Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 478/2013
PDF · 275.27 KB
No categories available
IV. ÚS 478/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. L., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. T.
T., Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 38/2013 a jeho uznesením zo 6. júna 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013
doručená sťažnosť M. L., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. T. T., Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 38/2013 a jeho uznesením zo 6. júna 2013 (ďalej aj „namietané
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ a ďalší spoluobvinení boli
uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry,
národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava, sp. zn. ČVS: PPZ-184/NKA-PZ-
BA-2013 z 12. mája 2013 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) obvinení
zo spáchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a)
a f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov spáchaného formou
spolupáchateľstva, ktorého sa mali dopustiť tak, že «koncom mesiaca január roka 1997 Ľ.
F. zo strachu o svoj život preto, lebo ukrýval P. K., prezývaného „D.“ pred M. S. a P. K.,
prezývaný „D.“ (zomrel 17. 04. 1997) z dôvodu pomsty za streľbu na neho 12. novembra
1996, z objednania ktorej podozrieval M. S., naplánovali fyzickú likvidáciu M. S., ktorú
riadili, koordinovali a finančne zabezpečovali s rozdelením úloh tak, že Ľ. F. získaval
informácie o pobyte M. S., Ľ. F. a P. K., prezývaný „D.“ zabezpečil prostredníctvom R. B.,
prezývaného „K.“ zbrane, kukly a mobilné telefóny, zabezpečili osobné motorové vozidlo
značky... čiernej farby, prostredníctvom bývalého príslušníka Policajného zboru R. L.
(zomrel 26. apríla 1997) zadovážili falošné ŠPZ, občianske, technické a vodičské preukazy,
naplánovali únikovú cestu z miesta skutku; R. B., prezývaný „K.“ spoločne s R. T. (dočasne
odložené vznesenie obvinenia) zmapovali pred skutkom celkovú situáciu pred hotelom... a v
blízkom okolí, určili najlepšie strategické postavenie monitorujúcich a páchateľov po skutku
odvážajúcich vozidiel R. T. a M. L., dňa 06. februára 1997 v doobedňajších hodinách
priviezol R. T. na motorovom vozidle značky... P. K., prezývaného „D.“, R. B., prezývaného
„K.“ a M. M., prezývaného „S. alebo O.“ do B..., kde si presadli do motorového vozidla...,
modrej farby, ktorého vodičom bol R. L., P. K., prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“, M.
M., prezývaný „S. alebo O.“ a R. L. prišli na vozidle pred hotel... v B... a čakali na príchod
M. S., v čase asi o 12,00 hodine po príchode M. S. pred hotel... na osobnom motorovom
vozidle... spoločne s P. R., P. K., prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“, M. M., prezývaný
„S. alebo O.“ a R. L. vystúpili z vozidla a vykonali streľbu na M. S. a P. R. zo štyroch
rôznych zbraní, a to najskôr na M. S., ktorého kráčajúceho smerom ku vchodu hotela
zozadu a zboku zasiahli tri strely z krátkej guľovej zbrane do pravej dolnej končatiny a
pravej bedrovej oblasti a potom už ležiace telo zasiahlo do oblasti hrudníka a krku 10 rán
zo samopalu vzor 47, kalibru 7,62 mm, čím M. S. spôsobili aj smrteľné strelné zranenia
mozgu, hrudníka a brucha, P. R. zasiahli jednou strelou zozadu do chrbtovej časti tela,
ktorá spôsobila aj smrteľné strelné zranenia srdca a ľavých pľúc; po streľbe P. K., P. K.
prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“ a M. M., prezývaný „S. alebo O.“ a R. L. na
motorovom vozidle značky..., modrej farby unikali k športovej hale..., kde ich čakal R. T. s
vozidlom značky..., do ktorého nasadli P. K. prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“ a M.
M., prezývaný „S. alebo O.“ a išli z B. v smere do S., M. L. na bielom vozidle značky... a R.
