Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 261/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P. , s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. až sp. zn. Rvp

1415/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne uvedenými v prílohe

tohto uznesenia a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v

Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v prílohe tohto uznesenia (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou

(ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu

škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom

znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným

zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom

predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné

žaloby boli vedené okresným súdom pod spisovými značkami uvedenými v prílohe tohto

uznesenia.

Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom,

v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu

k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu

poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný

postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby

o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným

na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným

postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude

o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu

zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného

súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté

rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho

základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce

sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006, uznesenie

sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn. z 11. mája 2005, nález sp.

zn. z 24. novembra 1997, nález sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp.

zn. z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.

februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a

odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná

pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom,

než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu

spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné

„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu

nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto

posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním

škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti

okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd

Bánovce nad Bebravou a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd

je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady

v zmysle ust. a nasl. bude Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd

bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca

má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu

regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne

v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu

spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach dostatočne

nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania

predmetných veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,

než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu zo 6. februára

2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté z dôvodu

nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav

bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov

Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť

zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených

práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie

nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , a , v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax

podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade.

Sťažovateľka taktiež poukázala na publikované uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , v ktorom vyslovil:

,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu

nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu,

nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie

o opravnom prostriedku zastaví ( v spojení s )...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu

ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania veci s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší

napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhla ústavnému súdu, aby rozhodol o odklade

vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu, pretože ide „o nastolenie súladu

s verejným záujmom na riadnom dodržiavaní záväznej právnej regulácie všeobecnými

súdmi Slovenskej republiky“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho,

že napadnutými rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu

z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si

sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený,

je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“

(), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov“

().

Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa ,

nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov

a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom i na podanie

dovolania (, ).

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal

a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom mala právo podať

proti nim mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Ustanovenie

zakladá totiž prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tomto prípade v predmetných

konaniach teda opätovne existoval „iný súd“, a to najvyšší súd ako súd dovolací, povolaný

na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Ústavný súd preto nemá dostatok

právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali

voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa a .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa v spojení s .

Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom

priebehu konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce

pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci, môže

sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti ( ), prípadne

prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. g) , resp. ], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho

súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. augusta 1997).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013

Príloha k uzneseniu sp. zn.

Poradovéuznesenie Krajského súduuznesenie Okresného súdu Bánovce

číslo:v Trenčíne sp. zn.nad Bebravou sp. zn.

