Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 392/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., B., a V. Š., B., zastúpených R., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R., ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Š. a V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2012 faxom a 15. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. J. Š., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), a V. Š., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených R., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R., ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 29. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami

pôvodného odporcu (sú jeho rodičmi, pozn.) v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom si Ing. J. K.

(ďalej len „navrhovateľ“) žalobou uplatnil zaplatenie sumy 93 097,64 € s prísl. voči

pôvodnému odporcovi z dôvodu úhrady nákladov spojených s investíciou do nehnuteľnosti

v jeho vlastníctve.

V namietanom konaní okresný súd uznesením č. k. -345 z 10. októbra

2008 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcovi nakladať so špecifikovanými

nehnuteľnosťami, a to takým spôsobom, aby tieto nehnuteľnosti previedol, daroval alebo

inak scudzil, zaťažil, prenajal, zriadil k nim vecné bremeno, vložil ako vklad do obchodnej

spoločnosti alebo družstva, až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Sťažovatelia ako rodičia pôvodného odporcu sa stali účastníkmi konania na základe

univerzálnej sukcesie z dôvodu, že pôvodný odporca 3. septembra 2010 zomrel.

Sťažovateľ podal 21. septembra 2011 okresnému súdu návrh na zrušenie

predbežného opatrenia podľa (ďalej aj „OSP“)

z dôvodu, že smrťou pôvodného odporcu pominuli dôvody, pre ktoré bolo predbežné

opatrenie nariadené.

O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. -499

zo 17. októbra 2011 tak, že ho zamietol. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -533 z 9. februára

2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne

okresný súd rozhodol uznesením č. k. -541 zo 16. marca 2012 tak, že návrh

sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia opäť zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným uznesením č. k.

-647 z 29. júna 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd predmetným uznesením a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, porušil označené základné práva podľa , právo podľa

dohovoru a dodatkového protokolu z dôvodu, že toto uznesenie „javí... všetky znaky

arbitrárnosti, tak ako ich vo svojej judikatúre za posledné roky definoval Ústavný súd SR...

právny záver porušovateľa nie je ani dostatočne odôvodnený...“.

Sťažovatelia poukazujú na to, že konajúce súdy aplikovali v konaní o zrušenie

predbežného opatrenia a a tiež

( v znení neskorších predpisov), pričom právne

názory, ktoré vyvodili z uvedenej právnej kvalifikácie, považujú za svojvoľné. V tejto

súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

„Prvým závažným argumentom bolo, že každé nariadené predbežné opatrenie

zakladá vždy procesný vzťah, vytvorený procesnoprávnymi normami bez prislúchajúceho

hmotnoprávneho rámca. Účinky predbežného opatrenia podľa nášho názoru nemôžu

presahovať jeho osobný charakter a zaväzovať, resp. oprávňovať i právnych nástupcov

účastníkov pôvodného konania o jeho nariadenie. ...

V danom prípade však z osvedčenia o dedičstve z 28. 11. 2011 (Dnot

73/2010) jednoznačne vyplýva, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli

predmetom nariadeného Predbežného opatrenia prešlo na základe dohody dedičov len na

sťažovateľa v 1.) rade /t.j. odporcu v 1.) rade v konaní 11C 187/2005/. V dôsledku

rozhodnutia porušovateľa teda nastal protizákonný stav, keď v dôsledku interpretácie

oboch konajúcich sudov Predbežné opatrenie obmedzuje aj sťažovateľku v 2.) rade, ktorá

predmetné nehnuteľnosti, na ktoré sa zákaz uvedený v Predbežnom opatrení vzťahuje,

nenadobudla do vlastníctva. Preto sťažovateľka v 2.) rade nemohla byť v konaní o zrušení

Predbežného opatrenia ani pasívne legitimovaná a teda ani nemala byť vôbec označená

v záhlaví oboch rozhodnutí všeobecných súdov.

