Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 536/2012
PDF · 275.88 KB
No categories available
II. ÚS 536/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 21. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta
o prijatej sťažnosti Š. L., N., zastúpeného advokátom JUDr. R. L., K., vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 386/2011 a jeho rozsudkom z 29. mája 2012 takto
rozhodol:
Sťažnosti Š. L. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 536/2012-18 z 22. novembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Š. L., N. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 386/2011 a jeho
rozsudkom z 29. mája 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 55/08
Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 13. septembra 2011 rozhodol
o návrhu bývalej manželky sťažovateľa na zvýšenie výživného na ich tri maloleté deti
pochádzajúce z rozvedeného manželstva, a to tak, že zvýšil pôvodne určené dlžné výživné
(za obdobie od podania návrhu 1. mája 2008 do 31. apríla 2011, pozn.) z 23,30 € mesačne
na 50 € na každé z troch detí, takže za toto obdobie predstavovalo dlžné výživné na každé
z troch detí sumu 1 041,20 € (spolu dlžné výživné na všetky tri deti tak predstavovalo sumu
3 123,60 €, pozn.). Dlžné výživné okresný súd povolil sťažovateľovi splácať spolu
s bežným výživným v splátkach, pričom výšku splátky u každého dieťaťa určil na sumu
50 € (výška mesačnej splátky dlžného výživného na všetky tri deti tak činila 150 € mesačne,
pozn.). Okrem rozhodnutia o dlžnom výživnom okresný súd označeným rozsudkom
rozhodol aj o bežnom výživnom, ktoré mal sťažovateľ platiť periodicky mesačne počnúc od
1. mája 2011 do budúcna v sume 70 € na každé jedno z troch detí. Napokon okresný súd
označeným rozsudkom rozhodol aj o úprave styku sťažovateľa s maloletými.
Na základe odvolania sa sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu
(matka maloletých odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodala, pozn.) krajský súd
napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 CoP 386/2011 z 29. mája 2012 zmenil rozsudok
okresného súdu vo výroku o dlžnom výživnom a tiež vo výroku o bežnom výživnom.
Krajský súd v súvislosti s dlžným výživným zmenil rozhodnutie okresného súdu, nielen čo
sa týka lehoty, za ktorú sa dlžné výživné malo určiť, ale aj sumy tohto dlžného výživného,
a to tak, že krajský súd priznal na rozdiel od okresného súdu dlžné výživné za obdobie od
14. apríla 2008 do 22. októbra 2008 v sume 150 € na každé jedno z troch detí osve. Súčasne
krajský súd určil bežné výživné, a to počnúc už od 23. októbra 2008 do budúcna v sume
100 € mesačne na každé jedno z troch detí. Vzhľadom na uvedené krajský súd rozhodol,
že dlžné výživné za obdobie od 14. apríla 2008 do 13. septembra 2011, ktoré na jedno dieťa
predstavovalo sumu 3 435,57 €, t. j. na tri deti spolu toto dlžné výživné predstavovalo sumu
10 306,71 €, má sťažovateľ zaplatiť jednorazovo do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.
Okrem toho krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o úprave styku
sťažovateľa s maloletými a vo výroku o trovách konania a v tomto zrušujúcom rozsahu
krajský súd vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu. Rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 21. júna 2012 a vykonateľnosť vo výroku o určení súm dlžného
výživného a bežného výživného (výrok č. I rozsudku, pozn.) nadobudol 17. júla 2012
a vo výroku o určení úhrnnej sumy dlžného výživného a jeho splatnosti (výrok
č. II rozsudku, pozn.) nadobudol vykonateľnosť 20. septembra 2012.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta zmätočnosť
a nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 CoP 386/2011 z 29. mája 2012, a to
v tom, že krajský súd sa bez ďalšieho stotožnil so závermi okresného súdu o dostatočnom
zistení skutkového stavu týkajúceho sa príjmov oboch účastníkov konania (rodičov
maloletých, pozn.), ktoré bolo podstatné pre rozhodnutie o určenej výške výživného,
a zároveň aj v arbitrárnom odôvodnení tohto rozsudku krajského súdu v súvislosti
s uložením mu povinnosti zaplatiť dlžné výživné jednorazovo, a nie v splátkach. Podľa
sťažovateľa krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu týkajúce sa nedostatočného
dokazovania, pretože sa nevysporiadal s viacerými skutkovými okolnosťami, napr.
