Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 258/2013
PDF · 193.74 KB
No categories available
II. ÚS 258/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Bc. M. K., N., zastúpenej advokátom JUDr. A. O., N.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 38/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Bc. M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2012 doručená sťažnosť Bc. M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 38/2011 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:
„(...) 1. Sťažovateľka Bc. M. K. podala dňa 04. 08. 2010 prostredníctvom svojho
právneho zástupcu voči žalovanému P. P., žalobu o vypratanie nehnuteľností, v k. ú. T.,
vedenej na LV č. 5490, a to bytu č. 24 nachádzajúcom sa na 6. poschodí vo vchode č. 1
v bytovom dome súpisné číslo 2735.
2. Žaloba bola podaná 04. 08. 2010 na Okresnom súde Trenčín pod č. k.
14C/209/2010. V tejto právnej veci bol vydaný Rozkaz na plnenie dňa 09. 08. 2010, proti
ktorému bol dňa 23. 08. 2010 podaný zo strany žalovaného odpor. Okresný súd Trenčín
nariadil pojednávanie na deň 24. 11. 2010, kedy súd rozhodol o tom, že žalovaný je povinný
vypratať hore uvedenú nehnuteľnosť.
3. Dňa 13. 01. 2011 bolo na Okresný súd Trenčín podané odvolanie zo strany
žalovaného. Sťažovateľka adresovala dňa 02. 06. 2011 urgenciu na Krajský súd Trenčín,
v ktorej Krajský súd Trenčín požiadala o vykonanie ďalšieho úkonu vo veci. Dňa
30. 09. 2011 zaslala sťažovateľka žiadosť o rozhodnutie o odvolaní odporcu Krajskému
súdu Trenčín, a to z toho dôvodu, že sťažovateľka sa nemôže do svojho bytu dostať, nemôže
ho užívať a ani ho skontrolovať, v akom stave sa byt nachádza. Žiadosť s podobným
obsahom sťažovateľka zaslala na Krajský súd Trenčín dňa 12. 02. 2012, pretože do tohto
dňa nebolo vo veci rozhodnuté.
4. Dňa 20. 03. 2012 Krajský súd Trenčín rozhodol svojím uznesením č. 6Co/38/2011-
60 tak, že rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 4C/209/2010-35 zrušuje a vec vracia
na ďalšie konanie.
5. Následne dňa 13. 06. 2012 Okresný súd Trenčín uznesením č. 14C/209/2010-67
vylúčil na samostatné konanie návrh žalovaného na určenie neplatnosti dobrovoľnej
dražby, ktorej predmetom bola hore uvedená nehnuteľnosť.
6. Dňa 25. 10. 2011 podala sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia, návrh na vydanie platobného rozkazu, a to z toho
titulu, že žalovaný P. P. užíva byt vo vlastníctve sťažovateľky bez právneho dôvodu, a preto
je povinný uhradiť peňažnú náhradu za takéto bezdôvodného užívanie bytu sťažovateľky.
Sťažovateľka je vlastníčkou hore uvedeného bytu a žalovaný sa odmietol z neho vysťahovať,
sťažovateľka uhrádzala a stále i uhrádza za žalovaného náklady spojené s užívaním bytu.
Žiadala týmto návrhom, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy pozostávajúcej
z nákladov za užívanie bytu, a to vo forme nájmu, ktorú by bol nájomca povinný platiť
podľa nájomnej zmluvy. Dňa 13. 12. 2011 vydal Okresný súd Trenčín Platobný rozkaz
č. 14C/249/2011-26, ktorým žalovaného P. P. zaviazal na zaplatenie sumy 8 287,99 EUR,
trovy právneho zastúpenia tak, ako sťažovateľka žiadala. Dňa 16. 01. 2012 podal žalovaný
odpor, ku ktorému sa sťažovateľka vyjadrila dňa 13. 02. 2012.
7. Dňa 24. 09. 2012 Okresný súd Trenčín vydal uznesenie č. 14C/249/2011-45,
ktorým súd prerušil toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože bol podaný
návrh o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby zo strany P. P. v právnom postavení
žalobcu, ktorej predmetnom bol predaj hore uvedeného bytu, konanie vedené na Okresnom
súde Trenčín č. 14C/193/2012. (...)
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalovaný P. P. užíva hore uvedený byt
neoprávnene, sťažovateľka ho riadne kúpila a zaplatila zaň riadne kúpnu cenu. Žalovaný do
dnešného dňa neoprávnene užíva byt bez toho, aby platil zaň mesačné náklady spojené
s jeho užívaním a tieto platby uhrádza sťažovateľka bez toho, aby mala možnosť svoj byt
riadne užívať. (...)
Sťažovateľka chce upozorniť na postup Krajského súdu Trenčín, ktorý o odvolaní
P. P. nerozhodol viac ako jeden rok a svoje uznesenie vydal až po tom, ako sťažovateľka
adresovala na Krajský súd Trenčín tri urgencie a žiadosti.
