Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 66/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 19. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RSDr. V. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2010 doručená sťažnosť RSDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 13. januára 2010 nové (doplnené

a upresnené) znenie sťažnosti. V ďalšom priebehu konania ústavný súd považoval

za smerodajné pre svoj ďalší postup nové znenie sťažnosti obsiahnuté v uvedenom podaní

jeho právneho zástupcu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal (8. júla 2009 a následne

17. októbra 2009) v jeho trestnej veci námietku zaujatosti proti sudcovi krajského súdu

JUDr. J. B. Podľa jeho tvrdenia nedostal do predloženia svojej sťažnosti ústavnému súdu

na túto námietku žiadnu odpoveď. Dňa 2. decembra 2009 bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľa doručené namietané uznesenie, ktorým bol sudca krajského súdu JUDr. V. D.

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej krajským súdom

proti sťažovateľovi ako odsúdenému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 244 ods. 2

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) a trestný čin

ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa pod sp. zn.

. Sťažovateľ tvrdí, že z uvedeného uznesenia sa dozvedel, že o vylúčení

menovaného sudcu rozhodoval ako predseda senátu JUDr. J. B., teda sudca, ktorého

zaujatosť taktiež namietal, avšak o jeho námietke nebolo rozhodnuté.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu,

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva týkajúcu sa nestrannosti súdneho rozhodovania a nadväzne na to

upriamuje pozornosť na účinného do 31. decembra 2005,

podľa ktorého je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený „ten orgán, u ktorého

by mohli vniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvody možného vzniku pochybností sú

stanovené taxatívne. Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer

úradnej osoby k prejednávanej veci, ale pomer úradnej osoby k osobám, ktorých sa úkon

priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom alebo obhajcom.“.

Odvolávajúc sa na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. februára 1993

sťažovateľ zdôrazňuje, že „Uplatnenie inštitútu prichádza do úvahy iba

vtedy, ak je existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby

preukázaná“.

Sťažovateľ napokon uvádza, že predmetom jeho sťažnosti „nie je hodnotenie

správnosti procesných postupov, zákonnosti, dôvodnosti výrokov a rozhodnutí

porušovateľa, ale len to, či sami osebe predstavujú zdroj objektívnych pochybností

o nepredpojatosti sudcu“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať nález, v ktorom

vysloví, že:

«1. Základné práva Dr. V. H. podľa ) ..,.

právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj jeho pendantom právo podľa čl. 6 ods. 1...

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na spravodlivé konanie...

„aby jeho záležitosť bola prejednaná na nezávislom a nestrannom súde“... boli uznesením

KS PO zo dňa 19. 11. 2009 porušené.

2. Zrušuje uznesenie KS PO zo dňa 19. 11. 2009 a vracia vec na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre

JUDr. M. K. v celkovej sume 292,38 €...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý proces zaručeného v

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2009.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Zjavná neopodstatnenosť ako osobitný dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej

predbežnom prerokovaní sa od iných dôvodov, ktoré umožňujú takýto postup, ustanovených

v , odlišuje tým, že v týchto prípadoch síce sťažnosť

zväčša formálne spĺňa zákonom ustanovené procesné náležitosti, avšak napriek tomu je bez

akýchkoľvek relevantných pochybností a nutnosti ďalšieho podrobného skúmania zrejmé,

že jej nebude možné v prípade prijatia na ďalšie konanie vyhovieť.

Do takejto kategórie sťažností možno zaradiť aj tie, ktoré smerujú proti

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorým sťažovateľ síce dosiahol v celom

rozsahu to, čoho sa v konaní pred týmto súdom domáhal, avšak napriek tomu požaduje,

aby ústavný súd uplatnil svoju kasačnú právomoc a predmetné rozhodnutie zrušil

argumentujúc tým, že procesným postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad ide aj v okolnostiach danej veci.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že ním

bolo rozhodnuté o vylúčení menovaného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania

v trestnej veci vedenej krajským súdom proti sťažovateľovi pod sp. zn. .