s výrazným nepomerom medzi matkou maloletých tvrdenými príjmami na jednej strane a jej
výdavkami na strane druhej, ktoré mali podstatne presahovať matkou maloletých
proklamované jej všetky skutočné príjmy, a to najmä s ohľadom na jej konštatovanie, že
ako konateľka a spoločníčka obchodnej spoločnosti nemala žiadny príjem. Krajský súd
rovnako ako pred ním ani okresný súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal napr. ani
so skutočnosťou, že matka maloletých mala podľa sťažovateľa predať ich niekdajší
spoločný byt, z predaja ktorého si mala ponechať všetok príjem, a s maloletými má bývať
v podnájme, nevysporiadal sa ani s tým, že pri zisťovaní príjmu sťažovateľa boli do tohto
príjmu zarátané aj nenárokovateľné, a teda aj pohyblivé zložky platu (napr. diéty, pozn.)
a pod. Pokiaľ ide o tú časť rozhodnutia krajského súdu, ktorou bola sťažovateľovi uložená
povinnosť jednorazovo zaplatiť dlžné výživné v sume 10 306,71 €, a to aj napriek zisteniu,
že sťažovateľ nemá tieto finančné prostriedky k dispozícii, sťažovateľ okrem arbitrárnosti
rozsudku v tejto časti konštatuje aj jeho „likvidačný“ charakter voči jeho osobe.
V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Zákon hovorí o RODIČOVI, ktorým v tomto prípade nepochybne je aj matka mal.
deti, KTORÁ súdu NEPREDLOŽILA ŽIADEN doklad o jej príjme za rok 2011, pretože ju
súd na to ani nevyzval. A toto považujeme za ďalšie pochybenie súdu a preukázanie toho, že
súd nedostatočne zistil skutkový stav. Nevieme, či obchodná spoločnosť O. s. r. o. (t. j.
spoločnosť v ktorej bola matka maloletých konateľkou s spoločníčkou, pozn.) je alebo nie je
platcom DPH a tak isto nevieme, či je alebo nie je platcom DPH mesačným, kvartálnym, či
ročným, z čoho by potom vyplývali odlišné povinnosti podávania daňových priznaní. Ani
toto súd nezisťoval. ...
Priznané výživné spolu z dlžným výživným považuje otec mal. detí za v rozpore z § 75
ods. 2 Zákona o rodine, pretože BEZ reálnych a aktuálnych dôkazov jednak o súčasnom
zdravotnom stave matky mal. detí ako aj jej skutočných príjmových pomeroch, súd vydal
svoje rozhodnutie predčasne a v konečnom dôsledku proti mal. deťom, teda v rozpore s ich
záujmami. ...
Krajský súd v Košiciach však v predmetnej veci nenariadil pojednávanie, ale konal
a rozhodol bez pojednávania, na ktorom dňa 29. 05. 2012 vydal rozsudok pod sp. zn.
8 CoP/386/2011, čím podľa nášho názoru výrazne zasiahol do práva na spravodlivý proces,
s poukazom na „tvrdý a podľa názoru sťažovateľa až likvidačný obsah rozsudku“, kde bolo
sťažovateľovi doslova odopreté právo zaplatiť dlžné výživné v splátkach a súd toto svoje
rozhodnutie o vyjadrenie na strane 8 rozsudku, kde sa konštatuje, že odvolací súd uložil
otcovi zaplatiť dlžné výživné do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože vzhľadom
k pomerom otca, výške dlhu a charakteru predmetu konania, ktorým je určenie výživného
pre maloleté dieťa BY NEBOLO SPRAVODLIVÉ priznať výhodu splátok /viď prílohy/.
Sťažovateľ považuje výroky napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach
8 CoP/386/2011 vzhľadom na ich obsah aj za nevykonateľné, neurčité a zmätočné.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť , že jeho ex-manželka previedla svoj obchodný
podiel v spoločnosti O. s. r. o. a od 03. 11. 2011 už nie ani spoločníkom a ani konateľom
uvedenej spoločnosti. Pýtame sa prečo? Kde je daňové priznanie uvedenej spoločnosti za
rok 2011, ktoré si mal a mohol súd vyžiadať? Aj keď dokazovanie nebolo vykonané
dôsledne a dostatočne, tak súd rozhodol, aj keď nemal v spise všetky dôkazy potrebné na
rozhodnutie.»
