Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 536/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 21. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta

o prijatej sťažnosti Š. L., N., zastúpeného advokátom JUDr. R. L., K., vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v , a 3 a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. mája 2012 takto

rozhodol:

Sťažnosti Š. L. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-18 z 22. novembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie sťažnosť Š. L., N. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3

a (ďalej len „“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 13. septembra 2011 rozhodol

o návrhu bývalej manželky sťažovateľa na zvýšenie výživného na ich tri maloleté deti

pochádzajúce z rozvedeného manželstva, a to tak, že zvýšil pôvodne určené dlžné výživné

(za obdobie od podania návrhu 1. mája 2008 do 31. apríla 2011, pozn.) z 23,30 € mesačne

na 50 € na každé z troch detí, takže za toto obdobie predstavovalo dlžné výživné na každé

z troch detí sumu 1 041,20 € (spolu dlžné výživné na všetky tri deti tak predstavovalo sumu

3 123,60 €, pozn.). Dlžné výživné okresný súd povolil sťažovateľovi splácať spolu

s bežným výživným v splátkach, pričom výšku splátky u každého dieťaťa určil na sumu

50 € (výška mesačnej splátky dlžného výživného na všetky tri deti tak činila 150 € mesačne,

pozn.). Okrem rozhodnutia o dlžnom výživnom okresný súd označeným rozsudkom

rozhodol aj o bežnom výživnom, ktoré mal sťažovateľ platiť periodicky mesačne počnúc od

1. mája 2011 do budúcna v sume 70 € na každé jedno z troch detí. Napokon okresný súd

označeným rozsudkom rozhodol aj o úprave styku sťažovateľa s maloletými.

Na základe odvolania sa sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu

(matka maloletých odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodala, pozn.) krajský súd

napadnutým rozsudkom sp. zn. z 29. mája 2012 zmenil rozsudok

okresného súdu vo výroku o dlžnom výživnom a tiež vo výroku o bežnom výživnom.

Krajský súd v súvislosti s dlžným výživným zmenil rozhodnutie okresného súdu, nielen čo

sa týka lehoty, za ktorú sa dlžné výživné malo určiť, ale aj sumy tohto dlžného výživného,

a to tak, že krajský súd priznal na rozdiel od okresného súdu dlžné výživné za obdobie od

14. apríla 2008 do 22. októbra 2008 v sume 150 € na každé jedno z troch detí osve. Súčasne

krajský súd určil bežné výživné, a to počnúc už od 23. októbra 2008 do budúcna v sume

100 € mesačne na každé jedno z troch detí. Vzhľadom na uvedené krajský súd rozhodol,

že dlžné výživné za obdobie od 14. apríla 2008 do 13. septembra 2011, ktoré na jedno dieťa

predstavovalo sumu 3 435,57 €, t. j. na tri deti spolu toto dlžné výživné predstavovalo sumu

10 306,71 €, má sťažovateľ zaplatiť jednorazovo do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.

Okrem toho krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o úprave styku

sťažovateľa s maloletými a vo výroku o trovách konania a v tomto zrušujúcom rozsahu

krajský súd vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu. Rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť 21. júna 2012 a vykonateľnosť vo výroku o určení súm dlžného

výživného a bežného výživného (výrok č. I rozsudku, pozn.) nadobudol 17. júla 2012

a vo výroku o určení úhrnnej sumy dlžného výživného a jeho splatnosti (výrok

č. II rozsudku, pozn.) nadobudol vykonateľnosť 20. septembra 2012.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta zmätočnosť

a nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2012, a to

v tom, že krajský súd sa bez ďalšieho stotožnil so závermi okresného súdu o dostatočnom

zistení skutkového stavu týkajúceho sa príjmov oboch účastníkov konania (rodičov

maloletých, pozn.), ktoré bolo podstatné pre rozhodnutie o určenej výške výživného,

a zároveň aj v arbitrárnom odôvodnení tohto rozsudku krajského súdu v súvislosti

s uložením mu povinnosti zaplatiť dlžné výživné jednorazovo, a nie v splátkach. Podľa

sťažovateľa krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu týkajúce sa nedostatočného

dokazovania, pretože sa nevysporiadal s viacerými skutkovými okolnosťami, napr.

