Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 250/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1,

a a práv podľa , ,

ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 23. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2013 doručená sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19

ods. 1, , a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 23. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený na

trest odňatia slobody na doživotie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2010 priznal obhajcovi JUDr. J.

K. odmenu za poskytnutie právnych služieb sťažovateľovi v celkovej sume 9 046,50 €.

Odmena bola ustanovenému obhajcovi vyplatená z prostriedkov štátu 21. októbra 2010.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2011 bola sťažovateľovi

podľa uložená povinnosť nahradiť štátu trovy

trestného konania v sume 9 046,50 €, pozostávajúce z odmeny priznanej obhajcovi

sťažovateľa JUDr. J. K.; označené uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

Z uznesenia vyššieho súdneho úradníka vyplýva, že „Po preskúmaní spisového

materiálu krajský súd zistil, že odsúdený R. Č. nespĺňa zákonné podmienky pre nárok na

bezplatnú obhajobu. Ako to vyplýva zo správy ÚVTOS a ÚVV..., oddelenia ekonomiky zo

dňa 17. 12. 2010 odsúdený R. Č. je toho času pracovne zaradený. Súd je toho názoru, že

odsúdený môže zo svojho príjmu (možností a schopností) postupne uhradiť štátu

požadovanú sumu.“.

Proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť.

V sťažnosti poukázal na to, že v rámci výkonu doživotného trestu odňatia slobody je síce

pracovne zaradený, ale mesačne dostáva na živobytie len 17 % z čistej mzdy, z čoho je

potrebné podľa jeho názoru urobiť záver o tom, že má nárok na bezplatnú obhajobu.

Doplňujúcim podaním zo 4. februára 2011 sťažovateľ krajskému súdu predložil

rozúčtovanie jeho pracovnej odmeny v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

v Leopoldove za rok 2010. Z tohto rozúčtovania vyplýva, že suma, ktorú sťažovateľ mohol

v roku 2010 použiť na osobné účely, predstavovala 243,56 €. Taktiež dal krajskému súdu

do pozornosti, že jeho hrubá pracovná mzda neprevyšuje 1 a pol násobok životného

minima, a teda sú u neho dané predpoklady na bezplatnú obhajobu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 23. novembra 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa okrem

iného uvádza: „Právoplatný odsudzujúci rozsudok zakladá podľa § 555 ods. 1 písm. c/

odsúdenému povinnosť nahradiť štátu odmenu vyplatenú štátom ustanovenému

obhajcovi. Takúto povinnosť odsúdený nemá len v prípade, ak má nárok na obhajobu

bezplatnú alebo nárok na obhajobu za zníženú odmenu. Právo odsúdeného na bezplatnú

obhajobu alebo za zníženú odmenu vzniká za splnenia dvoch zákonom požadovaných

podmienok a to, že odsúdený nemá dostatočné prostriedky a najneskôr v čase rozhodovania

o náhrade trov trestného konania svoju nemajetnosť súdu preukáže ( )

V posudzovanom prípade odsúdený R. Č. nepreukázal oprávnenosť nároku na

obhajobu bezplatnú, resp. obhajobu za zníženú odmenu, iba všeobecne uviedol, že nemá

dostatok finančných prostriedkov. Odsúdený R. Č. bol právoplatne uznaný za vinného, vo

výkone trestu je zaradený do práce, za ktorú poberá pracovnú odmenu, preto nie je možné

konštatovať, že je nemajetný. Vzhľadom na dĺžku uloženého trestu na doživotie, ako aj na

skutočnosť, že vo výkone trestu je odsúdený zaradený do práce, za ktorú poberá pracovnú

odmenu, má krajský súd za to, že odsúdený zo svojho príjmu bude môcť hoci aj postupne

uhradiť štátu sumu 9.046,50 eur.“

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu uvedeným v napadnutom uznesení,

v zmysle ktorého nepreukázal oprávnenosť nároku na bezplatnú obhajobu, resp. obhajobu

za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov,

a v tejto súvislosti poukazuje najmä na svoje doplňujúce podanie zo 4. februára 2011 a jeho

prílohu — rozúčtovanie pracovnej odmeny.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou

uvedenou v doplňujúcom podaní zo 4. februára 2011, na túto sa v napadnutom uznesení

vôbec neodvoláva a poukazuje len na obsah sťažnosti z 22. januára 2011. Z týchto dôvodov

došlo podľa názoru sťažovateľa k neprípustnému zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne

konanie.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že suma, ktorú má mesačne k dispozícii,

predstavuje len 18,66 €, pričom nepostačuje ani len na zakúpenie základných vecí,

takpovediac existenčného charakteru.

Uloženie povinnosti nahradiť štátu trovy trestného konania v sume prevyšujúcej

9 000 € je podľa názoru sťažovateľa porušením jeho práva na obhajobu, ako aj práva na

zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti, ako aj práva nebyť podrobený krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.) Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23. novembra

2012 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súd, právo na súdnu ochranu podľa

a SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na obhajobu podľa

a čl. 6 ods. 3 písm. c, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.) Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23. novembra

2012 bolo porušené právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, a právo nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23. novembra

2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4.) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 2.000,- EUR ktorú je mu povinný zaplatiť Krajský

súd v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na

konanie pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ odôvodňuje s poukazom na svoje

majetkové pomery, ktoré mu neumožňujú si advokáta zaplatiť.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 a práv podľa , , a dohovoru.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ).

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také

rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody

došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podstata námietky sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal

s jeho argumentáciou uvedenou v doplňujúcom podaní zo 4. februára 2011, súčasťou

ktorého bola príloha — rozúčtovanie pracovnej odmeny, pričom v rozpore so sťažovateľom

deklarovanými skutočnosťami dospel k záveru, že nepreukázal oprávnenosť nároku na

bezplatnú obhajobu, resp. obhajobu za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá

dostatok finančných prostriedkov. Ak by sa krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľa bol

skutočne zaoberal reálnou výškou jeho mesačného príjmu, musel by dospieť k záveru, že

čiastka, ktorú má mesačne k dispozícii (v sume 18,66 €, pozn.), nepostačuje ani len na

zakúpenie základných vecí.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa mal vedomosť o tom, že je vo výkone trestu zaradený do práce a že

za túto poberá pracovnú odmenu. Práve na základe týchto skutočností krajský súd dospel

k záveru o možnosti a schopnosti sťažovateľa postupne uhradiť štátu požadovanú sumu,

a preto jeho sťažnosť zamietol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je síce stručne, ale ústavne udržateľným spôsobom odôvodnené a nemožno

ho považovať za arbitrárne. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa a práv podľa dohovoru

označených v sťažnosti neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013