L. idúci na motorovom vozidle značky..., modrej farby unikali inou trasou; 7. februára 1997
Ľ. F. vo svojom dome v N. vyplatil P. K., prezývanému „D.“ v prítomnosti R. T. a M. M.,
prezývaného „S. alebo O.“ finančné prostriedky v sume 1 500 000, 00 Sk (49 791,00 EUR)
ako odplatu za vykonanie skutku.».
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal
neurčité vymedzenie skutku vo vzťahu k jeho osobe, ako aj úplnú absenciu jeho
odôvodnenia vo vzťahu k jeho osobe. Sťažovateľ tvrdí, že „skutok nespĺňa základné
procesné požiadavky na vymedzenie jeho základu v zmysle § 206 odsek 3 Trestného
poriadku k § 176 odsek 1 písmeno c) trestného poriadku a súčasne odôvodnenie nemá
žiadnu oporu vo výroku a výrok v odôvodnení, a preto je v zmysle § 176 odsek 2 Trestného
poriadku k § 189 odsek 1 písmeno a) a b) Trestného poriadku uznesenie vo vzťahu k mojej
osobe nezákonné...“.
Uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia
(ďalej len „generálna prokuratúra“), sp. zn. XIV Gv 5/2013 z 22. mája 2013 (ďalej len
„uznesenie generálnej prokuratúry“) bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako nedôvodná.
V označenom uznesení generálnej prokuratúry sa okrem iného uvádza, že „V procesnom
postavení svedka bol vypočutý R. T., ktorý sa mal zúčastniť na skutku. Svedok podrobne
opísal okolnosti skutku, osoby páchateľov, veci použité na spáchanie skutku (oblečenie,
zbrane, motorové vozidlá), ubytovanie páchateľov pred spáchaním skutku aj ich vzájomnú
komunikáciu pred jeho vykonaním a bezprostredne po usmrtení poškodených a vyjadril sa
aj k motívu konania páchateľov, ktorých bez pochybností opoznal pri rekognícii podľa
fotografií.
Skutkové zistenia ustálené z dôkazov získaných vyšetrovateľom Krajského
riaditeľstva PZ pred uložením veci (prerušením trestného stíhania) korešpondujú so
svedeckou výpoveďou R. T. a dokazujú existenciu uvedeného skutku, formu a obsah účasti
obvinených na predmetnom skutku, na ktorom mal obvinený M. L. participovať
trestnoprávne významným spôsobom ako jeden z páchateľov.
Zo skutkovej vety napadnutého rozhodnutia možno zistiť, že páchatelia si pred
skutkom určili najmenej dve strategické miesta, na ktorých mali čakať R. T. a M. L. na
páchateľov – strelcov s motorovými vozidlami, ktorými mali spolupáchateľov po vykonaní
streľby odviezť. Zámer sledovaný páchateľmi (plánované usmrtenie obetí) bol podmienený
cielenou prípravou na spáchanie skutku a tým aj ich úzkou spoluprácou. Páchatelia –
strelci po vykonaní streľby mali zvoliť ako únikovú cestu tú, ktorá viedla k miestu, kde na
nich mal čakať R. T. s motorovým vozidlom značky...
K argumentácii obvineného uplatnenej pri odôvodnení sťažnosti vo výsluchu pred
vyšetrovateľom PZ uvádzam, že pokiaľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je
konkrétne citované meno obvineného M. L., takáto absencia nemôže zakladať nezákonnosť
uznesenia o vznesení obvinenia.
V napadnutom rozhodnutí, na strane štyri, sú v odôvodnení uvedené mená niektorých
páchateľov, táto časť odôvodnenia, odvolávajúca sa na výpoveď svedka R. T., však smeruje
k motívu obvinených P. K. a Ľ. F. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
konkrétne na strane päť, vyšetrovateľ PZ odkazujúc na svedeckú výpoveď R. T., všeobecne
odkazuje na rozdelenie úloh v skupine páchateľov, opísaný v skutkovej vete napadnutého
rozhodnutia, ktorá má svoje opodstatnenie v zákonne získaných dôkazoch, uvádzaných v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Existencia skutku a jeho zákonných znakov, konanie obvinených, tak ako sú opísané
vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdzujú okrem svedeckej výpovede R. T. a
rekognícií osôb vykonaných so svedkom, predovšetkým obhliadka miesta činu, obhliadka
miesta nálezu motorového vozidla značky..., znalecké posudky podané znalcami MUDr. S.
