Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 478/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. T.

T., Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47

ods. 4 a práv podľa , 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013

doručená sťažnosť M. L., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. T. T., Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. júna 2013 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ a ďalší spoluobvinení boli

uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry,

národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava, sp. zn. ČVS: PPZ-184/NKA-PZ-

BA-2013 z 12. mája 2013 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) obvinení

zo spáchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a)

a f) v znení neskorších predpisov spáchaného formou

spolupáchateľstva, ktorého sa mali dopustiť tak, že «koncom mesiaca január roka 1997 Ľ.

F. zo strachu o svoj život preto, lebo ukrýval P. K., prezývaného „D.“ pred M. S. a P. K.,

prezývaný „D.“ (zomrel 17. 04. 1997) z dôvodu pomsty za streľbu na neho 12. novembra

1996, z objednania ktorej podozrieval M. S., naplánovali fyzickú likvidáciu M. S., ktorú

riadili, koordinovali a finančne zabezpečovali s rozdelením úloh tak, že Ľ. F. získaval

informácie o pobyte M. S., Ľ. F. a P. K., prezývaný „D.“ zabezpečil prostredníctvom R. B.,

prezývaného „K.“ zbrane, kukly a mobilné telefóny, zabezpečili osobné motorové vozidlo

značky... čiernej farby, prostredníctvom bývalého príslušníka Policajného zboru R. L.

(zomrel 26. apríla 1997) zadovážili falošné ŠPZ, občianske, technické a vodičské preukazy,

naplánovali únikovú cestu z miesta skutku; R. B., prezývaný „K.“ spoločne s R. T. (dočasne

odložené vznesenie obvinenia) zmapovali pred skutkom celkovú situáciu pred hotelom... a v

blízkom okolí, určili najlepšie strategické postavenie monitorujúcich a páchateľov po skutku

odvážajúcich vozidiel R. T. a M. L., dňa 06. februára 1997 v doobedňajších hodinách

priviezol R. T. na motorovom vozidle značky... P. K., prezývaného „D.“, R. B., prezývaného

„K.“ a M. M., prezývaného „S. alebo O.“ do B..., kde si presadli do motorového vozidla...,

modrej farby, ktorého vodičom bol R. L., P. K., prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“, M.

M., prezývaný „S. alebo O.“ a R. L. prišli na vozidle pred hotel... v B... a čakali na príchod

M. S., v čase asi o 12,00 hodine po príchode M. S. pred hotel... na osobnom motorovom

vozidle... spoločne s P. R., P. K., prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“, M. M., prezývaný

„S. alebo O.“ a R. L. vystúpili z vozidla a vykonali streľbu na M. S. a P. R. zo štyroch

rôznych zbraní, a to najskôr na M. S., ktorého kráčajúceho smerom ku vchodu hotela

zozadu a zboku zasiahli tri strely z krátkej guľovej zbrane do pravej dolnej končatiny a

pravej bedrovej oblasti a potom už ležiace telo zasiahlo do oblasti hrudníka a krku 10 rán

zo samopalu vzor 47, kalibru 7,62 mm, čím M. S. spôsobili aj smrteľné strelné zranenia

mozgu, hrudníka a brucha, P. R. zasiahli jednou strelou zozadu do chrbtovej časti tela,

ktorá spôsobila aj smrteľné strelné zranenia srdca a ľavých pľúc; po streľbe P. K., P. K.

prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“ a M. M., prezývaný „S. alebo O.“ a R. L. na

motorovom vozidle značky..., modrej farby unikali k športovej hale..., kde ich čakal R. T. s

vozidlom značky..., do ktorého nasadli P. K. prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“ a M.

M., prezývaný „S. alebo O.“ a išli z B. v smere do S., M. L. na bielom vozidle značky... a R.

L. idúci na motorovom vozidle značky..., modrej farby unikali inou trasou; 7. februára 1997

Ľ. F. vo svojom dome v N. vyplatil P. K., prezývanému „D.“ v prítomnosti R. T. a M. M.,

prezývaného „S. alebo O.“ finančné prostriedky v sume 1 500 000, 00 Sk (49 791,00 EUR)

ako odplatu za vykonanie skutku.».

Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal

neurčité vymedzenie skutku vo vzťahu k jeho osobe, ako aj úplnú absenciu jeho

odôvodnenia vo vzťahu k jeho osobe. Sťažovateľ tvrdí, že „skutok nespĺňa základné

procesné požiadavky na vymedzenie jeho základu v zmysle § 206 odsek 3 Trestného

poriadku k písmeno c) a súčasne odôvodnenie nemá

žiadnu oporu vo výroku a výrok v odôvodnení, a preto je v zmysle § 176 odsek 2 Trestného

poriadku k písmeno a) a uznesenie vo vzťahu k mojej

osobe nezákonné...“.

Uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia

(ďalej len „generálna prokuratúra“), sp. zn. XIV Gv 5/2013 z 22. mája 2013 (ďalej len

„uznesenie generálnej prokuratúry“) bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako nedôvodná.

V označenom uznesení generálnej prokuratúry sa okrem iného uvádza, že „V procesnom

postavení svedka bol vypočutý R. T., ktorý sa mal zúčastniť na skutku. Svedok podrobne

opísal okolnosti skutku, osoby páchateľov, veci použité na spáchanie skutku (oblečenie,

zbrane, motorové vozidlá), ubytovanie páchateľov pred spáchaním skutku aj ich vzájomnú

komunikáciu pred jeho vykonaním a bezprostredne po usmrtení poškodených a vyjadril sa

aj k motívu konania páchateľov, ktorých bez pochybností opoznal pri rekognícii podľa

fotografií.

Skutkové zistenia ustálené z dôkazov získaných vyšetrovateľom Krajského

riaditeľstva PZ pred uložením veci (prerušením trestného stíhania) korešpondujú so

svedeckou výpoveďou R. T. a dokazujú existenciu uvedeného skutku, formu a obsah účasti

obvinených na predmetnom skutku, na ktorom mal obvinený M. L. participovať

trestnoprávne významným spôsobom ako jeden z páchateľov.

Zo skutkovej vety napadnutého rozhodnutia možno zistiť, že páchatelia si pred

skutkom určili najmenej dve strategické miesta, na ktorých mali čakať R. T. a M. L. na

páchateľov – strelcov s motorovými vozidlami, ktorými mali spolupáchateľov po vykonaní

streľby odviezť. Zámer sledovaný páchateľmi (plánované usmrtenie obetí) bol podmienený

cielenou prípravou na spáchanie skutku a tým aj ich úzkou spoluprácou. Páchatelia –

strelci po vykonaní streľby mali zvoliť ako únikovú cestu tú, ktorá viedla k miestu, kde na

nich mal čakať R. T. s motorovým vozidlom značky...

K argumentácii obvineného uplatnenej pri odôvodnení sťažnosti vo výsluchu pred

vyšetrovateľom PZ uvádzam, že pokiaľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je

konkrétne citované meno obvineného M. L., takáto absencia nemôže zakladať nezákonnosť

uznesenia o vznesení obvinenia.

V napadnutom rozhodnutí, na strane štyri, sú v odôvodnení uvedené mená niektorých

páchateľov, táto časť odôvodnenia, odvolávajúca sa na výpoveď svedka R. T., však smeruje

k motívu obvinených P. K. a Ľ. F. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,

konkrétne na strane päť, vyšetrovateľ PZ odkazujúc na svedeckú výpoveď R. T., všeobecne

odkazuje na rozdelenie úloh v skupine páchateľov, opísaný v skutkovej vete napadnutého

rozhodnutia, ktorá má svoje opodstatnenie v zákonne získaných dôkazoch, uvádzaných v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Existencia skutku a jeho zákonných znakov, konanie obvinených, tak ako sú opísané

vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdzujú okrem svedeckej výpovede R. T. a

rekognícií osôb vykonaných so svedkom, predovšetkým obhliadka miesta činu, obhliadka

miesta nálezu motorového vozidla značky..., znalecké posudky podané znalcami MUDr. S.

