Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 253/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. R., R., zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., K.,

pre namietané porušenie základného práva podľa ,

čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce

sp. zn. z 3. novembra 2010, rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária K.,

sp. zn. z 27. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2012 doručená sťažnosť M. R., R. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3.

novembra 2010 (v sťažnosti uvedené nesprávne 3. novembra 2011, pozn.), rozhodnutím

Centra právnej pomoci, kancelária K. (ďalej len „Centrum právnej pomoci“), sp. zn. 3 N

519/10 z 27. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2012.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Návrhom zo dňa 12.03.2010 sa sťažovateľ

v konaní pred Okresným súdom Michalovce, č. k. domáha zmeny rodičovských

práv a povinností k maloletému synovi...

V súvislosti s predmetným konaním požiadal sťažovateľ dňa 07.04.2010 Centrum

právnej pomoci, IČO: 30798841, Kancelária K., (ďalej len „Centrum“) o poskytnutie

právnej pomoci.

Centrum svojim rozhodnutím zo dňa 27.04.2010 sťažovateľovi nepriznalo nárok

na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že vykonanom dokazovaní dospelo k záveru, že aj

keď síce sťažovateľ spĺňa podmienku materiálnej núdze, nepreukázal však zmenu pomerov

oproti stavu v roku 2001, kedy naposledy rozhodoval Okresný súd Michalovce a doklady,

ktoré sťažovateľ predložil, nie sú podľa názoru Centra dostatočné na vyslovenie záveru

o zmene osobnej starostlivosti. Centrum vo svojom rozhodnutí prijalo záver, že sťažovateľ

ako žiadateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by viedli k odôvodnenému záveru o potrebe

zmeny výchovného prostredia maloletého a prevážili požiadavku stálosti tohto prostredia.

Vychádzajúc z dokazovania vykonaného Centrom toto uzavrelo žiadosť sťažovateľa

konštatovaním, že v predmetnej právnej veci, s ktorou sa sťažovateľ na Centrum obrátil, nie

je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť v spore v zmysle ustanovenia

Z. z., pričom skutočnosť, že nejde o zrejme bezúspešný spor je jednou z troch kumulatívnych

podmienok na poskytnutie právnej pomoci (materiálna núdza, že sa nejdená o zrejmú

bezúspešnosť, a že hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy), ktoré musia byť

splnené súčasne, aby bolo možné sťažovateľovi priznať nárok na poskytnutie právnej

pomoci.

Rozhodnutie Centra napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie rozhodnutia

podanou na Krajskom súde Košice, ktorý rozsudkom zo dňa 18.05.2011 rozhodnutie Centra

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Voči rozhodnutiu Krajského súdu Košice č. k. zo dňa 18.05.2011,

ktorým bolo zrušené rozhodnutie Centra, podalo Centrum dňa 29.06.2011 odvolanie...

O odvolaní Centra proti rozsudku Krajského súdu Košice rozhodoval Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 22.08.2012, ktorým tento rozsudok zmenil a žalobu

zamietol...

Sťažovateľ má za to, že týmto rozsudkom Najvyššieho súdu SR bolo spečatené

porušovanie jeho práva na súdnu ochranu garantované SR, Listinou základných

práv a slobôd, ako aj Dohovorom o ochrane základných ľudských právach a slobodách.

NS SR svojim rozhodnutím prisvedčil Centru, že sťažovateľovi nepatrí nárok

na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu zjavnej bezúspešnosti sporu, pretože sťažovateľ:

1. neoznačil dôkazy, z ktorých by bolo nesporné, že od roku 2001 došlo k zmene

pomerov, aby bolo možné zmeniť rozsudok o úprave rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu;

2. v dôsledku nepriaznivých majetkových pomerov sťažovateľa je vopred vylúčené,

aby mu mohlo byť zverené jeho maloleté dieťa do osobnej starostlivosti

NS SR tieto dôvody Centra zvláštnej iniciatívy rozšíril ešte o absenciu ďalšieho

dôkazu, ktorý bol podľa jeho názoru sťažovateľ k žiadosti opravnú pomoc povinný predložiť

- že sťažovateľ neoznačil dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že matka zanedbáva výchovu

maloletého M..»

Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že sa domáha právnej pomoci v konaní

o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktoré je nesporovným

konaním, a v tejto súvislosti argumentuje ustanovením § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) („Vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu,

súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich

účastníci nenavrhli“) a uvádza: «Sťažovateľ sa vo vzťahu k medziam posudzovania splnenia

podmienky pre poskytnutie právnej pomoci Centrom, t. j. že nesmie ísť o „zjavnú

bezúspešnosť sporu“ - zvlášť vo veciach starostlivosti súdu o maloletých - v plnej miere

stotožňuje s názorom vysloveným Krajským súdom K. v rozsudku, ktorým zrušil rozhodnutie

Centra, keď tento vyslovil, že sa má jednať najmä o posudzovanie procesných podmienok

konania. S ohľadom na zásadu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní účastníkov

civilného konania navyše sťažovateľ v súvislosti s obsahom pojmu „zjavná bezúspešnosť

sporu“ poukazuje na súdnu prax slovenských a českých súdov, z povahy ktorých možno

vyvodiť základné znaky tohto pojmu.»

3. K namietanému porušeniu svojich základných práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 3. novembra 2010, ktorým okresný súd v konaní o zmenu úpravy práv

a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie

zástupcu podľa a sťažovateľ uvádza, že „o žiadosti rozhodol (okresný

súd, pozn.) uznesením zo dňa 3.11.2011 (správne má byť 3. novembra 2010, pozn.), v čase,

keď už na NS SR prebiehalo odvolacie konanie proti rozhodnutiu Krajského súdu Košice,

ktorým bolo zrušené rozhodnutie Centra.

Konajúci Okresný súd Michalovce o žiadosti sťažovateľa rozhodol fakticky mesiac

po tom, ako rozhodol vo veci samej- Žiadosť zamietol s odôvodnením, že pri rozhodovaní

o žiadosti súd osobitne skúmal, či u odporcu nejde o zrejmé bezúspešne uplatňovanie práva

alebo bránenie práva a dospel k záveru, že konanie, v ktorom sťažovateľ žiadal ustanovenie

advokáta na zastupovanie nie je nijako mimoriadne náročné, a preto nie je potrebné, aby

ochrana záujmov sťažovateľa vyžadovala ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Podľa názoru súdu, skutková a právna jednoduchosť konania si nevyžaduje potrebu

väčšej ochrany záujmov navrhovateľa. Z uvedených dôvodov mal súd za to, že u sťažovateľa

neboli splnené predpoklady na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Vzhľadom na to, že v danom čase, ako bolo uvedené, NS SR už konal o odvolaní voči

rozhodnutiu Krajského súdu Košice, ktorým bolo zrušené Rozhodnutie Centra, sťažovateľ

nepodával voči uzneseniu Okresného súdu Michalovce, ktorým bol jeho návrh

na ustanovenie advokáta zamietnutý, odvolanie. Napriek tomu má sťažovateľ za to, že aj

týmto rozhodnutím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a má za to, že nepodanie

opravného prostriedku voči tomuto rozhodnutiu je možné za daných okolností považovať

za dôvod osobitného zreteľa podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a táto

skutočnosť nebude brániť vysloveniu, že aj týmto rozhodnutím bolo porušené právo

sťažovateľa na súdnu ochranu... konkrétne dôvody uvádzané Okresným súdom

v Michalovciach nekorešpondujú so zákonnými dôvodmi, pre ktoré by bolo možné

účastníkovi konania odoprieť právo na právnu pomoc.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 22.08.2012 v spojení

s rozhodnutiami: Rozhodnutie Centra právnej pomoci, Kancelária K., sp. zn. zo

dňa 27.04.2010, uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 03.11.2011 (správne 3.

novembra 2010, pozn.) bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

garantované v článku 47 ods. 2 , v článku 37 ods. 2 Listiny

základných práva slobôd a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“

5. Doplnením sťažnosti z 3. decembra 2012, doručeným ústavnému súdu 4. decembra

2012, sťažovateľ doplnil petit sťažnosti a navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudok Najvyššieho súdu SR. č. k. zo dňa 22.08.2012 v spojení

s rozhodnutiami: Rozhodnutie Centra právnej pomoci, Kancelária K., sp. zn. zo

dňa 27.04.2010, uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 03.11.2011 (správne má byť

