Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 398/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl.

48 ods. 1 a 2 a , , a

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013

doručená sťažnosť JUDr. A. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

J. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a 3, a 2 a (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. decembra 2012 (ďalej

len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. mája 2008 (ďalej len „rozsudok z 12. mája

2008“) bol sťažovateľ podľa účinného do 1. januára

2006 (ďalej len „“) oslobodený spod skutkov obžaloby po právnej stránke

kvalifikovaných ako trestný čin podvodu podľa ods. l a 4 a trestný

čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa

ods. l a 2 písm. d) účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný

zákon“), ktorých sa mal dopustiť tak, že:

«1.) dňa 05. 06. 1996 v B., ako konateľ spoločnosti A., spol. s r. o., P. som mal

uzatvoriť úverovú zmluvu č. 0290904015 so S., a. s. B. na základe, ktorej spoločnosti bol

poskytnutý úver vo výške 7.000.000,- Sk na kúpu nákupného strediska S. v P. na par. č. 920,

dom súp. 738, katastrálne územie P., evidované na liste vlastníctva č. 3126, a súčasne som

mal uzatvoriť mandátne zmluvy a zmluvu č. 0290904015/1 o zriadení záložného práva

ku kupovanej nehnuteľnosti, zmluvu č. 0290904015/3 o zriadení záložného práva

k nehnuteľným veciam a vystaviť biankozmenku v prospech S., a. s., B. Podmienkou

uvoľnenia prostriedkov úveru bankou bolo zo strany obvineného predloženia písomnosti

preukazujúcich zápis vkladu záložného práva v katastri nehnuteľnosti k vyššie

konkretizovanej nehnuteľnosti v prospech S., a. s., B., v súvislosti s čím som mal predložiť

S., a. s. zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti so sfalšovanou okrúhlou

pečiatkou Katastrálneho úradu v K., Správy katastra P. a sfalšovaným podpisom JUDr. E.

Ď., zamestnanca uvedeného katastrálneho úradu a sfalšovanou pečiatkou toho istého

úradu, ktorej bolo vpísané povolenie vkladu dňa 21. 06. 1996, pod por. č. V-942/96, návrh

na vklad záložného práva k nehnuteľnosti do katastra so sfalšovanou prezenčnou pečiatkou

Katastrálneho úradu v K., Správy katastra P., do ktorej bolo vpísané číslo konania 4571/96,

zo dňa 06. 06. 1996 a sfalšovaný výpis z listu vlastníctva č. 3126 zo dňa 21. 06. 1996, v

ktorom ako ťarcha bolo vyznačené záložné právo k predmetnej nehnuteľnosti v prospech S.,

a. s., B. a bol opatrený okrúhlou pečiatkou Katastrálneho úradu v K., Správy katastra v P. a

podpisom L., hoci záložná zmluva o zriadení záložného práva ani návrh na vklad záložného

práva k nehnuteľnosti do katastra nikdy neboli Katastrálnemu úradu v K., Správe katastra

P. predložené v dôsledku čoho nebol vykonaný Katastrálnym úradom v K., Správou katastra

P., zápis vkladu záložného práva k vyššie konkretizovanej nehnuteľnosti v prospech S., a. s.,

B., nakoľko jedinou ťarchou na nehnuteľnosti v čase predloženia falšovaného výpisu z listu

vlastníctva č. 3126 obvineným bolo záložné právo v prospech M. S. – S., čím takto spôsobil

obvinený S., a. s. B. škody vo výške 7.000.000,- Sk.

