Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 308/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze,

V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s porušením a a 2 Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2

CoKR/27/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012

doručená sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze, V. (ďalej aj

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením

a a 2 postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája

2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. -67 z 30. januára 2007 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka

M., spol. s r. o. Okresný súd uznesením č. k. -503 z 20. apríla 2007 rozhodol o

výmene správcu, pričom za nového správcu bol ustanovený Mgr. Ing. P. K.

Okresný súd na návrh navrhovateľaveriteľa O., a. s., B. (ďalej aj „navrhovateľ“),

uznesením č. k. -75 z 5. januára 2012 začal konkurzné konanie voči dlžníkovi

F., s. r. o., V. (ďalej len „F., s. r. o.“), ktoré uznesením č. k. -82 z 9. februára

2012 následne zastavil.

Na základe odvolania navrhovateľa rozhodol krajský súd namietaným uznesením

č. k. -109 z 31. mája 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu

z 9. februára 2012 tak, že vyhlásil konkurz na majetok dlžníka F., s. r. o., ustanovil

správkyňu úpadcu (v citáciách aj „správkyňa“), vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje

pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu, a uložil správcovi bez zbytočného

odkladu informovať známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko alebo

registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike,

podľa čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní.

Predmetné uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 108/2012

zo 6. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Dňa 23. 07. 2012 (v základnej 45 dňovej lehote v zmysle ) si Sťažovateľ

uplatnil pohľadávky voči Úpadcovi F., s. r. o. a prihlásil pohľadávky u Správkyne v zmysle

platných ustanovení v jednom rovnopise na tlačive pre súhrnnú prihlášku

nezabezpečených pohľadávok, ktorú stanovuje vykonávací právny predpis (obsah prílohy 1

- 8 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa

vykonávajú niektoré ustanovenia s odkazom na vzory tlačív: na adrese

http://wvw.aspi.sk/images/stories/aspi_pdf). V rovnakom čase Sťažovateľ doručil prihlášku

pohľadávky aj konkurznému súdu (ďalej len „Prihláška“). ...

Sťažovateľ bol Správkyňou informovaný, že na Prihlášku Správkyňa neprihliada,

nakoľko nebola doručená v dvoch rovnopisoch, a teda pohľadávky Sťažovateľa uplatnené

Prihláškou nebudú v konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu F., s. r. o. uspokojené.

Správkyňa tak konala v zmysle poučenia Uznesenia, ktoré obsahovalo nesprávne poučenie

veriteľom a neprihliadala na pohľadávku Sťažovateľa, hoci bola riadne a včas uplatnená

prihláškou v zmysle platných a účinných ustanovení .

Sťažovateľovi ako účastníkovi konkurzného konania, veriteľovi, ktorý spôsobom

ustanoveným prihlásil svoje pohľadávky tak bolo upreté právo na súdnu ochranu

a zasiahnuté do jeho vlastníckeho práva samotným Uznesením Porušovateľa ako aj ďalším

konaním Správkyne. Porušovateľ Uznesením a v nadväznosti na to Správkyňa svojimi

úkonmi v rámci správcovskej činnosti porušili základné práva a slobody Sťažovateľa

(uvedené v čl. IV Sťažnosti), pričom o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.»

Sťažovateľ v súvislosti s oznámením správkyne F., s. r. o., že na prihlášku

pohľadávok sťažovateľa, ktorá nebola doručená v dvoch rovnopisoch, sa neprihliada,

poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu z 31. mája 2012, ktoré v

sťažnosti takto cituje:

«Veriteľ prihlasuje svoju pohľadávku vyplnenou prihláškou, ktorú podáva v dvoch

rovnopisoch správcovi na adresu jeho kancelárie a v jednom rovnopise na súde tak, aby

bola doručená správcovi aj súdu do 45 dní od vyhlásenia konkurzu. Na prihlášku doručenú

po lehote, alebo doručenú v lehote len správcovi alebo len súdu sa v konkurze neprihliada.

Veriteľ, ktorého pohľadávka voči úpadcovi vznikla pred vyhlásením konkurzu, má

v konkurze právo, aby jeho pohľadávka bola za podmienok ustanovených týmto zákonom

uspokojená rozvrhom z výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Toto

právo musí byť v konkurze riadne a včas uplatnené prihláškou, inak pohľadávku nemožno

v konkurze uspokojiť a na práva z nej sa v konkurze neprihliada; to platí rovnako aj pre

budúce pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.»