U., MUDr. S. K., RNDr. J. V. (o prehliadke a pitve mŕtvoly M. S.), znalcami MUDr. M. L.,
Doc. MUDr. M. M., PhD., RNDr. J. V. (o prehliadke a pitve mŕtvoly P. R.),
Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru v Bratislave o výsledku
kriminalisticko-balistického skúmania, výpovede Ľ. S., A. R., Ing. P. R., Ing. I. L.,
vysvetlenia podané najmä R. Ď., M. M., M. A., Z. B., R. I., E. V., aj listinné dôkazy –
odborné vyjadrenia podané Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru v
Bratislave o výsledkoch kriminalisticko-chemického, biologického, daktyloskopického
skúmania.“.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 225/2013 zo 16. mája 2013 bol sťažovateľ (spolu s ďalšími
obvinenými) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku.
Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, pričom sťažnosť podali
aj ďalší obvinení a prokurátor generálnej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“). Prokurátor
podal sťažnosť z dôvodu, že okresný súd nevyhovel v celosti jeho návrhu na vzatie
obvinených do väzby, keďže ich vzal do väzby len z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, a nie aj z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku,
ako to žiadal vo svojom návrhu.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 38/2013 zo 6. júna 2013 bolo uznesenie
okresného súdu o vzatí obvinených do väzby zrušené, pričom krajský súd zároveň rozhodol
tak, že obvinených vrátane sťažovateľa vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),
b) a c) Trestného poriadku a neprijal písomný sľub ani dohľad mediačného a probačného
úradníka ako náhradu za väzbu.
V namietanom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza, že „Pokiaľ je
v námietkach obvinených poukázané na to, že v osobe R. T. ide o osobu nedôveryhodnú,
ktorá má za sebou nepriaznivú kriminálnu minulosť a výpoveď tejto osoby bola získaná len
výmenou za určité výhody je potrebné uviesť, že trestné stíhanie v danom štádiu konania
otvára priestor preto, aby obvinení v prípravnom konaní mohli uplatniť všetky svoje
obhajobné práva na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. V ďalšom štádiu vyšetrovania
bude potrebné výpoveď svedka R. T. zopakovať za prítomnosti obhajcov obvinených a
rovnako bude potrebné zopakovať svedecké dôkazy výsluchom svedkov, ktorí boli vypočutí
po začatí trestného stíhania a pred vznesením obvinenia obvinených a vypočuť svedkov,
ktorí vo veci podali len vysvetlenie. Výpoveď R. T. bude preverovaná a konfrontovaná s
ďalšími svedeckými dôkazmi, zaistenými stopami a tiež listinnými dôkazmi a výsledkoch
domovej prehliadky a pod. Nejde však o jediný dôkaz z ktorého vyplývajú skutočnosti o
skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania.
Okrem svedkov a poškodených boli získané vysvetlenia od osôb R. Ď., M. M., Ing. I.
L., ktoré s výpoveďou svedka T. korešpondujú. Objektívne dôkazy boli zistené aj ohliadkou
miesta činu, z domovej prehliadky a boli zabezpečené listinné dôkazy o výsledkoch
biologického a daktyloskopického skúmania, balistického skúmania a tiež znalecké posudky
o prehliadke a pitve mŕtvoly M. S. a P. R. Z uvedených dôkazov je nateraz postačujúce
dôvodné podozrenie, t. j. že obvinení sa s najväčšou pravdepodobnosťou dopustili skutku
tak, ako je popísaný v uznesení o vznesení obvinenia. Pritom spáchanie skutku
organizovanou skupinou je vyjadrením vyššej a kvalifikovanej formy trestnej súčinnosti v
rámci naplnenia zákonných znakov trestného činu vraždy.
Za trestnú činnosť za ktorú sú obvinení Ľ. F., M. L., R. B. a M. M. stíhaní ustanovuje
Trestný zákon č. 140/61 Zb. vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od
dvanásť do pätnásť rokov alebo výnimočný trest odňatia slobody.