Ja sťažovateľka, som mala záujem o kúpu predmetného bytu z toho dôvodu, aby som
vyriešila bytovú otázku svojej dcéry a zabezpečila jej dôstojné bývanie. Za byt som riadne
zaplatila a domnievala som sa, že sa moja dcéra bude môcť ihneď do neho nasťahovať.
Vlastnícke právo som nadobudla na začiatku roku 2010 a dnes, ku koncu roka 2012 moja
dcéra v tomto byte stále nebýva. Ba dokonca za tento byt musím uhrádzať mesačné úhrady
spojené s jeho užívaním, pretože som jeho vlastníčkou, ale užívať ho nemôžem a odporca
v ňom bezdôvodne zotrváva a neplatí zaň žiadne nájomné, na ktorom by sme sa dohodli.
Konanie Krajského súdu Trenčín považuje za zdĺhavé, neefektívne a nehospodárne.
Mám za to, že predmetná vec nebola natoľko zložitá aby Krajský súd Trenčín nemohol
rozhodnúť o odvolaní v podstatne kratšej lehote. Od podania návrhu na vypratanie
nehnuteľností uplynuli už viac 3 roky a v dohľadnej dobe sa nejaví žiadna možnosť o skoré
ukončenie predmetných konaní.
Od doby, kedy som ja sťažovateľka v súlade so zákonom nadobudla tento byt, som
nemala možnosť ho užívať a konanie odporcu je podľa môjho názoru účelové a zámerne sa
snaží čo najviac predĺžiť tento skutkový stav a oddialiť moju možnosť začať užívať môj byt,
prípadne úplne túto možnosť vylúčiť a moje práva spojené s vlastníctvom bytu úplne zmariť.
V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia som žiadala ja sťažovateľka, aby mi
odporca zaplatil sumu, ktorú by mi bol povinný zaplatiť ako nájomné počas doby, keby
neoprávnene užíva moje vlastníctvo, a to vo výške 8 287,99 EUR a tiež som žiadala zaplatiť
trovy, či už súdneho konania, alebo trovy právneho zastúpenia, ktoré mi vznikli v spojení
s účinným hájením môjho práva.
Ja sťažovateľka som toho názoru, že moje právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov vo svojej podstate priamo porušuje moje právo na súdnu ochranu.
(...)
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam žiadam preto, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky túto moju sťažnosť prijal, vyhovel jej a rozhodol, že Krajský súd Trenčín porušil
moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ďalej žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovení čl. 127
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznal mne ako sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie. Nakoľko moja právna neistota v uvedenej veci pretrváva už viac ako dva
roky a vzhľadom na povahu predmetných sporov, považujem za takéto primerané finančné
zadosťučinenie sumu vo výške 5.000 EUR, ktorú žiadam priznať. (...)
Po začatí konania navrhujem, aby Ústavný súd po zistení stavu veci vydal
rozhodnutie v ktorom určí, že Krajský súd Trenčín, porušil právo sťažovateľky
na prerokovanie jej veci sp. zn. 6Co/38/2011 bez zbytočných prieťahov, ktoré právo je
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Sťažovateľke Bc. M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000
EUR, ktoré jej je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.
Krajskému súdu Trenčín ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky na
účet jej právneho zástupcu(...), a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy výlučne
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom sp. zn. 6 Co 38/2011.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
1. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.
I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania
sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť dňom, keď sa sťažovateľka „dozvedela“ o zbytočných prieťahoch v napadnutom
konaní, teda o „inom zásahu“ krajského súdu, iba ktorého označila za účastníka tohto
konania. V napadnutom konaní, ako to sama sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla dňa
„20. 03. 2012 Krajský súd Trenčín rozhodol svojím uznesením č. 6Co/38/2011-60 tak, že
rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 4C/209/2010-35 zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie“, sa sťažovateľka o namietaných zbytočných prieťahoch mohla dozvedieť
najneskôr doručením uvedeného rozhodnutia, teda 3. apríla 2012. Pretože predmetná
sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (27. decembra 2012), keď už uplynula lehota
ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné
sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.
2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo na krajskom súde
skončené 22. marca 2012. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou
sťažnosťou až podaním z 18. decembra 2012, t. j. v čase, keď porušenie označeného
základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo
a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci
domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda
bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej
sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa
čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch a sudcoch“), t. j. v danom prípade podanie sťažnosti na zbytočné prieťahy
v napadnutom konaní predsedovi krajského súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17
ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj
po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok
ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako
aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je
kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala (podala iba
žiadosti, ktoré však neadresovala predsedovi krajského súdu) a ani netvrdí, že ju nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť
ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa
o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru,
že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa
§ 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky
priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2013