Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 66/2010
PDF · 206.53 KB
No categories available
IV. ÚS 66/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2 Nto 9/09 z 19. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť RSDr. V. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2010 doručená sťažnosť RSDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Nto 9/09 z 19. novembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 13. januára 2010 nové (doplnené
a upresnené) znenie sťažnosti. V ďalšom priebehu konania ústavný súd považoval
za smerodajné pre svoj ďalší postup nové znenie sťažnosti obsiahnuté v uvedenom podaní
jeho právneho zástupcu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal (8. júla 2009 a následne
17. októbra 2009) v jeho trestnej veci námietku zaujatosti proti sudcovi krajského súdu
JUDr. J. B. Podľa jeho tvrdenia nedostal do predloženia svojej sťažnosti ústavnému súdu
na túto námietku žiadnu odpoveď. Dňa 2. decembra 2009 bolo právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručené namietané uznesenie, ktorým bol sudca krajského súdu JUDr. V. D.
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej krajským súdom
proti sťažovateľovi ako odsúdenému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 244 ods. 2
Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestný čin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona pod sp. zn.
6 Tos 32/08. Sťažovateľ tvrdí, že z uvedeného uznesenia sa dozvedel, že o vylúčení
menovaného sudcu rozhodoval ako predseda senátu JUDr. J. B., teda sudca, ktorého
zaujatosť taktiež namietal, avšak o jeho námietke nebolo rozhodnuté.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva týkajúcu sa nestrannosti súdneho rozhodovania a nadväzne na to
upriamuje pozornosť na § 30 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005,
podľa ktorého je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený „ten orgán, u ktorého
by mohli vniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvody možného vzniku pochybností sú
stanovené taxatívne. Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer
úradnej osoby k prejednávanej veci, ale pomer úradnej osoby k osobám, ktorých sa úkon
priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom alebo obhajcom.“.
Odvolávajúc sa na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 TZ 53/92 z 18. februára 1993
sťažovateľ zdôrazňuje, že „Uplatnenie inštitútu § 30 ods. 1 Tr. por. prichádza do úvahy iba
vtedy, ak je existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby
preukázaná“.
Sťažovateľ napokon uvádza, že predmetom jeho sťažnosti „nie je hodnotenie
správnosti procesných postupov, zákonnosti, dôvodnosti výrokov a rozhodnutí
porušovateľa, ale len to, či sami osebe predstavujú zdroj objektívnych pochybností
o nepredpojatosti sudcu“.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať nález, v ktorom
vysloví, že:
«1. Základné práva Dr. V. H. podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky..,.
právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj jeho pendantom právo podľa čl. 6 ods. 1...
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na spravodlivé konanie...
„aby jeho záležitosť bola prejednaná na nezávislom a nestrannom súde“... boli uznesením
KS PO 2 Nto 9/09 zo dňa 19. 11. 2009 porušené.
2. Zrušuje uznesenie KS PO 2 Nto 9/09 zo dňa 19. 11. 2009 a vracia vec na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre
JUDr. M. K. v celkovej sume 292,38 €...»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Nto 9/09 z 19. novembra 2009.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 166/04,
Zjavná neopodstatnenosť ako osobitný dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej
predbežnom prerokovaní sa od iných dôvodov, ktoré umožňujú takýto postup, ustanovených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odlišuje tým, že v týchto prípadoch síce sťažnosť
zväčša formálne spĺňa zákonom ustanovené procesné náležitosti, avšak napriek tomu je bez
akýchkoľvek relevantných pochybností a nutnosti ďalšieho podrobného skúmania zrejmé,
že jej nebude možné v prípade prijatia na ďalšie konanie vyhovieť.
Do takejto kategórie sťažností možno zaradiť aj tie, ktoré smerujú proti
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorým sťažovateľ síce dosiahol v celom
rozsahu to, čoho sa v konaní pred týmto súdom domáhal, avšak napriek tomu požaduje,
aby ústavný súd uplatnil svoju kasačnú právomoc a predmetné rozhodnutie zrušil
argumentujúc tým, že procesným postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad ide aj v okolnostiach danej veci.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že ním
bolo rozhodnuté o vylúčení menovaného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania
v trestnej veci vedenej krajským súdom proti sťažovateľovi pod sp. zn. 6 Tos 32/08.
