Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 248/2013
PDF · 300.22 KB
No categories available
IV. ÚS 248/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/2012 a jeho rozsudkom zo 6.
novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra
2012 doručená sťažnosť M. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/2012 aj jeho rozsudkom
zo 6. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), konkrétne tým, „že znemožnil
účinnú ochranu života a zdravia mojej matky a pri prejednávaní tejto veci nepostupoval
nestranne a spravodlivo“.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 88/2011 z 20. decembra 2011
uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, sčasti
dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol podľa
§ 172 ods. 3 a § 38 ods. 3 s poukazom na § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona
uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia vecí
a ochranný dohľad na dva roky. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal
sťažovateľ odvolanie.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 To 22/2012
zo 6. novembra 2012 tak, že zrušil označený rozsudok okresného súdu vo vzťahu
k sťažovateľovi vo výroku o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu a sťažovateľovi
podľa § 172 ods. 3, § 38 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona uložil trest
odňatia slobody v trvaní osem rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.
Sťažovateľ sa ku skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, teda k obstaraniu
technického zariadenia využiteľného na interiérové pestovanie rastliny rodu konopa, ako aj
k samotnému pestovaniu rastlín a ich spracúvaniu do podoby použiteľnej na aplikáciu
priznal. Tvrdil však, že tieto rastliny pestoval pre účely ochrany života a zdravia svojej
matky, ktorá trpela onkogynekologickým ochorením. Výsledný produkt nikomu nepredával.
Podľa názoru sťažovateľa je trestné stíhanie a odsúdenie za takýto čin v rozpore s jeho
základnými právami, keďže ústava považuje za jedno zo základných práv aj právo každého
na ochranu života a zdravia. Liečenie ochorenia vlastnej matky marihuanou nie je podľa
sťažovateľa zakázané zákonom a v tejto súvislosti tvrdí, že toto liečenie malo na ňu
pozitívny vplyv. Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že vo vyspelých štátoch sa
výťažky z konope používajú na liečebné účely, a argumentuje tiež judikatúrou súdov
v Českej republike, podľa ktorej pestovanie marihuany pre zdravotné, liečebné účely, a to
nielen pre seba a svoju rodinu bez povolenia príslušných orgánov, nie je trestné.
Sťažovateľ namieta, že „Pri zisťovaní spoločenskej nebezpečnosti činu v mojej veci,
by nemohli súdy konštatovať moje zavinenie v rozsahu uvedenom v ich rozsudkoch. Je
pravdou, že som o pestovanie marihuany nežiadal príslušné ministerstvo lebo vec bola
akútna vzhľadom na zdravotný stav mojej matky a je dopredu jasné, že takéto povolenie by
som nikdy nedostal. Je všeobecne známe, že marihuana sa používa aj na liečenie rakoviny,
čo konštatuje aj Vláda ČR, ktorá predložila na schválenie príslušnú právnu normu ohľadom
pestovania marihuany, medziiným aj na liečbu rakoviny. V mojom prípade používanie
marihuany na ochranu zdravia mojej matky prospievalo jej zdraviu a až niekoľko týždňov
po znemožnení takejto liečby sa zdravotný stav mojej matky natoľko zhoršil, že musela byť
operovaná a pri aplikovaní štandardnej liečby na tento druh rakoviny, skončila na
smrteľnej posteli.
Podľa môjho názoru v civilizovanom krajine za akú sa považuje Slovenská republika
nie je možné, aby bol obvinený stíhaný a nakoniec odsúdený za čin, ktorým chránil život
a zdravie svojej matky na taký dlhodobý trest odňatia slobody aký sa ukladá vrahom, ktorí
berú ľudské životy.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že postupoval v súlade s ústavou, keďže chránil život
a zdravie svojej matky.