2.) dňa 10. 03. 1997 v K. ako konateľ obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., P. spolu

so svojim bratom I. P. sme mali uzatvoriť zmluvu o poskytnutí peňažných prostriedkov vo

výške 3.000.000,- Sk s veriteľom M. S. – S., pričom v prípade sumy vo výške 2.400.000,- Sk

išlo o nesplatenú pôžičku poskytnutú spoločnosti veriteľom S. na základe zmluvy o úvere zo

dňa 26. 04. 1996. Súčasne bola uzatvorená zmluva o zabezpečení záväzku prevodom

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nákupného strediska S., na par. č. 920, dom súp. 738,

katastrálne územie P., evidovanú na liste vlastníctva č. 3126. Dňa 27. 03. 1997 obvinený

predložil S. zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k vyššie

konkretizovanej nehnuteľnosti opatrenej falošnou okrúhlou pečiatkou Okresného úradu

v P., odboru katastra s nepravým podpisom O. a falošnou prezenčnou pečiatkou toho istého

katastrálneho úradu, do ktorej bolo vpísané „vklad povolený 27. 03. 1997 pod č. V 413/97“

a súčasne predložil sfalšovaný výpis z listu vlastníctva č. 3126, zo dňa 27. 03. 1997, v

ktorom v časti B je vlastník predmetnej nehnuteľnosti uvedený M. S. – S., čo bolo

podmienkou vyplatenia sumy vo výške 600.000,- Sk, hoci zmluva o zabezpečení záväzku

prevodom nehnuteľnosti nebola Okresnému úradu v P., odboru katastrálnemu nikdy

predložená, v dôsledku čoho ani nedošlo k vyznačeniu M. S. – S., ako vlastníka predmetnej

nehnuteľnosti, čím takto spôsobil obvinený M. S. – S. škodu vo výške 600.000,- Sk.».

Podstatou oslobodzujúceho rozsudku z 12. mája 2008 bol skutkový záver spočívajúci

v tom, že v konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ sfalšoval alebo zadovážil listy

vlastníctva, ktoré predložil finančným inštitúciám so žiadosťou o úver. Krajský prokurátor

v Bratislave (ďalej „krajský prokurátor“) podal proti rozsudku z 12. mája 2008 odvolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. októbra 2009 rozsudok z 12. mája

2008 zrušil a vec vrátil krajskému súdu s usmernením, podľa ktorého má doplniť

dokazovanie v intenciách popísaných v tomto uznesení, poukazujúc predovšetkým

na svedka L. U., ako aj na iné dôkazy.

Krajský súd sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2010 (ďalej

len „rozsudkom z 19. apríla 2010“) opätovne podľa spod

skutkov obžaloby oslobodil rešpektujúc pritom právny názor najvyššieho súdu, keď vykonal

dokazovanie v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu. Krajský prokurátor proti rozsudku

z 19. apríla 2010 podal odvolanie č. k. -85 z 29. apríla 2010.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. októbra 2010 zrušil rozsudok

z 19. apríla 2010 a vec vrátil krajskému súdu na prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský súd sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 19. septembra 2012

v spojení s uznesením zo 16. októbra 2012 opätovne podľa § 226 písm. c) Trestného

poriadku oslobodil spod skutkov obžaloby, riadiac sa pritom právnym názorom najvyššieho

súdu a vykonajúc dokazovanie aj nad tento rámec. Krajský prokurátor podal proti rozsudku

z 19. septembra 2012 na hlavnom pojednávaní odvolanie sp. zn. z 19. októbra

2012, ktoré následne písomne odôvodnil.

Podanie, ktorým krajský prokurátor písomne doplnil dôvody ním podaného

odvolania, sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nebolo doručené, a týmto postupom súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti

konania, práva na spravodlivý súdny proces a práva na obhajobu.

Uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 zrušil rozsudok krajského súdu

z 19. septembra 2012 a vec vrátil späť krajskému súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie

a zároveň druhým výrokom podľa nariadil, aby vec bola

prerokovaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho

práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Odôvodnenie uznesenia z 18. decembra 2012 je podľa sťažovateľa nezrozumiteľné,

nepreskúmateľné, vydané v rozpore so zákonom a skutkovým stavom a vo vzťahu k výroku,

ktorým bolo nariadené prerokovanie a rozhodnutie veci senátom v inom zložení,

odôvodnenie úplne chýba. Dôvody uvedené v uznesení z 18. decembra 2012 neobjasňujú

dostatočne jeho skutkový a právny základ, skutkové zistenia ustálené vykonanými dôkazmi

sú v zjavnom rozpore s výrokom aj odôvodnením tohto uznesenia, ktoré je nepreskúmateľné

arbitrárne a porušujúce právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

Konanie v predmetnej veci trvá celkovo už 16 rokov, z ktorých osem prebieha

pred príslušnými súdmi, pričom pre takúto dĺžku konania neexistuje rozumný a logický

dôvod, a v dôsledku uznesenia z 18. decembra 2012 sa navyše bezdôvodne predĺžilo.

