Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 278/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., J., zastúpenej

spoločnosťou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. M. G., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -356 z 8. februára 2012 a

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -407 z 5. decembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „ústava), práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -356 z 8. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -407 z 5. decembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ sa vo svojom podaní zo dňa 30. 1. 2008, označenom ako žaloba

o náhradu škody spôsobenej porušením predkupného práva (ďalej len „žaloba“) domáhal

voči Žalovanému zaplatenia škody vo výške 145.677,24 EUR. Sťažovateľ má za to, že

predmetná škoda vznikla z dôvodu porušenia zmluvného predkupného práva vyplývajúceho

z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi Sťažovateľom a Žalovaným. Žalovaný porušil

predkupné právo tým, že scudzil pozemky, s ktorými je predmetné predkupné právo spojené,

počas trvania nájomného vzťahu tretej osobe [ktorou je Pozemkové spoločenstvo

poľnohospodárskych a lesných pozemkov a urbárnikov Obce S., (ďalej len „Pozemkové

spoločenstvo“)], prostredníctvom kúpnej zmluvy s kúpnou cenou vo výške 1,- Sk. Sťažovateľ

má za to, že výška škody spôsobenej Sťažovateľovi spočíva v rozdiele medzi cenou, za ktorú

mohol Sťažovateľ predmetné pozemky nadobudnúť v prípade využitia predkupného práva a

ich skutočnou trhovou hodnotou, nakoľko o tento rozdiel by sa navýšil majetok Sťažovateľa.

Nakoľko sa Sťažovateľ žalobou podanou proti Žalovanému domáhal nároku

na náhradu škody vo výške 145.677,24 €, ktorá Sťažovateľovi vznikla porušením

obligačného predkupného práva Žalovaným. Vzhľadom na uplatnený nárok musel

prvostupňový súd v konaní skúmať splnenie všetkých zákonných predpokladov

občianskoprávnej zodpovednosti za škodu...

Ako vyplýva z odôvodnenia Rozsudku OS, prvostupňový súd má preukázané, že

Sťažovateľ nedokázal vznik škody a príčinnú súvislosť ako ďalšie zo zákonných

predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa tvrdí, že „z predkupného

práva uzatvoreného medzi účastníkmi nevyplývalo pre navrhovateľa právo získať sporné

nehnuteľnosti do vlastníctva za určitú vopred dohodnutú sumu. Z ničoho teda nevyplývala

povinnosť odporcu, ponúknuť navrhovateľovi na predaj sporné nehnuteľnosti za 1,- Sk.

Odporca v konaní tvrdil, že pokiaľ by k tomu došlo, suma by bola iná... Keďže nie je z čoho

garantované, že by musel odporca navrhovateľovi ponúknuť nehnuteľnosti za sumu 1,- Sk,

navrhovateľ nedokázal, výšku vzniknutej škody.“ Prvostupňový súd pri formulovaní tohto

záveru vychádza z toho, že medzi účastníkmi konania nebola vopred dohodnutá kúpna cena,

a teda Žalovaný nebol povinný ponúknuť Sťažovateľovi pozemky na predaj za 1,- Sk.

Odvolací súd v odôvodnení Rozsudku KS uviedol, že porušenie predkupného práva

nezakladá postup podľa a . Ďalej odvolací súd uviedol,

že „z ničoho nevyplýva, že odporca bol povinný ponúknuť navrhovateľovi pozemky za tých

istých podmienok a za cenu, ktoré ponúklo Pozemkové spoločenstvo.“

S uvedenými závermi súdu prvého a druhého stupňa, že v danom prípade nie je

z ničoho garantované, že by musel Žalovaný Sťažovateľovi ponúknuť pozemky za 1,- Sk,

nemožno súhlasiť. Realizáciu predkupného práva a podmienky, za ktorých má byť uzavretá

zmluva o kúpe predmetu predkupného práva upravujú ust. § 605 a § 606 Občianskeho

zákonníka. Z predkupného práva vyplýva povinnosť povinného z predkupného práva

ponúknuť vec na predaj oprávnenej osobe. Pri nehnuteľnostiach musí byť ponuka písomná.