U., MUDr. S. K., RNDr. J. V. (o prehliadke a pitve mŕtvoly M. S.), znalcami MUDr. M. L.,

Doc. MUDr. M. M., PhD., RNDr. J. V. (o prehliadke a pitve mŕtvoly P. R.),

Kriminalistickým a expertíznym Policajného zboru v Bratislave o výsledku

kriminalisticko-balistického skúmania, výpovede Ľ. S., A. R., Ing. P. R., Ing. I. L.,

vysvetlenia podané najmä R. Ď., M. M., M. A., Z. B., R. I., E. V., aj listinné dôkazy –

odborné vyjadrenia podané Kriminalistickým a expertíznym Policajného zboru v

Bratislave o výsledkoch kriminalisticko-chemického, biologického, daktyloskopického

skúmania.“.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 16. mája 2013 bol sťažovateľ (spolu s ďalšími

obvinenými) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku.

Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, pričom sťažnosť podali

aj ďalší obvinení a prokurátor generálnej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“). Prokurátor

podal sťažnosť z dôvodu, že okresný súd nevyhovel v celosti jeho návrhu na vzatie

obvinených do väzby, keďže ich vzal do väzby len z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)

, a nie aj z dôvodov podľa a ,

ako to žiadal vo svojom návrhu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. júna 2013 bolo uznesenie

okresného súdu o vzatí obvinených do väzby zrušené, pričom krajský súd zároveň rozhodol

tak, že obvinených vrátane sťažovateľa vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a),

b) a c) a neprijal písomný sľub ani dohľad mediačného a probačného

úradníka ako náhradu za väzbu.

V namietanom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza, že „Pokiaľ je

v námietkach obvinených poukázané na to, že v osobe R. T. ide o osobu nedôveryhodnú,

ktorá má za sebou nepriaznivú kriminálnu minulosť a výpoveď tejto osoby bola získaná len

výmenou za určité výhody je potrebné uviesť, že trestné stíhanie v danom štádiu konania

otvára priestor preto, aby obvinení v prípravnom konaní mohli uplatniť všetky svoje

obhajobné práva na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. V ďalšom štádiu vyšetrovania

bude potrebné výpoveď svedka R. T. zopakovať za prítomnosti obhajcov obvinených a

rovnako bude potrebné zopakovať svedecké dôkazy výsluchom svedkov, ktorí boli vypočutí

po začatí trestného stíhania a pred vznesením obvinenia obvinených a vypočuť svedkov,

ktorí vo veci podali len vysvetlenie. Výpoveď R. T. bude preverovaná a konfrontovaná s

ďalšími svedeckými dôkazmi, zaistenými stopami a tiež listinnými dôkazmi a výsledkoch

domovej prehliadky a pod. Nejde však o jediný dôkaz z ktorého vyplývajú skutočnosti o

skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania.

Okrem svedkov a poškodených boli získané vysvetlenia od osôb R. Ď., M. M., Ing. I.

L., ktoré s výpoveďou svedka T. korešpondujú. Objektívne dôkazy boli zistené aj ohliadkou

miesta činu, z domovej prehliadky a boli zabezpečené listinné dôkazy o výsledkoch

biologického a daktyloskopického skúmania, balistického skúmania a tiež znalecké posudky

o prehliadke a pitve mŕtvoly M. S. a P. R. Z uvedených dôkazov je nateraz postačujúce

dôvodné podozrenie, t. j. že obvinení sa s najväčšou pravdepodobnosťou dopustili skutku

tak, ako je popísaný v uznesení o vznesení obvinenia. Pritom spáchanie skutku

organizovanou skupinou je vyjadrením vyššej a kvalifikovanej formy trestnej súčinnosti v

rámci naplnenia zákonných znakov trestného činu vraždy.

Za trestnú činnosť za ktorú sú obvinení Ľ. F., M. L., R. B. a M. M. stíhaní ustanovuje

č. 140/61 Zb. vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od

dvanásť do pätnásť rokov alebo výnimočný trest odňatia slobody.

