Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 278/2013
PDF · 192.22 KB
No categories available
III. ÚS 278/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., J., zastúpenej
spoločnosťou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. M. G., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012 a
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava), práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ sa vo svojom podaní zo dňa 30. 1. 2008, označenom ako žaloba
o náhradu škody spôsobenej porušením predkupného práva (ďalej len „žaloba“) domáhal
voči Žalovanému zaplatenia škody vo výške 145.677,24 EUR. Sťažovateľ má za to, že
predmetná škoda vznikla z dôvodu porušenia zmluvného predkupného práva vyplývajúceho
z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi Sťažovateľom a Žalovaným. Žalovaný porušil
predkupné právo tým, že scudzil pozemky, s ktorými je predmetné predkupné právo spojené,
počas trvania nájomného vzťahu tretej osobe [ktorou je Pozemkové spoločenstvo
poľnohospodárskych a lesných pozemkov a urbárnikov Obce S., (ďalej len „Pozemkové
spoločenstvo“)], prostredníctvom kúpnej zmluvy s kúpnou cenou vo výške 1,- Sk. Sťažovateľ
má za to, že výška škody spôsobenej Sťažovateľovi spočíva v rozdiele medzi cenou, za ktorú
mohol Sťažovateľ predmetné pozemky nadobudnúť v prípade využitia predkupného práva a
ich skutočnou trhovou hodnotou, nakoľko o tento rozdiel by sa navýšil majetok Sťažovateľa.
Nakoľko sa Sťažovateľ žalobou podanou proti Žalovanému domáhal nároku
na náhradu škody vo výške 145.677,24 €, ktorá Sťažovateľovi vznikla porušením
obligačného predkupného práva Žalovaným. Vzhľadom na uplatnený nárok musel
prvostupňový súd v konaní skúmať splnenie všetkých zákonných predpokladov
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu...
Ako vyplýva z odôvodnenia Rozsudku OS, prvostupňový súd má preukázané, že
Sťažovateľ nedokázal vznik škody a príčinnú súvislosť ako ďalšie zo zákonných
predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa tvrdí, že „z predkupného
práva uzatvoreného medzi účastníkmi nevyplývalo pre navrhovateľa právo získať sporné
nehnuteľnosti do vlastníctva za určitú vopred dohodnutú sumu. Z ničoho teda nevyplývala
povinnosť odporcu, ponúknuť navrhovateľovi na predaj sporné nehnuteľnosti za 1,- Sk.
Odporca v konaní tvrdil, že pokiaľ by k tomu došlo, suma by bola iná... Keďže nie je z čoho
garantované, že by musel odporca navrhovateľovi ponúknuť nehnuteľnosti za sumu 1,- Sk,
navrhovateľ nedokázal, výšku vzniknutej škody.“ Prvostupňový súd pri formulovaní tohto
záveru vychádza z toho, že medzi účastníkmi konania nebola vopred dohodnutá kúpna cena,
a teda Žalovaný nebol povinný ponúknuť Sťažovateľovi pozemky na predaj za 1,- Sk.
Odvolací súd v odôvodnení Rozsudku KS uviedol, že porušenie predkupného práva
nezakladá postup podľa § 605 a § 606 Občianskeho zákonníka. Ďalej odvolací súd uviedol,
že „z ničoho nevyplýva, že odporca bol povinný ponúknuť navrhovateľovi pozemky za tých
istých podmienok a za cenu, ktoré ponúklo Pozemkové spoločenstvo.“
S uvedenými závermi súdu prvého a druhého stupňa, že v danom prípade nie je
z ničoho garantované, že by musel Žalovaný Sťažovateľovi ponúknuť pozemky za 1,- Sk,
nemožno súhlasiť. Realizáciu predkupného práva a podmienky, za ktorých má byť uzavretá
zmluva o kúpe predmetu predkupného práva upravujú ust. § 605 a § 606 Občianskeho
zákonníka. Z predkupného práva vyplýva povinnosť povinného z predkupného práva
ponúknuť vec na predaj oprávnenej osobe. Pri nehnuteľnostiach musí byť ponuka písomná.