Na základe námietky sťažovateľa a vyjadrenia dotknutého sudcu rozhodol pôvodne krajský
súd o tejto námietke uznesením sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 tak, že inkriminovaný
sudca nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej proti
sťažovateľovi. Na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorú podal proti tomuto
uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ústavnému súdu, rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn.
IV. ÚS 38/09 zo 16. júla 2009, ktorým vyslovil, že uznesením sp. zn. 1 Nto 16/08
z 8. októbra 2008 boli porušené práva sťažovateľa, a zároveň okrem iného toto uznesenie
zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa odôvodnenia uvedeného nálezu
ústavného súdu krajský súd okrem iného porušil základné práva sťažovateľa, keď vo veci
sp. zn. 1 Nto 16/08 rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu.
V odôvodnení namietaného uznesenia sa ďalej uvádza: „Vzhľadom na nález
Ústavného súdu SR krajský súd po vrátení veci opätovne vyžiadal od predsedu senátu
JUDr. V. D. vyjadrenie aj vo vzťahu k tomuto nálezu ústavného súdu, pričom sudca
krajského súdu uviedol, že 18. 9. 2008 do senátu 6 Tos bola pridelená vec – sťažnosť
odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu Humenné sp. zn. 3 Nt 10/07
zo dňa 16. 7. 2008. V dôvodoch sťažnosti, ktorú odsúdený podal proti citovanému
uzneseniu, zároveň žiadal, aby z rozhodovania o tejto sťažnosti bol vylúčený sudca
Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D., nakoľko odsúdený má za to, že by rozhodol
nespravodlivo.
Ďalej sudca uviedol, že uznesením zo dňa 4. 9. 2007 pod sp. zn. 6 Tos 7/07 bola
zamietnutá sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu Humenné
sp. zn. 2 Nt 6/06 zo dňa 14. 3. 2007. Ako reakciu na toto rozhodnutie odsúdený vzniesol
proti sudcovi JUDr. V. D. námietku zaujatosti založenú na nepravdivých skutočnostiach,
v dôsledku čoho bolo menovaným sudcom podané trestné oznámenie na odsúdeného.
Vyššie uvedené skutočnosti by mohli vyvolať podozrenie, že by v senáte 6 Tos bolo
o ďalších sťažnostiach tohto odsúdeného rozhodované zaujato, a preto žiadal, aby iný senát
Krajského súdu v Prešove rozhodol o námietkach odsúdeného, ako aj o tomto jeho
oznámení.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí v súlade s názorom ústavného súdu oboznámil
spis Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov
pod ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-2007 zo dňa 2. 11. 2009. Z tohto spisu je zrejmé, že JUDr. V.
D. ako sudca krajského súdu podal trestné oznámenie na odsúdeného RSDr. V. H., nakoľko
došlo k spáchaniu trestného činu.
Orgány činné v prípravnom konaní zaistili listinné dôkazy, ako aj na základe týchto
listinných dôkazov a oznámenia sudcu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D. v zmysle
§ 199 ods. 1 Tr. por. začali trestné stíhanie pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr.
zák. Následne vyslúchli JUDr. V. D., RSDr. V. H., Š. M., Ing. D. Č., oboznámili listinné
dôkazy a následne trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavili.“
Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu
ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo
slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 141/08). Takýto zásah možno z hľadiska prípadného
poskytnutia ústavnoprávnej ochrany považovať za relevantný iba v prípade, že vyvoláva
v osobnej sfére sťažovateľa nie zanedbateľné právne následky. Ak sťažovateľ namieta
porušenie svojich ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv
rozhodnutím orgánu verejnej moci, musí byť tento zásah prípadným zrušením namietaného
rozhodnutia odstrániteľný. Táto podmienka však v danej veci nie je splnená, resp.
namietaný zásah nedosahuje takú intenzitu, aby vyžadoval ingerenciu zo strany ústavného
súdu.