Uvedené skutočnosti vzal do úvahy aj sudca pre prípravné konanie okresného súdu
pri zisťovaní dôvodov tzv. útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Poukázal
pritom na to, že ide o jediný dôvod väzby u všetkých obvinených, ktorým je hrozba vysokým
trestom. Konštatoval, že dôvody na vzatie obvinených do väzby v zmysle § 71 ods. 1
písm. b/, písm. c/ Tr. por. tak ako ich navrhol prokurátor neexistujú už preto, že od
spáchania skutku uplynula dlhá doba a aj keď obvinení boli súdne trestaní, dnes sa už na
nich hľadí, akoby neboli odsúdení.
S týmto názorom sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sa krajský súd
nestotožnil.
K dôvodom tzv. útekovej väzby je potrebné dodať, že iba skutočnosť, že obvinení sú
trestne stíhaní za trestný čin za ktorý im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest,
nezakladá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. pokiaľ z reálnej hrozby
uloženia vysokého trestu s prihliadnutím na osobu páchateľa a okolnosti prípadu nevyplýva
dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu
alebo trestu.
Treba zdôrazniť, že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť, ktorá sa
vyznačuje vysokou organizovanosťou a obtiažnosť tejto predmetnej trestnej veci a s tým
súvisiace potrebné rozsiahle dokazovanie by v prípade prepustenia na slobodu mohlo byť
značne sťažené. Teda okolnosti prípadu a osoby obvinených, ktorý majú sklony k páchaniu
trestnej činnosti, spolu s dôvodne predpokladanou citeľnou sankciou nepochybne
odôvodňujú obavu z úteku, prípadne skrývania sa.
Opodstatnený je aj návrh prokurátora na vzatie všetkých obvinených do väzby
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
Tento dôvod je daný na základe konkrétnych skutočností z ktorých vyplýva obava, že
obvinení by mohli pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočnosti závažných pre trestné stíhanie. Znovu je potrebné pripomenúť, že
obvinení sú stíhaní za závažný trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
č. 140/1961 Zb. a tento čin má znaky organizovanej skupiny a pre organizovanosť je
charakteristickým prvkom hrozba násilia a aj konkrétneho násilia. V danom prípade sa
vyznačuje aj vysokou odbornou prípravou, maskovaním tváre, rúk, použitím starších
odevných zvrškov, použitím odcudzených motorových vozidiel s falošnými ŠPZ, použitím
falošných občianskych, vodičských, technických preukazov, pričom boli odevné zvršky aj
vozidlo značky... spálené, aby tak mohlo byť zmarené objasňovanie skutočností závažných
pre trestné stíhanie. Tieto skutočnosti sú tými konkrétnymi dôvodmi, ktoré odôvodňujú
obavu z kolúznej činnosti všetkých štyroch obvinených tak, ako to podrobne uviedol
prokurátor v odôvodnení svojho návrhu. Preukázanie dokonaného kolúzneho konania
obvinených je tým postačujúce na preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú
spôsobilé založiť rozumnú obavu, že obvinení by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohli v
prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť.
Charakter, povaha a spôsob vykonania skutku v rámci plnenia úloh organizovanej
skupiny, ktorú tvoria tzv. kriminálny recidivisti odôvodňuje aj obavu z pokračovania
v trestnej činnosti. Všetci obvinení už boli pred spáchaním skutku odsúdení pre majetkovú
trestnú činnosť (Ľ. F. – jedenkrát, M. L. – jedenkrát a M. M. – trikrát) a tiež pre násilnú
trestnú činnosť (R. B. – dvakrát a M. M. – trikrát). Aj keď medzičasom došlo k zahladeniu
týchto odsúdení pri posudzovaní osoby obvinených je treba poukázať na to, že ide o
páchateľov so sklonmi páchať trestnú činnosť. Navyše obvinený Ľ. F. je aktuálne stíhaný
pre rôznu trestnú činnosť, ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., pre trestný čin
vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a pre zločin podielnictva
podľa § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20
Tr. zák. Vzhľadom na uvedené skutočnosti hrozí preto aj reálna obava, že obvinení by mohli
v páchaní trestnej činnosti pokračovať.