Na základe námietky sťažovateľa a vyjadrenia dotknutého sudcu rozhodol pôvodne krajský

súd o tejto námietke uznesením sp. zn. z 8. októbra 2008 tak, že inkriminovaný

sudca nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veci vedenej proti

sťažovateľovi. Na základe sťažnosti podľa , ktorú podal proti tomuto

uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ústavnému súdu, rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn.

zo 16. júla 2009, ktorým vyslovil, že uznesením sp. zn.

z 8. októbra 2008 boli porušené práva sťažovateľa, a zároveň okrem iného toto uznesenie

zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa odôvodnenia uvedeného nálezu

ústavného súdu krajský súd okrem iného porušil základné práva sťažovateľa, keď vo veci

sp. zn. rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu.

V odôvodnení namietaného uznesenia sa ďalej uvádza: „Vzhľadom na nález

Ústavného súdu SR krajský súd po vrátení veci opätovne vyžiadal od predsedu senátu

JUDr. V. D. vyjadrenie aj vo vzťahu k tomuto nálezu ústavného súdu, pričom sudca

krajského súdu uviedol, že 18. 9. 2008 do senátu 6 Tos bola pridelená vec – sťažnosť

odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu Humenné sp. zn.

zo dňa 16. 7. 2008. V dôvodoch sťažnosti, ktorú odsúdený podal proti citovanému

uzneseniu, zároveň žiadal, aby z rozhodovania o tejto sťažnosti bol vylúčený sudca

Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D., nakoľko odsúdený má za to, že by rozhodol

nespravodlivo.

Ďalej sudca uviedol, že uznesením zo dňa 4. 9. 2007 pod sp. zn. bola

zamietnutá sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu Humenné

sp. zn. zo dňa 14. 3. 2007. Ako reakciu na toto rozhodnutie odsúdený vzniesol

proti sudcovi JUDr. V. D. námietku zaujatosti založenú na nepravdivých skutočnostiach,

v dôsledku čoho bolo menovaným sudcom podané trestné oznámenie na odsúdeného.

Vyššie uvedené skutočnosti by mohli vyvolať podozrenie, že by v senáte 6 Tos bolo

o ďalších sťažnostiach tohto odsúdeného rozhodované zaujato, a preto žiadal, aby iný senát

Krajského súdu v Prešove rozhodol o námietkach odsúdeného, ako aj o tomto jeho

oznámení.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí v súlade s názorom ústavného súdu oboznámil

spis Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov

pod ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-2007 zo dňa 2. 11. 2009. Z tohto spisu je zrejmé, že JUDr. V.

D. ako sudca krajského súdu podal trestné oznámenie na odsúdeného RSDr. V. H., nakoľko

došlo k spáchaniu trestného činu.

Orgány činné v prípravnom konaní zaistili listinné dôkazy, ako aj na základe týchto

listinných dôkazov a oznámenia sudcu Krajského súdu v Prešove JUDr. V. D. v zmysle

začali trestné stíhanie pre prečin ohovárania podľa Tr.

zák. Následne vyslúchli JUDr. V. D., RSDr. V. H., Š. M., Ing. D. Č., oboznámili listinné

dôkazy a následne trestné stíhanie podľa zastavili.“

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu

ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo

slobôd (, ). Takýto zásah možno z hľadiska prípadného

poskytnutia ústavnoprávnej ochrany považovať za relevantný iba v prípade, že vyvoláva

v osobnej sfére sťažovateľa nie zanedbateľné právne následky. Ak sťažovateľ namieta

porušenie svojich alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv

rozhodnutím orgánu verejnej moci, musí byť tento zásah prípadným zrušením namietaného

rozhodnutia odstrániteľný. Táto podmienka však v danej veci nie je splnená, resp.

namietaný zásah nedosahuje takú intenzitu, aby vyžadoval ingerenciu zo strany ústavného

súdu.