s výrazným nepomerom medzi matkou maloletých tvrdenými príjmami na jednej strane a jej

výdavkami na strane druhej, ktoré mali podstatne presahovať matkou maloletých

proklamované jej všetky skutočné príjmy, a to najmä s ohľadom na jej konštatovanie, že

ako konateľka a spoločníčka obchodnej spoločnosti nemala žiadny príjem. Krajský súd

rovnako ako pred ním ani okresný súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal napr. ani

so skutočnosťou, že matka maloletých mala podľa sťažovateľa predať ich niekdajší

spoločný byt, z predaja ktorého si mala ponechať všetok príjem, a s maloletými má bývať

v podnájme, nevysporiadal sa ani s tým, že pri zisťovaní príjmu sťažovateľa boli do tohto

príjmu zarátané aj nenárokovateľné, a teda aj pohyblivé zložky platu (napr. diéty, pozn.)

a pod. Pokiaľ ide o tú časť rozhodnutia krajského súdu, ktorou bola sťažovateľovi uložená

povinnosť jednorazovo zaplatiť dlžné výživné v sume 10 306,71 €, a to aj napriek zisteniu,

že sťažovateľ nemá tieto finančné prostriedky k dispozícii, sťažovateľ okrem arbitrárnosti

rozsudku v tejto časti konštatuje aj jeho „likvidačný“ charakter voči jeho osobe.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Zákon hovorí o RODIČOVI, ktorým v tomto prípade nepochybne je aj matka mal.

deti, KTORÁ súdu NEPREDLOŽILA ŽIADEN doklad o jej príjme za rok 2011, pretože ju

súd na to ani nevyzval. A toto považujeme za ďalšie pochybenie súdu a preukázanie toho, že

súd nedostatočne zistil skutkový stav. Nevieme, či obchodná spoločnosť O. s. r. o. (t. j.

spoločnosť v ktorej bola matka maloletých konateľkou s spoločníčkou, pozn.) je alebo nie je

platcom DPH a tak isto nevieme, či je alebo nie je platcom DPH mesačným, kvartálnym, či

ročným, z čoho by potom vyplývali odlišné povinnosti podávania daňových priznaní. Ani

toto súd nezisťoval. ...

Priznané výživné spolu z dlžným výživným považuje otec mal. detí za v rozpore z § 75

ods. 2 Zákona o rodine, pretože BEZ reálnych a aktuálnych dôkazov jednak o súčasnom

zdravotnom stave matky mal. detí ako aj jej skutočných príjmových pomeroch, súd vydal

svoje rozhodnutie predčasne a v konečnom dôsledku proti mal. deťom, teda v rozpore s ich

záujmami. ...

Krajský súd v Košiciach však v predmetnej veci nenariadil pojednávanie, ale konal

a rozhodol bez pojednávania, na ktorom dňa 29. 05. 2012 vydal rozsudok pod sp. zn.

, čím podľa nášho názoru výrazne zasiahol do práva na spravodlivý proces,

s poukazom na „tvrdý a podľa názoru sťažovateľa až likvidačný obsah rozsudku“, kde bolo

sťažovateľovi doslova odopreté právo zaplatiť dlžné výživné v splátkach a súd toto svoje

rozhodnutie o vyjadrenie na strane 8 rozsudku, kde sa konštatuje, že odvolací súd uložil

otcovi zaplatiť dlžné výživné do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože vzhľadom

k pomerom otca, výške dlhu a charakteru predmetu konania, ktorým je určenie výživného

pre maloleté dieťa BY NEBOLO SPRAVODLIVÉ priznať výhodu splátok /viď prílohy/.

Sťažovateľ považuje výroky napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach

vzhľadom na ich obsah aj za nevykonateľné, neurčité a zmätočné.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť , že jeho ex-manželka previedla svoj obchodný

podiel v spoločnosti O. s. r. o. a od 03. 11. 2011 už nie ani spoločníkom a ani konateľom

uvedenej spoločnosti. Pýtame sa prečo? Kde je daňové priznanie uvedenej spoločnosti za

rok 2011, ktoré si mal a mohol súd vyžiadať? Aj keď dokazovanie nebolo vykonané

dôsledne a dostatočne, tak súd rozhodol, aj keď nemal v spise všetky dôkazy potrebné na

rozhodnutie.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Š. L..., N. upravené v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48

ods. 2 postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní pod sp.

zn. , porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, pod sp. zn. -245 zo dňa

29. 05. 2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konala

a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl. 47,

ods. 2, 3, .

