Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 308/2013
PDF · 267.65 KB
No categories available
IV. ÚS 308/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze,
V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2
CoKR/27/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012
doručená sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze, V. (ďalej aj
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením
čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/27/2012 a jeho uznesením z 31. mája
2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)
uznesením č. k. 40 K/14/2006-67 z 30. januára 2007 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka
M., spol. s r. o. Okresný súd uznesením č. k. 40 K/14/2006-503 z 20. apríla 2007 rozhodol o
výmene správcu, pričom za nového správcu bol ustanovený Mgr. Ing. P. K.
Okresný súd na návrh navrhovateľaveriteľa O., a. s., B. (ďalej aj „navrhovateľ“),
uznesením č. k. 36 K/19/2011-75 z 5. januára 2012 začal konkurzné konanie voči dlžníkovi
F., s. r. o., V. (ďalej len „F., s. r. o.“), ktoré uznesením č. k. 36 K/19/2011-82 z 9. februára
2012 následne zastavil.
Na základe odvolania navrhovateľa rozhodol krajský súd namietaným uznesením
č. k. 2 CoKR/27/2012-109 z 31. mája 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu
z 9. februára 2012 tak, že vyhlásil konkurz na majetok dlžníka F., s. r. o., ustanovil
správkyňu úpadcu (v citáciách aj „správkyňa“), vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje
pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu, a uložil správcovi bez zbytočného
odkladu informovať známych veriteľov dlžníka, ktorí majú trvalé bydlisko alebo
registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike,
podľa čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní.
Predmetné uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 108/2012
zo 6. júna 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Dňa 23. 07. 2012 (v základnej 45 dňovej lehote v zmysle § 28 ZKR) si Sťažovateľ
uplatnil pohľadávky voči Úpadcovi F., s. r. o. a prihlásil pohľadávky u Správkyne v zmysle
platných ustanovení ZKR v jednom rovnopise na tlačive pre súhrnnú prihlášku
nezabezpečených pohľadávok, ktorú stanovuje vykonávací právny predpis (obsah prílohy 1
- 8 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa
vykonávajú niektoré ustanovenia ZKR s odkazom na vzory tlačív: 514_2011p.pdf na adrese
http://wvw.aspi.sk/images/stories/aspi_pdf). V rovnakom čase Sťažovateľ doručil prihlášku
pohľadávky aj konkurznému súdu (ďalej len „Prihláška“). ...
Sťažovateľ bol Správkyňou informovaný, že na Prihlášku Správkyňa neprihliada,
nakoľko nebola doručená v dvoch rovnopisoch, a teda pohľadávky Sťažovateľa uplatnené
Prihláškou nebudú v konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu F., s. r. o. uspokojené.
Správkyňa tak konala v zmysle poučenia Uznesenia, ktoré obsahovalo nesprávne poučenie
veriteľom a neprihliadala na pohľadávku Sťažovateľa, hoci bola riadne a včas uplatnená
prihláškou v zmysle platných a účinných ustanovení ZKR.
Sťažovateľovi ako účastníkovi konkurzného konania, veriteľovi, ktorý spôsobom
ustanoveným ZKR prihlásil svoje pohľadávky tak bolo upreté právo na súdnu ochranu
a zasiahnuté do jeho vlastníckeho práva samotným Uznesením Porušovateľa ako aj ďalším
konaním Správkyne. Porušovateľ Uznesením a v nadväznosti na to Správkyňa svojimi
úkonmi v rámci správcovskej činnosti porušili základné práva a slobody Sťažovateľa
(uvedené v čl. IV Sťažnosti), pričom o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.»
Sťažovateľ v súvislosti s oznámením správkyne F., s. r. o., že na prihlášku
pohľadávok sťažovateľa, ktorá nebola doručená v dvoch rovnopisoch, sa neprihliada,
poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu z 31. mája 2012, ktoré v
sťažnosti takto cituje:
«Veriteľ prihlasuje svoju pohľadávku vyplnenou prihláškou, ktorú podáva v dvoch
rovnopisoch správcovi na adresu jeho kancelárie a v jednom rovnopise na súde tak, aby
bola doručená správcovi aj súdu do 45 dní od vyhlásenia konkurzu. Na prihlášku doručenú
po lehote, alebo doručenú v lehote len správcovi alebo len súdu sa v konkurze neprihliada.
Veriteľ, ktorého pohľadávka voči úpadcovi vznikla pred vyhlásením konkurzu, má
v konkurze právo, aby jeho pohľadávka bola za podmienok ustanovených týmto zákonom
uspokojená rozvrhom z výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Toto
právo musí byť v konkurze riadne a včas uplatnené prihláškou, inak pohľadávku nemožno
v konkurze uspokojiť a na práva z nej sa v konkurze neprihliada; to platí rovnako aj pre
budúce pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.»
