Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 213/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., P., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B.,

s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. P. B., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -454 zo 16.

januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. D. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013

doručená sťažnosť Ing. A. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -454 zo 16. januára 2013 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“).

Predmetom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na určenie vlastníckeho

práva odporcu v 1. rade (obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., P., neskôr K., s. r. o.)

k nehnuteľnostiam špecifikovaným v návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 23. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrh zamietol pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu. Krajský súd rozsudkom č. k. -454

zo 16. januára 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ zdôvodňuje podanie sťažnosti tým, že na okresnom súde podľa jeho

názoru konal a rozhodoval vylúčený sudca. Žalovaný v 2. rade mal totiž na pojednávaní

obviniť konajúceho sudcu zo zodpovednosti za smrť jeho manželky. Krajský súd uznesením

sp. zn. zo 7. februára 2012 však rozhodol, že konajúci sudca nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci, a preto vo veci ďalej konal a rozhodol. Sťažovateľ

v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že „verdikt súdu prvého stupňa je diametrálne

odlišný od prvého prvostupňového rozsudku, pretože zatiaľ čo v prvom prípade súd žalobe

vyhovel, v tomto druhom prípade súd žalobu zamietol. Mgr. M. K. v dôsledku svojej

zaujatosti rozhodol vo veci ako vylúčený sudca, čím boli porušené práva sťažovateľa podľa

článku 46 ods. 1 SR.“.

Nadväzne na to sťažovateľ poukazuje na obsah uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2013 a zdôrazňuje, že „ten istý súd (Krajský súd v Prešove) v

právnej veci toho istého účastníka (Ing. A. D.) rozhodol pri potenciálnej zaujatosti sudcu

Okresného súdu Prešov diametrálne odlišne. Krajský súd v Prešove vyslovil právny názor,

že zákon nespája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania veci iba so skutočne

preukázanou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto rozhodnutia je čo i len pochybnosť o

nezaujatosti... Napriek tomu, že tento právny názor súdu bol vyslovený v trestnej veci,

sťažovateľ sa domnieva, že ho možno aplikovať aj v danom prípade.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ hodnotí rozsudok krajského súdu ako rámcový,

stručný a arbitrárny. Krajský súd sa podľa jeho názoru nedostatočne vysporiadal

s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, dokonca niektorými námietkami sa vôbec

nezaoberal. Krajský súd mal rozhodnúť bez toho, aby bola sťažovateľovi daná možnosť

vyjadriť sa k predmetu konania vrátane predloženia dôkazov, čím došlo k odňatiu možnosti

sťažovateľa konať pred súdom. Postupom porušovateľa základného práva bola

sťažovateľovi znemožnená realizácia práv, ktoré mu priznáva

(ďalej len „OSP“) pre účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Rovnako

nepreskúmateľný má byť aj rozsudok okresného súdu, ktorého odôvodnenie zahŕňa

v podstate tri odseky na strane 4 rozsudku. Sťažovateľ ďalej vyjadruje presvedčenie, že

podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva bolo adekvátnym prostriedkom ochrany jeho

práva z dôvodu, že na tom mal naliehavý právny záujem a že konajúce súdy vo svojich

rozsudkoch uspokojivo nevysvetlili, akou žalobou o plnenie sa sťažovateľ mohol domáhať

svojho práva. Naliehavosť právneho záujmu na podaní určovacej žaloby pritom sťažovateľ

zdôvodňoval odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 5. apríla 2002. Rozhodnutie okresného súdu aj vzhľadom na uvedené

považuje sťažovateľ za prekvapivé a porušujúce právny princíp predvídateľnosti práva.

Okresný súd ani krajský súd sa však podľa názoru sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach

s uvedeným judikátom nevysporiadali a rovnako sa nevysporiadali ani s dôvodmi, pre ktoré

nevykonali všetky navrhnuté dôkazy, čo malo v konečnom dôsledku viesť k neúplnému

zisteniu skutkového stavu veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené „jeho garantované

právo v intenciách článku 46 ods. 1 SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Zároveň bolo

porušené právo sťažovateľa v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

riadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR

a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.:

-454 zo dňa 16. 01. 2013 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.: -454 zo dňa 16. 01. 2013 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 331,13 EUR na bankový účet advokáta sťažovateľa v lehote do 15 dní

od právoplatnosti nálezu.“

Súčasne sťažovateľ požiadal aj o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola

odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Ústavný súd pri skúmaní podmienok konania o podanej sťažnosti zistil, že sťažovateľ

21. marca 2013 podal na okresnom súde dovolanie namietajúc existenciu dovolacieho

dôvodu podľa , t. j. že sťažovateľovi ako účastníkovi konania mala byť

postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom a podľa § 237 písm. g)

, t. j. že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už

ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte

skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj

podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce

vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozsudku krajského súdu č. k. -454 zo 16. januára 2013

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013