V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k námietke sťažovateľa okrem
iného uvádza:
„Vo vzťahu k námietke obžalovaného, že pestovanie konope na liečebné účely
nezakladá protiprávnosť takéhoto konania a nepredpokladá trestný postih za taký čin,
pričom je spojené s právom každého na ochranu zdravia je potrebné povedať, že otázka
nakladania s drogami je otázkou sociálne právnou a otázkou upravenou štátom.
Konkrétne konope, ktoré patrí do prvej skupiny psychotropných látok v zmysle
zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch (ďalej
len zákona) podľa § 15 ods. 2 je zakázané na území SR pestovať s výnimkou pestovania na
priemyselné účely alebo výskumné účely a to na základe povolenia ministerstva.
Podľa § 4 ods. 1 zákona zaobchádzať s omamnými a psychotropnými látkami môže
len fyzická osoba alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené zákonom a to na
základe povolenia, ktoré vydáva ministerstvo.
Podľa § 4 ods. 3 zákona omamné a psychotropné látky prvej skupiny, do ktorých
patrí aj konope možno pestovať, vyrábať, dovážať, vyvážať, vydávať a vykonávať i tranzit
a veľkodistribúciu iba na účely výskumnej, výučbovej a expertíznej činnosti.
Podľa § 4 ods. 4 zákona za nedovolené zaobchádzanie s omamnými
a psychotropnými látkami je zaobchádzanie iným spôsobom ako ustanovuje tento zákon.
Držať omamné a psychotropné látky podľa osobitného predpisu v zmysle § 4 ods. 5
zákona sú oprávnení len policajti a príslušníci spravodajských služieb.
Ustanovenie § 172 nehovorí o účele, pre ktoré je konope ako psychotropná látka
pestované, postačuje len nepovolené zaobchádzanie s nimi vrátane prechovávania alebo
sprostredkovania takej činnosti.
Pokiaľ obžalovaný pestoval bez oprávnenia (teda príslušného povolenia) konope ako
psychotropnú látku, hoci i na liečbu svoje matky, dopustil sa nepochybne trestnej činnosti.
Pohnútku spočívajúcu v účele pestovania konope pre liečbu matky, ktorá sama osebe nie je
v rozpore so zákonom možno zohľadniť len pri výmere trestu.
Správne si počínal okresný súd, keď uznal obžalovaného M. G. vinným z obzvlášť
závažného zločinu výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods.
1 Tr. zák., pretože neoprávnene zadovážil (vypestoval a prechovával po akúkoľvek dobu
psychotropnú látku) a taký čin spáchal v značnom rozsahu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.), pričom
sčasti trestný čin dokonal a sčasti konal spôsobom bezprostredne smerujúcim k dokonaniu
trestného činu.
Za zločin podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. je hrozené trestom odňatia slobody na 15
až 20 rokov. Krajský súd zobral v úvahu pohnútku obžalovaného s tým, že obžalovaný M. G.
pestoval konope pre liečbu svojej matky, pri zrušení výroku o treste a použití
zmierňovacieho ustanovenia v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. so zahrnutím
poľahčujúcich okolností uložil obžalovanému trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby a
to na 8 rokov.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní uvedenom pod sp. zn. 5 To 22/12 proti obž.
M. G. porušil
- čl. 15 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že znemožnil účinnú ochranu života
a zdravia mojej matky a pri prejednávaní tejto veci nepostupoval nestranne a spravodlivo
- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 6. 11. 2012, sp. zn. 5 To 22/12
ohľadne sťažovateľa M. G. zrušuje a prikazuje mu, aby M. G... ihneď prepustil na slobodu
- sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia ako budú vyčíslené jeho
obhajcom.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také
rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody
došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že mu bol uložený trest
odňatia slobody v neprimeranej dĺžke (8 rokov nepodmienečne), resp. že bol vôbec uznaný
za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c) a d) a 3 písm. c) Trestného zákona, hoci „... v civilizovanom krajine za
akú sa považuje Slovenská republika nie je možné, aby bol obvinený stíhaný a nakoniec
odsúdený za čin, ktorým chránil život a zdravie svojej matky na taký dlhodobý trest odňatia
slobody aký sa ukladá vrahom, ktorí berú ľudské životy“. Sťažovateľ tvrdí, že jeho konanie
nie je spoločensky nebezpečné, keďže konope pestoval na účel ochrany života a zdravia
svojej ťažko chorej matky, ktorej jeho aplikácia zdravotne prospievala.
