Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 414/2013
PDF · 213.63 KB
No categories available
I. ÚS 414/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť B. H., N., zastúpenej Mgr. P. K., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12 C/293/2004 z 27. novembra
2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co/238/2012 z 12. decembra
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2013 doručená sťažnosť B. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp.
zn. 12 C/293/2004 z 27. novembra 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co/238/2012 z 12. decembra 2012.
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že „... je žalobcom
(v 2. rade, pozn.) v právnej veci proti žalovanému v prvom rade Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti SR... žalovanému v druhom rade Slovenská republika,
Ministerstvo vnútra SR... žalovanému v treťom rade Slovenská republika, Ministerstvo
financií SR... a žalovanému v štvrtom rade Slovenská republika, Ministerstvo hospodárstva
SR... o náhradu škody vedenej Okresným súdom... pod sp. zn. 12 C/293/2004 a Krajským
súdom pod spis. zn. 2 Co/238/2010.
Okresný súd... rozhodol v právnej veci... o náhradu škody tak, že návrh zamietol...
Proti predmetnému rozsudku bolo... podané odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tým,
že v konaní došlo k vadám... konkrétne, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj
z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a takisto z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci...
Krajský súd... rozhodol tak, že odvolanie navrhovateľov zamietol a rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka krajskému súdu vyčítala, že „na odôvodnenú
argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri
rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou
navrhovateľov zaoberal.
Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov arbitrárne
a formalistický.
Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu
k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona
o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku
vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov
nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalistický sa riadili sa len literou zákona,
bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov
a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.
Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných
zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani
právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý...“.
3. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu boli porušené jej práva „na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR...“.
4. Sťažovateľka na základe už uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález
v tomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa B. H... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v
Bratislave porušené.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. č. k. 12 C/293/2004 a rozhodnutie
Krajského súdu č. k. 2 Co/238/2012 ruší a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na
ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi B. H... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-
Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Bratislava a Krajský súd v Bratislave
povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 323,92 Eur... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich
označených práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať
o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127
ods. 1 a čl. 127a ods. 1 ústavy) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti
spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených
sťažovateľových práv.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II. A
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/293/2004-164 z 27. novembra 2009
9. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh konštatuje, že na konanie
o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/293/2004-164 z 27. novembra
2009, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.
10. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
č. k. 12 C /293/2004-164, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý
sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací
rozsudkom č. k. 2 Co/238/2012-260. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej
časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozsudkom
okresného súdu.
II. B
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co/238/2012 z 12. decembra 2012
11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co/238/2012
z 12. decembra 2012, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie
svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým
potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi
a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z neúplného
zistenia skutkového stavu, z nesprávneho aplikovania platných právnych predpisov
a následne nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkala
arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci
ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Co/238/2012
z 12. decembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „... napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa vo vzťahu k navrhovateľom v 1. až 3., 7. až 10. rade potvrdil, pretože je vo výroku
vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, ako správnymi dôvodmi...
Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd však považuje za
potrebné zdôrazniť nasledovné.
Podľa § 18 ods. I zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za
škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej
organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy
plnia. Nároky na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím i úprava zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú svojou povahou občianskoprávne nároky, kde
tiež musia byť splnené všetky rozhodujúce predpoklady zodpovednosti za škodu; kde má tiež
miesto prevenčná povinnosť (§ 415 Občianskeho zákonníka), ale aj dôkazná povinnosť
poškodeného. Vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom predpokladá také prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou
štátnych orgánov než rozhodovacou, pričom zákonná úprava zodpovednosti za škodu má
predovšetkým reparačnú funkciu.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených
v ustanovení § 1 ods. 1 citovaného zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto
úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 18 ods. 2 citovaného
zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát
však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to
existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), nesprávny úradný postup
orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je
splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát nenesie zodpovednosť podľa ustanovenia
§ 18 zákona č. 58/1969 Zb. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu
neobsahuje. Môže pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti sním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
V prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade
dobrovoľne, zvláštneho rozhodnutia uzavreli zmluvy o pôžičke podľa § 657, § 658
Občianskeho zákonníka, zmluvy o tichom spoločenstve podľa ustanovenia § 673 a nasl.
Obchodného zákonníka, s podnikateľom B. s r.o., K., s A., s. r. o., K., S. a. s., K. Na základe
daných zmlúv týmto spoločnostiam vznikli povinnosti, ktoré nesplnili. Zo spisu nijako
nevyplýva, a navrhovatelia v tomto smere vôbec nepreukázali, žeby dané spoločnosti boli
subjektom, ktorý na základe zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a
investičných fondoch a neskôr na základe zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom
investovaní bol správcovskou spoločnosťou, žeby kolektívne investoval, teda zhromažďoval
peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s
cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do majetku vymedzeného daným
zákonom, žeby vytváral a spravoval podielové fondy a vykonával nútenú správu
podielových fondov; nebolo preukázané ani to, žeby navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade
podľa citovaného zákona boli investorom, a teda žeby štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho
zastupoval, mal vo vzťahu k nim, teda k navrhovateľom v 1. až 3., 7. až 10. rade a k daným
spoločnostiam práva a povinnosti vyplývajúce zo zákona o kolektívnom investovaní, resp. v
čase vzniku spoločností zo zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a
investičných fondoch. (Zákon č. 385/1999 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 1.1.2000, ním bol
zrušený zákon č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch.)
Kolektívnym investovaním pritom nie je činnosť podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
Medzi navrhovateľmi a dlžníkmi bol teda vzťah založený výslovne len podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ktoré zákony zakotvujú širokú zmluvnú voľnosť
účastníkov takýchto vzťahov.
Navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali,
žeby im odporca v zastúpení v úvode uvedených štátnych orgánov spôsobil škodu, žeby ich
pracovníci pri vykonávaní činnosti spojenej s výkonom právomoci štátneho orgánu porušili
pravidlá stanovené právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo porušili
poriadok, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov danej činnosti, alebo aj
z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nebola tak
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Z obsahu spisu nevyplýva, žeby súd prvého stupňa svojím postupom navrhovateľom odňal
možnosť konať pred súdom. Vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také vecné a právne
relevantné dôvody, ktoré by spochybnili vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého
stupňa.“
15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové
rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
č. k. 2 Co/238/2012-260 z 12. decembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie
závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Okrem už uvedených nedostatkov pozornosti ústavného súdu neušlo, že v petite
sťažnosti právny zástupca sťažovateľky neuviedol náležitú konkretizáciu napadnutých
súdnych rozhodnutí (pozri bod 4), a preto táto skutočnosť bola ďalším dôvodom
na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí.
III.
19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013