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Š. L..., N. upravené v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní pod sp.
zn. 8 Cop/386/2011, porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, pod sp. zn. 8 Cop/386/2011-245 zo dňa
29. 05. 2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konala
a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl. 47,
ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľovi Š. L...., N., sa priznáva finančné zadosťučinenie 5 000 Eur..., ktoré
je Krajský súd v Košiciach povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (nálezu).
5. Sťažovateľovi Š. L...., N. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia
262,06 Eur..., ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach zaplatiť na účet advokáta JUDr. R.
L. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV 830/2012 z 21. januára 2013
a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom
z 25. februára 2013.
2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú
správnosť, ani ich zákonnosť. ...
S dôvodmi odvolania otca (sťažovateľa) sa vyporiadal Krajský súd v Košiciach ako
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Reagoval na všetky podstatné otázky
a námietky sťažovateľa, podrobne sa venoval skúmaniu príjmov rodičov; zrozumiteľne
uviedol ako ich vyhodnotil a na základe akých právnych úvah dospel k svojmu
rozhodnutiu. ...
Závery odvolacieho súdu nie sú v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. 12. 2007 sp. zn. I. ÚS 265/2007, ktorý v kontexte posudzovania
akceptovateľnosti zohľadňovania tzv. diét do príjmu povinného rodiča uviedol, že
všeobecný súd pri určení (t. j. analogicky aj pri zvýšení výživného) bude postupovať
správne, ak prihliadne na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, t. j.
sťažovateľa v širšom kontexte, nie len cez prizmu jeho zárobku. ...
Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa príjmov matky maloletých
detí poukazoval na nedostatok skúmania dôvodov, pre ktoré matka previedla svoj podiel
v spoločnosti O. s. r. o. a vzdania sa funkcie konateľky, z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu nevyplýva, že by vo svojom odvolaní, resp. v priebehu odvolacieho
konania namietal uvedenú skutočnosť a domáhal sa doplnenia dokazovania o zisťovanie
dôvodov, pre ktoré matka previedla svoj podiel v uvedenej obchodnej spoločnosti a vzdala
sa funkcie konateľky.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd skutočne (ako to
namietal sťažovateľ) nedoplnil dokazovanie o daňové priznanie matky za rok 2011, resp.
o peňažný denník, avšak zároveň z neho vyplýva, že dostatočne vysvetlil, že pomery matky
by neodôvodňovali zvýšenie výživného v nižšom, rozsahu, aj keby sa zistilo, že v roku 2011
vykázala zisk, keďže jej podiel na výživnom je porovnateľný s podielom otca, keď výživné
150 eur, resp. 100 eur mesačne, ktoré predstavuje výživné na jeden deň 5 eur, resp. len
3,33 eura, zohľadňuje iba základnú mieru nevyhnutných potrieb maloletých detí, ktoré sú
vo veku intenzívneho fyzického rastu a je nepochybné, že práve matka dopĺňa zdroj ich
výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre ich všestranný rozvoj zo svojho príjmu
a formou osobnej starostlivosti.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa splatnosti dlhu na výživnom je
potrebné zdôrazniť, že odvolací súd tento výrok, t. j. výrok o splatnosti dlhu na výživnom
v deväťdesiatdňovej lehote neodôvodnil len tým, že vzhľadom na pomery otca, výšku dlhu
na výživnom a charakter predmetu konania, ktorým je zvýšenie výživného pre maloleté deti,
nebolo spravodlivé priznať sťažovateľovi výhodu splátok, ale podrobne sa venoval
schopnostiam a možnostiam sťažovateľa a na tom základe ustálil, že nedisponuje úsporami
vo výške dlhu na výživnom a predĺžil mu z tohto dôvodu zákonom určenú trojdňovú lehotu
na splnenie povinnosti na deväťdesiat dní, (aby pre neho zaplatenie dlhu nebolo likvidačné
a aby nebol v trojdňovej zákonnej lehote tlačený k uzavretiu nevýhodnej pôžičky s vysokými
úrokmi, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť jeho schopnosť prispievať na výživu maloletých
deti v stanovenom rozsahu). Z odôvodnenia rozhodnutia tiež vyplýva, že pri určovaní
spôsobu zaplatenia dlhu na výživnom zohľadnil aj skutočnosť, že matka nebola pri
uspokojovaní potrieb detí zvýhodnená splátkami, ale musela tieto potreby uspokojovať
postupne tak, ako vznikali. Zdôraznil, že sťažovateľ mohol zvýšenie výživného svojej
vyživovacej povinnosti očakávať už štyri roky (od podania návrhu na zvýšenie výživného
v roku 2008) a pripraviť sa na zaplatenie eventuálneho dlhu na výživnom odkladaním časti
príjmu. Akceptovateľným spôsobom navyše vyslovil, že sa mu javí byť účelné, aby dlžné
výživné bolo zaplatené naraz, lebo to umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov
v prospech maloletých detí.