Ako vyplýva z uvedených skutočností, v okolnostiach daného prípadu malo dôjsť
k porušeniu označených práv sťažovateľa namietaným uznesením v dôsledku toho, že
o jeho návrhu na vylúčenie sudcu, ktorý uplatnil v proti nemu krajským súdom pod sp. zn.
6 Tos 32/08 vedenej trestnej veci, rozhodoval v trojčlennom senáte ako jeho predseda iný
sudca, voči ktorému taktiež vzniesol opakovane námietku zaujatosti. Krajský súd pritom
rozhodol v predmetnej veci tak, že potom, ako ústavný súd zrušil jeho pôvodné rozhodnutie
sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 o nevylúčení namietaného sudcu, súc viazaný nálezom
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09 zo 16. júla 2009 po doplnení dokazovania, návrhu
sťažovateľa vyhovel a ním namietaného sudcu z rozhodovania v jeho trestnej veci vylúčil.
Ústavný súd je toho názoru, že pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti nemožno
neprihliadať na konkrétne faktické dôsledky tvrdeného zásahu orgánu verejnej moci pre
fyzickú osobu alebo právnickú osobu. Inak by sa ochrana poskytovaná ústavným súdom
mohla stať iba formálnou, bez podstatného významu, a to ako zo všeobecného hľadiska,
tak aj z hľadiska dotknutého subjektu, keď pozitívne konzekvencie, ktoré by mohli
znamenať eventuálny zásah ústavného súdu spočívajúci vo vyslovení porušenia práv
sťažovateľa a zrušení namietaného uznesenia, sú zanedbateľné v porovnaní s jeho
negatívnymi dôsledkami. Takýmito dôsledkami je zbytočné zaťažovanie orgánov verejnej
moci a nadväzne na to aj predlžovanie súdnych konaní, ale v neposlednom rade tiež vznik
zbytočných nákladov, ktoré by musel znášať štát. Ak by aj ústavný súd vyhovel návrhu
sťažovateľa a zrušil by namietané uznesenie, ktoré vyznieva v prospech sťažovateľa, bolo
by jeho počínanie prílišným formalizmom a na pozícii sťažovateľa by sa tým v konečnom
dôsledku nič nezmenilo.
Ak ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovie sťažnosti, môže okrem iného
zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred
porušením.
Z citovaného možno vyvodiť, že namietaný zásah do práv sťažovateľa musí byť
v čase podania sťažnosti, ako aj v čase rozhodovania ústavného súdu aktuálny, a dôsledky,
ktoré ním mali byť v osobnej sfére sťažovateľa vyvolané, musia pretrvávať v tom zmysle,
že by na základe rozhodnutia ústavného súdu mohlo byť dosiahnuté obnovenie statu quo
ante, teda stavu, ktorý existoval pred namietaným porušením práva, a rovnako tak zakázanie
pokračovania v porušovaní práva alebo slobody sťažovateľa adresované príslušnému orgánu
verejnej moci, čo je podľa názoru ústavného súdu v danej veci už pojmovo vylúčené.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru,
že za danej situácie sa námietka porušenia práv sťažovateľa posunula, a to
aj za predpokladu, že by sa jeho argumentácia ukázala byť dôvodnou, do výlučne
akademickej roviny. Rozhodnutie, ktorým mali byť porušené práva sťažovateľa, vyznieva
totiž jednoznačne v jeho prospech, pretože v konaní o jeho námietke zaujatosti dosiahol to,
čo svojím návrhom na vylúčenie sudcu sledoval, a vzhľadom na to tu v čase predbežného
prerokovania jeho sťažnosti chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by
mohol mať akýkoľvek vplyv na jeho (procesnú) pozíciu.
Ústavný súd je preto toho názoru, že uvedené skutočnosti odôvodňujú prijatie záveru
o zjavnej neopodstatnenosti tejto sťažnosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2010