Takýto výklad práva je už na prvý pohľad absurdný, nakoľko vedie k ukladaniu

povinností účastníkom, ktorí nielenže nijako nezapríčinili nariadenie predbežného

opatrenia, ale ktorí ani nie sú všetci vlastníkmi majetku, na ktorý sa súdom vydaný zákaz

vzťahuje. Navyše by sme prijatím uvedeného záveru mohli byť, ako účastníci konania

a právni nástupcovia zomretého odporcu, následne obaja nedôvodne postihovaní aj

v exekučnom konaní začatom z titulu údajného porušenia vykonateľného Predbežného

opatrenia, hoci sťažovateľka v 2.) rade nehnuteľnosti nenadobudla a teda porušenia sa

z titulu neexistencie vlastníckeho práva ani nemôže dopustiť.

Uplatnenie zásady hmotného práva prameniacej z ustanovenia § 460 Občianskeho

zákonníka o právnom vstupe dediča do hmotnoprávneho postavenia poručiteľa k momentu

smrti tak nijako nemôže dosahovať na stav vytvorený Predbežným opatrením. Na dediča

prechádzajú v zmysle uvedeného ustanovenia aktíva a pasíva poručiteľa ako majetkové

hodnoty, nie ako procesné vzťahy, z čoho následne jednoznačne vyplýva, že procesné

postavenie nemožno zdediť. ...

Procesné nástupníctvo počas prebiehajúceho súdneho konania upravujú len

ustanovenia a , pričom je výslovne naviazané na sporné hmotnoprávne

vzťahy (predmet konania). Na už judikované právne vzťahy (subjektívne hľadisko právnej

záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia) zákonodarca výslovne nepamätá,

dovodzuje sa však, že v takom prípade je určujúci hmotnoprávny vzťah, ktorý právoplatným

rozhodnutím nadobudol vyššiu kvalitu, resp. vlastnosť poskytnutej právnej ochrany

štátom. ...

Ak už teda oba súdy aplikovali ust. , logický a správny výsledok

ústavno-konformnej aplikácie mal byť taký, že v konaní o zrušení Predbežného opatrenia

mal súd konať a rozhodnúť len vo vzťahu k sťažovateľovi v 1.) rade, ktorý reálne nadobudol

do vlastníctva nehnuteľnosti, na ktoré sa Predbežné opatrenie vzťahovalo. ...

... vzhľadom na osobitný a špecifický charakter predbežného opatrenia je

formalistická aplikácia univerzálnej sukcesie na procesný inštitút predbežného opatrenia

vylúčená.

Z uvedeného vyplýva, že ak súdom vytvorený procesný vzťah nemá hmotnoprávny

základ, ako tomu je v prípade nariadeného Predbežného opatrenia, jeho účinky nemôžu

presiahnuť okruh účastníkov ku dňu právoplatnosti takéhoto rozhodnutia.“

Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že na okresnom súde prebiehala exekúcia z titulu

porušenia predbežného opatrenia pôvodným odporcom. Uvedené exekučné konanie bolo

uznesením okresného súdu č. k. -21 zo 16. novembra 2011 zastavené pre

neprípustnosť z dôvodu smrti povinného (pôvodného odporcu). Sťažovatelia ďalej

uvádzajú:

„Ak teda súd prebiehajúcu exekúciu začatú z titulu Predbežného opatrenia z dôvodu

smrti povinného a ešte pred skončením dedičského konania vedenom po pôvodnom

odporcovi zastavil..., nie je ani opodstatnený dôvod, aby ten istý súd následne v inom

konaní rozhodol, že exekúcia z toho istého titulu prípustná je, nakoľko dedičia povinného

vstúpili do práv a povinností vyplývajúcich z Predbežného opatrenia. ...

