Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 248/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15

ods. 1, , a a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6.

novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2012 doručená sťažnosť M. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. aj jeho rozsudkom

zo 6. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), konkrétne tým, „že znemožnil

účinnú ochranu života a zdravia mojej matky a pri prejednávaní tejto veci nepostupoval

nestranne a spravodlivo“.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. decembra 2011

uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa a a , sčasti

dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa , za čo mu bol podľa

a s poukazom na a

uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia vecí

a ochranný dohľad na dva roky. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 6. novembra 2012 tak, že zrušil označený rozsudok okresného súdu vo vzťahu

k sťažovateľovi vo výroku o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu a sťažovateľovi

podľa , a a uložil trest

odňatia slobody v trvaní osem rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.

Sťažovateľ sa ku skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, teda k obstaraniu

technického zariadenia využiteľného na interiérové pestovanie rastliny rodu konopa, ako aj

k samotnému pestovaniu rastlín a ich spracúvaniu do podoby použiteľnej na aplikáciu

priznal. Tvrdil však, že tieto rastliny pestoval pre účely ochrany života a zdravia svojej

matky, ktorá trpela onkogynekologickým ochorením. Výsledný produkt nikomu nepredával.

Podľa názoru sťažovateľa je trestné stíhanie a odsúdenie za takýto čin v rozpore s jeho

základnými právami, keďže považuje za jedno zo základných práv aj právo každého

na ochranu života a zdravia. Liečenie ochorenia vlastnej matky marihuanou nie je podľa

sťažovateľa zakázané zákonom a v tejto súvislosti tvrdí, že toto liečenie malo na ňu

pozitívny vplyv. Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že vo vyspelých štátoch sa

výťažky z konope používajú na liečebné účely, a argumentuje tiež judikatúrou súdov

v Českej republike, podľa ktorej pestovanie marihuany pre zdravotné, liečebné účely, a to

nielen pre seba a svoju rodinu bez povolenia príslušných orgánov, nie je trestné.

Sťažovateľ namieta, že „Pri zisťovaní spoločenskej nebezpečnosti činu v mojej veci,

by nemohli súdy konštatovať moje zavinenie v rozsahu uvedenom v ich rozsudkoch. Je

pravdou, že som o pestovanie marihuany nežiadal príslušné ministerstvo lebo vec bola

akútna vzhľadom na zdravotný stav mojej matky a je dopredu jasné, že takéto povolenie by

som nikdy nedostal. Je všeobecne známe, že marihuana sa používa aj na liečenie rakoviny,

čo konštatuje aj Vláda ČR, ktorá predložila na schválenie príslušnú právnu normu ohľadom

pestovania marihuany, medziiným aj na liečbu rakoviny. V mojom prípade používanie

marihuany na ochranu zdravia mojej matky prospievalo jej zdraviu a až niekoľko týždňov

po znemožnení takejto liečby sa zdravotný stav mojej matky natoľko zhoršil, že musela byť

operovaná a pri aplikovaní štandardnej liečby na tento druh rakoviny, skončila na

smrteľnej posteli.

Podľa môjho názoru v civilizovanom krajine za akú sa považuje Slovenská republika

nie je možné, aby bol obvinený stíhaný a nakoniec odsúdený za čin, ktorým chránil život

a zdravie svojej matky na taký dlhodobý trest odňatia slobody aký sa ukladá vrahom, ktorí

berú ľudské životy.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že postupoval v súlade s , keďže chránil život

a zdravie svojej matky.

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k námietke sťažovateľa okrem

iného uvádza:

„Vo vzťahu k námietke obžalovaného, že pestovanie konope na liečebné účely

nezakladá protiprávnosť takéhoto konania a nepredpokladá trestný postih za taký čin,

pričom je spojené s právom každého na ochranu zdravia je potrebné povedať, že otázka

nakladania s drogami je otázkou sociálne právnou a otázkou upravenou štátom.

Konkrétne konope, ktoré patrí do prvej skupiny psychotropných látok v zmysle

o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch (ďalej

len zákona) podľa § 15 ods. 2 je zakázané na území SR pestovať s výnimkou pestovania na

priemyselné účely alebo výskumné účely a to na základe povolenia ministerstva.

Podľa § 4 ods. 1 zákona zaobchádzať s omamnými a psychotropnými látkami môže

len fyzická osoba alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené zákonom a to na

základe povolenia, ktoré vydáva ministerstvo.

Podľa § 4 ods. 3 zákona omamné a psychotropné látky prvej skupiny, do ktorých

patrí aj konope možno pestovať, vyrábať, dovážať, vyvážať, vydávať a vykonávať i tranzit

a veľkodistribúciu iba na účely výskumnej, výučbovej a expertíznej činnosti.

Podľa § 4 ods. 4 zákona za nedovolené zaobchádzanie s omamnými

a psychotropnými látkami je zaobchádzanie iným spôsobom ako ustanovuje tento zákon.

Držať omamné a psychotropné látky podľa osobitného predpisu v zmysle § 4 ods. 5

zákona sú oprávnení len policajti a príslušníci spravodajských služieb.

Ustanovenie § 172 nehovorí o účele, pre ktoré je konope ako psychotropná látka

pestované, postačuje len nepovolené zaobchádzanie s nimi vrátane prechovávania alebo

sprostredkovania takej činnosti.

Pokiaľ obžalovaný pestoval bez oprávnenia (teda príslušného povolenia) konope ako

psychotropnú látku, hoci i na liečbu svoje matky, dopustil sa nepochybne trestnej činnosti.