4. Sťažovateľovi Š. L...., N., sa priznáva finančné zadosťučinenie 5 000 Eur..., ktoré

je Krajský súd v Košiciach povinný sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (nálezu).

5. Sťažovateľovi Š. L...., N. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia

262,06 Eur..., ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach zaplatiť na účet advokáta JUDr. R.

L. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. z 21. januára 2013

a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom

z 25. februára 2013.

2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú

správnosť, ani ich zákonnosť. ...

S dôvodmi odvolania otca (sťažovateľa) sa vyporiadal Krajský súd v Košiciach ako

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Reagoval na všetky podstatné otázky

a námietky sťažovateľa, podrobne sa venoval skúmaniu príjmov rodičov; zrozumiteľne

uviedol ako ich vyhodnotil a na základe akých právnych úvah dospel k svojmu

rozhodnutiu. ...

Závery odvolacieho súdu nie sú v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. 12. 2007 sp. zn. , ktorý v kontexte posudzovania

akceptovateľnosti zohľadňovania tzv. diét do príjmu povinného rodiča uviedol, že

všeobecný súd pri určení (t. j. analogicky aj pri zvýšení výživného) bude postupovať

správne, ak prihliadne na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, t. j.

sťažovateľa v širšom kontexte, nie len cez prizmu jeho zárobku. ...

Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa príjmov matky maloletých

detí poukazoval na nedostatok skúmania dôvodov, pre ktoré matka previedla svoj podiel

v spoločnosti O. s. r. o. a vzdania sa funkcie konateľky, z odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu nevyplýva, že by vo svojom odvolaní, resp. v priebehu odvolacieho

konania namietal uvedenú skutočnosť a domáhal sa doplnenia dokazovania o zisťovanie

dôvodov, pre ktoré matka previedla svoj podiel v uvedenej obchodnej spoločnosti a vzdala

sa funkcie konateľky.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd skutočne (ako to

namietal sťažovateľ) nedoplnil dokazovanie o daňové priznanie matky za rok 2011, resp.

o peňažný denník, avšak zároveň z neho vyplýva, že dostatočne vysvetlil, že pomery matky

by neodôvodňovali zvýšenie výživného v nižšom, rozsahu, aj keby sa zistilo, že v roku 2011

vykázala zisk, keďže jej podiel na výživnom je porovnateľný s podielom otca, keď výživné

150 eur, resp. 100 eur mesačne, ktoré predstavuje výživné na jeden deň 5 eur, resp. len

3,33 eura, zohľadňuje iba základnú mieru nevyhnutných potrieb maloletých detí, ktoré sú

vo veku intenzívneho fyzického rastu a je nepochybné, že práve matka dopĺňa zdroj ich

výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre ich všestranný rozvoj zo svojho príjmu

a formou osobnej starostlivosti.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa splatnosti dlhu na výživnom je

potrebné zdôrazniť, že odvolací súd tento výrok, t. j. výrok o splatnosti dlhu na výživnom

v deväťdesiatdňovej lehote neodôvodnil len tým, že vzhľadom na pomery otca, výšku dlhu

na výživnom a charakter predmetu konania, ktorým je zvýšenie výživného pre maloleté deti,

nebolo spravodlivé priznať sťažovateľovi výhodu splátok, ale podrobne sa venoval

schopnostiam a možnostiam sťažovateľa a na tom základe ustálil, že nedisponuje úsporami

vo výške dlhu na výživnom a predĺžil mu z tohto dôvodu zákonom určenú trojdňovú lehotu

na splnenie povinnosti na deväťdesiat dní, (aby pre neho zaplatenie dlhu nebolo likvidačné

a aby nebol v trojdňovej zákonnej lehote tlačený k uzavretiu nevýhodnej pôžičky s vysokými

úrokmi, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť jeho schopnosť prispievať na výživu maloletých

deti v stanovenom rozsahu). Z odôvodnenia rozhodnutia tiež vyplýva, že pri určovaní

spôsobu zaplatenia dlhu na výživnom zohľadnil aj skutočnosť, že matka nebola pri

uspokojovaní potrieb detí zvýhodnená splátkami, ale musela tieto potreby uspokojovať

postupne tak, ako vznikali. Zdôraznil, že sťažovateľ mohol zvýšenie výživného svojej

vyživovacej povinnosti očakávať už štyri roky (od podania návrhu na zvýšenie výživného

v roku 2008) a pripraviť sa na zaplatenie eventuálneho dlhu na výživnom odkladaním časti

príjmu. Akceptovateľným spôsobom navyše vyslovil, že sa mu javí byť účelné, aby dlžné

výživné bolo zaplatené naraz, lebo to umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov

v prospech maloletých detí.