Sťažovateľ v súvislosti s touto časťou odôvodnenia namietaného uznesenia krajského
súdu argumentuje tým, že krajský súd v tomto odôvodnení vychádzal zo znenia zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o konkurze“) v znení účinnom do 31. decembra 2011, pričom podľa
§ 206a ods. 1 zákona o konkurze mal aplikovať zákon o konkurze v znení účinnom od
1. januára 2012. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uvádza:
«V zmysle ust. § 206a ods. 1 ZKR (v platnom a účinnom znení novely z. č. 348/2011
Z. z. z 13. septembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z... „Konania začaté
pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje
inak.“
V zmysle ust. § 14 ods. 3 ZKR: „O začatí konkurzného konania súd vydá uznesenie,
ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením tohto uznesenia
v Obchodnom vestníku sa začína konkurzné konanie.“
Uznesenie o začatí konkurzného konania na majetok Úpadcu F., s. r. o. bolo vydané
dňa 05. 01. 2012 a zverejnené v Obchodnom vestníku č. 10/2012 dňa 16. 01. 2012, z čoho
vyplýva, že konkurzné konanie expresis verbis začalo po 1. januári 2012, a teda spravuje sa
platným a účinným znením ZKR v znení novely - z. č. 348/2011 Z. z.
Právna úprava je v tejto otázke jednoznačná, pretože podľa § 206a ods. 1 ZKR sa
všetky konania začaté pred 1. januárom 2012 dokončia podľa doterajších predpisov, pokiaľ
v odseku 2 nie je ustanovené inak. Z uvedenej formulácie vyplýva, že aj konania, v ktorých
návrhy (na vyhlásenie konkurzu, povolenie oddlženia alebo reštrukturalizácie) budú podané
do 1. januára 2012, budú sa posudzovať podľa novej právnej úpravy, ak konkurzný súd
začne konanie až od 1. januára 2012 (vydaním uznesenia a jeho zverejnením). Rovnaký
názor prezentuje aj Ďurica v Komentári k ZKR, 2012, s. 1107. Procesné ustanovenia ZKR,
ktoré majú prednosť pred Občianskym súdnym poriadkom, majú osobitné ustanovenia
o začatí tých konaní, ktoré sú predmetom ZKR. Všetky konania začínajú až zverejnením
Uznesenia o začatí príslušného konania a nie podaním návrhu ako je tomu pri konaniach
podľa Občianskeho súdneho poriadku.
V zmysle ust. § 24 ods. 1 ZKR: „Účastníkmi konkurzného konania sú dlžník
(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili
svoje pohľadávky.“
V zmysle ust. § 28 ods. 1 ZKR: „Pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti
podstate, sa v konkurze, uplatňuje prihláškou.“
V zmysle ust. § 28 ods. 2 ZKR: „Prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu,
pričom správcovi musí byť doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní od
vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd.“
V zmysle ust. § 28 ods. 3 ZKR: „Ak veriteľ doručí správcovi prihlášku neskôr, na
prihlášku sa prihliada, veriteľ však nemôže vykonávať hlasovacie právo a ďalšie práva
spojené s prihlásenou pohľadávkou. Právo na pomerné uspokojenie veriteľa tým nie je
dotknuté; môže byť však uspokojený len z výťažku zaradeného do rozvrhu zo všeobecnej
podstaty, ktorého zámer zostaviť bol oznámený v Obchodnom vestníku po doručení
prihlášky správcovi. Zapísanie takejto pohľadávky do zoznamu pohľadávok správca
zverejní v Obchodnom vestníku s uvedením veriteľa a prihlásenej sumy.»
V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2012 sťažovateľ
ďalej uvádza:
«V zmysle ust. § 196 ZKR: „Ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie
konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na
reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“)
sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,“
V zmysle ust. § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku: „Odvolací súd je viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými
v odsekoch 2 až 7.“
Porušovateľ bol viazaný návrhom samotným a skutkovým stavom v čase vydania
Uznesenia o zastavení konkurzného konania. Nenastali žiadne také okolnosti, ktoré by
odôvodňovali prihliadať na dôkazy a skutočnosti, ktoré boli súdu známe až z odvolania
Žalovaného v II. rade.
Tým, že sa Porušovateľ ako odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného
súdom prvého stupňa, zasiahol do ústavne zaručeného práva Sťažovateľa ako účastníka
konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V Uznesení Porušovateľa zároveň absentuje odôvodnenie, a teda nie je zrejmé,
z akých skutočností Porušovateľ pri vydaní Uznesenia, ktorým zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, vychádzal a ako vec právne posúdil. ...