Z týchto dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.
Netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu
uviedol:
«Neprekvapuje nás vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach č. 1SprV/830/2012 zo dňa
21. 01. 2013, kde akýsi pseudo faktor uzavretia nevýhodnej pôžičky s vysokými úrokmi, mal
byť dôvodom na poskytnutie lehoty 90 dní zo strany súdu na zaplatenie dlžného výživného
10.306,71 Eur, bez náležitého vykonania dokazovania v predmetnej veci a bez vypočutia
sťažovateľa, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom.
Tu len poukazujeme, že v poslednom čase sa „rozmohli“ rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach, kde už aj v odôvodneniach rozhodnutí, pri rozhodovaní o žiadostiach
o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov bolo uvedené, že neboli dôvody na
oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože nebolo preukázané, aby žiadatelia nemali
možnosť uhradiť súdny poplatok, cestou úveru.
S poukazom na vyššie uvedené, ako aj stanovisko Krajského súdu v Košiciach... preto
sťažovateľ trvá na tom, aby sa vo veci neupustilo od ústneho pojednávania o prijatom
návrhu.»
3. Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa, že sťažovateľ trvá na
ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie na 14. máj 2013, na
ktorom sa zúčastnil len sťažovateľ a jeho právny zástupca. Predseda krajského súdu sa
z účasti na ústnom pojednávaní ospravedlnil listom č. 1SprV/830/2012 z 9. apríla 2013.
Právny zástupca sťažovateľa na ústnom pojednávaní uviedol: „Jedinou novou
skutočnosťou vlastne je, že prebieha exekučné konanie na Okresnom súde v Rožňave, ktoré
bolo prerušené do skončenia konania na ústavnom súde o sťažnosti sťažovateľa. Čo sa týka
meritu veci, trvám na tom, čo bolo uvedené.“ Sťažovateľ na ústnom pojednávaní uviedol, že
trvá „na všetkom, čo odznelo“.
Ústavný súd odročil pojednávanie na 21. máj 2013 na účely vyhlásenia rozhodnutia.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom
krajského súdu č. k. 8 CoP 386/2011-245 z 29. mája 2012 došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľa zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie
ktorých vidí sťažovateľ v tom, že označené rozhodnutie krajského súdu je svojvoľné
a nemajúce základ vo vykonanom dokazovaní, a tiež v tom, že predmetné rozhodnutie je
podľa sťažovateľa arbitrárne v časti odôvodnenia týkajúcej sa jemu uloženej povinnosti
jednorazovo zaplatiť dlžné výživné.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 P 55/2008-209
z 13. septembra 2011 v záverečnom súhrne odôvodnil takto:
„... podľa názoru otca mal. detí konanie má inú vadu, ktorá môže mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. /s poukazom na § 221
ods. 1, písm. f) nedoručením zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. 09. 2011 ešte pred
doručením a vyhotovením rozsudku sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom – podať návrh na doplnenie zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. 09.
2011/, konajúci súd neúplne zistil skutkový stav veci § 205 ods. 2, písm. c) O. s. p., ďalej
máme za to, že nevypočutím znalkyne nemal aj s poukazom na vyššie uvedené ďalšie
skutočnosti konajúci súd dostatočne preukázaný ani skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2,
písm. e) O. s. p., ďalej súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam § 205 ods. 2, psím. d), tak isto neboli dostatočne
preukázané príjmové a majetkové pomery matky mal. detí ani jej výdavky, aj s ohľadom na
podnikanie matky mal. detí, vo výroku rozsudku súdu chýbajú priezviská mal. detí a sú tam
len ich krstné mená... a dátumy narodenia, teda výroky rozsudku sú preto neúplné
a nevykonateľné...“
Krajský súdu o opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 8 CoP 386/2011-245 z 29. mája 2012,
z odôvodnenia ktorého vyplýva:
„Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj
s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a dospel k záveru, že
je ho potrebné v časti zmeniť podľa § 220 O. s. p. a v časti zrušiť podľa § 221 ods. 1
písm. h/ O. s. p. ...
Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie
výživného možné len na návrh.
Zmenou pomerov v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa rozumie výrazná zmena
tých okolností na jednej alebo druhej strane, t. j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli
podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu
trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých
vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Preto v konaní o zvýšenie výživného je
potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie
o výživnom s pomermi v čase rozhodovania o návrhu na zmenu výživného. Aj pri
rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce
pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a ust. § 75 ods. 1
Zákona o rodine, z ktorých okrem iného vyplýva, že pri rozhodovaní o rozsahu výživného je
potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb
dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby,
ako je šatstvo, bielizeň, obuv, nájomné za byt a tiež potreby súvisiace s rozširovaním
a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov a potrieb, prípravou na budúce
povolanie kultúrne, športové a rekreačné potreby, ako aj potreby súvisiace so zdravotným
stavom, t. j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka
v spoločnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa
a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné
zabezpečovať dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov.
Zo zásady úmernosti životnej úrovne dieťaťa a jeho rodičov vyplýva aj to, že výživné môže
byť určené v zodpovedajúcej miere aj na zvýšené potreby dieťaťa, vyplývajúce z tejto
úmernosti a to pre súčasnú dobu, ako aj pre budúcnosť. Dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni svojich rodičov a pokiaľ životná situácia rodiča predstavuje vyšší životný
štandard, možno spravodlivo očakávať, že rovnaký štandard umožní svojmu dieťaťu a to
formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má
mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Z vyššie citovaných
zákonných ustanovení nepochybne tiež vyplýva, že okrem odôvodnených potrieb oprávnenej
osoby sú rozhodujúce predovšetkým reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého
z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami
objektívneho charakteru, najmä pracovnými príležitosťami primeranými vlastnostiam
rodičov. ...
Odvolací súd preskúmaním všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa
výživného pre mal. deti dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový
stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, ale nesprávne
rozhodol, ak zvýšil výživné až od 1. 5. 2008 a ak určil jeho rozsah na 50 eur, resp. 70 eur,
preto podľa § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok tak, že zvýšil výživné od otca pre
každé z mal. detí už od 14. 4. 2008 kedy sa otec trvalo zamestnal na 150 eur mesačne do
22. 10. 2008, keď si zabezpečil vlastné bývanie a na 100 eur mesačne od 23. 10. 2008 do
budúcna, ktoré je vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a z nich vyplývajúce
zásady primeranejšie reálnym príjmovým a majetkovým pomerom otca, ktorý nemá inú
vyživovaciu povinnosť a odôvodneným potrebám mal. detí, ktoré sú v súčasnosti žiačkami
prvého stupňa základnej školy. Pokiaľ ide o počiatok zvýšenej vyživovacej povinnosti otca
odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že ku kvalifikovanej
zmene pomerov otca došlo až 1. 5. 2008, pretože tento dátum sa v spise neviaže na žiadnu
relevantnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala zmenu predchádzajúcej úpravy výživného.