Ponuka musí obsahovať všetky podmienky, za ktorých má byť kúpna zmluva uzavretá. Ak sa

účastníci na týchto podmienkach vopred dohodli, platia pre predaj veci oprávnenej osobe

tieto dohodnuté podmienky, ktoré musia byť v ponuke uvedené. Ak účastníci neuzavreli

v tomto smere žiadnu dohodu, povinný uvedie v ponuke cenu ponúknutú inou osobou,

prípade i podmienky ponúknuté popri cene...

Rozhodnutia Porušovateľa v 1. a 2. rade je možné bezpochyby považovať

za arbitrárne, svojvoľné, nepresvedčivé a iracionálne. Extrémny rozpor samotných

rozhodnutí Porušovateľa v 1. a 2. a odôvodnenia týchto rozhodnutí s kogentnými právnymi

normami a všeobecne uznávanou právnou teóriou zakladá ich rozpor s SR

a zároveň s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad

Hronom zo dňa 8. 2. 2012, sp. zn. a následne rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 5. 12. 2012, sp. zn. , boli porušené základné ľudské

práva Sťažovateľa a podľa , podľa článku 1

Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa

8. 2. 2012, sp. zn. , v celom rozsahu zrušuje a rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 5. 12. 2012, sp. zn. , v celom rozsahu zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. -356 z 8. februára 2012,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Takýmto

súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní

a rozhodol rozsudkom č. k. -407 z 5. decembra 2012. V tejto časti ústavný

súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

č. k. -407 z 5. decembra 2012. Krajský súd označeným rozhodnutím potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -356 z 8. februára 2012.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu č. k. -407

z 5. decembra 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -356

z 8. februára 2012, je arbitrárny. Sťažovateľka namieta, že krajský súd nesprávne vyložil

ustanovenia o predkupnom práve v rozpore so všeobecne

uznávanou právnou teóriou. Rozsudok krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky

nedostatočne odôvodnený. Krajský súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy.

Krajský súd v rozsudku č. k. -407 z 5. decembra 2012 dospel k týmto

právnym záverom:

„Navrhovateľ namieta, že v prípade riadneho chodu udalostí, t. j. ak by nedošlo

ku škodovému konaniu odporcu, by navrhovateľ nadobudol do svojho vlastníctva pozemky

za 1,- Sk, pričom výpočet škody predstavuje rozdiel medzi trhovou hodnotou sporných

pozemkov a kúpnou cenou 1,- Sk.

Odvolací súd uvádza, že tento predpoklad nie je správny. Ako už bolo konštatované,

odporca by bol povinný za takúto sumu previesť sporné nehnuteľnosti v prípade, ak by to

bolo vopred dohodnuté, a ak nie, v prípade, že by sa odporca rozhodol nehnuteľnosti

odpredať a iná osoba by mu takúto sumu ponúkla. Potom by bol dodržiac predkupné právo

povinný ponúknuť, nehnuteľnosti na odpredaj navrhovateľovi. Keďže však odporca porušil

predkupné právo, nevznikla mu už potom žiadna povinnosť voči navrhovateľovi ohľadom

kúpy sporných pozemkov. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie R 30/2000, z ktorého

vyplýva nárok navrhovateľa na náhradu škody, pričom treba zdôrazniť, že vzhľadom na to,

že predkupné právo bolo dohodnuté iba ako záväzkovo-právny vzťah, ktorý nemá vecnú

právnu povahu, kúpna zmluva medzi prenajímateľom, vlastníkom nehnuteľností, v ktorej sa

prenajaté nehnuteľnosti nachádzajú a treťou osobou, nie je neplatná podľa § 39

. Len v prípade, že by predkupné právo bolo dohodnuté ako vecné,

porušením tohto práva by navrhovateľovi vzniklo právo domáhať sa od nadobúdateľa, aby

mu vec ponúkol na predaj a nadobúdateľovi tak vznikne právna povinnosť ponúknuť vec

oprávnenému za podmienok, za akých mu mala pôvodne ponúknuť povinná osoba.