Podľa § 10 ods. 1 Trestného zákona prečin je
a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo
b) úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest
odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.
Podľa § 10 ods. 1 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob
vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia
a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
Podľa § 11 ods. 1 Trestného zákona zločin je úmyselný trestný čin, za ktorý tento
zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby
prevyšujúcou päť rokov.
Podľa § 11 ods. 2 Trestného zákona o zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej
podstate prečinu spáchaného úmyselne je ustanovená horná hranica trestnej sadzby
prevyšujúca päť rokov.
Podľa § 11 ods. 3 Trestného zákona zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest
odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za
obzvlášť závažný.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy.
Podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene
a) vyrobí,
b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,
c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu,
omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť
sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.
Podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až pätnásť
rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a už bol za taký čin odsúdený,
b) pre osobu, ktorá sa lieči z drogovej závislosti,
c) závažnejším spôsobom konania,
d) na chránenej osobe, alebo
e) vo väčšom rozsahu.
Podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať
rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť,
b) voči osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo prostredníctvom takej osoby, alebo
c) v značnom rozsahu.
Podľa § 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona pri ukladaní trestu pod zákonom
ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem
rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia
slobody aspoň pätnásť rokov.
Z citovaných ustanovení Trestného zákona možno vyvodiť, že v prípade prečinov je
potrebné prihliadať aj na materiálny znak prečinu, z čoho vyplýva, že ak je závažnosť činu
vykazujúceho formálne znaky prečinu nepatrná, nejde o prečin. „Na rozdiel od prečinov,
v prípade zločinov akékoľvek uplatnenie materiálneho znaku na pozmenenie (korigovanie)
formálneho znaku nie je možné.“ (BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J.
a kol. Trestný zákon, Všeobecná časť, Komentár – I. diel. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 54)
Trestný zákon uplatňuje materiálne chápanie trestného činu a prihliada na závažnosť
konania, teda na jeho nebezpečnosť, len v prípade prečinov.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že keďže konanie sťažovateľa spočívajúce v obstaraní
technického zariadenia využiteľného na interiérové pestovanie rastliny rodu konopa
a v pestovaní týchto rastlín a ich spracúvaní do podoby použiteľnej na aplikáciu v značnom
rozsahu naplnilo znaky zločinu, navyše obzvlášť závažného zločinu, nebolo možné,
vzhľadom na platnú právnu úpravu, posudzovať konanie sťažovateľa z materiálnej stránky.
Sťažovateľom tvrdenú pohnútku jeho protiprávneho konania — pestovanie konope
na účely ochrany života a zdravia sťažovateľovej ťažko chorej matky, mohli všeobecné
súdy zohľadniť len pri určovaní výmery trestu, čo sa aj stalo, keďže krajský súd
v napadnutom rozsudku uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, teda
pod dolnou hranicou trestnej sadzby, ktorá v prípade § 172 ods. 3 Trestného zákona je 15
rokov. V rámci mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby pristúpil krajský súd k uloženiu najnižšieho možného trestu, ako
to vyplýva z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd pri
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 88/2011
z 20. decembra 2011 primerane zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu
(kľúčovú odvolaciu námietku sťažovateľa) a napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v nižšej výmere ako súd prvého stupňa, pričom ho
uložil v takom rozsahu, ako mu to umožňovali príslušné ustanovenia Trestného zákona.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v zmysle ktorej postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 22/2012 a jeho rozsudkom
zo 6. novembra 2012 a obsahom základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013