K tejto došlo už 14. 4. 2008, kedy sa otec zamestnal a začal poberať stabilný príjem, pretože
v čase predchádzajúcej súdnej úpravy výživného súd vychádzal zo zistenia, že otec nie je
zamestnaný. Pokiaľ ide o rozsah výživného, z vykonaného dokazovania vyplýva, že otec
pracoval od 14. 4. 2008 do 22. 10. 2008 s čistým priemerným mesačným príjmom
342,30 eur (č. l. 10 a 81) s tým, že mu za toto obdobie boli ako vodičovi medzinárodnej
kamiónovej dopravy vyplatené aj náhrady v priemere približne 1.100 eur mesačne. Matka
v tom čase poberala invalidný dôchodok rozsahu 266,50 eur a príspevky a mal. deti
navštevovali materskú školu. Zo zmluvy o poskytnutí euroflexihypotéky vyplýva, že otec si
23. 10. 2008 vzal na kúpu rodinného domu úver 42.535 eur, ktorý sa zaviazal splácať po
286 eur mesačne. Odvolací súd dôsledne posúdil takto zistené pomery účastníkov s ich
pomermi v čase predchádzajúcej úpravy výživného a dospel k záveru, že bolo v možnostiach
a schopnostiach otca prispievať do 22. 10. 2008 zo svojho príjmu 1.400 € mesačne na
výživu mal. detí o 100 € mesačne viac, ako určil súd prvého stupňa, t. j. 150 eur mesačne,
pretože v tom čase nemal také výdavky na bývanie ako po 23. 10. 2008 a zároveň
poznamenáva, že aj keď sú jeho diéty zo zákona určené na pokrytie jeho zvýšených
výdavkov počas výkonu práce v zahraničí, na druhej strane rozhodne pozitívne ovplyvňujú
jeho bežné životné podmienky, minimálne jeho náklady na stravovanie a ubytovanie. Je
notoricky známou skutočnosťou, že práve diéty sú hlavným stimulom pre vykonávanie práce
vodiča diaľkovej kamiónovej dopravy, pretože z týchto finančných prostriedkov je možné
ušetriť a úspory následne zlepšujú majetkové pomery povinného rodiča a aj jeho životnú
úroveň, na ktorej majú právo podieľať sa aj mal. deti najmä vtedy, ak je ich matka
zdravotne hendikepovaná a odkázaná na invalidný dôchodok a rôzne príspevky. Pokiaľ ide
o rozsah výživného po 23. 10. 2008 odvolací súd dospel k presvedčeniu, že aj keď otcovi
pribudli záväzky voči banke na splácanie úveru, ktorý si zobral na kúpu rodinného domu za
účelom riešenia svojej bytovej otázky a aj na poplatky súvisiace s jeho užívaním, stále je v
jeho možnostiach prispievať na mal. deti viac ako 50, resp. 70 eur mesačne zohľadňujúc
znenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom
považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v
ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa
tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a
svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Odvolací
súd neakceptoval výdavky otca na zahraničných cestách a za užívanie domu v rozsahu, v
akom ich vyčíslil v priebehu konania, pretože sú značne nadhodnotené aj na zahraničné
pomery a nezohľadňujú, že je väčšinu času počas mesiaca v zahraničí a nečerpá toľko
energií, aby odôvodňovali zálohové platby až v rozsahu 150 eur mesačne. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnené potreby troch mal. detí v rovnakom veku sú
rozhodne vyššie ako už stabilizované pomery ich rodičov, preto ak otec podľa vlastného
vyjadrenia minie len na svoju stravu v zahraničí 50 eur denne, je potrebné, aby si uvedomil,
že výživné 100 eur mesačne, resp. 150 eur mesačne pre každú z maloletých slúži nielen na
zabezpečovanie ich stravy na celý mesiac, ale aj šatstva, bielizne, obuvi, nájomného za byt
a tiež potrieb súvisiacich s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho
záujmov a potrieb, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby,
ako aj potreby súvisiace so zdravotným stavom. Pokiaľ otec spochybňoval, že jediným
príjmom, matky je invalidný dôchodok a sociálne príspevky odvolací súd uvádza, že v
posudzovanej veci bolo preukázané, že spoločnosť, kde je matka konateľkou a spoločníčkou
nevykázala v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach zisk. Skutočnosť, že matka splatila
svoj vklad v rozsahu 6.638,78 eur a že spoločnosť rozšírila predmet svojho podnikania
nemá vplyv na rozsah vyživovacej povinnosti otca voči mal. deťom, pretože podiel matky na
výživnom je už za tohto stavu dôkaznej situácie porovnateľný s podielom otca, nakoľko
výživné 150 eur, resp. 100 eur mesačne, ktoré predstavuje výživné na jeden deň 5 €, resp.