Vzhľadom na obligačný charakter predkupného práva v rozhodovanej veci však tento

postup nie je možný a platí, čo bolo uvedené vyššie, teda len možnosť domáhať sa náhrady

škody podľa , a to bez vzťahu k právnej úprave a

. Odporcovi teda nevznikla povinnosť predať navrhovateľovi

nehnuteľnosti za 1,.- Sk a preto u navrhovateľa nemohol vzniknúť ušlý zisk vo výške, ako

vo svojom návrhu tvrdí. Z návrhu na začatie konania jednoznačne vyplýva, ako dospel

k žalovanej sume, teda ako rozdiel pozemkovým spoločenstvom vlastníctvo previedol

na tento subjekt bez toho, aby ponúkol navrhovateľovi nehnuteľnosti na predaj. Keďže

porušil predkupné právo, navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody, ktorej podmienky

okresný súd aj posudzoval a vychádzal z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu

v zmysle . Odporca nebol povinný ponúknuť navrhovateľovi

pozemky na predaj za sumu 1,- Sk, pretože to nebolo ani dohodnuté, takúto sumu neponúklo

ani pozemkové spoločenstvo za sporné nehnuteľnosti.

Škoda navrhovateľa nemôže predstavovať ušlý zisk v rozdiele sumy 1,- Sk a trhovou

hodnotou pozemku, pretože bolo preukázané, že odporca by za takúto sumu nehnuteľnosti

navrhovateľovi nepreviedol a ani nemohol previesť, a to aj s prihliadnutím na zákon

č. , podľa ktorého majetok obce sa má zveľaďovať a zhodnocovať

a vo svojej celkovej hodnote zásadne nezmenšený zachovať.

Aj vzhľadom na takto vymedzený predmet konania nie sú dôvodné námietky

navrhovateľa ohľadom skutočností, že mu vznikla vo veci oveľa väčšia škoda, keď uzavrel

zmluvu s Ing. P. H...

Okresný súd vo svojom rozhodnutí v zmysle uviedol, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Vo svojom rozhodnutí

okresný súd neuvádza, že nevykonal niektorý dôkaz, pretože ani v odvolaní navrhovateľ

neargumentuje, že by navrhoval vykonanie niektorého dôkazu a súd ho nevykonal. Aj

spomínaná zmluva o spolupráci bola súdom riadne vykonaná, ako to vyplýva zo zápisnice

o pojednávaní. V danom prípade nejde o to, že by navrhovateľ navrhol vykonanie dôkazu

a tento by súd nevykonal, resp. by ho odmietol vykonať. V takom prípade je súd povinný

uviesť, prečo návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovel. V rozhodovanom prípade však tomu

tak nie je, keďže navrhovaný dôkaz, aj keď bez vzťahu k veci, súd vykonal.

Keďže daný dôkaz vzhľadom na tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu, ako aj

počas konania, nie je podstatný pre rozhodnutie vo veci, nie je dôvod, aby sa v rozhodnutí

ním bližšie zaoberal, pretože povinnosťou súdu podľa je uviesť,

z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní. Ako bolo uvedené, daný dôkaz nie je

podstatný pre rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ v konaní výšku uplatnenej škody

jednoznačne vyvodil, a to opakovane vo svojich podaniach, z rozdielu trhovej ceny a ceny,

za ktorú previedol odporca nehnuteľnosti pozemkovému spoločenstvu. Vzhľadom

na tvrdenia navrhovateľa tento dôkaz nemohol slúžiť na identifikovanie uplatneného

nároku, keďže to ani takto počas celého konania navrhovateľ netvrdil...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou uplatnenia

podmienok predkupného práva a aj s otázkou, prečo okresný súd nevykonal dôkaz

výsluchom Ing. H.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,

keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným

smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou v jej sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým

rozsudkom neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konania podľa dohovoru ani

právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

č. k. -407 z 5. decembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie rozsudku krajského

súdu č. k. -407 z 5. decembra 2012, zrušenie rozsudku okresného súdu

č. k. -356 z 8. februára 2012 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013