Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 414/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. H., N., zastúpenej Mgr. P. K., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 27. novembra

2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. decembra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2013 doručená sťažnosť B. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp.

zn. z 27. novembra 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 12. decembra 2012.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že „... je žalobcom

(v 2. rade, pozn.) v právnej veci proti žalovanému v prvom rade Slovenská republika,

Ministerstvo spravodlivosti SR... žalovanému v druhom rade Slovenská republika,

Ministerstvo vnútra SR... žalovanému v treťom rade Slovenská republika, Ministerstvo

financií SR... a žalovanému v štvrtom rade Slovenská republika, Ministerstvo hospodárstva

SR... o náhradu škody vedenej Okresným súdom... pod sp. zn. a Krajským

súdom pod spis. zn. .

Okresný súd... rozhodol v právnej veci... o náhradu škody tak, že návrh zamietol...

Proti predmetnému rozsudku bolo... podané odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tým,

že v konaní došlo k vadám... konkrétne, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav

veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj

z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a takisto z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Krajský súd... rozhodol tak, že odvolanie navrhovateľov zamietol a rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka krajskému súdu vyčítala, že „na odôvodnenú

argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri

rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou

navrhovateľov zaoberal.

Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov arbitrárne

a formalistický.

Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu

k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona

o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku

vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov

nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalistický sa riadili sa len literou zákona,

bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov

a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných

zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani

právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý...“.

3. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu boli porušené jej práva „na súdnu ochranu v zmysle

SR...“.

4. Sťažovateľka na základe už uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález

v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa B. H... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

SR, bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v

Bratislave porušené.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. č. k. a rozhodnutie

Krajského súdu č. k. ruší a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na

ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi B. H... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-

Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré sú mu Okresný súd Bratislava a Krajský súd v Bratislave

povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 323,92 Eur... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich

označených práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať

o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z (

ods. 1 a a ods. 1 ) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa

ods. 2 , ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti

spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených

sťažovateľových práv.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II. A

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

rozsudkom okresného súdu č. k. -164 z 27. novembra 2009

9. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh konštatuje, že na konanie

o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základného práva zaručeného

rozsudkom okresného súdu č. k. -164 z 27. novembra

2009, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

10. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

č. k. -164, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý

sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací

rozsudkom č. k. -260. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej

časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozsudkom

okresného súdu.

II. B

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. decembra 2012

11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 12. decembra 2012, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie

svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým

potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi

a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z neúplného

zistenia skutkového stavu, z nesprávneho aplikovania platných právnych predpisov

a následne nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkala

arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 12. decembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom .

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „... napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa vo vzťahu k navrhovateľom v 1. až 3., 7. až 10. rade potvrdil, pretože je vo výroku

vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozsudku, ako správnymi dôvodmi...

Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd však považuje za

potrebné zdôrazniť nasledovné.

Podľa ods. I o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za

škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej

organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy

plnia. Nároky na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím i úprava zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú svojou povahou občianskoprávne nároky, kde

tiež musia byť splnené všetky rozhodujúce predpoklady zodpovednosti za škodu; kde má tiež

miesto prevenčná povinnosť ( ), ale aj dôkazná povinnosť

poškodeného. Vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom predpokladá také prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou

štátnych orgánov než rozhodovacou, pričom zákonná úprava zodpovednosti za škodu má

predovšetkým reparačnú funkciu.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených

v ustanovení § 1 ods. 1 citovaného zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto

úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 18 ods. 2 citovaného

zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát

však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to

existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), nesprávny úradný postup

orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je

splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát nenesie zodpovednosť podľa ustanovenia

Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu

neobsahuje. Môže pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti sním dôjde k porušeniu pravidiel

stanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,

ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona,

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané,

a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

V prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade

dobrovoľne, zvláštneho rozhodnutia uzavreli zmluvy o pôžičke podľa § 657, § 658

, zmluvy o tichom spoločenstve podľa ustanovenia a nasl.

, s podnikateľom B. s r.o., K., s A., s. r. o., K., S. a. s., K. Na základe

daných zmlúv týmto spoločnostiam vznikli povinnosti, ktoré nesplnili. Zo spisu nijako

nevyplýva, a navrhovatelia v tomto smere vôbec nepreukázali, žeby dané spoločnosti boli

subjektom, ktorý na základe o investičných spoločnostiach a

investičných fondoch a neskôr na základe o kolektívnom

investovaní bol správcovskou spoločnosťou, žeby kolektívne investoval, teda zhromažďoval

peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s

cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do majetku vymedzeného daným

zákonom, žeby vytváral a spravoval podielové fondy a vykonával nútenú správu

podielových fondov; nebolo preukázané ani to, žeby navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade

podľa citovaného zákona boli investorom, a teda žeby štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho

zastupoval, mal vo vzťahu k nim, teda k navrhovateľom v 1. až 3., 7. až 10. rade a k daným

spoločnostiam práva a povinnosti vyplývajúce zo zákona o kolektívnom investovaní, resp. v

čase vzniku spoločností zo o investičných spoločnostiach a

investičných fondoch. ( nadobudol účinnosť dňa 1.1.2000, ním bol

zrušený o investičných spoločnostiach a investičných fondoch.)

Kolektívnym investovaním pritom nie je činnosť podľa o bankách.

Medzi navrhovateľmi a dlžníkmi bol teda vzťah založený výslovne len podľa Občianskeho

zákonníka, , ktoré zákony zakotvujú širokú zmluvnú voľnosť

účastníkov takýchto vzťahov.

Navrhovatelia v 1. až 3., 7. až 10. rade neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali,

žeby im odporca v zastúpení v úvode uvedených štátnych orgánov spôsobil škodu, žeby ich

pracovníci pri vykonávaní činnosti spojenej s výkonom právomoci štátneho orgánu porušili

pravidlá stanovené právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo porušili

poriadok, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov danej činnosti, alebo aj

z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nebola tak

preukázaná ani príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu spisu nevyplýva, žeby súd prvého stupňa svojím postupom navrhovateľom odňal

možnosť konať pred súdom. Vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také vecné a právne

relevantné dôvody, ktoré by spochybnili vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého

stupňa.“

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

16. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

č. k. -260 z 12. decembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie

závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Okrem už uvedených nedostatkov pozornosti ústavného súdu neušlo, že v petite

sťažnosti právny zástupca sťažovateľky neuviedol náležitú konkretizáciu napadnutých

súdnych rozhodnutí (pozri bod 4), a preto táto skutočnosť bola ďalším dôvodom

na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí.

III.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013