3,33 € zohľadňuje len základnú mieru nevyhnutných potrieb mal. detí, ktoré sú vo veku
intenzívneho fyzického rastu a je nepochybné, že práve matka dopĺňa zdroj výživy mal. detí
na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre ich všestranný rozvoj. Odvolací súd nezistil potrebu
doplnenia dokazovania ohľadne toho, ako sa matka stará o mal. deti a aký je jej zdravotný
stav, pretože v priebehu konania bolo jednoznačne viacerými dôkazmi preukázané, že v jej
starostlivosti neboli zistené nedostatky a aj naďalej spĺňa podmienky pre poberanie
invalidného dôchodku. Pokiaľ otec namieta., že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože nemal možnosť namietať znenie zápisnice, z obsahu predloženého spisu vyplýva, že
zápisnica o pojednávaní pred súdom prvého stupňa sa vyhotovovala formou hlasitého
diktovania do elektromagnetického záznamu (č. l. 207). Zo spisu jednoznačne vyplýva, že
otec na záver pojednávania nepožiadal o reprodukciu vyhotoveného záznamu. Obsah spisu
nasvedčuje tomu, že súd vytvoril prítomným účastníkom konania možnosť preveriť pri
hlasitom prehrávaní vyhotoveného zvukového záznamu jeho správnosť a otec túto možnosť
nevyužil. To malo dopad aj na jeho možnosť už na pojednávaní namietať nesprávnosť
zvukového záznamu a domáhať sa opravy zápisnice o pojednávaní. Otec v odvolaní
nenamieta, že by jeho právnemu zástupcovi nebolo na pojednávaní umožnené vyjadrovať sa
k veci alebo k priebehu konania alebo k niektorému z vykonaných dôkazov. V tomto smere
netvrdí, že by procesný postup súdu bol nesprávny. Uvádza len, že nemal možnosť namietať
znenie zápisnice, pretože mu bola doručená až s rozsudkom. Podľa ustálenej súdnej praxe
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 26/06) aj keby predmetná zápisnica pravdivo
nezachytávala skutočný (procesné bezvadný) priebeh pojednávania pred konajúcim súdom,
nezakladala by táto skutočnosť sama osebe vadu konania podľa § 221 ods. písm. f) O. s. p.,
pretože nesprávnosťou, nepresnosťou alebo neúplnosťou zaznamenania procesné správneho
postupu súdu sa neodníma účastníkovi možnosť konať v zmysle uvedeného ustanovenia.
Skutočnosť, že pri vyhlásení rozsudku nebol prítomný kolízny opatrovník nie je dôvodom na
zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože bol riadne predvolaný a nepožiadal o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil počiatok
a rozsah vyživovacej povinnosti otca, bolo potrebné rozhodnúť o dlžnom výživnom, ktoré
za obdobie od 14. 4. 2008 do 13. 9. 2011 predstavuje pre každú z maloletých 3.435,57 €
(150 - 23,30 €/ 30 dní krát 16 dní mesiaca apríl 2008 plus 150 € - 23,30 x 6 mesiacov od
mája 2008 do októbra 2008 plus 100 € - 23,30 € x 34 mesiacov od novembra 2008 do
augusta 2011). Odvolací súd uložil otcovi zaplatiť takto vyčíslené dlžné výživné do 90 dní
od právoplatnosti rozsudku, pretože vzhľadom k pomerom otca, výške dlhu a charakteru
predmetu konania, ktorým je určenie výživného pre maloleté dieťa by nebolo spravodlivé
priznať výhodu splátok tak, ako to spravil súd prvého stupňa aj preto, že ide o výnimku
zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do 3 dní. Zvýšenie svojej
vyživovacej povinnosti mohol otec očakávať od začatia konania o zvýšenie výživného (už
4 roky) a pripraviť sa na zaplatenie eventuálneho dlhu na výživnom odkladaním časti z jeho
príjmu. Odvolací súd pri rozhodovaní o spôsobe zaplatenia dlhu na výživnom prihliadol aj
na tú skutočnosť, že matka pri uspokojovaní potrieb detí nebola zvýhodnená splátkami, ale
musela tieto potreby uspokojovať postupne tak, ako vznikali a javí sa byť účelné, aby dlžné
výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov
v prospech mal. detí. Pretože pomery otca nenasvedčujú, že by aktuálne disponoval
úsporami vo výške dlhu na výživnom dosahujúcom celkovo 10.306,71 eur, odvolací súd
predĺžil lehotu splatnosti dlhu na výživnom na 90 dní, aby nebol v 3 dňovej zákonnej lehote
tlačený k uzavretiu nevýhodnej pôžičky s vysokými úrokmi, ktoré by mohli negatívne
ovplyvniť jeho schopnosť prispievať na výživu jeho detí v stanovenom rozsahu. Z uvedených
dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok podľa § 220 O. s. p.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd jasne uviedol,
prečo rozsudok okresného súdu v časti zmenil a v časti zrušil. Krajský súd reagoval na
odvolacie dôvody predostreté sťažovateľom a svoje závery náležite odôvodnil, opierajúc sa
o konkrétne ustanovenia príslušných právnych noriem [zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“)] a judikatúru všeobecných súdov.
Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podľa ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu určitý a zrozumiteľný
a zároveň dostatočným spôsobom zaujíma stanovisko k podstate námietok uvedených
v sťažovateľovom odvolaní. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského
súdu zistil, že tento sa ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou
sťažovateľa. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto
rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou ustanovenými princípmi súdneho
rozhodovania. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),
pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.
Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu alebo postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
Rovnako ústavný súd nevyhovel ani tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 386/2011 a jeho rozsudkom z 29. mája
2012.
Rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) mala byť podľa názoru
sťažovateľa porušená tým, že vo vzťahu k osobe matky maloletých detí nebolo dokazovanie
vykonané dôsledne. Aj touto otázkou sa však krajský súd zaoberal a ústavne konformným
spôsobom sa s ňou vysporiadal. Oboznámil, prečo vykonané dokazovanie považoval za
dostatočné, a ako reakciu na sťažovateľove námietky uviedol dôvody, prečo považoval
podiel matky na výživnom za porovnateľný s podielom sťažovateľa a takisto prečo
nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k starostlivosti matky o maloleté
deti a k jej zdravotnému stavu (pozri citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia).
Z tohto hľadiska teda nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť
účastníkov v konaní pred krajským súdom. To, že odvolací súd nepovažoval za potrebné
vykonať ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, resp. že nevykonal dôkazy z vlastnej
iniciatívy, samo osebe bez ďalšieho nepredstavuje zvýhodnenie jedného účastníka konania
pred druhým, a preto nemožno ihneď s takýmto postupom všeobecného súdu spájať zásah
do základného práva účastníka na rovnosť v konaní, a to zvlášť za situácie, keď všeobecný
súd uvedie dôvody nedoplnenia dokazovania.
Ústavný súd nezistil ani porušenie základného práva na právnu pomoc v konaní pred
všeobecným súdom (čl. 47 ods. 2 ústavy). Text sťažnosti ani jej prílohy nijako nenaznačujú,
že by označené základné právo sťažovateľa mohlo byť zo strany krajského súdu akokoľvek
dotknuté. Sťažovateľ bol právne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý
predstavoval záruku adekvátnej právnej pomoci, a zo žiadnej argumentácie sťažovateľa
nevyplýva, že táto bola vplyvom postupu krajského súdu akýmkoľvek spôsobom narušená.
Ústavný súd nezistil ani zásah krajského súdu do základných práv sťažovateľa
zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy. Hoci sťažovateľ presne a určito nekonkretizoval,
porušenia ktorého zo základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy sa mal krajský súd
dopustiť, z odôvodnenia sťažnosti možno dedukovať, že ide o námietku porušenia práva na
verejné prerokovanie veci za prítomnosti sťažovateľa a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Krajský súd nekonal v rozpore so zákonnými ustanoveniami, keď o odvolaní
sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Pretože krajský súd nezistil dôvody, pre ktoré by musel nariadiť pojednávanie
v odvolacom konaní, riadil sa ustanovením § 214 ods. 2 OSP a rozhodol bez nariadenia
pojednávania v spojení s § 156 ods. 3 OSP, podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd
rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Oznámenie, resp. prípadné neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku
sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenamietal. V nadväznosti na tieto
okolnosti nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
v jeho prítomnosti, a to vzhľadom na dodržanie zákonnosti postupu a rozhodnutia krajského
súdu vyžadovaného príslušnou procesno-právnou normou – Občianskym súdnym
poriadkom. Pokiaľ ide o možnosť vyjadrenia sa sťažovateľa k vykonávaným dôkazom, je
potrebné zdôrazniť, že krajský súd dokazovanie nevykonával (je to aj jedna z podmienok,
ktorá musí byť splnená, aby odvolací súd mohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania
o odvolaní), preto sa sťažovateľ v tejto súvislosti v odvolacom konaní nemal ani k čomu
vyjadrovať. Ústavný súd teda ani tejto časti sťažnosti nemohol vyhovieť a vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na všetky dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2013