Z týchto dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.

Netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu

uviedol:

«Neprekvapuje nás vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach č. 1SprV/830/2012 zo dňa

21. 01. 2013, kde akýsi pseudo faktor uzavretia nevýhodnej pôžičky s vysokými úrokmi, mal

byť dôvodom na poskytnutie lehoty 90 dní zo strany súdu na zaplatenie dlžného výživného

10.306,71 Eur, bez náležitého vykonania dokazovania v predmetnej veci a bez vypočutia

sťažovateľa, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom.

Tu len poukazujeme, že v poslednom čase sa „rozmohli“ rozhodnutia Krajského

súdu v Košiciach, kde už aj v odôvodneniach rozhodnutí, pri rozhodovaní o žiadostiach

o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov bolo uvedené, že neboli dôvody na

oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože nebolo preukázané, aby žiadatelia nemali

možnosť uhradiť súdny poplatok, cestou úveru.

S poukazom na vyššie uvedené, ako aj stanovisko Krajského súdu v Košiciach... preto

sťažovateľ trvá na tom, aby sa vo veci neupustilo od ústneho pojednávania o prijatom

návrhu.»

3. Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa, že sťažovateľ trvá na

ústnom pojednávaní, ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie na 14. máj 2013, na

ktorom sa zúčastnil len sťažovateľ a jeho právny zástupca. Predseda krajského súdu sa

z účasti na ústnom pojednávaní ospravedlnil listom č. 1SprV/830/2012 z 9. apríla 2013.

Právny zástupca sťažovateľa na ústnom pojednávaní uviedol: „Jedinou novou

skutočnosťou vlastne je, že prebieha exekučné konanie na Okresnom súde v Rožňave, ktoré

bolo prerušené do skončenia konania na ústavnom súde o sťažnosti sťažovateľa. Čo sa týka

meritu veci, trvám na tom, čo bolo uvedené.“ Sťažovateľ na ústnom pojednávaní uviedol, že

trvá „na všetkom, čo odznelo“.

Ústavný súd odročil pojednávanie na 21. máj 2013 na účely vyhlásenia rozhodnutia.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom

krajského súdu č. k. -245 z 29. mája 2012 došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľa zaručených v , a 3 a , porušenie

ktorých vidí sťažovateľ v tom, že označené rozhodnutie krajského súdu je svojvoľné

a nemajúce základ vo vykonanom dokazovaní, a tiež v tom, že predmetné rozhodnutie je

podľa sťažovateľa arbitrárne v časti odôvodnenia týkajúcej sa jemu uloženej povinnosti

jednorazovo zaplatiť dlžné výživné.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. -209

z 13. septembra 2011 v záverečnom súhrne odôvodnil takto:

„... podľa názoru otca mal. detí konanie má inú vadu, ktorá môže mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci podľa /s poukazom na

ods. 1, písm. f) nedoručením zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. 09. 2011 ešte pred

doručením a vyhotovením rozsudku sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom – podať návrh na doplnenie zápisnice o pojednávaní zo dňa 13. 09.

2011/, konajúci súd neúplne zistil skutkový stav veci , , ďalej

máme za to, že nevypočutím znalkyne nemal aj s poukazom na vyššie uvedené ďalšie

skutočnosti konajúci súd dostatočne preukázaný ani skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2,

písm. e) , ďalej súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam § 205 ods. 2, psím. d), tak isto neboli dostatočne

preukázané príjmové a majetkové pomery matky mal. detí ani jej výdavky, aj s ohľadom na

podnikanie matky mal. detí, vo výroku rozsudku súdu chýbajú priezviská mal. detí a sú tam

len ich krstné mená... a dátumy narodenia, teda výroky rozsudku sú preto neúplné

a nevykonateľné...“

Krajský súdu o opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. -245 z 29. mája 2012,

z odôvodnenia ktorého vyplýva:

„Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

v spojení s preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj

s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa a dospel k záveru, že

je ho potrebné v časti zmeniť podľa a v časti zrušiť podľa

písm. h/ ...

