Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 232/2013
PDF · 159.62 KB
No categories available
III. ÚS 232/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. P.
Advokátska kancelária s. r. o., P., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho rozsudkom z 9. januára
2012 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/2012
a jeho rozsudkom zo 14. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B., S., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013
doručená sťažnosť J. B., S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho
rozsudkom z 9. januára a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/2012 a jeho rozsudkom zo 14. marca 2012 (ďalej
len „napadnutý rozsudok “).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol
účastníkom konania o zaplatenie 2 589,50 € vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 15 Cb 208/2002. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom
z 9. januára 2012 tak, že čiastočne žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 2 428,37 €, vzájomný
návrh sťažovateľa na zaplatenie 23 313,14 € zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť
nahradiť trovy konania. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a výrok o náhrade trov konania zmenil.
Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania v sťažnosti uviedol, že podaním
z 8. apríla 2013 podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho rozsudkom z 9. januára 2012 a postupom a napadnutým
rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv. V sťažnosti podáva
vlastný výklad noriem hmotného práva, uvádza dôvody, pre ktoré sa domnieva, že
rozhodnutia súdov v napadnutých konaniach sú nesprávne, arbitrárne a v konečnom
dôsledku porušujúce jeho označené práva. Na základe argumentov uvedených v sťažnosti
sťažovateľ formuluje záver o porušení jeho označených práv.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. B. postupom Okresného
súdu v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/02 a rozsudkom Okresného
súdu v Humennom č. k. 1S Cb 208/02 zo dňa 09. 01. 2012 boli porušené.
2. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. B. postupom Krajského
súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 30/12 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 4 Cob 30/12 zo dňa 14. 03. 2013 boli porušené.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Cob 30/12 zo dňa 14. 03. 2013
v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Humennom č. k. 15 Cb 208/02 zo dňa 09. 01. 2012
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- €, ktoré je mu Krajský
súd v Prešove, resp. Okresný súd v Humennom povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. J. B. priznáva náhradu trov konania v celkovej výške 303,31 €, ktoré je Krajský
súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti E. P. Advokátska kancelária s,r.o.,
so sídlom P., v zastúpení JUDr. E. P. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Cb 208/2009 a jeho rozsudok z 9. januára 2012, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu a jeho označený rozsudok, keďže
ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 208/2002 a jeho
rozsudku z 9. januára 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. Pokiaľ ide o napadnutý postup a napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
overil skutočnosť uvádzanú sťažovateľom v sťažnosti a zistil, že sťažovateľ skutočne podal
8. apríla 2013 na okresnom súde proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.
Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach
porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom
v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela
byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,
ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď
uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celku, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania a nariadenie dočasného
opatrenia) sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013