V súčasnosti teda existujú dve právoplatné rozhodnutia toho istého súdu, ktoré si

navzájom vo svojich dôvodoch odporujú. Ak už súd vydal v exekučnom konaní rozhodnutie

o neprípustnosti exekúcie Predbežného opatrenia, mohli sme legitímne očakávať, že návrhu

na zrušenie Predbežného opatrenia súd vyhovie, nakoľko zanikli dôvody, pre ktoré bolo

rozhodnutie o predbežnom opatrení v danej veci nariadené. K tejto časti nášho odvolania

sa však odvolací súd nijako nevyjadril...“

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa len mechanicky stotožnil so záverom

okresného súdu o tom, že neboli zistené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie

predbežného opatrenia. Poukazujú na to, že krajský súd sa nezaoberal dôkazmi, ktoré

predložili v odvolacom konaní. Rovnako tak uvádzajú, že nemohli preukázať neexistenciu

skutočnosti, a to, že nemajú úmysel nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou. V tejto

súvislosti ďalej uvádzajú:

„Rovnako nevidíme dôvod, aby sme v predmetnom konaní preukazovali naše

majetkové pomery, nakoľko, ako sme už uviedli v našom odvolaní proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa, majetkové hodnoty zákonných dedičov sa po skončení dedičského konania

rozšírili o majetok odporcu. V dôsledku aplikácie logického argumentu ad

minori ad maius tak bolo možné dospieť k záveru, že ak majetkové pomery pôvodného

odporcu v roku 2008 stačili súdu na nariadenie Predbežného opatrenia, o to menej je

v súčasnosti dôvodná potreba zabezpečenia toho istého majetku vo vzťahu k odporcom,

ktorí okrem tohto disponujú aj svojim vlastným majetkom, V dôsledku dedenia tak došlo

k splynutiu majetku pôvodného odporcu s majetkom sťažovateľov. Rozsah majetku

nadobudnutého v dedičskom konaní mal mať súd preukázaný z titulu svojej vlastnej činnosti

(ust. ) a ďalšie naše majetkové pomery si mohol súd prvého stupňa zistiť aj sám

z príslušných verejných registrov (napr. kataster nehnuteľností, obchodný register,

evidencia motorových vozidiel atď.), takže nebol žiadny dôvod, aby sme ako dedičia

pôvodného odporcu v rámci návrhu na zrušenie Predbežného opatrenia preukazovali stav

nášho majetku. ...

Podľa nášho názoru, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia porušovateľa nespĺňa

tieto parametre z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti. Vlastné odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia porušovateľa predstavuje de facto len posledná z celkovo šiestich strán

uznesenia odvolacieho súdu z 29. 06. 2012. Nejde ani tak o rozsah, ale predovšetkým

o požadovanú kvalitu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo zasiahnuté

do práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie tak nemožno

považovať za presvedčivý základ pre výrok rozhodnutia, o správnosti ktorého možno mať

vzhľadom na to pochybnosti. Aplikácia a výklad právnych noriem použitých v

prejednávanej veci oboma konajúcimi súdmi, rezultujúce do absurdných právnych záverov

(a to najmä záväznosť Predbežného opatrenia aj na dediča, ktorý nenadobudol majetok, na

ktorý sa skôr vydané rozhodnutie vzťahuje, či potreba preukazovania neexistencie úmyslu

dedičov opätovne previesť nadobudnutý majetok), v spojení s nedostatočným odôvodnením

všetkých relevantných právnych otázok neboli podľa nášho názoru v medziach ústavnosti v

zmysle ust. SR.“

Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že konajúce súdy sa nezaoberali ich námietkou, že

zákaz prenajímať predmetné nehnuteľnosti je neprimeraný, čím došlo aj k zásahu do ich

vlastníckeho práva. V tejto súvislosti uvádzajú:

„V súvislosti s arbitrárnosťou rozhodnutia porušovateľa poukazujeme aj na fakt, že

odvolací súd sa v rámci svojej prieskumnej činnosti absolútne nezaoberal časťou odvolania

(čl. III), v ktorej sme argumentovali, že zákaz prenajímať predmetné nehnuteľnosti, ktorý

obsahuje výrok Predbežného opatrenia, znemožňuje zákonnému dedičovi /sťažovateľovi

v 1.) rade/ získavať akýkoľvek majetkový prospech z titulu vlastníctva predmetných

nehnuteľností. Súdom uložený zákaz prenájmu týchto nehnuteľností odstránil akúkoľvek

možnosť dosiahnuť reálny ekonomický prínos z titulu vlastníctva, čím konajúci súd výrazne

obmedzil vlastnícke práva už pôvodného odporcu a to bez dostatočného skutkového

a právneho základu. ...