Ponuka musí obsahovať všetky podmienky, za ktorých má byť kúpna zmluva uzavretá. Ak sa
účastníci na týchto podmienkach vopred dohodli, platia pre predaj veci oprávnenej osobe
tieto dohodnuté podmienky, ktoré musia byť v ponuke uvedené. Ak účastníci neuzavreli
v tomto smere žiadnu dohodu, povinný uvedie v ponuke cenu ponúknutú inou osobou,
prípade i podmienky ponúknuté popri cene...
Rozhodnutia Porušovateľa v 1. a 2. rade je možné bezpochyby považovať
za arbitrárne, svojvoľné, nepresvedčivé a iracionálne. Extrémny rozpor samotných
rozhodnutí Porušovateľa v 1. a 2. a odôvodnenia týchto rozhodnutí s kogentnými právnymi
normami a všeobecne uznávanou právnou teóriou zakladá ich rozpor s čl. 46 Ústavy SR
a zároveň s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad
Hronom zo dňa 8. 2. 2012, sp. zn. 4 C/17/2008 a následne rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 5. 12. 2012, sp. zn. 15 Co/73/2012, boli porušené základné ľudské
práva Sťažovateľa a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1
Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa
8. 2. 2012, sp. zn. 4 C/17/2008, v celom rozsahu zrušuje a rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 5. 12. 2012, sp. zn. 15 Co/73/2012, v celom rozsahu zrušuje a vec
vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto
súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní
a rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012. V tejto časti ústavný
súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012. Krajský súd označeným rozhodnutím potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co/73/2012-407
z 5. decembra 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/17/2008-356
z 8. februára 2012, je arbitrárny. Sťažovateľka namieta, že krajský súd nesprávne vyložil
ustanovenia Občianskeho zákonníka o predkupnom práve v rozpore so všeobecne
uznávanou právnou teóriou. Rozsudok krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky
nedostatočne odôvodnený. Krajský súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy.
Krajský súd v rozsudku č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012 dospel k týmto
právnym záverom:
„Navrhovateľ namieta, že v prípade riadneho chodu udalostí, t. j. ak by nedošlo
ku škodovému konaniu odporcu, by navrhovateľ nadobudol do svojho vlastníctva pozemky
za 1,- Sk, pričom výpočet škody predstavuje rozdiel medzi trhovou hodnotou sporných
pozemkov a kúpnou cenou 1,- Sk.
Odvolací súd uvádza, že tento predpoklad nie je správny. Ako už bolo konštatované,
odporca by bol povinný za takúto sumu previesť sporné nehnuteľnosti v prípade, ak by to
bolo vopred dohodnuté, a ak nie, v prípade, že by sa odporca rozhodol nehnuteľnosti
odpredať a iná osoba by mu takúto sumu ponúkla. Potom by bol dodržiac predkupné právo
povinný ponúknuť, nehnuteľnosti na odpredaj navrhovateľovi. Keďže však odporca porušil
predkupné právo, nevznikla mu už potom žiadna povinnosť voči navrhovateľovi ohľadom
kúpy sporných pozemkov. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie R 30/2000, z ktorého
vyplýva nárok navrhovateľa na náhradu škody, pričom treba zdôrazniť, že vzhľadom na to,
že predkupné právo bolo dohodnuté iba ako záväzkovo-právny vzťah, ktorý nemá vecnú
právnu povahu, kúpna zmluva medzi prenajímateľom, vlastníkom nehnuteľností, v ktorej sa
prenajaté nehnuteľnosti nachádzajú a treťou osobou, nie je neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Len v prípade, že by predkupné právo bolo dohodnuté ako vecné,
porušením tohto práva by navrhovateľovi vzniklo právo domáhať sa od nadobúdateľa, aby
mu vec ponúkol na predaj a nadobúdateľovi tak vznikne právna povinnosť ponúknuť vec
oprávnenému za podmienok, za akých mu mala pôvodne ponúknuť povinná osoba.