Neobstojí argumentácia sudcu pre prípravné konanie, že od spáchania skutku
uplynula dlhá doba. Pri objasňovaní závažných trestných činov spáchaných organizovanou
skupinou páchateľov má táto skutočnosť nepodstatný význam.“.
Sťažovateľ v prvom rade namieta, že v jeho prípade neboli splnené materiálne
podmienky väzby, keďže skutok, tak ako je vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia, je
vo vzťahu k jeho osobe neurčitý a nezrozumiteľný, v dôsledku čoho absentuje «materiálna
podmienka väzby v predmete dôvodnosti trestného stíhania v zmysle § 71 ods. 1 pred
spojkou „a“,... pričom nie je prítomné zákonné vymedzenie skutku ako trestného činu».
Podľa názoru sťažovateľa z uznesenia o vznesení obvinenia nie je zrejmé, na základe
akých skutočností bol obvinený, pričom sa mu kladie za vinu skutočnosť, ktorá je
nezrozumiteľná, „nedáva žiaden racionálny základ a už vôbec žiadnu súvislosť
so spáchaním predmetnej vraždy, pričom účasť obvineného na skutku vo všetkých jeho
súvislostiach ani nie je uvedená... Súvislosť obvineného so skutkom, ani vzájomná súvislosť
medzi obidvoma vyššie uvedenými skutkami vôbec nie je zrejmá...
... Obvinený je stíhaný za abstraktný skutok, ktorý nie je žiadnym trestno-právne
relevntným spôsobom vymedzený ako konanie, ktoré by napĺňalo znaky trestného činu. Za
takýto abstraktný skutok, ktorý môže byť vykladaný rôzne (avšak v žiadnom prípade nie
trestne), nemôže byť nikto stíhaný. Obvinenie a trestné stíhanie mandanta na základe
takejto špecifikácie jeho účasti na skutku je jednoznačne porušením § 2 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa ktorého nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných
dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.“.
Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v uznesení o vznesení obvinenia nie sú
jednotlivé dôkazy špecifikované, pričom zároveň zdôrazňuje, že jediným dôkazom
smerujúcim proti nemu je výpoveď svedka R. T., ktorý je „kriminálne závadovou osobou“
a bolo mu dočasne odložené vznesenie obvinenia. Podľa sťažovateľa svedecká výpoveď
takéhoto svedka nemôže byť jediným dôkazným podkladom na to, aby mu bolo vznesené
obvinenie.
Podľa sťažovateľa uznesenie o vznesení obvinenia nie je dostatočne odôvodnené,
pričom jeho meno sa v ňom nevyskytuje ani raz. Sťažovateľ tiež namieta, že v jeho prípade
neexistuje požadovaný stupeň podozrenia, teda určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, že
stíhaný skutok spáchal.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje aj vo vzťahu k jednotlivým dôvodom jeho
väzby, a to takto:
V súvislosti s tzv. útekovou väzbou podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
poukazuje sťažovateľ na to, že hrozba vysokého trestu nemôže zakladať sama osebe
dôvodnosť väzobného stíhania. Obťažnosť veci a potreba rozsiahleho dokazovania, ako aj
krajským súdom tvrdené sklony sťažovateľa k páchaniu trestnej činnosti nemajú nijaký
súvis s prípadnou hrozbou úteku. V prípade útekovej väzby by malo vždy ísť o okolnosti
konkrétne, nielen hypotetické, ktoré obavu z úteku odôvodňujú. V jeho prípade vo veci
konajúce súdy podľa jeho názoru hrubo porušili princíp primeranej a spravodlivej
rovnováhy medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu.
Vo vzťahu k tzv. kolúznej väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
sťažovateľ uvádza, že krajský súd v namietanom uznesení dostatočne nevymedzil dôvodnú
obavu z kolúzneho konania. Poukazuje na to, že všetky potrebné úkony – svedecké
výpovede, znalecké posudky, boli v danej veci vykonané ešte v minulom storočí, pred
16 rokmi. Jediným novým dôkazom je výpoveď R. T.