Uvedené skutočnosti vzal do úvahy aj sudca pre prípravné konanie okresného súdu

pri zisťovaní dôvodov tzv. útekovej väzby v zmysle Poukázal

pritom na to, že ide o jediný dôvod väzby u všetkých obvinených, ktorým je hrozba vysokým

trestom. Konštatoval, že dôvody na vzatie obvinených do väzby v zmysle § 71 ods. 1

písm. b/, písm. c/ tak ako ich navrhol prokurátor neexistujú už preto, že od

spáchania skutku uplynula dlhá doba a aj keď obvinení boli súdne trestaní, dnes sa už na

nich hľadí, akoby neboli odsúdení.

S týmto názorom sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sa krajský súd

nestotožnil.

K dôvodom tzv. útekovej väzby je potrebné dodať, že iba skutočnosť, že obvinení sú

trestne stíhaní za trestný čin za ktorý im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest,

nezakladá dôvod väzby v zmysle pokiaľ z reálnej hrozby

uloženia vysokého trestu s prihliadnutím na osobu páchateľa a okolnosti prípadu nevyplýva

dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu

alebo trestu.

Treba zdôrazniť, že v danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť, ktorá sa

vyznačuje vysokou organizovanosťou a obtiažnosť tejto predmetnej trestnej veci a s tým

súvisiace potrebné rozsiahle dokazovanie by v prípade prepustenia na slobodu mohlo byť

značne sťažené. Teda okolnosti prípadu a osoby obvinených, ktorý majú sklony k páchaniu

trestnej činnosti, spolu s dôvodne predpokladanou citeľnou sankciou nepochybne

odôvodňujú obavu z úteku, prípadne skrývania sa.

Opodstatnený je aj návrh prokurátora na vzatie všetkých obvinených do väzby

z dôvodov uvedených v

Tento dôvod je daný na základe konkrétnych skutočností z ktorých vyplýva obava, že

obvinení by mohli pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočnosti závažných pre trestné stíhanie. Znovu je potrebné pripomenúť, že

obvinení sú stíhaní za závažný trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

č. a tento čin má znaky organizovanej skupiny a pre organizovanosť je

charakteristickým prvkom hrozba násilia a aj konkrétneho násilia. V danom prípade sa

vyznačuje aj vysokou odbornou prípravou, maskovaním tváre, rúk, použitím starších

odevných zvrškov, použitím odcudzených motorových vozidiel s falošnými ŠPZ, použitím

falošných občianskych, vodičských, technických preukazov, pričom boli odevné zvršky aj

vozidlo značky... spálené, aby tak mohlo byť zmarené objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie. Tieto skutočnosti sú tými konkrétnymi dôvodmi, ktoré odôvodňujú

obavu z kolúznej činnosti všetkých štyroch obvinených tak, ako to podrobne uviedol

prokurátor v odôvodnení svojho návrhu. Preukázanie dokonaného kolúzneho konania

obvinených je tým postačujúce na preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú

spôsobilé založiť rozumnú obavu, že obvinení by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohli v

prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť.

Charakter, povaha a spôsob vykonania skutku v rámci plnenia úloh organizovanej

skupiny, ktorú tvoria tzv. kriminálny recidivisti odôvodňuje aj obavu z pokračovania

v trestnej činnosti. Všetci obvinení už boli pred spáchaním skutku odsúdení pre majetkovú

trestnú činnosť (Ľ. F. – jedenkrát, M. L. – jedenkrát a M. M. – trikrát) a tiež pre násilnú

trestnú činnosť (R. B. – dvakrát a M. M. – trikrát). Aj keď medzičasom došlo k zahladeniu

týchto odsúdení pri posudzovaní osoby obvinených je treba poukázať na to, že ide o

páchateľov so sklonmi páchať trestnú činnosť. Navyše obvinený Ľ. F. je aktuálne stíhaný

pre rôznu trestnú činnosť, ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny a teroristickej skupiny podľa Tr. , pre trestný čin

vraždy podľa , Tr. a pre zločin podielnictva

podľa § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20

Tr. zák. Vzhľadom na uvedené skutočnosti hrozí preto aj reálna obava, že obvinení by mohli

v páchaní trestnej činnosti pokračovať.

