Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 299/2013
PDF · 203.07 KB
No categories available
III. ÚS 299/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 1814/2013, Rvp 1935/2013, Rvp 1946/2013, Rvp 1978/2013, Rvp
1981/2013, Rvp 1990/2013, Rvp 1993/2013, Rvp 2003/2013, Rvp 2031/2013, Rvp
2032/2013, Rvp 2047/2013, Rvp 2098/2013, Rvp 2100/2013, Rvp 2101/2013 a sp. zn. Rvp
2116/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16 NcC 475/2012 zo 17. októbra 2012, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 NcC 266/2012 z 10. októbra 2012, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 NcC 274/2012 z 11. októbra 2012, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC 460/2012 z 18. októbra 2012, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC 451/2012 z 18. októbra 2012, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC 472/2012 z 18. októbra 2012, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 467/2012 zo 16. októbra 2012, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC 470/2012 z 18. októbra 2012, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 127/2012 z 10. októbra 2012, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 121/2012 z 10. októbra 2012, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 NcC 271/2012 z 10. októbra 2012, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC 466/2012 z 18. októbra 2012, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 477/2012 zo 16. októbra 2012,
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 493/2012 zo 16. októbra 2012
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 459/2012 zo 16. októbra
2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1814/2013,
Rvp 1935/2013, Rvp 1946/2013, Rvp 1978/2013, Rvp 1981/2013, Rvp 1990/2013, Rvp
1993/2013, Rvp 2003/2013, Rvp 2031/2013, Rvp 2032/2013, Rvp 2047/2013, Rvp
2098/2013, Rvp 2100/2013, Rvp 2101/2013 a sp. zn. Rvp 2116/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 299/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 NcC 475/2012 zo 17. októbra
2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 43 NcC 266/2012 z 10. októbra 2012, uznesením
krajského súdu sp. zn. 41 NcC 274/2012 z 11. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp.
zn. 13 NcC 460/2012 z 18. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 13 NcC
451/2012 z 18. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 13 NcC 472/2012 z 18.
októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 467/2012 zo 16. októbra 2012,
uznesením krajského súdu sp. zn. 13 NcC 470/2012 z 18. októbra 2012, uznesením
krajského súdu sp. zn. 14 NcC 127/2012 z 10. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp.
zn. 14 NcC 121/2012 z 10. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 43 NcC
271/2012 z 10. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 13 NcC 466/2012 z 18.
októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 477/2012 zo 16. októbra 2012,
uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 493/2012 zo 16. októbra 2012 a uznesením
krajského súdu sp. zn. 14 NcC 459/2012 zo 16. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté
uznesenia).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný
súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z
objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na
skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik
škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode
rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo
debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález
sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009,
rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok
ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že
„objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia
nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému
súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti
ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie
a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv
uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch
súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej
republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených
po sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia
súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa
sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len v jej prípade. Sťažovateľka
taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe
pod č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento
súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti
rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného
súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie
o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo
vecí je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej
sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských
súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní
a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania
a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného
súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého
petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp
1814/2013, Rvp 1935/2013, Rvp 1946/2013, Rvp 1978/2013, Rvp 1981/2013, Rvp
1990/2013, Rvp 1993/2013, Rvp 2003/2013, Rvp 2031/2013, Rvp 2032/2013, Rvp
2047/2013, Rvp 2098/2013, Rvp 2100/2013, Rvp 2101/2013 a sp. zn. Rvp 2116/2013
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II. B.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že
napadnutými uzneseniami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu
z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si
sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom toho istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”
(I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”
(I. ÚS 24/00).
Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je
možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými
uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že po
prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo
v rámci riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania –
namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1
písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového
súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj
z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné
procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania
(IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
V predmetných konaniach teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie
priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam
krajského súdu o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“, a to
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po
vydaní napadnutých uznesení krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy
prípadného porušenia označených práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto
ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže sa
sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a
prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval,
ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013