Od vydania Predbežného opatrenia ku dňu podania tejto sťažnosti uplynuli presne

štyri roky. Keďže v konaní vedenom pod sp. zn.: nebolo z viacerých príčin

doposiaľ vydané súdom prvého stupňa meritórne rozhodnutie vo veci samej, je predpoklad,

že nezákonné a podľa nášho názoru z viacerých aspektov aj protiústavné Predbežné

opatrenie by mohlo aj s ohľadom na objektívnu vyťaženosť oboch konajúcich všeobecných

súdov trvať ešte niekoľko rokov. ... Porušovateľ sa teda mal náležite zaoberať aj tým, či

Predbežné opatrenie nemožno zrušiť aspoň v časti týkajúcej sa zákazu prenajímať

predmetné nehnuteľnosti, O tom, že takto formulované Predbežné opatrenie nemalo byť

súdom vydané už v roku 2008 sme argumentovali už v návrhu na zrušenie Predbežného

opatrenia. ...

Všeobecný súd by mal pred nariadením predbežného opatrenia venovať zvýšenú

pozornosť tomu, či nenakladaním s vecami alebo právami nedochádza k zásahu do

vlastníckych práv odporcu nad nevyhnutnú mieru. Touto otázkou sa mali náležité zaoberať

aj všeobecné súdy v konaní o zrušení Predbežného opatrenia. Tým, že sa k uvedenej

odvolacej námietke porušovateľ nijako nevyjadril (nezdôvodnil, prečo má za to, že zákaz

prenajímať nehnuteľnosti do skončenia sporu je aj za súčasných okolností opodstatnený)

zaťažil tak rozhodnutie inou vadou, čo len zvýrazňuje celkovú arbitrárnosť napadnutého

rozhodnutia porušovateľa ako celku. Zároveň tým došlo k zásahu do vlastníckeho práva

sťažovateľa v 1.) rade, keďže ten ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti nemôže bez

legitímneho a opodstatneného dôvodu okrem nakladania s nehnuteľnosťami požívať aj

úžitky z titulu vlastníctva, teda nemôže dosahovať zisk. ...

Súd pritom nebral v úvahu, že prenájmom Predbežným opatrením zaťažených

nehnuteľností nemôže nijakým spôsobom dôjsť k zmareniu, resp. sťaženiu uspokojenia

nárokov navrhovateľa, práve naopak, jeho užívaním vo forme prenájmu dochádza k nárastu

majetkového substrátu na strane povinného v podobe výťažku z prenájmu. Naopak tým, že

súdy obmedzili vlastnícke právo zákazom prenájmu predmetných nehnuteľností zavinili

stav, keď ich neužívaním dochádza k ich znehodnocovaniu a tým znižovaniu majetkovej

hodnoty na uspokojenie možného nároku navrhovateľa v budúcnosti. Týmito aspektmi

nášho návrhu sa porušovateľ vôbec nezaoberal.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„a/ Základné právo Ing. J. Š. a V. Š. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR v spojení s právom vlastniť majetok podľa SR a

Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na

spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.