Vzhľadom na obligačný charakter predkupného práva v rozhodovanej veci však tento
postup nie je možný a platí, čo bolo uvedené vyššie, teda len možnosť domáhať sa náhrady
škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, a to bez vzťahu k právnej úprave § 605 a § 606
Občianskeho zákonníka. Odporcovi teda nevznikla povinnosť predať navrhovateľovi
nehnuteľnosti za 1,.- Sk a preto u navrhovateľa nemohol vzniknúť ušlý zisk vo výške, ako
vo svojom návrhu tvrdí. Z návrhu na začatie konania jednoznačne vyplýva, ako dospel
k žalovanej sume, teda ako rozdiel pozemkovým spoločenstvom vlastníctvo previedol
na tento subjekt bez toho, aby ponúkol navrhovateľovi nehnuteľnosti na predaj. Keďže
porušil predkupné právo, navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody, ktorej podmienky
okresný súd aj posudzoval a vychádzal z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Odporca nebol povinný ponúknuť navrhovateľovi
pozemky na predaj za sumu 1,- Sk, pretože to nebolo ani dohodnuté, takúto sumu neponúklo
ani pozemkové spoločenstvo za sporné nehnuteľnosti.
Škoda navrhovateľa nemôže predstavovať ušlý zisk v rozdiele sumy 1,- Sk a trhovou
hodnotou pozemku, pretože bolo preukázané, že odporca by za takúto sumu nehnuteľnosti
navrhovateľovi nepreviedol a ani nemohol previesť, a to aj s prihliadnutím na zákon
č. 369/1990 Zb., § 8 ods. 3 podľa ktorého majetok obce sa má zveľaďovať a zhodnocovať
a vo svojej celkovej hodnote zásadne nezmenšený zachovať.
Aj vzhľadom na takto vymedzený predmet konania nie sú dôvodné námietky
navrhovateľa ohľadom skutočností, že mu vznikla vo veci oveľa väčšia škoda, keď uzavrel
zmluvu s Ing. P. H...
Okresný súd vo svojom rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. uviedol, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Vo svojom rozhodnutí
okresný súd neuvádza, že nevykonal niektorý dôkaz, pretože ani v odvolaní navrhovateľ
neargumentuje, že by navrhoval vykonanie niektorého dôkazu a súd ho nevykonal. Aj
spomínaná zmluva o spolupráci bola súdom riadne vykonaná, ako to vyplýva zo zápisnice
o pojednávaní. V danom prípade nejde o to, že by navrhovateľ navrhol vykonanie dôkazu
a tento by súd nevykonal, resp. by ho odmietol vykonať. V takom prípade je súd povinný
uviesť, prečo návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovel. V rozhodovanom prípade však tomu
tak nie je, keďže navrhovaný dôkaz, aj keď bez vzťahu k veci, súd vykonal.
Keďže daný dôkaz vzhľadom na tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu, ako aj
počas konania, nie je podstatný pre rozhodnutie vo veci, nie je dôvod, aby sa v rozhodnutí
ním bližšie zaoberal, pretože povinnosťou súdu podľa § 157 ods. 2 O. s. p. je uviesť,
z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní. Ako bolo uvedené, daný dôkaz nie je
podstatný pre rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ v konaní výšku uplatnenej škody
jednoznačne vyvodil, a to opakovane vo svojich podaniach, z rozdielu trhovej ceny a ceny,
za ktorú previedol odporca nehnuteľnosti pozemkovému spoločenstvu. Vzhľadom
na tvrdenia navrhovateľa tento dôkaz nemohol slúžiť na identifikovanie uplatneného
nároku, keďže to ani takto počas celého konania navrhovateľ netvrdil...“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa
štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou uplatnenia
podmienok predkupného práva a aj s otázkou, prečo okresný súd nevykonal dôkaz
výsluchom Ing. H.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich
o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,
keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj
v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným
smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým
sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľkou v jej sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou
uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým
rozsudkom neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani
právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie rozsudku krajského
súdu č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012, zrušenie rozsudku okresného súdu
č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie
náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013