Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 118/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. B. T., T., zastúpeného advokátom Mgr. A. K., Ž., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. B. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. B. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom

tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. B. T. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu Mgr. A. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 28. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. B. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 11. apríla 2004, keď bol

okresnému súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa obchodná

spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhala proti odporcom zaplatenia

sumy 240 218,20 Sk (7 973,78 € ) s prísl.

Sťažovateľ, ktorý je v napadnutom konaní v procesnom postavení odporcu v 3. rade

uviedol, že v ňom dochádza k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti

ústavnému súdu nebolo toto konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa vyslovil, že postupom

okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo podľa . ods. 2 listiny, zároveň navrhuje

prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon

sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. (doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2013), ku ktorému pripojil

okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého

konania aj stanovisko zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Okolnosti nenasvedčujú výskytu zákonných prekážok postupu konania, okolnosť

neznámeho pobytu prvej žalovanej je už spomenutou praktickou komplikáciou v dokazovaní

v kontexte právnej obrany ručiteľov.

Vo vzťahu k ďalším častiam výzvy na vyjadrenie k prieťahom je namieste

skonštatovať, že vec je objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako by mohla byť

vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu. Za týchto okolností bude otázka vzniku

a príčin prieťahov vecou posúdenia príslušného súdu pri vybavovaní predmetnej sťažnosti.

Dovolím si však v ďalších súvislostiach skonštatovať, že súdne oddelenie je v stave

vysokej zaťaženosti, prevzal som ho po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúce na KS ZA

JUDr. J. U., s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí, lebo

tieto v minulosti neboli skončené z rôznych dôvodov, spravidla spojených so skutkovou

zložitosťou veci. Prakticky povedané, veci z takto sťaženej skladby spravidla nie je možné

skončiť na jednom pojednávaní a je nutné ich študovať opakovane, preto takto prevzaté veci

neskončené z rôznych príčin v minulosti sú zásadne ťažšie ako nové veci z bežného nápadu.

Obdobie roka 2007 bolo poznačené mimoriadne zvýšeným nápadom civilných vecí,

s mimoriadne nepriaznivým dopadom na fyzickú možnosť vybavenia tohto nápadu sudcom

aj zamestnancami tunajšieho súdu, v závere roka 2007 zostatok dosiahol 505 vecí.

Prakticky povedané, pri fyzickej možnosti súdneho oddelenia vybaviť pravidelný ročný

nápad v priemere 250 civilných (priemerne zložitých) vecí ročne, zostatok nerozhodnutých

(spravidla zložitejších) vecí ďalších 1,5 až 2 krát presahuje jeho ročný násobok...

Tunajšie súdne oddelenie navyše trpelo personálnou nestabilitou, včítane

neprítomnej vyššej súdnej úradníčky od marca do októbra 2011. Naopak približne

od začiatku roka 2013 moja vyššia súdna úradníčka zastupuje inú, čo má tiež nepriaznivý

dopad na možnosť ukladania niektorých úkonov, v tomto prípade konkrétne vypracovanie

naradenia znaleckého dokazovania. Navyše v minulosti bolo prijaté rozpočtové opatrenie,

podľa ktorého neboli pridelené peniaze na preddavky na znalecké dokazovanie.

V roku 2013 mám nápad nových civilných vecí priemerne nad 35 vecí mesačne, čo

aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko doručené ústavnému súdu

10. mája 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„K vyjadreniu zákonného sudcu OS Žilina uvádzame, že jeho správu o pracovnom

zaťažení senátu zákonného sudcu nespochybňujeme, avšak je na objektívnej zodpovednosti

súdu, aby zabezpečil prejednanie veci tak, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní, čo však

súd v tomto prípade neučinil.“

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu zistil nasledujúci priebeh

napadnutého konania:

Napadnuté konanie začalo 11. apríla 2004, keď bol okresnému súdu doručený návrh

na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa navrhovateľ okrem iného domáhal voči

odporcom v 1. až 3. rade zaplatenia sumy 240 218,20 Sk (7 973,78 €) z dôvodu nesplatenia

časti poskytnutého stavebného úveru. Sťažovateľ, ako už bolo uvedené, má v konaní

procesné postavenie odporcu v 3. rade na základe „Ručiteľskej listiny č. 2 zo dňa

29. 11. 1999 k Úverovej zmluve“. Keďže platobný rozkaz nebolo možné doručiť odporkyni

v 1. rade, okresný súd ho uznesením č. k. -65 z 10. decembra 2007 zrušil

a vec 14. januára 2008 previedol z registra „Ro“ do registra „C“.

Vzhľadom na úmrtie odporcu v 2. rade okresný súd uznesením z 31. januára 2008

konanie prerušil do právoplatného skončenia dedičského konania (dedičské konanie bolo

právoplatne skončené 19. marca 2008).