Sťažovateľ v súvislosti s touto časťou odôvodnenia namietaného uznesenia krajského

súdu argumentuje tým, že krajský súd v tomto odôvodnení vychádzal zo znenia zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o konkurze“) v znení účinnom do 31. decembra 2011, pričom podľa

§ 206a ods. 1 zákona o konkurze mal aplikovať zákon o konkurze v znení účinnom od

1. januára 2012. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uvádza:

«V zmysle ust. (v platnom a účinnom znení novely z. č. 348/2011

Z. z. z 13. septembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa .. „Konania začaté

pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje

inak.“

V zmysle ust. : „O začatí konkurzného konania súd vydá uznesenie,

ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením tohto uznesenia

v Obchodnom vestníku sa začína konkurzné konanie.“

Uznesenie o začatí konkurzného konania na majetok Úpadcu F., s. r. o. bolo vydané

dňa 05. 01. 2012 a zverejnené v Obchodnom vestníku č. 10/2012 dňa 16. 01. 2012, z čoho

vyplýva, že konkurzné konanie expresis verbis začalo po 1. januári 2012, a teda spravuje sa

platným a účinným znením v znení novely - z. č.

Právna úprava je v tejto otázke jednoznačná, pretože podľa sa

všetky konania začaté pred 1. januárom 2012 dokončia podľa doterajších predpisov, pokiaľ

v odseku 2 nie je ustanovené inak. Z uvedenej formulácie vyplýva, že aj konania, v ktorých

návrhy (na vyhlásenie konkurzu, povolenie oddlženia alebo reštrukturalizácie) budú podané

do 1. januára 2012, budú sa posudzovať podľa novej právnej úpravy, ak konkurzný súd

začne konanie až od 1. januára 2012 (vydaním uznesenia a jeho zverejnením). Rovnaký

názor prezentuje aj Ďurica v Komentári k , 2012, s. 1107. Procesné ustanovenia ,

ktoré majú prednosť pred , majú osobitné ustanovenia

o začatí tých konaní, ktoré sú predmetom . Všetky konania začínajú až zverejnením

Uznesenia o začatí príslušného konania a nie podaním návrhu ako je tomu pri konaniach

podľa .

V zmysle ust. : „Účastníkmi konkurzného konania sú dlžník

(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili

svoje pohľadávky.“

V zmysle ust. : „Pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti

podstate, sa v konkurze, uplatňuje prihláškou.“

V zmysle ust. : „Prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu,

pričom správcovi musí byť doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní od

vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd.“

V zmysle ust. : „Ak veriteľ doručí správcovi prihlášku neskôr, na

prihlášku sa prihliada, veriteľ však nemôže vykonávať hlasovacie právo a ďalšie práva

spojené s prihlásenou pohľadávkou. Právo na pomerné uspokojenie veriteľa tým nie je

dotknuté; môže byť však uspokojený len z výťažku zaradeného do rozvrhu zo všeobecnej

podstaty, ktorého zámer zostaviť bol oznámený v Obchodnom vestníku po doručení

prihlášky správcovi. Zapísanie takejto pohľadávky do zoznamu pohľadávok správca

zverejní v Obchodnom vestníku s uvedením veriteľa a prihlásenej sumy.»

V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2012 sťažovateľ

ďalej uvádza:

«V zmysle ust. : „Ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie

konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na

reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“)

sa primerane použijú ustanovenia ,“

V zmysle ust. : „Odvolací súd je viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými

v odsekoch 2 až 7.“

Porušovateľ bol viazaný návrhom samotným a skutkovým stavom v čase vydania

Uznesenia o zastavení konkurzného konania. Nenastali žiadne také okolnosti, ktoré by

odôvodňovali prihliadať na dôkazy a skutočnosti, ktoré boli súdu známe až z odvolania

Žalovaného v II. rade.

Tým, že sa Porušovateľ ako odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného

súdom prvého stupňa, zasiahol do ústavne zaručeného práva Sťažovateľa ako účastníka

konania na súdnu ochranu podľa .

V Uznesení Porušovateľa zároveň absentuje odôvodnenie, a teda nie je zrejmé,

z akých skutočností Porušovateľ pri vydaní Uznesenia, ktorým zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, vychádzal a ako vec právne posúdil. ...

Máme za to, že hoci ide o rozhodnutie v konkurznom konaní, základné náležitosti

rozhodnutia - výrok, odôvodnenie a poučenie (zvlášť ak ide o rozhodnutie druhostupňové,

voči ktorému nie je prípustný žiadny riadny ani mimoriadny opravný prostriedok a ktorým

bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa) musia byť dodržané.»