3. novembra 2010, pozn.) bolo porušené jeho základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

garantované v článku 47 ods. 2 , v článku 37 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie NS SR, č. k. zo dňa 22.08.2012

a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ďalej sťažovateľ žiada, aby mu Ústavný súd SR priznal náhradu trov právneho

zastúpenia za dva úkony právnej služby v celkovej výške 269,58 €, ktoré sú zistený

porušovatelia základného práva povinní nahradiť spoločne a nerozdielne do troch dní odo

dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým Ústavný súd SR vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10. Podľa o poskytovaní právnej pomoci osobám

v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov v znení (ďalej len „)

v znení účinnom do 31. decembra 2012 (t. j. v čase vydania predmetného rozhodnutia

Centra právnej pomoci z 27. apríla 2010) fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej

pomoci, ak

a) sa nachádza v stave materiálnej núdze,

b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu,

c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je

možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

11. Podľa v znení účinnom do 31. decembra 2012 (t. j.

v čase vydania predmetného rozhodnutia Centra právnej pomoci z 27. apríla 2010) pri

posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo

nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

12. Podľa vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez

návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie

rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach

o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať

ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.

13. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

14. Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa , listiny a

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012,

ktorým najvyšší súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 18. mája 2011 tak, že žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia Centra právnej

pomoci sp. zn. z 27. apríla 2010 zrušil a vec vrátil Centru právnej pomoci

na ďalšie konanie. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu v označenom

rozsudku a tvrdí, že najvyšší súd nepostupoval v súlade s relevantnými právnymi predpismi,

nesúhlasí s právnym názorom Centra právnej pomoci vyjadreným v napadnutom

rozhodnutí, ktorým sťažovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci.

Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. novembra 2010 sťažovateľ

nesúhlasí s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého konanie o zmenu úpravy práv

a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu nie je právne náročnou vecou, a preto nie je

potrebné, aby si ochrana záujmov sťažovateľa vyžadovala ustanovenie zástupcu z radov

advokátov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

sp. zn. z 3. novembra 2010

17. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených základných práv uznesením

okresného súdu sp. zn. z 3. novembra 2010, ktorým okresný súd v konaní

o zmenu úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu (t. j. v konaní o merite

veci) rozhodol tak, že nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu

na zastupovanie v predmetnom konaní.

18. Ústavný súd zistil, že predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo

právoplatnosť 1. decembra 2010.

19. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa

. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť,

pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje.

20. Vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 3. novembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2010 a že sťažovateľ podal

ústavnému súdu sťažnosť 30. novembra 2012 (takmer dva roky od právoplatnosti

predmetného uznesenia okresného súdu), ústavný súd konštatuje, že v danom prípade

sťažnosť sťažovateľa nebola podaná v dvojmesačnej lehote od relevantnej skutočnosti,

a preto ju ústavný súd v tejto časti podľa odmietol ako

oneskorene podanú.

21. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu podľa jeho názoru porušené.

Zo sťažnosti sťažovateľa však vyplýva, že tento právny prostriedok – odvolanie proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu, nevyužil. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti

neuvádza také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nesplnenie

podmienky vyčerpania opravných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené je tu aj dôvod

na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní ako

neprípustnej podľa v spojení s .

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím Centra právnej pomoci sp. zn.

3 N 519/10 z 27. apríla 2010

22. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie označených základných práv

rozhodnutím Centra právnej pomoci sp. zn. z 27. apríla 2010.

23. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal proti

rozhodnutiu Centra právnej pomoci sp. zn. z 27. apríla 2010 žalobu, o ktorej

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. mája 2011.