V období od apríla 2008 do júna 2008 okresný súd realizoval jednoduché procesné

úkony na zistenie pobytu odporkyne v 1. rade a 7. januára 2009 nariadil termín

pojednávania na 2. február 2009. Po oboznámení prítomných účastníkov konania

s ospravedlnením právneho zástupcu navrhovateľa okresný súd odročil nariadené

pojednávanie na 2. marec 2009, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 1. apríl 2009 s tým,

že vo veci je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Pojednávanie nariadené na 1. apríl 2009

sa uskutočnilo a bolo odročené na 4. máj 2009, ktoré sa taktiež uskutočnilo a bolo odročené

na 27. máj 2009 na účel ďalšieho dokazovanie. Toto pojednávanie sa z dôvodu neúčasti

účastníkov konania neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito s tým, že bude rozhodnuté

o čiastočnom späťvzatí návrhu voči odporcovi v 2. rade.

Okresný súd 17. januára 2011 vyzval právnu zástupkyňu odporcu v 2. rade, aby

zaujala stanovisko k návrhu na zastavenie konania v súvislosti s podaním navrhovateľa

zo 4. mája 2009. Dňa 23. augusta 2011 sťažovateľ uzavrel zmluvu s navrhovateľom,

v ktorej sa navrhovateľ zaviazal zobrať návrh proti sťažovateľovi v celom rozsahu späť.

Okresný súd uznesením z 21. júna 2012 rozhodol, že „konanie v časti voči odporcovi

v 2. rade zastavuje“. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie doručené

okresnému súdu 17. júla 2012, pričom okresný súd predmetné odvolanie spolu so súdnym

spisom predložil 8. októbra 2012 na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“). Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 uznesenie

okresného súdu č. k. -223 z 21. júna 2012 potvrdil. Po vrátení súdneho spisu

okresnému súdu (12. marec 2013) okresný súd predmetné uznesenie krajského súdu doručil

účastníkom konania, čo bol ostatný procesný úkon v doterajšom priebehu napadnutého

konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia

základného práva podľa a podľa listiny, podľa ktorých

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o zaplatenie pohľadávky (v danom prípade ide o nesplatenú sumu z poskytnutého

stavebného úveru na základe úverovej zmluvy uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka) tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich

nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Obdobne ústavný súd hodnotí

aj sťažnosťou napadnuté konanie a poukazuje na to, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení

k sťažnosti nepoukazoval na skutkovú ani právnu zložitosť veci, pričom zákonný sudca

napadnuté konanie označil ako vec „priemerne skutkovo zložitú“.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto

súdneho konania v procesnom postavení odporcu v 3. rade. Ústavný súd nezistil také

skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou

napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a zistil tieto dlhodobejšie obdobia jeho nečinnosti:

- od 11. apríla 2004 (návrh na vydanie platobného rozkazu) do 24. februára 2005

(vydanie platobného rozkazu), pričom nasledujúci procesný úkon (uznesenie, ktorým bol

platobný rozkaz zrušený z dôvodu, že ho nebolo možné doručiť odporkyni v 1. rade) bol

urobený 10. decembra 2007,

- od 27. mája 2009 (okresný súd odročil pojednávanie) do 17. januára 2011 (okresný

súd zaslal výzvu právnemu zástupcovi odporcu v 2. rade) a

- od 17. januára 2011 do 21. júna 2012, keď okresný súd uznesením č. k.

-223 rozhodol o zastavení konania voči odporcovi v 2. rade.

Takýto postup okresného súdu, ktorý plynulo nesmeroval k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov konania, ktorí dosiaľ čakajú na meritórne rozhodnutie viac ako 9 rokov,

nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti v súvislosti s namietanými

prieťahmi v napadnutom konaní prostredníctvom zákonného sudcu argumentoval

skutočnosťou, že „súdne oddelenie je v stave vysokej zaťaženosti a trpelo personálnou

nestabilitou...“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. ,

), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

Ústavný súd upriamujme pozornosť aj na odpoveď okresného súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľa (z 15. januára 2013) na sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní,

v ktorej konštatoval, že sťažnosť je dôvodná, a konkrétne v súvislosti s postupom

zákonného sudcu uviedol, že „jeho postup od podania návrhu nesvedčí o tom, že by svoju

činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v , aby bola vec

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 2 listiny bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na neúmernú dĺžku prieťahov

a psychickú ujmu vyplývajúcu z právnej neistoty, ktorá mu „v dôsledku nerozhodnutia

vo veci vzniká“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, ktorá predstavuje viac ako 9 rokov, berúc zároveň do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením

uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi

konania jeho trovy ( ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. za dva úkony 260,32 €, čo spolu s režijným

paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013