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie

výživného možné len na návrh.

Zmenou pomerov v zmysle tohto zákonného ustanovenia sa rozumie výrazná zmena

tých okolností na jednej alebo druhej strane, t. j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli

podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu

trvalú, nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých

vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Preto v konaní o zvýšenie výživného je

potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie

o výživnom s pomermi v čase rozhodovania o návrhu na zmenu výživného. Aj pri

rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce

pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a ust. § 75 ods. 1

Zákona o rodine, z ktorých okrem iného vyplýva, že pri rozhodovaní o rozsahu výživného je

potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb

dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby,

ako je šatstvo, bielizeň, obuv, nájomné za byt a tiež potreby súvisiace s rozširovaním

a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov a potrieb, prípravou na budúce

povolanie kultúrne, športové a rekreačné potreby, ako aj potreby súvisiace so zdravotným

stavom, t. j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka

v spoločnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa

a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné

zabezpečovať dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov.

Zo zásady úmernosti životnej úrovne dieťaťa a jeho rodičov vyplýva aj to, že výživné môže

byť určené v zodpovedajúcej miere aj na zvýšené potreby dieťaťa, vyplývajúce z tejto

úmernosti a to pre súčasnú dobu, ako aj pre budúcnosť. Dieťa má právo podieľať sa na

životnej úrovni svojich rodičov a pokiaľ životná situácia rodiča predstavuje vyšší životný

štandard, možno spravodlivo očakávať, že rovnaký štandard umožní svojmu dieťaťu a to

formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má

mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Z vyššie citovaných

zákonných ustanovení nepochybne tiež vyplýva, že okrem odôvodnených potrieb oprávnenej

osoby sú rozhodujúce predovšetkým reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého

z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami

objektívneho charakteru, najmä pracovnými príležitosťami primeranými vlastnostiam

rodičov. ...

Odvolací súd preskúmaním všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa

výživného pre mal. deti dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový

stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, ale nesprávne

rozhodol, ak zvýšil výživné až od 1. 5. 2008 a ak určil jeho rozsah na 50 eur, resp. 70 eur,

preto podľa zmenil napadnutý rozsudok tak, že zvýšil výživné od otca pre

každé z mal. detí už od 14. 4. 2008 kedy sa otec trvalo zamestnal na 150 eur mesačne do

22. 10. 2008, keď si zabezpečil vlastné bývanie a na 100 eur mesačne od 23. 10. 2008 do

budúcna, ktoré je vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a z nich vyplývajúce

zásady primeranejšie reálnym príjmovým a majetkovým pomerom otca, ktorý nemá inú

vyživovaciu povinnosť a odôvodneným potrebám mal. detí, ktoré sú v súčasnosti žiačkami

prvého stupňa základnej školy. Pokiaľ ide o počiatok zvýšenej vyživovacej povinnosti otca

odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že ku kvalifikovanej

zmene pomerov otca došlo až 1. 5. 2008, pretože tento dátum sa v spise neviaže na žiadnu

relevantnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala zmenu predchádzajúcej úpravy výživného.

K tejto došlo už 14. 4. 2008, kedy sa otec zamestnal a začal poberať stabilný príjem, pretože

v čase predchádzajúcej súdnej úpravy výživného súd vychádzal zo zistenia, že otec nie je

zamestnaný. Pokiaľ ide o rozsah výživného, z vykonaného dokazovania vyplýva, že otec

pracoval od 14. 4. 2008 do 22. 10. 2008 s čistým priemerným mesačným príjmom

342,30 eur (č. l. 10 a 81) s tým, že mu za toto obdobie boli ako vodičovi medzinárodnej

kamiónovej dopravy vyplatené aj náhrady v priemere približne 1.100 eur mesačne. Matka

v tom čase poberala invalidný dôchodok rozsahu 266,50 eur a príspevky a mal. deti

navštevovali materskú školu. Zo zmluvy o poskytnutí euroflexihypotéky vyplýva, že otec si

23. 10. 2008 vzal na kúpu rodinného domu úver 42.535 eur, ktorý sa zaviazal splácať po

