Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 258/2013
PDF · 147.81 KB
No categories available
I. ÚS 258/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/252/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2013 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co/252/2011.
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Žalobou doručenou Okresnému súdu
Košice II dňa 28. 12. 2010 sa sťažovateľ ako žalobca proti Mestu K. ako žalovanému
domáhal určenia, že má právo na náhradný byt. Rozsudkom č. k. 42 C/199/2010-47 z 6.
6.2011 Okresný súd Košice II určil, že sťažovateľ má v dôsledku skončenia jeho nájomného
pomeru k služobnému bytu výpoveďou zo dňa 2. 8. 2010 právo na náhradný byt, ktorý je
veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný k bytu
na 2. poschodí... v K., ktorý pozostáva z dvoch izieb, kuchynského kúta, chodby, kúpeľne a
2
WC, celkovo o výmere 68,87 m.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný dňa 7. 7. 2011 odvolanie, ku ktorému sa
žalobca vyjadril podaním doručeným súdu dňa 19. 7. 2011. Do dnešného dňa nebolo
o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 42 C/199/2010-47 rozhodnuté,
hoci od vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného už uplynulo viac ako devätnásť
mesiacov...
Postup Krajského súdu v Košiciach urgoval sťažovateľ opakovane, a to žiadosťou
zo dňa 18. 01. 2012, urgenciou zo dňa 23. 7. 2012 a žiadosťou zo dňa 14. 12. 2012, avšak
bezvýsledne. Dňa 13. 02. 2013 podal sťažovateľ predsedovi Krajského súdu v Košiciach
sťažnosť na prieťahy v konaní. Dňa 14. 03. 2013 bol sťažovateľovi doručený list, v ktorom
predseda krajského súdu uviedol, že „doposiaľ sa nepodarilo zabezpečiť riadne podklady
pre jeho prešetrenie.“»
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/252/2011
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur, ktoré je
Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
275,94 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej
zástupkyne...“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej
normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
7. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej
veci sťažovateľ neuviedol a ani ich ústavný súd nezistil.
8. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
§ 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany
takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako
aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2
ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch].
Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je
zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na
účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na
ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
9. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
10. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh a dopytom na krajskom súde zistil, že
sťažovateľ doručil krajskému súdu (nebola adresovaná predsedovi krajského súdu) sťažnosť
na prieťahy 13. februára 2013 a predseda krajského súdu 13. marca 2013 v odpovedi
sťažovateľovi na jeho podanie, ktorým sa sťažoval na prieťahy v konaní, uviedol:
„... k dnešnému dňu sa nám nepodarilo zabezpečiť riadne podklady pre jeho prešetrenie.
Správu o výsledkoch šetrenia Vám zašleme v neskoršom termíne...“ Následne po prešetrení
veci predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr. 41/2013 z 19. apríla 2013 sťažovateľovi
oznámil, že vo veci bolo rozhodnuté 18. apríla 2013.
11. Vzhľadom na to, že sťažnosť adresovanú ústavnému súdu sťažovateľ podal
21. marca 2013 a krajskému súdu bola sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Co/252/2011 doručená 13. februára 2013, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti
na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému
nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda
krajského súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným
prieťahom vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06). Nemožno
rovnako obísť skutočnosť, že vo veci krajský súd konal a 18. apríla 2013 aj meritórne
rozhodol. Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2
12. Aj keby sťažnosť nebola odmietnutá z dôvodu jej neprípustnosti, musel by ju
ústavný súd odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ktorá môže vyplývať aj
z toho, že porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,
13. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,
IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide
o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
14. Doterajšia dĺžka konania vedeného krajským súdom (pozri bod 2) však zatiaľ
vylučuje, aby jeho konanie vedené pod sp. zn. 4 Co/252/2011 bolo možné pokladať
za konanie so zbytočnými prieťahmi, t. j. žeby uvedené prieťahy dosahovali potrebnú
ústavnoprávnu intenzitu.
15. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný
súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2013