-647 z 29. 06. 2012 porušené,

b/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -647 z 29. 06. 2012 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

c/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom náhradu trov konania

spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 323,50 € vrátane DPH... na účet ich

právneho zástupcu... v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa a dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo

však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

, pričom túto právnu normu je v zásade potrebné aplikovať aj na uznesenie (

a ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa a práv podľa

dohovoru a podľa dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní

a jeho uznesením z 29. júna 2012. Nesúhlasia so záverom krajského súdu, že neboli splnené

podmienky na zrušenie predbežného opatrenia. Okrem toho argumentujú tým, že krajský

súd nedostatočne odôvodnil svoje uznesenie, pretože sa vôbec nevysporiadal s ich

podstatnou argumentáciou uvedenou v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 29. júna 2012 uviedol:

„Súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne vychádzal zo záveru, že k zrušeniu

predbežného opatrenia podľa môže dôjsť, ak pominú dôvody, pre ktoré

bolo predbežné opatrenie nariadené; ak sa dodatočne zistí, že dôvody na predbežné

opatrenie tu ani neboli; ak odpadol právny záujem na takomto dočasnom zabezpečení,

pretože vznikla nová hmotnoprávna situácia vo vzťahoch medzi účastníkmi, v dôsledku

ktorej je predbežné opatrenie nadbytočné; ak povinný dobrovoľne splnil vymáhaný nárok

alebo zabezpečil jeho splnenie iným spôsobom.

V predmetnom konaní sa navrhovateľ domáha zaplatenia 93.097,64 eura s prísl. Ide

teda o majetkovú vec, pričom v dôsledku smrti pôvodného odporcu vyplýva pre súd priamo

z ustanovenia povinnosť pokračovať v konaní s jeho dedičmi, prípadne

s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú

v konaní ide. Podľa osvedčenia o dedičstve súdnej komisárky JUDr. I. P. sp. zn.

, D not 73/2010 zo dňa 28. 11. 2011 v dedičskej veci po poručiteľovi J. Š.,

nar... a zomrelom..., uzavreli dedičia Ing. J. Š., bytom B., otec poručiteľa a V. Š., bytom B.,

matka poručiteľa, dedičskú dohodu, podľa ktorej nadobudli dedičstvo dedičia podľa

špecifikácie v čl. IV osvedčenia. Rodinný dom súp. č. 3516 na parc. č. 7218 a pozemky parc.

č. 7218 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 227 m2 a parc. č. 7219 - záhrady o výmere

107 m2 v k. ú. V. nadobudol Ing. J. Š. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo účinky

právoplatného uznesenia o dedičstve 14. 12. 2011. Nakoľko podľa výsledku dedičského

konania povinnosť, o ktorú v konaní ide, výslovne neprevzal žiaden dedič, v zmysle § 107

ods. 3 sa v konaní pokračuje s oboma dedičmi pôvodného odporcu (odporca v I.

rade síce nadobudol nehnuteľnosti v k. ú. V., predmetom konania je však zaplatenie

93.097,64 eura; nehnuteľnosti boli predmetom nariadeného predbežného opatrenia).

Ustanovením je teda založené procesné nástupníctvo ako

dôsledok univerzálnej sukcesie; z uvedeného je potrebné vychádzať aj pri rozhodovaní

o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia a pri posudzovaní účinkov nariadeného

predbežného opatrenia (ktorým bolo zakázané nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré

v dedičskom konaní nadobudol odporca 1/). Nie je preto dôvodná námietka odporcu 1/

týkajúca sa osobného charakteru predbežného opatrenia a jeho účinkov v tom smere, že

samotná smrť povinného subjektu by mala byť dôvodom pre zrušenie nariadeného

predbežného opatrenia. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na úpravu zániku

predbežného opatrenia v zmysle ; smrť účastníka, ktorému bola

predbežným opatrením uložená nejaká povinnosť, by bola pri tvrdenom osobnom

charaktere predbežného opatrenia samostatným dôvodom jeho zániku.

Odvolací súd sa ďalej plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že neboli

zistené žiadne skutočnosti odôvodňujúce zrušenie predbežného opatrenia, keď nebola

preukázaná žiadna nová okolnosť, právo navrhovateľa nebolo uspokojené, nenastala žiadna

zmena pomerov, ktorá by vyvrátila odôvodnenú obavu z ohrozenia výkonu rozhodnutia.

