Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 362/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. C., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove č. k. -203 z 20. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013

doručená sťažnosť RNDr. M. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -203 z 20. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„... Okresný súd Poprad (ďalej len prvostupňový súd) doručil svoj rozsudok zo dňa

7. 9. 2011 č. k. -159 (ďalej len prvostupňový rozsudok), ktorým zrušil

a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo sťažovateľa a ostatných účastníkov konania

k nehnuteľnostiam, právnemu zástupcovi sťažovateľa prostredníctvom pracovníčky firmy,

ktorá sídli v tej istej administratívnej budove ako jeho právny zástupca. Uvedená

pracovníčka prevzala od poštového doručovateľa prvostupňový rozsudok dňa 5. 10. 2011

bez akéhokoľvek splnomocnenia a odovzdala ho právnemu zástupcovi sťažovateľa až dňa

12. 10. 2011.

Keďže sa jednalo o prvostupňový rozsudok vo veci samej, ktorý sa doručuje

do vlastných rúk účastníka konania (jeho právneho zástupcu) v súlade s §§ 158 ods. 2,

47 ods. 1, 2 a 48 ods. 5 , sťažovateľ svojim listom zo dňa 17. 10. 2011 (fotokópia

listu v prílohe ako príloha č. 1) zaslal prvostupňovému súdu námietky proti nezákonnému

a neúčinne doručenému rozsudku prvostupňového súdu a žiadal o jeho opätovné doručenie

v súlade so zákonom. Takýmto spôsobom doručenia prvostupňového rozsudku totiž prišiel

o 7 dní z 15-dňovej lehoty na odvolanie.

Keďže 15 dňová lehota na odvolanie počítaná od 5. 10. 2011 mala uplynúť dňa

20. 10. 2011 sťažovateľ podal uvedeného dňa voči tomuto prvostupňovému rozsudku

z opatrnosti formálne odvolanie.

Prvostupňový súd na námietky sťažovateľa zo dňa 17. 10. 2011 reagoval listom

zo dňa 2. 11. 2011 (fotokópia listu v prílohe ako príloha č. 2), v ktorom oznámil, že súd

doručoval rozsudok v predmetnom konaní v súlade s ustanovením § 48 ods. 5, § 49 ods. 1

a preto nie je dôvod na opätovné doručenie rozsudku. Dokonca zaujal stanovisko,

v zmysle ktorého za deň doručenia prvostupňového rozsudku považuje deň 12. 10. 2011,

t. j. deň, v ktorý pracovníčka cudzej firmy odovzdala prvostupňový rozsudok právnemu

zástupcovi sťažovateľa...

Prvostupňový súd spis následne predložil Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj ako

porušovateľ práva) ako vecne a miestne príslušnému odvolaciemu súdu...

Porušovateľ práva ani na tieto námietky nereagoval a dňa 28. 01. 2013 doručil

sťažovateľovi svoj rozsudok zo dňa 20. 12. 2012, č. k.: -203, ktorým

prvostupňový rozsudok potvrdil. Sťažovateľ sa márne domnieval, že aspoň v odôvodnení

tomto rozsudku porušovateľ práva zaujme stanovisku k základným a opakovaným

námietkam sťažovateľa, v zmysle ktorého porušovateľ práva odvolacie konanie uskutočňuje

v rozpore so zákonom, pretože nie sú splnené podmienky na začatie odvolacieho konania,

t. j. riadne a zákonným spôsobom doručený rozsudok prvostupňového súdu. Žiaľ nestalo sa

tak a v odôvodnení predmetného rozsudku o tejto námietke sťažovateľa nie je ani len

zmienka...“

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo RNDr. M. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove č. k. -203 z 20. 12. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -203 z 20. 12. 2012

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť RNDr. M. P. trovy konania v sume

331,16 Eur (slovom tristotridsaťjeden eur a šestnásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. T. C. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -203 z 20. decembra 2012. Krajský súd označeným

rozhodnutím potvrdil rozsudok Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -159 zo 7. septembra 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -203 z 20. decembra 2012,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -159 zo 7. septembra

2011, sťažovateľ namieta, že mu prvostupňový rozsudok nebol doručený do vlastných rúk

a z tohto dôvodu ani nemalo prebehnúť odvolacie konanie na krajskom súde.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -203 z 20. decembra 2012 vyplýva, že

krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou

doručenia napadnutého rozsudku sťažovateľovi. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že

rozsudok súdu prvého stupňa nebol jeho právnemu zástupcovi doručený do vlastných rúk,

ale len ako doporučená zásielka, ktorú prevzala právna zástupkyňa inej firmy sídliacej na

danej adrese a až následne ho odovzdala právnemu zástupcovi sťažovateľa, túto vadu

odstránil krajský súd tým, že prípisom zo 7. novembra 2012 doručil rozsudok súdu prvého

stupňa právnemu zástupcovi sťažovateľa ako zásielku do vlastných rúk. Právny zástupca

sťažovateľa prevzal rozsudok súdu prvého stupňa 20. novembra 2012. Z uvedeného

vyplýva, že k doručeniu predmetného rozsudku došlo. Sťažovateľ mohol svoje odvolanie

po doručení rozhodnutia kedykoľvek doplniť. Ústavný súd konštatuje, že ak v súdnom

konaní pred všeobecným súdom dôjde k formálnej chybe, ktorá ale nemá relevantné

dôsledky na právne postavenie účastníka konania, v zmysle zásady materiálnej (nie

formálnej) ochrany ústavnosti nemožno vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa

uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

č. k. -203 z 20. decembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku

krajského súdu č. k. -203 z 20. decembra 2012 a vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013