Z uvedeného vyplýva, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi,

resp. že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci porušili jeho právo

na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na zákonného

sudcu, pretože dôvodom postupu podľa , ktorým odvolací súd

využije svoje oprávnenie a nariadi, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá v inom zložení

senátu, môže byť napríklad podstatne odlišný právny názor odvolacieho súdu od názoru

senátu alebo samosudcu, avšak nie dôsledné rešpektovanie právneho názoru vysloveného

odvolacím súdom pri skoršom prejednaní a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie

súdu prvého stupňa. Uvedený postup podľa podľa názoru

sťažovateľa je možný pri aplikácii . Samotné ustanovenie

však nekorešponduje s .

Krajský súd v rozsudku z 19. septembra 2012 striktne rešpektoval právny názor,

teda pokyny vyjadrené v predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, vykonal dôkazy

aj nad rámec nariadených intencií a vyhodnotil ich v súlade so zákonom. S ohľadom

na uvedené uznesenie z 18. decembra 2012 porušuje základné právo sťažovateľa nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa , listiny a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postupom najvyššieho súdu, v dôsledku ktorého sťažovateľovi nebolo doručené

podanie, ktorým krajský prokurátor doplnil dôvody ním podaného odvolania, ku ktorému

sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, keďže najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, práva

na obhajobu, ako aj porušeniu princípov kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel len o jednostranné

preskúmanie rozsudku krajského súdu z 19. septembra 2012 z pohľadu podaného odvolania

krajského prokurátora bez toho, aby poznal stanovisko sťažovateľa k nemu, a tým porušil

jeho základné práva podľa a 3 a , ,

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru

Najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku

z 19. septembra 2012 nerešpektoval sťažovateľove základné práva vyplývajúce z ,

ako ani jeho práva zaručené dohovorom tým, že odôvodnenie uznesenia z 18. decembra

2012 je pre nedostatok dôvodov nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené, čím došlo

v predmetnom konaní k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru.

Konanie v predmetnej veci trvá už 16 rokov bez toho, aby k tejto dĺžke sťažovateľ

prispel svojím správaním. Sťažovateľ sa nachádza v stave právnej neistoty. Na takúto dĺžku

predmetného konania niet žiadnych rozumných dôvodov a v súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu v predmetnom konaní dochádza k porušeniu sťažovateľovho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho práva

na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením z 18. decembra 2012 boli porušené ich základné práva

podľa , a 2, a 2 i , ,

čl. 38 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru,

zruší uvedené uznesenie najvyššieho súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a 2, a 2 i , ,

čl. 38 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru.

K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- odôvodnenie uznesenia z 18. decembra 2012 je nezrozumiteľné, arbitrárne,

nepreskúmateľné, vydané v rozpore so skutkovým stavom a vo vzťahu k výroku

týkajúcemu sa prikázania veci inému senátu odôvodnenie úplne chýba, čo je v rozpore

s právom na spravodlivé súdne konanie;

- výrokom, ktorým podľa nariadil, aby bola vec

sťažovateľa prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, došlo k porušeniu jeho práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi;

- sťažovateľovi nebolo doručené podanie, ktorým krajský prokurátor doplnil dôvody

podaného odvolania sp. zn. z 19. októbra 2012, čím došlo k zásahu do zásad

kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania, ale aj k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu;