K odvolacím námietkam, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie a nemal tak

preukázané skutočnosti odôvodňujúce obavu z ohrozenia výkonu rozhodnutia a teda

potrebu ďalšieho trvania predbežného opatrenia, skutočnosti preukazujúce úmysel

odporcov nakladať s majetkom či skutočnosti preukazujúce ich majetkové pomery odvolací

súd uvádza, že pominutie dôvodov, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené je

povinný preukázať ten, kto navrhuje zrušenie predbežného opatrenia. Nakoľko návrh na

zrušenie predbežného opatrenia bol odôvodňovaný smrťou pôvodného odporcu, súd prvého

stupňa nebol povinný vykonať dokazovanie na preukázanie skutočností uvedených v

odvolaní.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne v zmysle potvrdil.“

Pri preskúmavaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj namietané uznesenie okresného súdu, ktorým

okresný súd zamietol návrh sťažovateľov na zrušenie predbežného opatrenia. V odôvodnení

svojho uznesenia zo 16. marca 2012 okresný súd uviedol:

„Zaoberajúc sa trvaním dôvodov nariadeného predbežného opatrenia, súd dospel

k záveru, že jeho dôvody naďalej trvajú a nie sú splnené zákonné predpoklady na jeho

zrušenie. V prejednávanom prípade mal súd osvedčenú danosť práva a nariadil predbežné

opatrenie z dôvodu existencie obavy, že zmena vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam

by mohla ohroziť alebo sťažiť prípadný budúci výkon očakávaného rozhodnutia a znižuje

možnosť v budúcnosti dosiahnutia uspokojenia nároku výkonom rozhodnutia. Súd poskytol

ochranu účastníkovi, ktorý preukázal danosť práva ako aj obavu, že výkon súdneho

rozhodnutia, respektíve exekúcia bude ohrozená. Odporca v 1. rade nepreukázal, že má

majetok v takej výške, ktorá by garantovala prípadný výkon rozhodnutia. Zmenou v osobe

vlastníka nehnuteľnosti navrhovateľ nestratil odôvodnenú obavu, že nebude zmarený

prípadný výkon rozhodnutia. Už zomrelý odporca chcel nehnuteľnosť predať, čo bolo

v konaní preukázané a súdu nie sú známe zámery jeho dedičov. Návrh na začatie konania

vo veci samej bol podaný v máji 2005, pričom do dnešného dňa nebolo otvorené

pojednávanie, súd sa opätovne zaoberal iba návrhmi na nariadenie prípadne zrušenie

predbežného opatrenia, odporca v 1. rade preto bude mať možnosť v konaní dokazovaním

preukázať prípadnú zmenu pomerov.

K argumentácii odporcu, že predbežné opatrenie má osobný charakter a obmedzenia

uložené vlastníkovi nemožno zdediť, súd uvádza, že sa nestotožňuje s jeho názorom, že

účinky predbežného opatrenia nemôžu zaväzovať právnych nástupcov povinného účastníka

konania. Tak ako odporcovia nastúpili po práv a povinností zomrelého odporcu v konaní

o návrhu na zaplatenie žalovanej čiastky, presne tak v zmysle ustanovenia § 460 zákona

č. v znení neskorších predpisov vstúpili do práv

a povinností v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, pričom právoplatné rozhodnutie

súdu o nariadení predbežného oparenia je pre nich záväzné. Zmenu takéhoto rozhodnutia

možno dosiahnuť len v zmysle ustanovenia , ak sa preukáže, že pominuli

dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené.

Súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie nariadeného

predbežného opatrenia. V konaní nebola preukázaná žiadna nová okolnosť, právo

navrhovateľa nebolo uspokojené, nenastala žiadna zmena pomerov, ktorá by vyvrátila

odôvodnenú obavu, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Odporca túto obavu ani

nevyvrátil, ani nezmiernil, preto súd návrh na zrušenie predbežného opatrenia zamietol.