Vo vzťahu k tzv. preventívnej väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažovateľ uvádza, že namietané uznesenie nijakým právne relevantným spôsobom
neodôvodňuje obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v minulosti bol trestne stíhaný len raz pre
drobnú krádež pred 20 rokmi. Krajský súd nevzal do úvahy, že domnelý skutok je už
16 rokov dokonaný, pričom on nebol počas týchto 16 rokov ani len podozrivý z trestnej
činnosti.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 06. 06. 2013,
sp. zn. 3 Tpo/38/2013 o vzatí obvineného do väzby, boli porušené základné práva a slobody
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 4
a článku 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 06. 06. 2013, sp. zn. 3 Tpo/38/2013
o vzatí obvineného do väzby sa zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave,
sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu.
5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré
je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu
na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré
smerujú proti rozhodnutiam všeobecných súdov, opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale
tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na
osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Sťažovateľ v prvom rade namieta nedostatok splnenia materiálnych podmienok
väzby z dôvodu neurčitého a nezrozumiteľného vymedzenia skutku, z ktorého je obvinený,
keďže nie je zrejmé, na základe akých skutočností bol obvinený a v uznesení o vznesení
obvinenia nie sú jednotlivé dôkazy špecifikované. Jediným konkrétnym dôkazom je
výpoveď svedka R. T., ktorý je „kriminálne závadovou osobou“ a bolo mu dočasne
odložené vznesenie obvinenia, pričom svedecká výpoveď takéhoto svedka nemôže byť
jediným dôkazným podkladom na vznesenie obvinenia sťažovateľovi.
Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, sťažovateľ tiež namieta, že v jeho prípade
nie je daný požadovaný stupeň podozrenia, teda určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, že
stíhaný skutok spáchal.
Pod materiálnymi podmienkami väzby sa rozumejú hmotnoprávne predpoklady
väzby, ktoré tvoria skutkové okolnosti vzatia do väzby, teda existencia dôvodného
podozrenia, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, sa stal, má znaky trestného
činu a existuje tu podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a ďalej existencia
niektorého z väzobných dôvodov. Materiálne podmienky na rozhodnutie o väzbe musia byť
splnené súčasne.
Ústavný súd po preskúmaní príloh sťažnosti, a to najmä uznesenia o vznesení
obvinenia a uznesenia generálnej prokuratúry, dospel k záveru, že s námietkami
sťažovateľa, pokiaľ ide o naplnenie materiálnych podmienok väzby, nemožno súhlasiť.
Skutok, z ktorého je sťažovateľ obvinený, je v uznesení o vznesení obvinenia
dostatočne individualizovaný a zrozumiteľný. Vyplýva z neho, že sťažovateľ spolu
s ďalšími obvinenými si pred skutkom určili dve strategické miesta, na ktorých mali čakať
R. T. a sťažovateľ na strelcov s motorovými vozidlami, ktorými mali sťažovateľ a R. T.
ďalších páchateľov po vykonaní streľby odviezť. Strelci po vykonaní streľby zvolili ako
únikovú cestu tú, ktorá viedla k miestu, kde na nich mal čakať R. T. s motorovým vozidlom
značky..., pričom do tohto auta mali aj nasadnúť a na ňom unikať. Sťažovateľ vo vozidle... a
brat sťažovateľa, nebohý R. L., na vozidle... unikali inou cestou.
Je zrejmé, že nosným dôkazom, pokiaľ ide o podozrenie, že stíhaný skutok spáchal
spolu s ďalšími obvinenými sťažovateľ, je výpoveď svedka R. T. Zároveň však treba dodať,
ako to vyplýva z uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj z namietaného uznesenia, že táto
svedecká výpoveď nie je jediným dôkazom a s ostatnými dôkazmi získanými v trestnom
konaní korešponduje. Ide o tieto dôkazy: obhliadka miesta činu, obhliadka miesta nálezu
motorového vozidla značky..., znalecké posudky podané (medzi nimi znalecké posudky o
prehliadke a pitve mŕtvol) viacerými znalcami, ako aj Kriminalistickým a expertíznym
ústavom Policajného zboru v Bratislave o výsledku kriminalisticko-balistického skúmania,
výpovede celého radu svedkov, vysvetlenia podané viacerými fyzickými osobami, listinné
dôkazy – odborné vyjadrenia podané Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného
zboru v Bratislave o výsledkoch kriminalisticko-chemického, biologického,
daktyloskopického skúmania.