- konanie v predmetnej veci trvá neprimerane dlho a je poznačené zbytočnými

prieťahmi, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

K sťažovateľovej námietke porušenia podľa a ,

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namietal nedostatočnosť a arbitrárnosť odôvodnenia uznesenia

z 18. decembra 2012.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia z 18. decembra 2012, v ktorom

v podstatnom najvyšší súd uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal na základe podaného odvolania podľa zákonnosť

a odôvodnenosť výroku napadnutého rozsudku proti, ktorému mohol odvolateľ podať

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom

aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že napadnutý rozsudok je potrebné

zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd sa totiž opätovne nedôsledne vyrovnal so všetkými skutočnosťami

významnými pre rozhodnutie, nevzal do úvahy závery vyslovené (nadriadeným súdom v jeho

predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach, naopak opätovne vykonané dôkazy vrátane

výsluchov svedkov na ostatnom hlavnom pojednávaní – B., M., P. a ďalšie novopredložené

listinné dôkazy obžalovaným vyhodnotil výlučne v jeho prospech.

Krajský súd okrem toho znova argumentoval, ignorujúc tak úvahy najvyššieho súdu,

že L. U. bol znalý dostatočne v problematike podnikania a mal na to aj potrebné finančné

prostriedky. Majú o tom svedčiť výpisy z obchodného registra, t. j. že bol členom, alebo

predstaviteľom viacerých podnikateľských subjektov.

Krajský súd uvedenú argumentáciu zopakoval aj napriek tomu, že výpisy

z obchodného registra, ktoré obžalovaný predložil ohľadne Ladislava Urbana

už na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní, a ktoré mali svedčiť o tom, že ide o osobu

kvalifikovanú a zbehlú v podnikateľských aktivitách sa ukázali byť zavádzajúcimi, pretože

ani v jednom prípade z predložených výpisov nešlo o osobu totožnú s Ladislavom Urbanom,

ktorý mal zabezpečovať pre obžalovaného úver. Predmetné výpisy preto bolo možné získať

jednoduchým spôsobom z obchodného registra, napr. len zadaním mena L. U.

do vyhľadávača. Napriek tomu krajský súd prevzal nekriticky tvrdenie obžalovaného, že L.

U. aktívne podnikal tentoraz v ďalších spoločnostiach, o ktorých predložil písomné doklady,

bez toho, aby preveril, či vôbec ide o totožnú osobu a ak aj ide, akú vôbec úlohu a odkedy v

nich zastával a či sa nejednalo len o úlohu, tzv. bieleho koňa, ako to naznačuje krajský

prokurátor vo svojom odvolaní. Predloženie takýchto dôkazov vrátane nových výpisov z

obchodného registra preto samo o sebe, bez ohľadu na ostatné dôkazy už vykonané vo veci,

nemôže byť takou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala rozhodnutie, ktoré

učinil krajský súd.

L. U. v čase teraz súdeného skutku bol totiž evidentne bez finančných prostriedkov

a neúspešne sa snažil pre seba vybaviť živnostenský list.

Z uvedených dôvodov je možné zhrnúť, že závery najvyššieho súdu prezentované

v jeho uzneseniach z 27. októbra 2009, sp. zn. , a z 26. októbra 2010,

sp. zn. , nie je potrebné meniť ani v tomto štádiu trestného stíhania, t. j. ani

po doplnenom dokazovaní krajským súdom.

Najvyšší súd preto súhlasne s odvolacími námietkami krajského prokurátora musí

opätovne konštatovať a zdôrazniť, že krajský súd nevzal do úvahy a ani sa dôsledne

nevysporiadal doposiaľ vo svojom rozhodnutí so všetkými okolnosťami potrebnými

pre rozhodnutie resp. vykonané dôkazy vyhodnotil výlučne v prospech obžalovaného.