286 eur mesačne. Odvolací súd dôsledne posúdil takto zistené pomery účastníkov s ich

pomermi v čase predchádzajúcej úpravy výživného a dospel k záveru, že bolo v možnostiach

a schopnostiach otca prispievať do 22. 10. 2008 zo svojho príjmu 1.400 € mesačne na

výživu mal. detí o 100 € mesačne viac, ako určil súd prvého stupňa, t. j. 150 eur mesačne,

pretože v tom čase nemal také výdavky na bývanie ako po 23. 10. 2008 a zároveň

poznamenáva, že aj keď sú jeho diéty zo zákona určené na pokrytie jeho zvýšených

výdavkov počas výkonu práce v zahraničí, na druhej strane rozhodne pozitívne ovplyvňujú

jeho bežné životné podmienky, minimálne jeho náklady na stravovanie a ubytovanie. Je

notoricky známou skutočnosťou, že práve diéty sú hlavným stimulom pre vykonávanie práce

vodiča diaľkovej kamiónovej dopravy, pretože z týchto finančných prostriedkov je možné

ušetriť a úspory následne zlepšujú majetkové pomery povinného rodiča a aj jeho životnú

úroveň, na ktorej majú právo podieľať sa aj mal. deti najmä vtedy, ak je ich matka

zdravotne hendikepovaná a odkázaná na invalidný dôchodok a rôzne príspevky. Pokiaľ ide

o rozsah výživného po 23. 10. 2008 odvolací súd dospel k presvedčeniu, že aj keď otcovi

pribudli záväzky voči banke na splácanie úveru, ktorý si zobral na kúpu rodinného domu za

účelom riešenia svojej bytovej otázky a aj na poplatky súvisiace s jeho užívaním, stále je v

jeho možnostiach prispievať na mal. deti viac ako 50, resp. 70 eur mesačne zohľadňujúc

znenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom

považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v

ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa

tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a

svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Odvolací

súd neakceptoval výdavky otca na zahraničných cestách a za užívanie domu v rozsahu, v

akom ich vyčíslil v priebehu konania, pretože sú značne nadhodnotené aj na zahraničné

pomery a nezohľadňujú, že je väčšinu času počas mesiaca v zahraničí a nečerpá toľko

energií, aby odôvodňovali zálohové platby až v rozsahu 150 eur mesačne. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnené potreby troch mal. detí v rovnakom veku sú

rozhodne vyššie ako už stabilizované pomery ich rodičov, preto ak otec podľa vlastného

vyjadrenia minie len na svoju stravu v zahraničí 50 eur denne, je potrebné, aby si uvedomil,

že výživné 100 eur mesačne, resp. 150 eur mesačne pre každú z maloletých slúži nielen na

zabezpečovanie ich stravy na celý mesiac, ale aj šatstva, bielizne, obuvi, nájomného za byt

a tiež potrieb súvisiacich s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho

záujmov a potrieb, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby,

ako aj potreby súvisiace so zdravotným stavom. Pokiaľ otec spochybňoval, že jediným

príjmom, matky je invalidný dôchodok a sociálne príspevky odvolací súd uvádza, že v

posudzovanej veci bolo preukázané, že spoločnosť, kde je matka konateľkou a spoločníčkou

nevykázala v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach zisk. Skutočnosť, že matka splatila

svoj vklad v rozsahu 6.638,78 eur a že spoločnosť rozšírila predmet svojho podnikania

nemá vplyv na rozsah vyživovacej povinnosti otca voči mal. deťom, pretože podiel matky na

výživnom je už za tohto stavu dôkaznej situácie porovnateľný s podielom otca, nakoľko

výživné 150 eur, resp. 100 eur mesačne, ktoré predstavuje výživné na jeden deň 5 €, resp.