Neobstojí argumentácia sudcu pre prípravné konanie, že od spáchania skutku

uplynula dlhá doba. Pri objasňovaní závažných trestných činov spáchaných organizovanou

skupinou páchateľov má táto skutočnosť nepodstatný význam.“.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že v jeho prípade neboli splnené materiálne

podmienky väzby, keďže skutok, tak ako je vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia, je

vo vzťahu k jeho osobe neurčitý a nezrozumiteľný, v dôsledku čoho absentuje «materiálna

podmienka väzby v predmete dôvodnosti trestného stíhania v zmysle § 71 ods. 1 pred

spojkou „a“,... pričom nie je prítomné zákonné vymedzenie skutku ako trestného činu».

Podľa názoru sťažovateľa z uznesenia o vznesení obvinenia nie je zrejmé, na základe

akých skutočností bol obvinený, pričom sa mu kladie za vinu skutočnosť, ktorá je

nezrozumiteľná, „nedáva žiaden racionálny základ a už vôbec žiadnu súvislosť

so spáchaním predmetnej vraždy, pričom účasť obvineného na skutku vo všetkých jeho

súvislostiach ani nie je uvedená... Súvislosť obvineného so skutkom, ani vzájomná súvislosť

medzi obidvoma vyššie uvedenými skutkami vôbec nie je zrejmá...

... Obvinený je stíhaný za abstraktný skutok, ktorý nie je žiadnym trestno-právne

relevntným spôsobom vymedzený ako konanie, ktoré by napĺňalo znaky trestného činu. Za

takýto abstraktný skutok, ktorý môže byť vykladaný rôzne (avšak v žiadnom prípade nie

trestne), nemôže byť nikto stíhaný. Obvinenie a trestné stíhanie mandanta na základe

takejto špecifikácie jeho účasti na skutku je jednoznačne porušením § 2 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ktorého nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných

dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že v uznesení o vznesení obvinenia nie sú

jednotlivé dôkazy špecifikované, pričom zároveň zdôrazňuje, že jediným dôkazom

smerujúcim proti nemu je výpoveď svedka R. T., ktorý je „kriminálne závadovou osobou“

a bolo mu dočasne odložené vznesenie obvinenia. Podľa sťažovateľa svedecká výpoveď

takéhoto svedka nemôže byť jediným dôkazným podkladom na to, aby mu bolo vznesené

obvinenie.

Podľa sťažovateľa uznesenie o vznesení obvinenia nie je dostatočne odôvodnené,

pričom jeho meno sa v ňom nevyskytuje ani raz. Sťažovateľ tiež namieta, že v jeho prípade

neexistuje požadovaný stupeň podozrenia, teda určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, že

stíhaný skutok spáchal.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje aj vo vzťahu k jednotlivým dôvodom jeho

väzby, a to takto:

V súvislosti s tzv. útekovou väzbou podľa

poukazuje sťažovateľ na to, že hrozba vysokého trestu nemôže zakladať sama osebe

dôvodnosť väzobného stíhania. Obťažnosť veci a potreba rozsiahleho dokazovania, ako aj

krajským súdom tvrdené sklony sťažovateľa k páchaniu trestnej činnosti nemajú nijaký

súvis s prípadnou hrozbou úteku. V prípade útekovej väzby by malo vždy ísť o okolnosti

konkrétne, nielen hypotetické, ktoré obavu z úteku odôvodňujú. V jeho prípade vo veci

konajúce súdy podľa jeho názoru hrubo porušili princíp primeranej a spravodlivej

rovnováhy medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu.

Vo vzťahu k tzv. kolúznej väzbe podľa

sťažovateľ uvádza, že krajský súd v namietanom uznesení dostatočne nevymedzil dôvodnú

obavu z kolúzneho konania. Poukazuje na to, že všetky potrebné úkony – svedecké

výpovede, znalecké posudky, boli v danej veci vykonané ešte v minulom storočí, pred

16 rokmi. Jediným novým dôkazom je výpoveď R. T.