V ďalšom konaní bude preto povinnosťou krajského súdu, v novom zložení senátu

(vzhľadom k opätovným pochybeniam pôvodného senátu, nerešpektovaniu pokynov

nadriadeného súdu a prieťahom v konaní), dôsledne vyhodnotiť jednotlivé vykonané dôkazy

ako aj v ich súhrne podľa , a to aj v rámci pokynov a záverov najvyššieho

súdu obsiahnutých v jeho už citovaných rozhodnutiach a vo veci spravodlivo a zákonne

rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní krajského

prokurátora rozhodol, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia z 18. decembra 2012 dospel ústavný súd

k záveru, že tento súd uvedené uznesenie náležite odôvodnil. Najvyšší súd svoje

rozhodnutie založil na tom, že krajský súd sa nedôsledne vyrovnal so všetkými

skutočnosťami významnými pre rozhodnutie, nerešpektoval závery predchádzajúcich

rozhodnutí (zrušujúcich uznesení najvyššieho súdu vydaných v predmetnej veci

sp. zn. z 27. októbra 2009 a sp. zn. z 26. októbra 2010) a nové

dôkazy vykonané v predmetnom konaní vyhodnotil výlučne v prospech obžalovaného.

Opätovne poukázal na nedostatočnosť vykonaného dokazovania a na základe toho

nesprávne vyhodnotenie a prijatie záverov týkajúcich sa osoby Ladislava Urbana a jeho

úlohy, ktorú zohrával pri spáchaní trestného činu, pre ktorý je sťažovateľ obžalovaný.

Najvyšší súd v uznesení z 18. decembra 2012 uviedol, ktoré skutočnosti považuje

za podstatné pre rozhodnutie v predmetnej veci, usmernil krajský súd, v akom smere dosiaľ

ním vykonané dokazovanie považuje za nedostatočné, resp. poukázal úplne konkrétne

na nesprávne a jednostranne v prospech sťažovateľa vyhodnotené dôkazy, ako aj závery

z nich vyvodené, o ktoré krajský súd oprel svoj rozsudok z 19. septembra 2012,

ako aj na ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých pri svojom

rozhodovaní postupoval.

Vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia z 18. decembra 2012 sťažovateľ namietal,

že výrokom, ktorým podľa najvyšší súd nariadil, aby bola jeho

vec prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu, došlo k porušeniu jeho práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi. V tejto súvislosti argumentoval, že najvyšší súd tento svoj

výrok týkajúci sa prikázania veci senátu v inom zložení vôbec neodôvodnil, ďalej

že uvedené ustanovenie sa mohlo najvyšším súdom aplikovať

len v spojení s upravujúcim viazanosť súdu, ktorému vec bola

vrátená na nové konanie a rozhodnutie právnym názorom odvolacieho súdu a jeho pokynmi,

a napokon taktiež tým, že uvedené ustanovenie je v rozpore s

ods. 1 .

Podľa účinného od 1. januára 2006 vo veciach,

v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni pred

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný

krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku

proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov. Rovnako

sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni

nepríslušný súd.

Podľa ak rozhodne odvolací súd, že sa vec vracia na nové

prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, môže súčasne nariadiť, aby bola prejednaná

a rozhodnutá v inom zložení senátu. Z dôležitého dôvodu môže tiež nariadiť, aby ju

prejednal a rozhodol iný súd toho istého druhu a toho istého stupňa v jeho obvode.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd postupoval v predmetnom konaní v súlade

s , o ktorom platí prezumpcia súladu s a medzinárodnými

zmluvami (z čoho treba vychádzať aj v konaní o sťažnosti), a preto námietku ústavnej

nesúladnosti s nemohol považovať

za relevantnú.

