Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (78)I. ÚS 261/2013
PDF · 381.67 KB
No categories available
I. ÚS 261/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P. , s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1278/2013 až sp. zn. Rvp
1415/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne uvedenými v prílohe
tohto uznesenia a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1278/2013 až
sp. zn. Rvp 1415/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v
Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v prílohe tohto uznesenia (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou
(ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu
škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom
znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným
zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom
predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné
žaloby boli vedené okresným súdom pod spisovými značkami uvedenými v prílohe tohto
uznesenia.
Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom,
v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.
zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp.
zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.
februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a
odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná
pre:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu
spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné
„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu
nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto
posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním
škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti
okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Bánovce nad Bebravou a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd
je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady
v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd
bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca
má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu
regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne
v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu
spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach dostatočne
nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetných veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému
súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu zo 6. februára
2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté z dôvodu
nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav
bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov
Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť
zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených
práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie
nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval
rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax
podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade.
Sťažovateľka taktiež poukázala na publikované uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom vyslovil:
,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu
nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu,
nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie
o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu
ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania veci s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší
napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhla ústavnému súdu, aby rozhodol o odklade
vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu, pretože ide „o nastolenie súladu
s verejným záujmom na riadnom dodržiavaní záväznej právnej regulácie všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 1278/2013 až sp. zn. Rvp 1415/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho,
že napadnutými rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu
z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si
sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom toho istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“
(I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“
(I. ÚS 24/00).
Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku,
nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie
dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal
a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom mala právo podať
proti nim mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Ustanovenie § 237 písm. g) OSP
zakladá totiž prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tomto prípade v predmetných
konaniach teda opätovne existoval „iný súd“, a to najvyšší súd ako súd dovolací, povolaný
na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Ústavný súd preto nemá dostatok
právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali
voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom
priebehu konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce
pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci, môže
sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013
Príloha k uzneseniu sp. zn. I. ÚS 261/2013
Poradovéuznesenie Krajského súduuznesenie Okresného súdu Bánovce
číslo:v Trenčíne sp. zn.nad Bebravou sp. zn.
1.4 NcC 488/20126 C 115/2012
2.4 NcC 512/20126 C 135/2012
3.17 NcC 509/20126 C 134/2012
4.4 NcC 509/20126 C 133/2012
5.4 NcC 507/20126 C 132/2012
6.19 NcC 506/20126 C 131/2012
7.19 NcC 474/20126 C 143/2012
8.19 NcC 481/20126 C 125/2012
9.6 NcC 322/20126 C 124/2012
10.19 NcC 480/20126 C 123/2012
11.4 NcC 506/20126 C 130/2012
12.6 NcC 327/20126 C 203/2012
13.6 NcC 326/20126 C 204/2012
14.17 NcC 493/20126 C 213/2012
15.4 NcC 491/20126 C 214/2012
16.4 NcC 493/20126 C 215/2012
17.6 NcC 330/20126 C 216/2012
18.17 NcC 506/20126 C 217/2012
19.17 NcC 503/20126 C 212/2012
20.17 NcC 504/20126 C 218/2012
21.4 NcC 489/20126 C 205/2012
22.19 NcC 488/20126 C 206/2012
23.19 NcC 490/20126 C 257/2012
24.6 NcC 293/20125 C 219/2012
25.17 NcC 438/20125 C 218/2012
26.17 NcC 437/20125 C 217/2012
27.4 NcC 435/20125 C 216/2012
28.4 NcC 440/20125 C 215/2012
29.17 NcC 441/20125 C 214/2012
30.19 NcC 440/20125 C 213/2012
31.19 NcC 442/20125 C 212/2012
32.4 NcC 443/20125 C 211/2012
33.19 NcC 441/20125 C 210/2012
34.6 NcC 296/20125 C 201/2012
35.17 NcC 444/20125 C 200/2012
36.19 NcC 445/20125 C 199/2012
37.4 NcC 447/20125 C 198/2012
38.17 NcC 448/20125 C 197/2012
39.19 NcC 444/20125 C 196/2012
40.6 NcC 299/20125 C 195/2012
41.19 NcC 439/20125 C 143/2012
42.17 NcC 442/20125 C 144/2012
43.4 NcC 441/20125 C 145/2012
44.17 NcC 436/20125 C 127/2012
45.19 NcC 433/20125 C 128/2012
46.6 NcC 291/20125 C 129/2012
47.4 NcC 436/20125 C 130/2012
48.6 NcC 312/20125 C 131/2012
49.17 NcC 431/20125 C 124/2012
50.17 NcC 424/20125 C 120/2012
51.6 NcC 289/20125 C 125/2012
52.4 NcC 431/20125 C 126/2012
53.19 NcC 463/20125 C 132/2012
54.19 NcC 428/20125 C 123/2012
55.6 NcC 288/20125 C 121/2012
56.19 NcC 427/20125 C 122/2012
57.17 NcC 426/20125 C 116/2012
58.6 NcC 284/20125 C 117/2012
59.19 NcC 423/20125 C 118/2012
60.4 NcC 423/20125 C 119/2012
61.19 NcC 504/20126 C 190/2012
62.6 NcC 336/20126 C 191/2012
63.19 NcC 503/20126 C 192/2012
64.4 NcC 504/20126 C 193/2012
65.17 NcC 505/20126 C 194/2012
66.4 NcC 503/20126 C 195/2012
67.19 NcC 500/20126 C 198/2012
68.19 NcC 502/20126 C 196/2012
69.6 NcC 301/20125 C 148/2012
70.19 NcC 450/20125 C 147/2012
71.19 NcC 443/20125 C 226/2012
72.17 NcC 446/20125 C 225/2012
73.4 NcC 446/20125 C 227/2012
74.6 NcC 297/20125 C 224/2012
75.19 NcC 438/20125 C 223/2012
76.4 NcC 439/20125 C 222/2012
77.6 NcC 294/20125 C 221/2012
78.17 NcC 439/20125 C 220/2012
79.19 NcC 448/20125 C 230/2012
80.4 NcC 450/20125 C 229/2012
81.4 NcC 476/20126 C 168/2012
82.6 NcC 344/20126 C 175/2012
83.17 NcC 443/20125 C 209/2012
84.4 NcC 442/20125 C 208/2012
85.4 NcC 478/20125 C 207/2012
86.4 NcC 445/20125 C 206/2012
87.6 NcC 298/20125 C 205/2012
88.17 NcC 447/20125 C 204/2012
89.17 NcC 445/20125 C 203/2012
90.4 NcC 444/20125 C 202/2012
91.6 NcC 314/20126 C 294/2012
92.6 NcC 345/20126 C 173/2012
93.17 NcC 517/20126 C 174/2012
94.19 NcC 429/20125 C 162/2012
95.17 NcC 432/20125 C 161/2012
96.17 NcC 469/20126 C 271/2012
97.19 NcC 466/20126 C 270/2012
98.19 NcC 496/20126 C 269/2012
99.4 NcC 448/20125 C 193/2012
100.19 NcC 447/20125 C 190/2012
101.19 NcC 468/20126 C 152/2012
102.4 NcC 474/20126 C 145/2012
103.4 NcC 472/20126 C 146/2012
104.6 NcC 316/20126 C 147/2012
105.19 NcC 472/20126 C 148/2012
106.4 NcC 475/20126 C 144/2012
107.4 NcC 513/20126 C 180/2012
108.19 NcC 455/20126 C 298/2012
109.6 NcC 305/20126 C 297/2012
110.4 NcC 467/20126 C 295/2012
111.19 NcC 511/20126 C 160/2012
112.19 NcC 510/20126 C 161/2012
113.17 NcC 430/20125 C 141/2012
114.6 NcC 341/20126 C 162/2012
115.19 NcC 512/20126 C 158/2012
116.6 NcC 343/20126 C 157/2012
117.4 NcC 479/20126 C 153/2012
118.6 NcC 320/20126 C 154/2012
119.17 NcC 480/20126 C 156/2012
120.19 NcC 471/20126 C 149/2012
121.4 NcC 424/20125 C 110/2012
122.6 NcC 283/20125 C 111/2012
123.4 NcC 515/20126 C 172/2012
124.17 NcC 423/20125 C 103/2012
125.6 NcC 286/20125 C 104/2012
126.6 NcC 285/20125 C 105/2012
127.19 NcC 477/20126 C 163/2012
128.17 NcC 479/20126 C 164/2012
129.17 NcC 478/20126 C 165/2012
130.19 NcC 475/20126 C 166/2012
131.4 NcC 425/20125 C 115/2012
132.19 NcC 422/20125 C 112/2012
133.17 NcC 425/20125 C 114/2012
134.19 NcC 421/20125 C 113/2012
135.17 NcC 427/20125 C 106/2012
136.4 NcC 426/20125 C 107/2012
137.19 NcC 420/20125 C 108/2012
138.6 NcC 282/20125 C 109/2012