Máme za to, že hoci ide o rozhodnutie v konkurznom konaní, základné náležitosti
rozhodnutia - výrok, odôvodnenie a poučenie (zvlášť ak ide o rozhodnutie druhostupňové,
voči ktorému nie je prípustný žiadny riadny ani mimoriadny opravný prostriedok a ktorým
bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa) musia byť dodržané.»
Sťažovateľ tvrdí, že namietaným uznesením krajského súdu boli porušené označené
základné práva a články ústavy a právo podľa dohovoru. Sťažovateľ namieta porušenie
princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom uvádza:
„Sťažovateľ má za to, že prijatý právny záver o aplikácií právnej úpravy v rozpore
so spoločnými, prechodnými a záverečnými ustanoveniami ZKR, bol so zreteľom na
skutkový stav zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný a zároveň má za následok porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľa
(podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Princíp právnej istoty, ako jeden zo základných znakov právneho štátu, je tak
Uznesením Porušovateľa popretý, nakoľko napriek jasnému aplikačnému pravidlu
v spoločných, prechodných a záverečných ustanoveniach k ZKR o tom, kedy sa na
konkurzné konanie použije ZKR v znení novely z. č. 348/2011 Z. z., Porušovateľ aplikoval
na konkurz vyhlásený v roku 2012 a konkurzné konanie začaté v roku 2012 právnu úpravu
ZKR účinnú do 31. 12. 2011.“
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ uvádza:
„Podľa názoru Sťažovateľa Porušovateľ Uznesením a Správkyňa následnou
nesprávnou (resp. príliš formalistickou) interpretáciou aplikovateľných právnych noriem
zasiahli do ústavného práva Sťažovateľa vlastniť majetok, spočívajúci v zásahu do
veriteľských práv Sťažovateľa - byť pomerne uspokojený v prípade speňažovania
v konkurze, hlasovať na Schôdzi veriteľov v zmysle ZKR a rozhodovať o všetkých dôležitých
otázkach vo veci uplatňovania svojich majetkových práv z pozície veriteľov uspokojovaných
v konkurze.“
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ poukazuje na to, že
«Porušovateľ vydaním Uznesenia poprel základnú zásadu „iura novit curia“, ktorá
neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré
právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo
hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv. (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001). Porušovateľ
opomenul dôležitú skutočnosť upravenú v samotnom ZKR o tom, kedy sa konkurzné konanie
považuje za začaté a v zmysle Uznesenia Porušovateľa a úkonov Správkyne dochádza
k neprimeranej prísnosti aplikácie práva voči Sťažovateľovi, ktorá spočíva na
administratívnej otázke počtu rovnopisov a predpísanom tlačive.
Ústavný súd ČR stanovil, že interpretácia ustanovení ZKR, ktorá je v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti a všeobecne chápaným a akceptovaným zmyslom
aplikovaných právnych pojmov je zároveň odopretím práva na súdnu ochranu
Uznesenie Porušovateľa je tak interpretáciou právnej normy v rozpore s textom
právnej úpravy a nedovolenou sudcovskou tvorbou práva, majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie.»
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
36K 19/2011 Uznesením 2 CoKR/27/2012 o vyhlásení konkurzu na majetok Úpadcu F., s. r.
o. zo dňa 31. 05. 2012 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo
vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR (právo na rovnaké
zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu), čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivý proces) a čl. 1 ods. 1
Ústavy SR (princíp právnej istoty).
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/27/2012 zo dňa
31. 05. 2012, ktorým vyhlásil konkurz na majetok Úpadcu F., s. r. o., zrušuje a vec vracia
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho
konania vo výške 323,52 EUR, k rukám právneho zástupcu Sťažovateľa do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že namieta porušenie označených základných
práv podľa ústavy, práva podľa dohovoru a článkov ústavy postupom krajského súdu
v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012, a to tým, že
- správkyňa úpadcu F., s. r. o., oznámila, že na prihlášku pohľadávok sťažovateľa
neprihliada z dôvodu, že sťažovateľ nedoručil prihlášku správkyni v potrebnom počte
rovnopisov. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že správkyňa sa riadila nesprávnym
poučením uvedeným v namietanom uznesení krajského súdu z 31. mája 2012. Krajský súd
v odôvodnení tohto uznesenia uviedol poučenie podľa zákona o konkurze účinného do
31. decembra 2011, hoci podľa sťažovateľky bolo potrebné aplikovať zákon o konkurze
v znení účinnom od 1. januára 2012;
- krajský súd riadne neodôvodnil svoje uznesenie z 31. mája 2012 a tým, že krajský
súd zmenil uznesenie okresného súdu z 9. februára 2012 o zastavení konkurzného konania
voči dlžníkovi F., s. r. o., porušil zásadu viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom,
tak ako ho zistil súd prvého stupňa, podľa § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) v spojení s § 196 zákona o konkurze.