Nie je pravdivé tvrdenie odporcu, že súd predbežným opatrením zakázal vec

akýmkoľvek spôsobom užívať. Nariadeným predbežným opatrením súd zakázal odporcovi

nakladať s nehnuteľnosťami a to takým spôsobom, aby tieto nehnuteľnosti previedol,

daroval alebo inak scudzil, zaťažil, prenajal, zriadil k nim vecné bremeno, vložil ako vklad

do obchodnej spoločnosti alebo družstva. Predbežné opatrenie nebolo paušálne, ako tvrdí

odporca v 1. rade, preto nie je zbavený možnosti práva užívať predmet vlastníckeho práva

a predbežným opatrením uložené obmedzenie súd naďalej považuje za primerané.“

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu z 29. júna 2012 v spojení

s uznesením okresného súdu zo 16. marca 2012 vyplýva, že konajúce súdy sa nestotožnili

s argumentáciou sťažovateľov o osobnom charaktere predbežného opatrenia. Okresný súd

na podporu tohto záveru aplikoval s tým, že pre zrušenie

predbežného opatrenia je rozhodujúca zmena pomerov medzi účastníkmi konania (§ 77

ods. 2 ). Krajský súd poukázal na to, že smrť účastníka konania, ktorému vyplýva

povinnosť z nariadeného predbežného opatrenia, nie je zákonným dôvodom na zánik

predbežného opatrenia ( ). Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného

súdu, že v konaní o zrušenie predbežného opatrenia neboli preukázané také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali zrušenie predbežného opatrenia. Okrem toho krajský súd poukázal

na to, že konanie o zrušenie predbežného opatrenia začalo v tomto prípade na návrh

sťažovateľov, preto boli povinní preukázať skutočnosti, ktoré by aspoň osvedčili

odôvodnenosť ich návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia

uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho záver o tom, že

predbežné opatrenie nemá výlučne osobný charakter, s tým, že táto argumentácia bola

v prerokúvanej veci ťažisková. Tento právny záver je odôvodnený logickým spôsobom,

predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia uvedenej skutkovej situácie,

a preto je ústavne udržateľný. Závery krajského súdu nie sú arbitrárne, vyplývajú

z preukázaného skutkového stavu, namietané uznesenie krajského súdu v tomto smere nie je

zjavne neodôvodnené, preto ho ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu

je akceptovateľným podkladom na jeho rozhodnutie napriek tomu, že explicitne nevysvetlil,

prečo bolo potrebné ponechať v platnosti predbežné opatrenie aj v rozsahu zákazu

predmetné nehnuteľnosti prenajať. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol

obsah vyjadrenia navrhovateľa k návrhu sťažovateľov na zrušenie predbežného opatrenia,

v ktorom argumentoval, prečo je potrebné ponechať predbežné opatrenia v platnosti, a to aj

vo vzťahu k jeho rozsahu. Aj keď sa krajský súd osobitne s touto argumentáciou

nevysporiadal, ústavný súd konštatuje, že uvedené pochybenie krajského súdu nemá

ústavnoprávny rozmer, teda nemá takú intenzitu, aby bolo možné dospieť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľov podľa alebo práva podľa

ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na to, že sťažovatelia

v priebehu konania môžu opäť navrhnúť zrušenie predbežného opatrenia, prípadne zúženie

jeho rozsahu.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nie je

založený na svojvoľnej aplikácii, prípadne výklade príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už judikoval, že

postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

(, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho

uznesením z 29. júna 2012. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Sťažovatelia tiež namietajú, že postupom krajského súdu v namietanom konaní

a jeho uznesením z 29. júna 2012 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1

a právo podľa dodatkového protokolu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj

vlastnícke právo (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou

judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľov podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní

a jeho uznesením z 29. júna 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013