto na manažment papierní“, a preto sa týka „manažmentu papierní a nie žalobcu“,

ústavný súd poukazuje na už citovanú časť rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2012 v súvislosti s týmto výrokom (s ktorou sa krajský súd v napadnutom

rozsudku stotožnil), ktorá podľa názoru ústavného súdu náležitým spôsobom odôvodňuje,

že týmto výrokom došlo k neprimeranému zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti

žalobcu zo strany sťažovateľa, a to predovšetkým v kontexte so „zameraním celého článku

Hospodárskych novín, ktorý sa dotýkal osoby žalobcu“.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2011) rešpektuje záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho

náleze z 13. januára 2011, zároveň je ústavne udržateľným spôsobom odôvodnený a nie je

arbitrárny. V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa

obsiahnutými v jej petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013