Pohnútku spočívajúcu v účele pestovania konope pre liečbu matky, ktorá sama osebe nie je

v rozpore so zákonom možno zohľadniť len pri výmere trestu.

Správne si počínal okresný súd, keď uznal obžalovaného M. G. vinným z obzvlášť

závažného zločinu výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods.

1 Tr. zák., pretože neoprávnene zadovážil (vypestoval a prechovával po akúkoľvek dobu

psychotropnú látku) a taký čin spáchal v značnom rozsahu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.), pričom

sčasti trestný čin dokonal a sčasti konal spôsobom bezprostredne smerujúcim k dokonaniu

trestného činu.

Za zločin podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. je hrozené trestom odňatia slobody na 15

až 20 rokov. Krajský súd zobral v úvahu pohnútku obžalovaného s tým, že obžalovaný M. G.

pestoval konope pre liečbu svojej matky, pri zrušení výroku o treste a použití

zmierňovacieho ustanovenia v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. so zahrnutím

poľahčujúcich okolností uložil obžalovanému trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby a

to na 8 rokov.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní uvedenom pod sp. zn. proti obž.

M. G. porušil

- , , , SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že znemožnil účinnú ochranu života

a zdravia mojej matky a pri prejednávaní tejto veci nepostupoval nestranne a spravodlivo

- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6. 11. 2012, sp. zn.

ohľadne sťažovateľa M. G. zrušuje a prikazuje mu, aby M. G... ihneď prepustil na slobodu

- sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia ako budú vyčíslené jeho

obhajcom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také

rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody

došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že mu bol uložený trest

odňatia slobody v neprimeranej dĺžke (8 rokov nepodmienečne), resp. že bol vôbec uznaný

za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a a , hoci „... v civilizovanom krajine za

akú sa považuje Slovenská republika nie je možné, aby bol obvinený stíhaný a nakoniec

odsúdený za čin, ktorým chránil život a zdravie svojej matky na taký dlhodobý trest odňatia

slobody aký sa ukladá vrahom, ktorí berú ľudské životy“. Sťažovateľ tvrdí, že jeho konanie

nie je spoločensky nebezpečné, keďže konope pestoval na účel ochrany života a zdravia

svojej ťažko chorej matky, ktorej jeho aplikácia zdravotne prospievala.

Podľa prečin je

a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo

b) úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest

odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.

Podľa nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob

vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia

a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Podľa zločin je úmyselný trestný čin, za ktorý tento

zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby

prevyšujúcou päť rokov.

Podľa o zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej

podstate prečinu spáchaného úmyselne je ustanovená horná hranica trestnej sadzby

prevyšujúca päť rokov.

Podľa zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest

odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za

obzvlášť závažný.

Podľa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť

jeho nápravy.

Podľa kto neoprávnene

a) vyrobí,

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu,

omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť

sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

Podľa odňatím slobody na desať rokov až pätnásť

rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a už bol za taký čin odsúdený,

b) pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti,

c) závažnejším spôsobom konania,

d) na chránenej osobe, alebo

e) vo väčšom rozsahu.

Podľa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať

rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť,

b) voči osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo prostredníctvom takej osoby, alebo

c) v značnom rozsahu.

Podľa pri ukladaní trestu pod zákonom

ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem

rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia

slobody aspoň pätnásť rokov.

Z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že v prípade prečinov je

potrebné prihliadať aj na materiálny znak prečinu, z čoho vyplýva, že ak je závažnosť činu

vykazujúceho formálne znaky prečinu nepatrná, nejde o prečin. „Na rozdiel od prečinov,

v prípade zločinov akékoľvek uplatnenie materiálneho znaku na pozmenenie (korigovanie)

formálneho znaku nie je možné.“ (BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J.

a kol. , Všeobecná časť, Komentár – I. diel. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 54)

uplatňuje materiálne chápanie trestného činu a prihliada na závažnosť

konania, teda na jeho nebezpečnosť, len v prípade prečinov.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že keďže konanie sťažovateľa spočívajúce v obstaraní

technického zariadenia využiteľného na interiérové pestovanie rastliny rodu konopa

a v pestovaní týchto rastlín a ich spracúvaní do podoby použiteľnej na aplikáciu v značnom

rozsahu naplnilo znaky zločinu, navyše obzvlášť závažného zločinu, nebolo možné,

vzhľadom na platnú právnu úpravu, posudzovať konanie sťažovateľa z materiálnej stránky.

Sťažovateľom tvrdenú pohnútku jeho protiprávneho konania — pestovanie konope

na účely ochrany života a zdravia sťažovateľovej ťažko chorej matky, mohli všeobecné

súdy zohľadniť len pri určovaní výmery trestu, čo sa aj stalo, keďže krajský súd

v napadnutom rozsudku uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, teda

pod dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorá v prípade je 15

rokov. V rámci mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom

ustanovenej trestnej sadzby pristúpil krajský súd k uloženiu najnižšieho možného trestu, ako

to vyplýva z ustanovenia .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd pri

rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 20. decembra 2011 primerane zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu

(kľúčovú odvolaciu námietku sťažovateľa) a napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že

sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v nižšej výmere ako súd prvého stupňa, pričom ho

uložil v takom rozsahu, ako mu to umožňovali príslušné ustanovenia .

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v zmysle ktorej postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. , , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 6. novembra 2012 a obsahom základných práv podľa a práva podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013