Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 389/2013
PDF · 174.96 KB
No categories available
IV. ÚS 389/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 NcC 94/2012 z 19. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 4. januára 2013 doručená sťažnosť
obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 94/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) doručila žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „žaloba o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa
nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v exekučnom konaní vedenom okresným súdom, ktorého
účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konanie, predmetom ktorého sú nároky
sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,
je okresným súdom vedené pod sp. zn. 58 C 205/2012 (ďalej aj „predmetné konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto
veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava II sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetnom konaní vedenom okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob
ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných
sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Brezno a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Brezno,
aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno
a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany
v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona
č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude
uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú
náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný
bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu,
či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky
vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie
požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu
škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu má byť prerokovaná a rozhodnutá
sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny
a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých
sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach
strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,
Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach
v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd
vo svojom napadnutom uznesení.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetnej
veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoju sťažnosť následne doplnila podaním doručeným ústavnému súdu
26. februára 2013, v ktorom reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom
odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie,
„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej
systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom
táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval
o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší
súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu
ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné,
len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty
a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou a dohovorom, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením krajského
súdu, ktorý rozhodol o nevylúčení sudcov okresného súdu v konaní vedenom týmto súdom
pod sp. zn. 58 C 205/2012.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu podala 4. januára 2013 obsahovo totožnú sťažnosť
vedenú ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1607/2013 (totožnosť rozhodnutia, proti ktorému
sťažnosť smeruje a totožnosť sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru).
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 1608/2013 smerujúca opätovne proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu je neprípustná, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2013