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným uznesením krajského súdu boli porušené označené

základné práva a články a právo podľa dohovoru. Sťažovateľ namieta porušenie

princípu právnej istoty podľa , pričom uvádza:

„Sťažovateľ má za to, že prijatý právny záver o aplikácií právnej úpravy v rozpore

so spoločnými, prechodnými a záverečnými ustanoveniami , bol so zreteľom na

skutkový stav zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný a zároveň má za následok porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľa

(podobne , ).

Princíp právnej istoty, ako jeden zo základných znakov právneho štátu, je tak

Uznesením Porušovateľa popretý, nakoľko napriek jasnému aplikačnému pravidlu

v spoločných, prechodných a záverečných ustanoveniach k o tom, kedy sa na

konkurzné konanie použije v znení novely z. č. , Porušovateľ aplikoval

na konkurz vyhlásený v roku 2012 a konkurzné konanie začaté v roku 2012 právnu úpravu

účinnú do 31. 12. 2011.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

v spojení s porušením a 2 sťažovateľ uvádza:

„Podľa názoru Sťažovateľa Porušovateľ Uznesením a Správkyňa následnou

nesprávnou (resp. príliš formalistickou) interpretáciou aplikovateľných právnych noriem

zasiahli do ústavného práva Sťažovateľa vlastniť majetok, spočívajúci v zásahu do

veriteľských práv Sťažovateľa - byť pomerne uspokojený v prípade speňažovania

v konkurze, hlasovať na Schôdzi veriteľov v zmysle a rozhodovať o všetkých dôležitých

otázkach vo veci uplatňovania svojich majetkových práv z pozície veriteľov uspokojovaných

v konkurze.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ poukazuje na to, že

«Porušovateľ vydaním Uznesenia poprel základnú zásadu „iura novit curia“, ktorá

neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré

právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo

hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv. (Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. decembra 2001). Porušovateľ

opomenul dôležitú skutočnosť upravenú v samotnom o tom, kedy sa konkurzné konanie

považuje za začaté a v zmysle Uznesenia Porušovateľa a úkonov Správkyne dochádza

k neprimeranej prísnosti aplikácie práva voči Sťažovateľovi, ktorá spočíva na

administratívnej otázke počtu rovnopisov a predpísanom tlačive.

Ústavný súd ČR stanovil, že interpretácia ustanovení , ktorá je v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti a všeobecne chápaným a akceptovaným zmyslom

aplikovaných právnych pojmov je zároveň odopretím práva na súdnu ochranu

().

Uznesenie Porušovateľa je tak interpretáciou právnej normy v rozpore s textom

právnej úpravy a nedovolenou sudcovskou tvorbou práva, majúcu za následok nesprávne

rozhodnutie.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

Uznesením o vyhlásení konkurzu na majetok Úpadcu F., s. r.

o. zo dňa 31. 05. 2012 porušil právo Sťažovateľa podľa SR (právo

vlastniť majetok) v spojení s a ods. 2 SR (právo na rovnaké

zaobchádzanie) a v spojení s (právo na súdnu ochranu), Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivý proces) a čl. 1 ods. 1

SR (princíp právnej istoty).

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

31. 05. 2012, ktorým vyhlásil konkurz na majetok Úpadcu F., s. r. o., zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho

konania vo výške 323,52 EUR, k rukám právneho zástupcu Sťažovateľa do troch dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že namieta porušenie označených základných

práv podľa , práva podľa dohovoru a článkov postupom krajského súdu

v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012, a to tým, že

- správkyňa úpadcu F., s. r. o., oznámila, že na prihlášku pohľadávok sťažovateľa

neprihliada z dôvodu, že sťažovateľ nedoručil prihlášku správkyni v potrebnom počte

rovnopisov. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že správkyňa sa riadila nesprávnym

poučením uvedeným v namietanom uznesení krajského súdu z 31. mája 2012. Krajský súd

v odôvodnení tohto uznesenia uviedol poučenie podľa zákona o konkurze účinného do

31. decembra 2011, hoci podľa sťažovateľky bolo potrebné aplikovať zákon o konkurze

v znení účinnom od 1. januára 2012;

- krajský súd riadne neodôvodnil svoje uznesenie z 31. mája 2012 a tým, že krajský

súd zmenil uznesenie okresného súdu z 9. februára 2012 o zastavení konkurzného konania

voči dlžníkovi F., s. r. o., porušil zásadu viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom,

tak ako ho zistil súd prvého stupňa, podľa

(ďalej len „OSP“) v spojení s § 196 zákona o konkurze.