3,33 € zohľadňuje len základnú mieru nevyhnutných potrieb mal. detí, ktoré sú vo veku

intenzívneho fyzického rastu a je nepochybné, že práve matka dopĺňa zdroj výživy mal. detí

na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre ich všestranný rozvoj. Odvolací súd nezistil potrebu

doplnenia dokazovania ohľadne toho, ako sa matka stará o mal. deti a aký je jej zdravotný

stav, pretože v priebehu konania bolo jednoznačne viacerými dôkazmi preukázané, že v jej

starostlivosti neboli zistené nedostatky a aj naďalej spĺňa podmienky pre poberanie

invalidného dôchodku. Pokiaľ otec namieta., že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože nemal možnosť namietať znenie zápisnice, z obsahu predloženého spisu vyplýva, že

zápisnica o pojednávaní pred súdom prvého stupňa sa vyhotovovala formou hlasitého

diktovania do elektromagnetického záznamu (č. l. 207). Zo spisu jednoznačne vyplýva, že

otec na záver pojednávania nepožiadal o reprodukciu vyhotoveného záznamu. Obsah spisu

nasvedčuje tomu, že súd vytvoril prítomným účastníkom konania možnosť preveriť pri

hlasitom prehrávaní vyhotoveného zvukového záznamu jeho správnosť a otec túto možnosť

nevyužil. To malo dopad aj na jeho možnosť už na pojednávaní namietať nesprávnosť

zvukového záznamu a domáhať sa opravy zápisnice o pojednávaní. Otec v odvolaní

nenamieta, že by jeho právnemu zástupcovi nebolo na pojednávaní umožnené vyjadrovať sa

k veci alebo k priebehu konania alebo k niektorému z vykonaných dôkazov. V tomto smere

netvrdí, že by procesný postup súdu bol nesprávny. Uvádza len, že nemal možnosť namietať

znenie zápisnice, pretože mu bola doručená až s rozsudkom. Podľa ustálenej súdnej praxe

(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ) aj keby predmetná zápisnica pravdivo

nezachytávala skutočný (procesné bezvadný) priebeh pojednávania pred konajúcim súdom,

nezakladala by táto skutočnosť sama osebe vadu konania podľa ods. písm. f) ,

pretože nesprávnosťou, nepresnosťou alebo neúplnosťou zaznamenania procesné správneho

postupu súdu sa neodníma účastníkovi možnosť konať v zmysle uvedeného ustanovenia.

Skutočnosť, že pri vyhlásení rozsudku nebol prítomný kolízny opatrovník nie je dôvodom na

zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože bol riadne predvolaný a nepožiadal o odročenie

pojednávania ( ). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil počiatok

a rozsah vyživovacej povinnosti otca, bolo potrebné rozhodnúť o dlžnom výživnom, ktoré

za obdobie od 14. 4. 2008 do 13. 9. 2011 predstavuje pre každú z maloletých 3.435,57 €

(150 - 23,30 €/ 30 dní krát 16 dní mesiaca apríl 2008 plus 150 € - 23,30 x 6 mesiacov od

mája 2008 do októbra 2008 plus 100 € - 23,30 € x 34 mesiacov od novembra 2008 do

augusta 2011). Odvolací súd uložil otcovi zaplatiť takto vyčíslené dlžné výživné do 90 dní

od právoplatnosti rozsudku, pretože vzhľadom k pomerom otca, výške dlhu a charakteru

predmetu konania, ktorým je určenie výživného pre maloleté dieťa by nebolo spravodlivé

priznať výhodu splátok tak, ako to spravil súd prvého stupňa aj preto, že ide o výnimku

zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do 3 dní. Zvýšenie svojej

vyživovacej povinnosti mohol otec očakávať od začatia konania o zvýšenie výživného (už

4 roky) a pripraviť sa na zaplatenie eventuálneho dlhu na výživnom odkladaním časti z jeho

príjmu. Odvolací súd pri rozhodovaní o spôsobe zaplatenia dlhu na výživnom prihliadol aj

na tú skutočnosť, že matka pri uspokojovaní potrieb detí nebola zvýhodnená splátkami, ale

musela tieto potreby uspokojovať postupne tak, ako vznikali a javí sa byť účelné, aby dlžné

výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov

v prospech mal. detí. Pretože pomery otca nenasvedčujú, že by aktuálne disponoval

