Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 250/2013
PDF · 272.75 KB
No categories available
IV. ÚS 250/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6
ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 8/2005 a jeho
uznesením z 23. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2013 doručená sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 8/2005 a jeho
uznesením z 23. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený na
trest odňatia slobody na doživotie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 8 T 8/05 z 25. januára 2010 priznal obhajcovi JUDr. J.
K. odmenu za poskytnutie právnych služieb sťažovateľovi v celkovej sume 9 046,50 €.
Odmena bola ustanovenému obhajcovi vyplatená z prostriedkov štátu 21. októbra 2010.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 8 T 8/05 zo 17. januára 2011 bola sťažovateľovi
podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uložená povinnosť nahradiť štátu trovy
trestného konania v sume 9 046,50 €, pozostávajúce z odmeny priznanej obhajcovi
sťažovateľa JUDr. J. K.; označené uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
Z uznesenia vyššieho súdneho úradníka vyplýva, že „Po preskúmaní spisového
materiálu krajský súd zistil, že odsúdený R. Č. nespĺňa zákonné podmienky pre nárok na
bezplatnú obhajobu. Ako to vyplýva zo správy ÚVTOS a ÚVV..., oddelenia ekonomiky zo
dňa 17. 12. 2010 odsúdený R. Č. je toho času pracovne zaradený. Súd je toho názoru, že
odsúdený môže zo svojho príjmu (možností a schopností) postupne uhradiť štátu
požadovanú sumu.“.
Proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť.
V sťažnosti poukázal na to, že v rámci výkonu doživotného trestu odňatia slobody je síce
pracovne zaradený, ale mesačne dostáva na živobytie len 17 % z čistej mzdy, z čoho je
potrebné podľa jeho názoru urobiť záver o tom, že má nárok na bezplatnú obhajobu.
Doplňujúcim podaním zo 4. februára 2011 sťažovateľ krajskému súdu predložil
rozúčtovanie jeho pracovnej odmeny v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
v Leopoldove za rok 2010. Z tohto rozúčtovania vyplýva, že suma, ktorú sťažovateľ mohol
v roku 2010 použiť na osobné účely, predstavovala 243,56 €. Taktiež dal krajskému súdu
do pozornosti, že jeho hrubá pracovná mzda neprevyšuje 1 a pol násobok životného
minima, a teda sú u neho dané predpoklady na bezplatnú obhajobu.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 T 8/05
z 23. novembra 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa okrem
iného uvádza: „Právoplatný odsudzujúci rozsudok zakladá podľa § 555 ods. 1 písm. c/
Tr. por. odsúdenému povinnosť nahradiť štátu odmenu vyplatenú štátom ustanovenému
obhajcovi. Takúto povinnosť odsúdený nemá len v prípade, ak má nárok na obhajobu
bezplatnú alebo nárok na obhajobu za zníženú odmenu. Právo odsúdeného na bezplatnú
obhajobu alebo za zníženú odmenu vzniká za splnenia dvoch zákonom požadovaných
podmienok a to, že odsúdený nemá dostatočné prostriedky a najneskôr v čase rozhodovania
o náhrade trov trestného konania svoju nemajetnosť súdu preukáže (§ 34 ods. 3 Tr. por.)
V posudzovanom prípade odsúdený R. Č. nepreukázal oprávnenosť nároku na
obhajobu bezplatnú, resp. obhajobu za zníženú odmenu, iba všeobecne uviedol, že nemá
dostatok finančných prostriedkov. Odsúdený R. Č. bol právoplatne uznaný za vinného, vo
výkone trestu je zaradený do práce, za ktorú poberá pracovnú odmenu, preto nie je možné
konštatovať, že je nemajetný. Vzhľadom na dĺžku uloženého trestu na doživotie, ako aj na
skutočnosť, že vo výkone trestu je odsúdený zaradený do práce, za ktorú poberá pracovnú
odmenu, má krajský súd za to, že odsúdený zo svojho príjmu bude môcť hoci aj postupne
uhradiť štátu sumu 9.046,50 eur.“
Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu uvedeným v napadnutom uznesení,
v zmysle ktorého nepreukázal oprávnenosť nároku na bezplatnú obhajobu, resp. obhajobu
za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov,
a v tejto súvislosti poukazuje najmä na svoje doplňujúce podanie zo 4. februára 2011 a jeho
prílohu — rozúčtovanie pracovnej odmeny.
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou
uvedenou v doplňujúcom podaní zo 4. februára 2011, na túto sa v napadnutom uznesení
vôbec neodvoláva a poukazuje len na obsah sťažnosti z 22. januára 2011. Z týchto dôvodov
došlo podľa názoru sťažovateľa k neprípustnému zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne
konanie.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že suma, ktorú má mesačne k dispozícii,
predstavuje len 18,66 €, pričom nepostačuje ani len na zakúpenie základných vecí,
takpovediac existenčného charakteru.
Uloženie povinnosti nahradiť štátu trovy trestného konania v sume prevyšujúcej
9 000 € je podľa názoru sťažovateľa porušením jeho práva na obhajobu, ako aj práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti, ako aj práva nebyť podrobený krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1.) Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 T/8/2005 zo dňa 23. novembra
2012 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súd, právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 3 písm. c, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2.) Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 T/8/2005 zo dňa 23. novembra
2012 bolo porušené právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti
podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a právo nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3.) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 T/8/2005 zo dňa 23. novembra
2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
4.) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 2.000,- EUR ktorú je mu povinný zaplatiť Krajský
súd v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na
konanie pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ odôvodňuje s poukazom na svoje
majetkové pomery, ktoré mu neumožňujú si advokáta zaplatiť.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu
jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také
rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody
došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Podstata námietky sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal
s jeho argumentáciou uvedenou v doplňujúcom podaní zo 4. februára 2011, súčasťou
ktorého bola príloha — rozúčtovanie pracovnej odmeny, pričom v rozpore so sťažovateľom
deklarovanými skutočnosťami dospel k záveru, že nepreukázal oprávnenosť nároku na
bezplatnú obhajobu, resp. obhajobu za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá
dostatok finančných prostriedkov. Ak by sa krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľa bol
skutočne zaoberal reálnou výškou jeho mesačného príjmu, musel by dospieť k záveru, že
čiastka, ktorú má mesačne k dispozícii (v sume 18,66 €, pozn.), nepostačuje ani len na
zakúpenie základných vecí.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní
o sťažnosti sťažovateľa mal vedomosť o tom, že je vo výkone trestu zaradený do práce a že
za túto poberá pracovnú odmenu. Práve na základe týchto skutočností krajský súd dospel
k záveru o možnosti a schopnosti sťažovateľa postupne uhradiť štátu požadovanú sumu,
a preto jeho sťažnosť zamietol.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je síce stručne, ale ústavne udržateľným spôsobom odôvodnené a nemožno
ho považovať za arbitrárne. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
označených v sťažnosti neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013