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa dohovoru v spojení s porušením

ods. 1 a a 2 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2012 tým, že sa neprihliadlo na jeho

prihlášku

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 32 ods. 9 prvej vety zákona o konkurze veriteľ má právo domáhať sa na súde

určenia popretej pohľadávky žalobou, pričom žaloba musí byť podaná voči všetkým, ktorí

popreli pohľadávku.

Podľa § 32 ods. 15 zákona o konkurze v žalobe sa veriteľ môže domáhať určenia

právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a výšky pohľadávky, ďalej zabezpečenia

zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. V žalobe sa môže domáhať

najviac toho, čo uviedol v prihláške.

Zákon o konkurze umožňuje v § 32 ods. 9 a 15 veriteľovi, a teda aj sťažovateľovi

vyvolať konanie (tzv. incidenčné konanie), v ktorom sa rozhodne o spornej pohľadávke

a v ktorom sa podanie spornej prihlášky opätovne zákonným spôsobom posúdi. Z týchto

skutočností vyplýva, že sťažovateľ má k dispozícii právny prostriedok nápravy ním

namietaných skutočností. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, či tento právny prostriedok

využil a ak nie, či v jeho prípade bola naplnená podmienka podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd, uplatňujúc už uvedený princíp subsidiarity,

konštatuje, že nemá právomoc vecne prerokúvať sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku

svojej právomoci (obdobne napr. m. m. , , ).

2. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa dohovoru v spojení s porušením

ods. 1 a a 2 nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu

z 31. mája 2012 a porušením zásady viazanosti skutkovým stavom zisteným súdom

prvého stupňa

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Podľa § 11 ods. 1 zákona o konkurze návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva

príslušnému súdu (ďalej len „súd“). Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať

dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze dlžník v predlžení je povinný podať návrh na

vyhlásenie konkurzu do 30 dní, odkedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej

starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení. Túto povinnosť v mene dlžníka má

rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka

a zákonný zástupca dlžníka.

Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie

konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka.

Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac

ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému

veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu

spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne

o začatí konkurzného konania. Inak v rovnakej lehote uznesením poučí navrhovateľa

o nedostatkoch návrhu a vyzve ho, aby tieto nedostatky v lehote 10 dní odstránil. Ak tak

navrhovateľ neurobí, súd návrh odmietne najneskôr do 15 dní po tom, čo uplynula lehota na

odstránenie nedostatkov. Inak v rovnakej lehote rozhodne o začatí konkurzného konania.

Voči uzneseniu o odmietnutí návrhu odvolanie nie je prípustné. Uznesenie o začatí

konkurzného konania alebo uznesenie o odmietnutí návrhu súd doručí navrhovateľovi

a dlžníkovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd nezverejňuje v Obchodnom vestníku.

Podľa § 14 ods. 3 zákona o konkurze o začatí konkurzného konania súd vydá

uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením tohto uznesenia

v Obchodnom vestníku sa začína konkurzné konanie.

Podľa § 14 ods. 6 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, účinky

začatia konkurzného konania zanikajú vyhlásením konkurzu alebo zverejnením uznesenia,

ktorým sa konkurzné konanie končí, v Obchodnom vestníku.

Podľa § 19 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo na

návrh veriteľa, súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil, aby sa rozhodlo bez

pojednávania.

Podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo na

návrh veriteľa, súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník neosvedčil svoju

platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri rozhodovaní

o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť;

ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril, má sa za to, že svoju

platobnú schopnosť neosvedčil.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze proti rozhodnutiu, ktorým sa konkurzné

konanie končí, je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Proti

rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu je oprávnený podať odvolanie iba dlžník.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o konkurze vyhlásením konkurzu sa začína konkurz.

Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu

v Obchodnom vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník

(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili

svoje pohľadávky.

Podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze až do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu

môže do konkurzného konania pristúpiť veriteľ, ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený

podať návrh na vyhlásenie konkurzu. O pristúpení do konkurzného konania rozhodne súd

do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh veriteľa, ktorý má do konkurzného

konania pristúpiť.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze ak počas konkurzného konania dôjde k prevodu

alebo prechodu pohľadávky, ktorá veriteľovi zakladá postavenie účastníka konkurzného

konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho vstupe do konkurzného

konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak návrh na vstup do

konkurzného konania zamietne.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti

podstate, sa v konkurze uplatňuje prihláškou.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o konkurze prihláška sa podáva v jednom rovnopise

u správcu, pričom správcovi musí byť doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní

od vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd.

Konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, regulované

osobitnými procesnými ustanoveniami, ktoré upravujú postup súdu, veriteľov, dlžníka,

správcu a iných zúčastnených procesných subjektov pri speňažení majetku dlžníka

a pomernom uspokojení pohľadávok veriteľov z takto získaného výťažku.

Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, prípadne veriteľ (§ 11

ods. 1 zákona o konkurze), alebo iné osoby uvedené v zákone o konkurze. Po podaní návrhu

oprávnenou osobou, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, súd uznesením začne

konkurzné konanie (§ 14 ods. 1 zákona o konkurze).

Účelom štádia konania po začatí konkurzného konania, ktoré nezačalo na návrh

dlžníka, je zistenie, či sú splnené (osvedčené) materiálne podmienky na vyhlásenie

konkurzu. Účastníkom v tomto štádiu konkurzného konania je dlžník a veriteľ, ak je

navrhovateľom, veriteľ, ktorý sa stal účastníkom na základe pristúpenia do konania (§ 24

ods. 2 zákona o konkurze), alebo veriteľ na základe rozhodnutia súdu o jeho vstupe do

konania (§ 25 ods. 1 zákona o konkurze). V závislosti od toho, či dlžník osvedčí svoju

platobnú schopnosť, súd vyhlási konkurz na majetok dlžníka alebo zastaví konkurzné

konanie [§ 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze]. Proti uzneseniu o zastavení konkurzného

konania je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Proti uzneseniu

o vyhlásení konkurzu je oprávnený podať odvolanie len dlžník (§ 19 ods. 2 zákona

o konkurze). Pokiaľ je navrhovateľom veriteľ, nie je mu priznané právo podať odvolanie

proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu z dôvodu, že jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu sa

vyhovelo. Zo znenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu

o vyhlásení konkurzu nemôže podať ani veriteľ, ktorý sa stal účastníkom konkurzného

konania pristúpením alebo vstupom do konkurzného konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konkurzné konanie voči dlžníkovi F., s. r. o.,

začal okresný súd uznesením č. k. -75 z 5. januára 2012 na základe návrhu

veriteľa O., a. s., B. Tento veriteľ následne podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -82 z 9. februára 2012, ktorým okresný súd zastavil konkurzné konanie

voči dlžníkovi F., s. r. o. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd namietaným uznesením z

31. mája 2012 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu a vyhlásil konkurz na majetok

dlžníka F., s. r. o. Sťažovateľ v tomto konkurznom konaní odvodzuje svoje postavenie

účastníka konkurzného konania voči úpadcovi F., s. r. o., od toho, že 23. júla 2012 si

prihláškou uplatnil pohľadávky proti tomuto úpadcovi. Sťažovateľ teda nebol účastníkom

namietaného konkurzného konania v štádiu od jeho začatia až do vyhlásenia konkurzu na

majetok dlžníka F., s. r. o. Z uvedeného je zrejmé, že namietaným uznesením krajského

súdu z 31. mája 2012 nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd navyše za potrebné uviesť, že zákon

o konkurze neumožňuje veriteľom, ktorí sa stali účastníkmi konania až po vyhlásení

konkurzu, uplatnením pohľadávky prihláškou, žiadať o spätné preskúmanie toho, či boli

splnené materiálne podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Ak by aj

sťažovateľ bol účastníkom konania do vyhlásenia konkurzu, mohol by byť navrhovateľom,

ktorý z povahy svojho postavenia nemôže namietať rozhodnutie o vyhlásení konkurzu,

prípadne by mohol byť účastníkom ako veriteľ na základe pristúpenia alebo vstupu. Jeho

procesné postavenie by v takomto prípade bolo obdobné ako postavenie navrhovateľa –

veriteľa, preto ani v tomto procesnom postavení by nemohol podať ani opravný prostriedok

proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho

uznesením z 31. mája 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa .

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj

vlastnícke právo (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou

judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie a a 2 , tieto

ustanovenia majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných

pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade

a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,

t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa (m. m. ).

Sťažovateľ porušenie uvedených článkov namieta v spojení s namietaným porušením jeho

základných práv a práv. Ústavný súd preto o ich samostatnom porušení nerozhodoval.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a a práva podľa dohovoru

v spojení s porušením a a 2 postupom krajského súdu

v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013