1.4 NcC 488/20126 C 115/2012

2.4 NcC 512/20126 C 135/2012

3.17 NcC 509/20126 C 134/2012

4.4 NcC 509/20126 C 133/2012

5.4 NcC 507/20126 C 132/2012

6.19 NcC 506/20126 C 131/2012

7.19 NcC 474/20126 C 143/2012

8.19 NcC 481/20126 C 125/2012

9.6 NcC 322/20126 C 124/2012

10.19 NcC 480/20126 C 123/2012

11.4 NcC 506/20126 C 130/2012

12.6 NcC 327/20126 C 203/2012

13.6 NcC 326/20126 C 204/2012

14.17 NcC 493/20126 C 213/2012

15.4 NcC 491/20126 C 214/2012

16.4 NcC 493/20126 C 215/2012

17.6 NcC 330/20126 C 216/2012

18.17 NcC 506/20126 C 217/2012

19.17 NcC 503/20126 C 212/2012

20.17 NcC 504/20126 C 218/2012

21.4 NcC 489/20126 C 205/2012

22.19 NcC 488/20126 C 206/2012

23.19 NcC 490/20126 C 257/2012

24.6 NcC 293/20125 C 219/2012

25.17 NcC 438/20125 C 218/2012

26.17 NcC 437/20125 C 217/2012

27.4 NcC 435/20125 C 216/2012

28.4 NcC 440/20125 C 215/2012

29.17 NcC 441/20125 C 214/2012

30.19 NcC 440/20125 C 213/2012

31.19 NcC 442/20125 C 212/2012

32.4 NcC 443/20125 C 211/2012

33.19 NcC 441/20125 C 210/2012

34.6 NcC 296/20125 C 201/2012

35.17 NcC 444/20125 C 200/2012

36.19 NcC 445/20125 C 199/2012

37.4 NcC 447/20125 C 198/2012

38.17 NcC 448/20125 C 197/2012

39.19 NcC 444/20125 C 196/2012

40.6 NcC 299/20125 C 195/2012

41.19 NcC 439/20125 C 143/2012

42.17 NcC 442/20125 C 144/2012

43.4 NcC 441/20125 C 145/2012

44.17 NcC 436/20125 C 127/2012

45.19 NcC 433/20125 C 128/2012

46.6 NcC 291/20125 C 129/2012

47.4 NcC 436/20125 C 130/2012

48.6 NcC 312/20125 C 131/2012

49.17 NcC 431/20125 C 124/2012

50.17 NcC 424/20125 C 120/2012

51.6 NcC 289/20125 C 125/2012

52.4 NcC 431/20125 C 126/2012

53.19 NcC 463/20125 C 132/2012

54.19 NcC 428/20125 C 123/2012

55.6 NcC 288/20125 C 121/2012

56.19 NcC 427/20125 C 122/2012

57.17 NcC 426/20125 C 116/2012

58.6 NcC 284/20125 C 117/2012

59.19 NcC 423/20125 C 118/2012

60.4 NcC 423/20125 C 119/2012

61.19 NcC 504/20126 C 190/2012

62.6 NcC 336/20126 C 191/2012

63.19 NcC 503/20126 C 192/2012

64.4 NcC 504/20126 C 193/2012

65.17 NcC 505/20126 C 194/2012

66.4 NcC 503/20126 C 195/2012

67.19 NcC 500/20126 C 198/2012

68.19 NcC 502/20126 C 196/2012

69.6 NcC 301/20125 C 148/2012

70.19 NcC 450/20125 C 147/2012

71.19 NcC 443/20125 C 226/2012

72.17 NcC 446/20125 C 225/2012

73.4 NcC 446/20125 C 227/2012

74.6 NcC 297/20125 C 224/2012

75.19 NcC 438/20125 C 223/2012

76.4 NcC 439/20125 C 222/2012

77.6 NcC 294/20125 C 221/2012

78.17 NcC 439/20125 C 220/2012

79.19 NcC 448/20125 C 230/2012

80.4 NcC 450/20125 C 229/2012

81.4 NcC 476/20126 C 168/2012

82.6 NcC 344/20126 C 175/2012

83.17 NcC 443/20125 C 209/2012

84.4 NcC 442/20125 C 208/2012

85.4 NcC 478/20125 C 207/2012

86.4 NcC 445/20125 C 206/2012

87.6 NcC 298/20125 C 205/2012

88.17 NcC 447/20125 C 204/2012

89.17 NcC 445/20125 C 203/2012

90.4 NcC 444/20125 C 202/2012

91.6 NcC 314/20126 C 294/2012

92.6 NcC 345/20126 C 173/2012

93.17 NcC 517/20126 C 174/2012

94.19 NcC 429/20125 C 162/2012

95.17 NcC 432/20125 C 161/2012

96.17 NcC 469/20126 C 271/2012

97.19 NcC 466/20126 C 270/2012

98.19 NcC 496/20126 C 269/2012

99.4 NcC 448/20125 C 193/2012

100.19 NcC 447/20125 C 190/2012

101.19 NcC 468/20126 C 152/2012

102.4 NcC 474/20126 C 145/2012

103.4 NcC 472/20126 C 146/2012

104.6 NcC 316/20126 C 147/2012

105.19 NcC 472/20126 C 148/2012

106.4 NcC 475/20126 C 144/2012

107.4 NcC 513/20126 C 180/2012

108.19 NcC 455/20126 C 298/2012

109.6 NcC 305/20126 C 297/2012

110.4 NcC 467/20126 C 295/2012

111.19 NcC 511/20126 C 160/2012

112.19 NcC 510/20126 C 161/2012

113.17 NcC 430/20125 C 141/2012

114.6 NcC 341/20126 C 162/2012

115.19 NcC 512/20126 C 158/2012

116.6 NcC 343/20126 C 157/2012

117.4 NcC 479/20126 C 153/2012

118.6 NcC 320/20126 C 154/2012

119.17 NcC 480/20126 C 156/2012

120.19 NcC 471/20126 C 149/2012

121.4 NcC 424/20125 C 110/2012

122.6 NcC 283/20125 C 111/2012

123.4 NcC 515/20126 C 172/2012

124.17 NcC 423/20125 C 103/2012

125.6 NcC 286/20125 C 104/2012

126.6 NcC 285/20125 C 105/2012

127.19 NcC 477/20126 C 163/2012

128.17 NcC 479/20126 C 164/2012

129.17 NcC 478/20126 C 165/2012

130.19 NcC 475/20126 C 166/2012

131.4 NcC 425/20125 C 115/2012

132.19 NcC 422/20125 C 112/2012

133.17 NcC 425/20125 C 114/2012

134.19 NcC 421/20125 C 113/2012

135.17 NcC 427/20125 C 106/2012

136.4 NcC 426/20125 C 107/2012

137.19 NcC 420/20125 C 108/2012

138.6 NcC 282/20125 C 109/2012