úsporami vo výške dlhu na výživnom dosahujúcom celkovo 10.306,71 eur, odvolací súd

predĺžil lehotu splatnosti dlhu na výživnom na 90 dní, aby nebol v 3 dňovej zákonnej lehote

tlačený k uzavretiu nevýhodnej pôžičky s vysokými úrokmi, ktoré by mohli negatívne

ovplyvniť jeho schopnosť prispievať na výživu jeho detí v stanovenom rozsahu. Z uvedených

dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok podľa “

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd jasne uviedol,

prečo rozsudok okresného súdu v časti zmenil a v časti zrušil. Krajský súd reagoval na

odvolacie dôvody predostreté sťažovateľom a svoje závery náležite odôvodnil, opierajúc sa

o konkrétne ustanovenia príslušných právnych noriem [ o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“)] a judikatúru všeobecných súdov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu určitý a zrozumiteľný

a zároveň dostatočným spôsobom zaujíma stanovisko k podstate námietok uvedených

v sťažovateľovom odvolaní. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského

súdu zistil, že tento sa ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto

rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ustanovenými princípmi súdneho

rozhodovania. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu nemožno vyvodiť porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v

napadnutým rozsudkom krajského súdu alebo postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Rovnako ústavný súd nevyhovel ani tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie základných práv zaručených v a 3 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. mája

2012.

Rovnosť účastníkov v konaní ( ) mala byť podľa názoru

sťažovateľa porušená tým, že vo vzťahu k osobe matky maloletých detí nebolo dokazovanie

vykonané dôsledne. Aj touto otázkou sa však krajský súd zaoberal a ústavne konformným

spôsobom sa s ňou vysporiadal. Oboznámil, prečo vykonané dokazovanie považoval za

dostatočné, a ako reakciu na sťažovateľove námietky uviedol dôvody, prečo považoval

podiel matky na výživnom za porovnateľný s podielom sťažovateľa a takisto prečo

nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie vo vzťahu k starostlivosti matky o maloleté

deti a k jej zdravotnému stavu (pozri citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia).

Z tohto hľadiska teda nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť

účastníkov v konaní pred krajským súdom. To, že odvolací súd nepovažoval za potrebné

vykonať ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, resp. že nevykonal dôkazy z vlastnej

iniciatívy, samo osebe bez ďalšieho nepredstavuje zvýhodnenie jedného účastníka konania

pred druhým, a preto nemožno ihneď s takýmto postupom všeobecného súdu spájať zásah

do základného práva účastníka na rovnosť v konaní, a to zvlášť za situácie, keď všeobecný

súd uvedie dôvody nedoplnenia dokazovania.

Ústavný súd nezistil ani porušenie základného práva na právnu pomoc v konaní pred

všeobecným súdom ( ). Text sťažnosti ani jej prílohy nijako nenaznačujú,

že by označené základné právo sťažovateľa mohlo byť zo strany krajského súdu akokoľvek

dotknuté. Sťažovateľ bol právne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý

predstavoval záruku adekvátnej právnej pomoci, a zo žiadnej argumentácie sťažovateľa

nevyplýva, že táto bola vplyvom postupu krajského súdu akýmkoľvek spôsobom narušená.

Ústavný súd nezistil ani zásah krajského súdu do základných práv sťažovateľa

zaručených v . Hoci sťažovateľ presne a určito nekonkretizoval,

porušenia ktorého zo základných práv uvedených v sa mal krajský súd

dopustiť, z odôvodnenia sťažnosti možno dedukovať, že ide o námietku porušenia práva na

verejné prerokovanie veci za prítomnosti sťažovateľa a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Krajský súd nekonal v rozpore so zákonnými ustanoveniami, keď o odvolaní

sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Pretože krajský súd nezistil dôvody, pre ktoré by musel nariadiť pojednávanie

v odvolacom konaní, riadil sa ustanovením a rozhodol bez nariadenia

pojednávania v spojení s , podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd

rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Oznámenie, resp. prípadné neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku

sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenamietal. V nadväznosti na tieto

okolnosti nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

v jeho prítomnosti, a to vzhľadom na dodržanie zákonnosti postupu a rozhodnutia krajského

súdu vyžadovaného príslušnou procesno-právnou normou – Občianskym súdnym

poriadkom. Pokiaľ ide o možnosť vyjadrenia sa sťažovateľa k vykonávaným dôkazom, je

potrebné zdôrazniť, že krajský súd dokazovanie nevykonával (je to aj jedna z podmienok,

ktorá musí byť splnená, aby odvolací súd mohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania

o odvolaní), preto sa sťažovateľ v tejto súvislosti v odvolacom konaní nemal ani k čomu

vyjadrovať. Ústavný súd teda ani tejto časti sťažnosti nemohol vyhovieť a vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v .

Vzhľadom na všetky dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2013