Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 304/2013
PDF · 283.46 KB
No categories available
IV. ÚS 304/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp.
zn. 4 Er 742/2010 a jeho uznesením z 1. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er
742/2010 a jeho uznesením z 1. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. EX 2960/10 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka
exekučného konania (v danom prípade oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru
okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny
exekútor, ktorému bol doručený návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie, požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým
uznesením„ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie. Práve
označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ
napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní porušil
jej ústavou garantované práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva
porušenie jej v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa,
najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte
neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol
sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení
bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo
povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho
exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1
Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom
povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho
exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho
exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo
v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani
to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané
k použitiu súdom samotným.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažnosti označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutým
uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby
bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní a jeho napadnutým uznesením vydanými vyšším súdnym úradníkom.
Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
V súvislosti s interpretáciou čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy ústavný súd už
vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003
Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti
každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle
čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom
rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ale osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok
nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu
subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj
niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný
súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom
procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím
o nich vylúčená (IV. ÚS 10/02).
Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdneho
úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti
rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak
sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie
podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 Občianskeho
súdneho poriadku), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv
(ktorý aj využila tým, že podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie,
pozn.), ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu podľa jej názoru porušené. Oprávnenie sudcu (resp. odvolacieho súdu
v prípade, že sudca prvostupňového súdu odvolaniu sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom
konaní rozhodnúť o namietanom postupe okresného súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením okresného súdu vydaným v tomto konaní vylučuje v tejto veci
právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Keďže v danej veci je namietaný postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenie
vydané v napadnutom konaní preskúmateľné sudcom, resp. príp. aj odvolacím súdom na
základe odvolania sťažovateľky, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal
námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu vydanému v tomto
konaní, a preto treba podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu pred
konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu považovať za predčasné.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež
z právneho vyhodnotenia skutkových okolností vecí, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už
pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2013