Vo vzťahu k tzv. preventívnej väzbe podľa

sťažovateľ uvádza, že namietané uznesenie nijakým právne relevantným spôsobom

neodôvodňuje obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v minulosti bol trestne stíhaný len raz pre

drobnú krádež pred 20 rokmi. Krajský súd nevzal do úvahy, že domnelý skutok je už

16 rokov dokonaný, pričom on nebol počas týchto 16 rokov ani len podozrivý z trestnej

činnosti.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 06. 06. 2013,

sp. zn. o vzatí obvineného do väzby, boli porušené základné práva a slobody

sťažovateľa podľa , ods. 2, ods. 5 a

a článku 17 ods. 2, ods. 5 a , ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 06. 06. 2013, sp. zn.

o vzatí obvineného do väzby sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave,

sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré

je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu

na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa , ktoré

smerujú proti rozhodnutiam všeobecných súdov, opakovane zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a práv podľa , 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale

tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov

alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na

osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Sťažovateľ v prvom rade namieta nedostatok splnenia materiálnych podmienok

väzby z dôvodu neurčitého a nezrozumiteľného vymedzenia skutku, z ktorého je obvinený,

keďže nie je zrejmé, na základe akých skutočností bol obvinený a v uznesení o vznesení

obvinenia nie sú jednotlivé dôkazy špecifikované. Jediným konkrétnym dôkazom je

výpoveď svedka R. T., ktorý je „kriminálne závadovou osobou“ a bolo mu dočasne

odložené vznesenie obvinenia, pričom svedecká výpoveď takéhoto svedka nemôže byť

jediným dôkazným podkladom na vznesenie obvinenia sťažovateľovi.

Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, sťažovateľ tiež namieta, že v jeho prípade

nie je daný požadovaný stupeň podozrenia, teda určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, že

stíhaný skutok spáchal.

Pod materiálnymi podmienkami väzby sa rozumejú hmotnoprávne predpoklady

väzby, ktoré tvoria skutkové okolnosti vzatia do väzby, teda existencia dôvodného

podozrenia, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, sa stal, má znaky trestného

činu a existuje tu podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a ďalej existencia

niektorého z väzobných dôvodov. Materiálne podmienky na rozhodnutie o väzbe musia byť

splnené súčasne.

Ústavný súd po preskúmaní príloh sťažnosti, a to najmä uznesenia o vznesení

obvinenia a uznesenia generálnej prokuratúry, dospel k záveru, že s námietkami

sťažovateľa, pokiaľ ide o naplnenie materiálnych podmienok väzby, nemožno súhlasiť.

Skutok, z ktorého je sťažovateľ obvinený, je v uznesení o vznesení obvinenia

dostatočne individualizovaný a zrozumiteľný. Vyplýva z neho, že sťažovateľ spolu

s ďalšími obvinenými si pred skutkom určili dve strategické miesta, na ktorých mali čakať

R. T. a sťažovateľ na strelcov s motorovými vozidlami, ktorými mali sťažovateľ a R. T.

ďalších páchateľov po vykonaní streľby odviezť. Strelci po vykonaní streľby zvolili ako

únikovú cestu tú, ktorá viedla k miestu, kde na nich mal čakať R. T. s motorovým vozidlom

značky..., pričom do tohto auta mali aj nasadnúť a na ňom unikať. Sťažovateľ vo vozidle... a

brat sťažovateľa, nebohý R. L., na vozidle... unikali inou cestou.

Je zrejmé, že nosným dôkazom, pokiaľ ide o podozrenie, že stíhaný skutok spáchal

spolu s ďalšími obvinenými sťažovateľ, je výpoveď svedka R. T. Zároveň však treba dodať,

ako to vyplýva z uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj z namietaného uznesenia, že táto

svedecká výpoveď nie je jediným dôkazom a s ostatnými dôkazmi získanými v trestnom

konaní korešponduje. Ide o tieto dôkazy: obhliadka miesta činu, obhliadka miesta nálezu

motorového vozidla značky..., znalecké posudky podané (medzi nimi znalecké posudky o

prehliadke a pitve mŕtvol) viacerými znalcami, ako aj Kriminalistickým a expertíznym

Policajného zboru v Bratislave o výsledku kriminalisticko-balistického skúmania,

výpovede celého radu svedkov, vysvetlenia podané viacerými fyzickými osobami, listinné

dôkazy – odborné vyjadrenia podané Kriminalistickým a expertíznym Policajného

zboru v Bratislave o výsledkoch kriminalisticko-chemického, biologického,

daktyloskopického skúmania.

