Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 412/2013
PDF · 158.32 KB
No categories available
IV. ÚS 412/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. M. L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cb 176/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľky a advokátky JUDr. M. L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 176/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je „rozhodovanie
o peňažnom plnení“ z titulu lízingovej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou,
v procesnom postavení žalobkyne ako poskytovateľkou lízingu, a žalovaným ako
prijímateľom lízingu. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 13. augusta
2010.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Okresný súd Bratislava V vydal dňa 23. 12. 2010 pod sp. zn. 27 Rob/192/2010
platobný rozkaz, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalovanú istinu s príslušenstvom.
Uznesením Okresného súdu Bratislava V z 16. 3. 2011, sp. zn. 27 Rob/192/2010
bol citovaný platobný rozkaz zrušený pre nemožnosť doručiť ho do vlastných rúk
žalovanému. Posledným úkonom Okresného súdu Bratislava V bolo doručenie poučenie
o procesných právach a povinnostiach účastníka, sp. zn. 29 Cb 176/2011 v októbri 2012.
Okresný súd mohol uvedený úkon procesného poučenia obstarať aj v súvislosti
s predvolaním na pojednávanie vo veci. Súdne konania vo predmetnej veci začalo
pred Okresným súdom Bratislava V na návrh doručený súdu v auguste 2010 a do dnešného
dňa nebolo právoplatne skončené, do dnešného dňa nebolo ani nariadené vo veci
pojednávanie napriek tomu, že súd zrušil platobný rozkaz pre nemožnosť jeho doručenia
do vlastných rúk žalovaného už v marci 2011, teda od marca 2011 do dnešného dňa
neuskutočnil okresný súd žiaden efektívny úkon, ktorý by viedol k rozhodnutiu vo veci.
Okresný súd Bratislava V je v konaní vedenom pod spis. zn. 29 Cb 176/2011 nečinný
už 21 mesiacov, od marca 2011 do dnešného dňa.“
Podľa názoru sťažovateľky „... uvedený typ sporov z leasingových obchodov patrí
do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a tieto spory nepatria ani po právnej,
ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej zložitosti a sú založené na právnom
posúdení listinných dôkazov. Aj v súdnom konaní, ktorého prieťahy sťažovateľ namieta,
si sťažovateľ uplatnil peňažný nárok, ktorý nebol zo strany žalovaného namietaný
ani čo do právneho dôvodu, ani do výšky nároku a nevykazoval mimoriadnu zložitosť
po právnej alebo skutkovej stránke...vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ za to,
že namietaným postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cb 176/2011 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“.
Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 €, pričom tento svoj návrh odôvodňuje „predovšetkým dĺžkou časového obdobia,
ktoré uplynulo od posledného procesného úkonu vo veci (viac ako 21 mesiacov), dĺžkou
časového obdobia, ktorá uplynula od doručenia žalobného návrhu žalobcu na všeobecný
súd (viac ako 28 mesiacov), ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní nejde o vec
skutkovo alebo právne zložitú, žalovaný nikdy nerozporoval právny dôvod nároku a jeho
výšku. Sťažovateľ si uplatnil peňažný nárok v roku 2010 v čase, keď bola žalovaná
spoločnosť obchodne činná a aktívne podnikala. Žalovaná spoločnosť však ku dnešnému
dňu už reálne nepodniká a nevykazuje žiadnu činnosť, ktorá by jej zabezpečila príjmy,
z ktorých by mohol byť sťažovateľ v budúcnosti uspokojený, a teda skutočné vymoženie
nároku sťažovateľa od žalovanej spoločnosti bude s ohľadom na uvedené u žalovaného
sťažené, ak nie nemožné.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
«1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 176/2011 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava V prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cb 176/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti T., s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume
7.000,- € (slovom sedemtisíc eur) ktoré jej je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (z obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o zjavnú
chybu, správne má byť „Okresný súd Bratislava V“, pozn.) je povinný uhradiť
obchodnej spoločnosti T., s. r. o. trovy konania v sume 275,94 € (slovom
dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu
Advokátska kancelária JUDr. M., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť
aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 Cb 176/2011 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny
spis sp. zn. 29 Cb 176/2011, z ktorého zistil tieto skutočnosti:
Okresnému súdu bol 13. augusta 2010 doručený návrh sťažovateľky ako žalobkyne
na začatie konania o zaplatenie peňažného plnenia z titulu lízingovej zmluvy.
Dňa 23. decembra 2010 vydal okresný súd platobný rozkaz, ktorý bol následne
uznesením zo 16. marca 2011 zrušený pre nemožnosť doručiť ho žalovanému do vlastných
rúk. Vec bola prevedená 9. mája 2011 do registra Cb a bola jej pridelená sp. zn.
Uznesením zo 17. októbra 2012 vyzval okresný súd žalovaného, aby sa vyjadril
k návrhu na začatie konania, ktorý mu doručil v prílohe. Zásielka bola súdu vrátená
ako nedoručená s tým, že adresát je neznámy.
Okresný súd vyhlásil na pojednávaní 28. februára 2013 rozsudok pre zmeškanie,
ktorý nadobudol právoplatnosť 28. marca 2013.
Zo zistení vyplýva, že v namietanom konaní okresného súdu došlo k obdobiu
ojedinelej nečinnosti, a to po preradení veci do Cb registra v trvaní viac ako 17 mesiacov.
Inak okresný súd v namietanom konaní postupoval v zásade plynulo, aj keď jeho činnosť
mohla byť efektívnejšia. Ústavný súd v súvislosti so svojím zistením poukázal na svoju
judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať
a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00).
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,
že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
[porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní nebol poznamenaný prieťahmi
takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy, pričom navyše v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už okresný
súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. marca
2013, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2013