1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1
ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CoKR/27/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 tým, že sa neprihliadlo na jeho
prihlášku
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Podľa § 32 ods. 9 prvej vety zákona o konkurze veriteľ má právo domáhať sa na súde
určenia popretej pohľadávky žalobou, pričom žaloba musí byť podaná voči všetkým, ktorí
popreli pohľadávku.
Podľa § 32 ods. 15 zákona o konkurze v žalobe sa veriteľ môže domáhať určenia
právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a výšky pohľadávky, ďalej zabezpečenia
zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. V žalobe sa môže domáhať
najviac toho, čo uviedol v prihláške.
Zákon o konkurze umožňuje v § 32 ods. 9 a 15 veriteľovi, a teda aj sťažovateľovi
vyvolať konanie (tzv. incidenčné konanie), v ktorom sa rozhodne o spornej pohľadávke
a v ktorom sa podanie spornej prihlášky opätovne zákonným spôsobom posúdi. Z týchto
skutočností vyplýva, že sťažovateľ má k dispozícii právny prostriedok nápravy ním
namietaných skutočností. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, či tento právny prostriedok
využil a ak nie, či v jeho prípade bola naplnená podmienka podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd, uplatňujúc už uvedený princíp subsidiarity,
konštatuje, že nemá právomoc vecne prerokúvať sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku
svojej právomoci (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, I. ÚS 53/07).
2. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1
ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu
z 31. mája 2012 a porušením zásady viazanosti skutkovým stavom zisteným súdom
prvého stupňa
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa § 11 ods. 1 zákona o konkurze návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva
príslušnému súdu (ďalej len „súd“). Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať
dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.
Podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze dlžník v predlžení je povinný podať návrh na
vyhlásenie konkurzu do 30 dní, odkedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej
starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení. Túto povinnosť v mene dlžníka má
rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka
a zákonný zástupca dlžníka.
Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie
konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka.
Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac
ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému
veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.
Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu
spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne
o začatí konkurzného konania. Inak v rovnakej lehote uznesením poučí navrhovateľa
o nedostatkoch návrhu a vyzve ho, aby tieto nedostatky v lehote 10 dní odstránil. Ak tak
navrhovateľ neurobí, súd návrh odmietne najneskôr do 15 dní po tom, čo uplynula lehota na
odstránenie nedostatkov. Inak v rovnakej lehote rozhodne o začatí konkurzného konania.
Voči uzneseniu o odmietnutí návrhu odvolanie nie je prípustné. Uznesenie o začatí
konkurzného konania alebo uznesenie o odmietnutí návrhu súd doručí navrhovateľovi
a dlžníkovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd nezverejňuje v Obchodnom vestníku.
Podľa § 14 ods. 3 zákona o konkurze o začatí konkurzného konania súd vydá
uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením tohto uznesenia
v Obchodnom vestníku sa začína konkurzné konanie.
Podľa § 14 ods. 6 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, účinky
začatia konkurzného konania zanikajú vyhlásením konkurzu alebo zverejnením uznesenia,
ktorým sa konkurzné konanie končí, v Obchodnom vestníku.
Podľa § 19 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo na
návrh veriteľa, súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil, aby sa rozhodlo bez
pojednávania.
Podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo na
návrh veriteľa, súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník neosvedčil svoju
platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri rozhodovaní
o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť;
ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril, má sa za to, že svoju
platobnú schopnosť neosvedčil.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze proti rozhodnutiu, ktorým sa konkurzné
konanie končí, je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Proti
rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu je oprávnený podať odvolanie iba dlžník.
Podľa § 23 ods. 1 zákona o konkurze vyhlásením konkurzu sa začína konkurz.
Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu
v Obchodnom vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.
Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník
(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili
svoje pohľadávky.
Podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze až do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu
môže do konkurzného konania pristúpiť veriteľ, ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený
podať návrh na vyhlásenie konkurzu. O pristúpení do konkurzného konania rozhodne súd
do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh veriteľa, ktorý má do konkurzného
konania pristúpiť.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze ak počas konkurzného konania dôjde k prevodu
alebo prechodu pohľadávky, ktorá veriteľovi zakladá postavenie účastníka konkurzného
konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho vstupe do konkurzného
konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak návrh na vstup do
konkurzného konania zamietne.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti
podstate, sa v konkurze uplatňuje prihláškou.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o konkurze prihláška sa podáva v jednom rovnopise
u správcu, pričom správcovi musí byť doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní
od vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd.
Konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, regulované
osobitnými procesnými ustanoveniami, ktoré upravujú postup súdu, veriteľov, dlžníka,
správcu a iných zúčastnených procesných subjektov pri speňažení majetku dlžníka
a pomernom uspokojení pohľadávok veriteľov z takto získaného výťažku.
Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, prípadne veriteľ (§ 11
ods. 1 zákona o konkurze), alebo iné osoby uvedené v zákone o konkurze. Po podaní návrhu
oprávnenou osobou, ktorý spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, súd uznesením začne
konkurzné konanie (§ 14 ods. 1 zákona o konkurze).
Účelom štádia konania po začatí konkurzného konania, ktoré nezačalo na návrh
dlžníka, je zistenie, či sú splnené (osvedčené) materiálne podmienky na vyhlásenie
konkurzu. Účastníkom v tomto štádiu konkurzného konania je dlžník a veriteľ, ak je
navrhovateľom, veriteľ, ktorý sa stal účastníkom na základe pristúpenia do konania (§ 24
ods. 2 zákona o konkurze), alebo veriteľ na základe rozhodnutia súdu o jeho vstupe do
konania (§ 25 ods. 1 zákona o konkurze). V závislosti od toho, či dlžník osvedčí svoju
platobnú schopnosť, súd vyhlási konkurz na majetok dlžníka alebo zastaví konkurzné
konanie [§ 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze]. Proti uzneseniu o zastavení konkurzného
konania je účastník konkurzného konania oprávnený podať odvolanie. Proti uzneseniu
o vyhlásení konkurzu je oprávnený podať odvolanie len dlžník (§ 19 ods. 2 zákona
o konkurze). Pokiaľ je navrhovateľom veriteľ, nie je mu priznané právo podať odvolanie
proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu z dôvodu, že jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu sa
vyhovelo. Zo znenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu
o vyhlásení konkurzu nemôže podať ani veriteľ, ktorý sa stal účastníkom konkurzného
konania pristúpením alebo vstupom do konkurzného konania.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konkurzné konanie voči dlžníkovi F., s. r. o.,
začal okresný súd uznesením č. k. 36 K/19/2011-75 z 5. januára 2012 na základe návrhu
veriteľa O., a. s., B. Tento veriteľ následne podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 36 K/19/2011-82 z 9. februára 2012, ktorým okresný súd zastavil konkurzné konanie
voči dlžníkovi F., s. r. o. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd namietaným uznesením z
31. mája 2012 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu a vyhlásil konkurz na majetok
dlžníka F., s. r. o. Sťažovateľ v tomto konkurznom konaní odvodzuje svoje postavenie
účastníka konkurzného konania voči úpadcovi F., s. r. o., od toho, že 23. júla 2012 si
prihláškou uplatnil pohľadávky proti tomuto úpadcovi. Sťažovateľ teda nebol účastníkom
namietaného konkurzného konania v štádiu od jeho začatia až do vyhlásenia konkurzu na
majetok dlžníka F., s. r. o. Z uvedeného je zrejmé, že namietaným uznesením krajského
súdu z 31. mája 2012 nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd navyše za potrebné uviesť, že zákon
o konkurze neumožňuje veriteľom, ktorí sa stali účastníkmi konania až po vyhlásení
konkurzu, uplatnením pohľadávky prihláškou, žiadať o spätné preskúmanie toho, či boli
splnené materiálne podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Ak by aj
sťažovateľ bol účastníkom konania do vyhlásenia konkurzu, mohol by byť navrhovateľom,
ktorý z povahy svojho postavenia nemôže namietať rozhodnutie o vyhlásení konkurzu,
prípadne by mohol byť účastníkom ako veriteľ na základe pristúpenia alebo vstupu. Jeho
procesné postavenie by v takomto prípade bolo obdobné ako postavenie navrhovateľa –
veriteľa, preto ani v tomto procesnom postavení by nemohol podať ani opravný prostriedok
proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu.
Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho
uznesením z 31. mája 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj
vlastnícke právo (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, tieto
ustanovenia majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných
pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade
a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,
t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07).
Sťažovateľ porušenie uvedených článkov namieta v spojení s namietaným porušením jeho
základných práv a práv. Ústavný súd preto o ich samostatnom porušení nerozhodoval.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského súdu
v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2013