Ako vyplýva z uvedených skutočností, v okolnostiach daného prípadu malo dôjsť

k porušeniu označených práv sťažovateľa namietaným uznesením v dôsledku toho, že

o jeho návrhu na vylúčenie sudcu, ktorý uplatnil v proti nemu krajským súdom pod sp. zn.

vedenej trestnej veci, rozhodoval v trojčlennom senáte ako jeho predseda iný

sudca, voči ktorému taktiež vzniesol opakovane námietku zaujatosti. Krajský súd pritom

rozhodol v predmetnej veci tak, že potom, ako ústavný súd zrušil jeho pôvodné rozhodnutie

sp. zn. z 8. októbra 2008 o nevylúčení namietaného sudcu, súc viazaný nálezom

ústavného súdu sp. zn. zo 16. júla 2009 po doplnení dokazovania, návrhu

sťažovateľa vyhovel a ním namietaného sudcu z rozhodovania v jeho trestnej veci vylúčil.

Ústavný súd je toho názoru, že pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti nemožno

neprihliadať na konkrétne faktické dôsledky tvrdeného zásahu orgánu verejnej moci pre

fyzickú osobu alebo právnickú osobu. Inak by sa ochrana poskytovaná ústavným súdom

mohla stať iba formálnou, bez podstatného významu, a to ako zo všeobecného hľadiska,

tak aj z hľadiska dotknutého subjektu, keď pozitívne konzekvencie, ktoré by mohli

znamenať eventuálny zásah ústavného súdu spočívajúci vo vyslovení porušenia práv

sťažovateľa a zrušení namietaného uznesenia, sú zanedbateľné v porovnaní s jeho

negatívnymi dôsledkami. Takýmito dôsledkami je zbytočné zaťažovanie orgánov verejnej

moci a nadväzne na to aj predlžovanie súdnych konaní, ale v neposlednom rade tiež vznik

zbytočných nákladov, ktoré by musel znášať štát. Ak by aj ústavný súd vyhovel návrhu

sťažovateľa a zrušil by namietané uznesenie, ktoré vyznieva v prospech sťažovateľa, bolo

by jeho počínanie prílišným formalizmom a na pozícii sťažovateľa by sa tým v konečnom

dôsledku nič nezmenilo.

Ak ústavný súd podľa vyhovie sťažnosti, môže okrem iného

zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred

porušením.

Z citovaného možno vyvodiť, že namietaný zásah do práv sťažovateľa musí byť

v čase podania sťažnosti, ako aj v čase rozhodovania ústavného súdu aktuálny, a dôsledky,

ktoré ním mali byť v osobnej sfére sťažovateľa vyvolané, musia pretrvávať v tom zmysle,

že by na základe rozhodnutia ústavného súdu mohlo byť dosiahnuté obnovenie statu quo

ante, teda stavu, ktorý existoval pred namietaným porušením práva, a rovnako tak zakázanie

pokračovania v porušovaní práva alebo slobody sťažovateľa adresované príslušnému orgánu

verejnej moci, čo je podľa názoru ústavného súdu v danej veci už pojmovo vylúčené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru,

že za danej situácie sa námietka porušenia práv sťažovateľa posunula, a to

aj za predpokladu, že by sa jeho argumentácia ukázala byť dôvodnou, do výlučne

akademickej roviny. Rozhodnutie, ktorým mali byť porušené práva sťažovateľa, vyznieva

totiž jednoznačne v jeho prospech, pretože v konaní o jeho námietke zaujatosti dosiahol to,

čo svojím návrhom na vylúčenie sudcu sledoval, a vzhľadom na to tu v čase predbežného

prerokovania jeho sťažnosti chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by

mohol mať akýkoľvek vplyv na jeho (procesnú) pozíciu.

Ústavný súd je preto toho názoru, že uvedené skutočnosti odôvodňujú prijatie záveru

o zjavnej neopodstatnenosti tejto sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010