V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na odôvodnenie uznesenia z 18. decembra 2012, v ktorom vo vzťahu k jeho druhému

výroku o prikázaní predmetnej veci senátu v inom zložení najvyšší súd uviedol:

„V ďalšom konaní bude preto povinnosťou krajského súdu, v novom zložení senátu

(vzhľadom k opätovným pochybeniam pôvodného senátu, nerešpektovaniu pokynov

nadriadeného súdu a prieťahom v konaní), dôsledne vyhodnotiť jednotlivé vykonané dôkazy

ako aj v ich súhrne podľa , a to aj v rámci pokynov a záverov najvyššieho

súdu obsiahnutých v jeho už citovaných rozhodnutiach a vo veci spravodlivo a zákonne

rozhodnúť.“

Z odôvodnenia uznesenia z 18. decembra 2012 je zrejmé, že najvyšší súd dôsledne

odôvodnil aj druhý výrok tohto uznesenia, ktorý oprel o dôvody, ktoré sám sťažovateľ

vo svojej sťažnosti označil za relevantné pre rozhodnutie o postupe podľa § 262 Trestného

poriadku, a síce nerešpektovanie právneho názoru a pokynov odvolacieho súdu súdom,

ktorému bola predmetná vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, a zistené prieťahy

v konaní.

S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že zo sťažnosti ani z obsahu

odôvodnenia uznesenia z 18. decembra 2012 nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom, a teda

o porušení jeho základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K sťažovateľovej námietke porušenia podľa čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3

, listiny, ako aj práva podľa a dohovoru

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich práv

nedoručením podania, ktorým krajský prokurátor doplnil dôvody ním podaného odvolania

z 19. októbra 2012.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej

vyslovil, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo

byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd (, ). Takýto zásah možno z hľadiska prípadného

poskytnutia ústavnoprávnej ochrany považovať za relevantný iba v prípade, že vyvoláva

v osobnej sfére sťažovateľa nie zanedbateľné právne následky. Ak sťažovateľ namieta

porušenie svojich alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv

rozhodnutím orgánu verejnej moci, musí byť tento zásah prípadným zrušením namietaného

rozhodnutia odstrániteľný. Táto podmienka však v danej veci nie je splnená,

resp. namietaný zásah nedosahuje takú intenzitu, aby vyžadoval ingerenciu zo strany

ústavného súdu (uznesenie sp. zn. z 10. februára 2010).

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že podanie, ktorým

krajský prokurátor doplnil dôvody ním podaného odvolania z 19. októbra 2012, nebolo

sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené, čím došlo k zásahu do jeho

procesných práv, ktorého intenzitu je potrebné posúdiť s ohľadom na požiadavku

materiálnej ochrany ústavnosti.

Z pohľadu požiadavky materiálnej ochrany ústavnosti je však v tejto súvislosti

nepochybne potrebné zdôrazniť skutočnosť, že sťažovateľova sťažnosť smeruje proti

uzneseniu z 18. decembra 2012, ktorým sa zrušuje rozsudok krajského súdu z 19. septembra

2012 a vec sa vracia späť na nové prerokovanie a rozhodnutie. Z uvedeného je zrejmé,

že zrušením uznesenia z 18. decembra 2012 sťažovateľ nedosiahne nápravu zásahu

do svojich práv, na druhej strane sa mu procesným postupom najvyššieho súdu otvára

možnosť predložiť v predmetnom konaní svoje argumenty proti argumentácii krajského

prokurátora súdom zúčastneným na rozhodovaní v jeho veci.

S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uvedeným postupom

najvyššieho súdu, v dôsledku ktorého sťažovateľovi nebolo doručené podanie krajskej

prokuratúry, ktorým doplnila dôvody podaného odvolania z 19. októbra 2012, nedošlo

k zásahu do sťažovateľových práv, ktorý by svojou intenzitou odôvodňoval potrebu

vyslovenia porušenia označených práv aj s prihliadnutím na možnosť odstránenia následkov

tohto porušenia v rámci ďalšieho konania v predmetnej veci.

K sťažovateľovej námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj jeho práva podľa dohovoru

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal, že uznesením z 18. decembra 2013 došlo

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti vychádzal

zo zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde) a tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou

starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ). Vzhľadom na tieto skutočnosti

ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých

vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na konanie bez zbytočných prieťahov

alebo na konanie v primeranej lehote podľa , resp. podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 treba uviesť, že k porušeniu

týchto práv sťažovateľa iba samotným uznesením dôjsť nemohlo (m. m. uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 13. septembra 2006).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013