24. Právomoc ústavného súdu podľa je založená na princípe

subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane

označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)

nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní

o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú

osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že

o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd

na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného

súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

25. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základných práv a slobôd označeným rozhodnutím Centra právnej pomoci ústavný súd

zistil existenciu práve takejto situácie, pretože proti jeho rozhodnutiu mal sťažovateľ

k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv a slobôd

poskytovaný zákonom (žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia), ktorý aj využil.

Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany práv podľa ,

ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru údajne porušených rozhodnutím Centra právnej

pomoci mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy, bolo potrebné jeho

sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. augusta 2012

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní žalovaného Centra právnej pomoci a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

je dôvodné, a preto odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu sťažovateľa

zamietol.

27. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie v znení

účinnom v čase vydania rozhodnutia a uviedol: «Z obsahu napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že žalovaný mal na základe priložených

listinných dokladov za preukázané, že Žalobca ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia

zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej

pomoci v zmysle ust. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia

argumentoval tým, že úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc

môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch podmienok v zmysle

citovaného § 6 ods. 1 cit. zákona...

Ustanovenie nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností,

na ktoré musí žalovaný pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať,

avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, podľa

názoru odvolacieho súdu, má centrum prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej

bezúspešnosti sporu je v kompetencii žalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu.

Za stavu, keď žalovaný v predmetnej veci posudzoval otázku zrejmej bezúspešnosti

sporu aj z hľadiska posúdenia schopnosti žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení postupoval v súlade s cit. zák. ustanovením.

Pri posudzovaní schopnosti žiadateľa je správny orgán oprávnený posúdiť schopnosť

žiadateľa tieto dôkazy označiť, avšak bez ich následného vyhodnotenia vtom smere, či by

žalobca uniesol dôkazné bremeno v konkrétnom konaní, nakoľko právne posúdenie veci

-kvôli ktorej sa domáha práva na poskytnutie právnej pomoci - patrí výlučne do právomoci

súdu.

Odvolací súd s odvolaním sa na ust. § 6 cit. zákona konštatuje, že žalovaný ako

príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie

právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretože bez splnenia

podmienky, že „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemožno požadovaný nárok na

poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď žiadateľ ďalšie dve podmienky splnil.

Za stavu, keď žalobca neoznačil žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení,

týkajúcich sa zmeny pomerov oproti stavu v roku 2001, kedy Okresný súd Michalovce

rozsudkom č. k. -17 zo dňa 9. októbra 2001 zveril maloletého... do osobnej

starostlivosti matky, podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR, žalovaný správne

konštatoval, že v danom prípade nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci

ktorého žalobca žiada súd o zverenie dieťaťa do výchovy a úpravu práv a povinností

k maloletému dieťaťu. Záver žalovaného, ktorý s poukazom na nesplnenie všetkých troch

zákonných podmienok v zmysle súčasne, žalobcovi nárok

na poskytnutie právnej pomoci nepriznal, je preto v súlade so zákonom.

Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii žalovanému v tom, že za správny

nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať

len na tvrdení žiadateľa s tým, že potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze

žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá

dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiž

znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov založených

na tvrdení žalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotožnil sa tiež s názorom žalovaného, že

za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon

č. citovaným ustanovením mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc

tieto návrhy „eliminovať" v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku

na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok

priznania tohto nároku.

Podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný v predmetnej veci postupoval v súlade

so zákonom, dôsledne zisťoval skutočný stav, za ktorým účelom si zadovážil dostatočné

podklady pre rozhodnutie, aplikujúc ustanovenia § 32 ods. 1. 2 a § 34 ods. 1 až 6 správneho

poriadku a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj tvrdenia žalobcu o jeho pomeroch z ktorých

vyplynulo, že jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi a tiež že nemá bytové

podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloleté dieťa, pričom jeho pomery neumožňujú

uspokojovať ani jeho vlastné potreby, nieto potreby maloletého dieťaťa. Vo veci bolo

nesporne zistené, že žalobca neoznačil ani jeden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia

o tom, že výchova maloletého... je zo strany jeho matky zanedbávaná.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa vety druhej a v spojení s . ods.

1 vety prvej zmenil a žalobu zamietol.

Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že vydaním napadnutého

rozhodnutia zo strany žalovaného správneho orgánu, ktorým z dôvodu nesplnenia

zákonných podmienok nebol žalobcovi priznaný nárok na právnu pomoc v zmysle zákona

o poskytovaní právnej pomoci, právo žalobcu domáhať sa zmeny zverenia maloletého

dieťaťa a úpravy práv a povinností k nemu nebolo dotknuté.»

28. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

29. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

30. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , podľa

ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi

alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených

zákonom, ústavný súd už vyslovil (napr. , ), že k porušeniu

základného práva na poskytnutie právnej pomoci podľa by došlo vtedy,

ak by účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného orgánu umožnené hájiť jeho

záujmy prostredníctvom zvoleného či ustanoveného právneho zástupcu alebo by mu bolo

bránené pri realizácii jeho práva na právnu pomoc v rozpore s podmienkami ustanovenými

zákonom.

31. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci

a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Podstata rozsudku najvyššieho

súdu spočívala v právnom názore, že sťažovateľ nesplnil podmienky upravené § 6 ods. 1

na to, aby mu ako osobe v materiálnej núdzi bola poskytnutá

právna pomoc Centrom právnej pomoci, keďže neoznačil dôkazy na podporu svojich

tvrdení, a teda vzhľadom na okolnosti nebolo možné vylúčiť bezúspešnosť sporu, v rámci

ktorého žiadal sťažovateľ úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu.

Vznik práva na poskytnutie právnej pomoci podľa platného

a účinného v čase rozhodovania Centra právnej pomoci bolo podmienené súčasným

splnením troch kumulatívnych podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. a) až c) označeného

zákona, t. j. preukázaním, že sa sťažovateľ nachádzal v stave materiálnej núdze, že nešlo

o zrejmú bezúspešnosť sporu a že hodnota sporu prevyšovala hodnotu minimálnej mzdy

okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

Povinnosťou Centra právnej pomoci bolo teda v zmysle uvedeného ustanovenia

preskúmať splnenie všetkých troch podmienok súčasne vrátane otázky zrejmej

bezúspešnosti sporu, a nielen splnenie podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona

č. , t. j. preukázania hmotnej núdze sťažovateľa.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu , t. j. že v nesporových

konaniach sú všeobecné súdy povinné vykonať aj ďalšie dôkazy potrebné na zistenie

skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli, je potrebné zdôrazniť, že konanie

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci je konaním v rámci

správneho súdnictva a je potrebné ho odlíšiť od samotného konania o úpravu práv

a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu.

Je predovšetkým povinnosťou žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci podľa zákona

č. preukázať, že splnil všetky podmienky na to, aby mu mohla byť právna

pomoc podľa tohto právneho predpisu poskytnutá. Jednou zo zákonných podmienok je aj

preukázanie skutočnosti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu ním uplatňovaného práva,

v súvislosti s ktorým žiada o poskytnutie právnej pomoci. V zmysle ustanovenia § 8 zákona

č. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu Centrum právnej pomoci

prihliada okrem iného aj na to, či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu, pričom, ako vyplýva

zo sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ túto podmienku nesplnil. Posudzovanie zrejmej

bezúspešnosti sporu zo strany Centra právnej pomoci podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona

č. je pritom len posúdením splnenia jednej zo zákonných podmienok

na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide

len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci

ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym

posúdením úspechu alebo neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí

do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná.

Právny názor, na ktorom je založený namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ako aj

celé odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , listiny ani práva podľa

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu v sťažovateľovom

prípade v súlade s procesno-právnou úpravou, keď po zistení, že neboli kumulatívne

splnené všetky podmienky podľa , zmenil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 18. mája 2011 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ mal navyše zachované právo zvoliť si sám právneho zástupcu mimo

inštitútu právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci podľa

Z. z. osobám v materiálnej núdzi. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nebolo

sťažovateľovi v žiadnom ohľade zabránené hájiť jeho záujmy v konaní o úpravu práv

a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu prostredníctvom ním zvoleného právneho

zástupcu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými.

32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

33. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013