Neobstoja preto námietky sťažovateľa o tom, že jediným dôkazom na vznesenie

obvinenia sťažovateľovi je výpoveď svedka R. T. ani že v jeho prípade nie je daný

požadovaný stupeň podozrenia potrebný na vznesenie obvinenia. Z príloh sťažnosti

vyplýva, že svedok R. T. podrobne opísal rozdelenie úloh medzi páchateľmi, opísal

prípravu skutku a okolnosti skutku, vyjadril sa k motívu skutku, osobám páchateľov

a týchto páchateľov následne opoznal na fotografiách.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa jednotlivých väzobných dôvodov ústavný súd

poznamenáva:

Možno zovšeobecniť, že krajský súd v namietanom uznesení odôvodnil existenciu

všetkých troch väzobných dôvodov okolnosťami prípadu a osobami obvinených, teda aj

sťažovateľa.

Ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu, ktorý poukazuje na okolnosti

prípadu, to znamená na vysokú organizovanosť spočívajúcu v odbornej príprave, maskovaní

tváre, rúk, v použití starších odevných zvrškov, v použití odcudzených motorových vozidiel

s falošnými poznávacími značkami, v použití falošných občianskych preukazov, vodičských

preukazov, technických preukazov, v spálení odevných zvrškov a vozidla..., za skutočnosti,

ktoré odôvodňujú tak útekovú, ako aj kolúznu väzbu, keďže je z nich zrejmé, že páchatelia

mali vynaložiť obrovskú a vysoko odbornú snahu na to, aby neboli odhalení a vyhli sa

trestnému stíhaniu. Táto ich snaha sa prejavila tak v príprave pred spáchaním skutku, ako aj

v opatreniach učinených po spáchaní skutku.

Pokiaľ ide o osoby obvinených, ústavný súd rovnako nepovažuje za ústavne

neakceptovateľné závery krajského súdu, ktoré sťažovateľa charakterizujú ako osobu

s kriminálnou minulosťou, keďže v minulosti bol odsúdený pre majetkovú trestnú činnosť,

i keď medzičasom došlo k zahladeniu tohto odsúdenia.

Ďalej krajský súd prihliadol na hrozbu vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi hrozí

v prípade uznania viny a na obťažnosť vyšetrovania, ktorá vyplýva zo závažnosti stíhaného

skutku a jeho zložitej organizovanosti. Tieto okolnosti sú v spojení s už uvedenými

argumentmi tiež ústavne akceptovateľnými argumentmi odôvodňujúcimi väzbu

sťažovateľa.

Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa

nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne.

Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože

právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy

korešpondujú so skutkovými zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale

komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie

o väzobnej otázke.

Namietané porušenie práva na osobnú slobodu zaručeného , 2 a 5 ,

ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu preto ústavný súd

považuje za zjavne neopodstatnené.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd konštatuje, že označený článok garantuje každému právo na tlmočníka,

teda právo každého na konanie v jazyku, ktorému rozumie. Z obsahu sťažnosti nevyplýva

námietka, z ktorej by bolo možné usúdiť, že sťažovateľ nerozumie slovenskému jazyku,

teda jazyku, v ktorom je vedené predmetné trestné konanie. Z uvedeného hľadiska

neexistuje medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 47

ods. 4 taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení.

Nad rámec dosiaľ uvedeného ústavný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že

v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv alebo slobôd v trestnom konaní, vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné

konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní

jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj

v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé

pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla

až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také

pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom

priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených

v (, m. m. tiež , ,

, ). Uvedený právny názor je v plnom rozsahu aplikovateľný aj

na sťažnosť sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že namietané uznesenie krajského súdu a ani postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, nesignalizujú, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do sťažovateľom

označených práv podľa a dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013