Neobstoja preto námietky sťažovateľa o tom, že jediným dôkazom na vznesenie
obvinenia sťažovateľovi je výpoveď svedka R. T. ani že v jeho prípade nie je daný
požadovaný stupeň podozrenia potrebný na vznesenie obvinenia. Z príloh sťažnosti
vyplýva, že svedok R. T. podrobne opísal rozdelenie úloh medzi páchateľmi, opísal
prípravu skutku a okolnosti skutku, vyjadril sa k motívu skutku, osobám páchateľov
a týchto páchateľov následne opoznal na fotografiách.
K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa jednotlivých väzobných dôvodov ústavný súd
poznamenáva:
Možno zovšeobecniť, že krajský súd v namietanom uznesení odôvodnil existenciu
všetkých troch väzobných dôvodov okolnosťami prípadu a osobami obvinených, teda aj
sťažovateľa.
Ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu, ktorý poukazuje na okolnosti
prípadu, to znamená na vysokú organizovanosť spočívajúcu v odbornej príprave, maskovaní
tváre, rúk, v použití starších odevných zvrškov, v použití odcudzených motorových vozidiel
s falošnými poznávacími značkami, v použití falošných občianskych preukazov, vodičských
preukazov, technických preukazov, v spálení odevných zvrškov a vozidla..., za skutočnosti,
ktoré odôvodňujú tak útekovú, ako aj kolúznu väzbu, keďže je z nich zrejmé, že páchatelia
mali vynaložiť obrovskú a vysoko odbornú snahu na to, aby neboli odhalení a vyhli sa
trestnému stíhaniu. Táto ich snaha sa prejavila tak v príprave pred spáchaním skutku, ako aj
v opatreniach učinených po spáchaní skutku.
Pokiaľ ide o osoby obvinených, ústavný súd rovnako nepovažuje za ústavne
neakceptovateľné závery krajského súdu, ktoré sťažovateľa charakterizujú ako osobu
s kriminálnou minulosťou, keďže v minulosti bol odsúdený pre majetkovú trestnú činnosť,
i keď medzičasom došlo k zahladeniu tohto odsúdenia.
Ďalej krajský súd prihliadol na hrozbu vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi hrozí
v prípade uznania viny a na obťažnosť vyšetrovania, ktorá vyplýva zo závažnosti stíhaného
skutku a jeho zložitej organizovanosti. Tieto okolnosti sú v spojení s už uvedenými
argumentmi tiež ústavne akceptovateľnými argumentmi odôvodňujúcimi väzbu
sťažovateľa.
Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa
nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne.
Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože
právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy
korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale
komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie
o väzobnej otázke.
Namietané porušenie práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu preto ústavný súd
považuje za zjavne neopodstatnené.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy
ústavný súd konštatuje, že označený článok ústavy garantuje každému právo na tlmočníka,
teda právo každého na konanie v jazyku, ktorému rozumie. Z obsahu sťažnosti nevyplýva
námietka, z ktorej by bolo možné usúdiť, že sťažovateľ nerozumie slovenskému jazyku,
teda jazyku, v ktorom je vedené predmetné trestné konanie. Z uvedeného hľadiska
neexistuje medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 47
ods. 4 ústavy taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení.
Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že
v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných
práv alebo slobôd v trestnom konaní, vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné
konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní
jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj
v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé
pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla
až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také
pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom
priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,
IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07). Uvedený právny názor je v plnom rozsahu aplikovateľný aj
na sťažnosť sťažovateľa.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že namietané uznesenie krajského súdu a ani postup, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, nesignalizujú, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do sťažovateľom
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013