Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 405/2013
PDF · 173.72 KB
No categories available
III. ÚS 405/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., H., zastúpenej advokátkou
JUDr. M. I. V., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II č. k. 23 Cb/130/2009-571 z 10. mája 2012 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., H. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb/130/2009-
571 z 10. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd vo veci
vedenej pod sp. zn. 23 Cb/130/2009 na pojednávaní konanom 10. mája 2012 uznesením
rozhodol, že v zmysle § 93 ods. 3 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) nepripúšťa vstup sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného – obchodnej spoločnosti T., a. s., a zároveň rozsudkom určil, že „zhromaždenie
uskutočnené dňa 29. 4. 2009 o 15.00 hod. v rekreačnom stredisku V.– Hotel J., nebolo
zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s... a všetky uznesenia
prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia
spoločnosti T., a. s...“. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb/130/2009-571 z 10. mája
2012 podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd uznesením č. k. 1 Cob/386/2012-627
z 21. februára 2013 odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b)
OSP.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa jej názoru okresný súd „prekročil svoju právomoc, keď rozhodol o veci, ktorú
mu Občiansky súdny poriadok nezveril do jeho rozhodovacej právomoci... Zásadnou
chybou okresného súdu... pri odôvodňovaní rozsudku... bolo, že sa vôbec nezaoberal takou
dôležitou skutočnosťou ako bol dátum, kedy sa mohol dozvedieť, že generálny prokurátor
podal mimoriadne dovolanie s návrhom na odklad vykonateľnosti uznesenia
OS Bratislava I sp. zn. 36 CbR/14/2008... Okresný súd... mal vyčkať za právoplatnosťou
uznesenia o nepripustení sťažovateľa do konania a až potom mal nariadiť hlavné
pojednávanie, na ktorom mohol rozhodnúť.“. Okrem toho hoci okresný súd v poučení
napadnutého rozhodnutia uviedol, že „proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné,
nakoľko účastníci konania sa tohto práva vzdali do zápisnice po vyhlásení rozsudku (§ 207
ods. 1 OSP)“, muselo mu byť zrejmé, že „nemá právoplatne rozhodnuté o tom, či
sťažovateľ je alebo nie je účastníkom konania“. Krajský súd „síce konštatoval, že v čase,
keď súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, nebolo o vedľajšom
účastníctve sťažovateľa právoplatne rozhodnuté, avšak nijako sa týmto porušením
zákonnosti prvostupňovým súdom nezaoberal. Naopak,... odvolanie sťažovateľa proti
rozsudku odmietol, pretože... bolo podané neoprávnenou osobou.“.
Sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom
okresného súdu č. k. 23 Cb/130/2009-571 z 10. mája 2012 a uznesením krajského súdu
č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec
im vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 331,13 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb/130/2009-571 z 10. mája 2012
a uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob/386/2012-627 z 21. februára 2013.
Ústavný súd už v minulosti judikoval, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie týchto základných práv nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí (po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodne za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I.
ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Okrem toho súčasťou obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom
namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,
ktorý o podanom odvolaní sťažovateľky aj rozhodol. V tejto časti ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
2. Porušenie označených práv, resp. neposkytnutie súdnej ochrany krajským súdom,
vidí sťažovateľka v tom, že „síce konštatoval, že v čase, keď súd prvého stupňa vo veci
rozhodol napadnutým rozsudkom, nebolo o vedľajšom účastníctve sťažovateľa právoplatne
rozhodnuté, avšak nijako sa týmto porušením zákonnosti prvostupňovým súdom
nezaoberal“.
Splnenie procesných podmienok (vytvárajúcich zákonný rámec pre reálne uplatnenie
základného práva na súdnu ochranu) skúma súd počas celého konania (III. ÚS 507/2012);
uvedené platí aj v prípade odvolacieho konania. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že
právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam, akými sú
napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých
prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty
a pod. (napr. III. ÚS 331/04, III. ÚS 153/05).
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:
„Zmyslom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore niektorému z účastníkov
konania. Pomoc poskytovaná vedľajším účastníkom môže spočívať tiež vtom, že podá
v prospech ním podporovaného účastníka odvolanie.
Uvedené platí za predpokladu, ak sa ten, kto vstúpil od konania aj stal vedľajším
účastníkom. Z obsahu spisu vyplýva, že spoločnosť B., a. s. podaním zo dňa 04. 07. 2011
oznámila svoj vstup do konania na strane žalobcu. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 10.
05. 2012 (č. l. 569 spisu) vstup tejto spoločnosti do konania ako vedľajšieho účastníka
nepripustil a toto rozhodnutie bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 01.
2012 č. k. 1 Cob/385/2012-619 potvrdené a nadobudlo právoplatnosť dňom 25. 01. 2013. Z
uvedeného teda vyplýva, že v čase, keď súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým
rozsudkom, nebolo o vedľajšom účastníctve spoločnosti B., a. s. právoplatne rozhodnuté.
Legitimácia vedľajšieho účastníka na podanie odvolania je daná len vtedy, ak sa ním
podporovaný účastník odvolania nevzdal alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka
nevyjadril nesúhlas. Ak účastník vyjadril svoju vôľu tým, že sa vzdal odvolania, nemôže ho
podať ani vedľajší účastník.
V danej veci, ak podala odvolanie spoločnosť B., a. s., stalo sa tak po tom, ako sa
žalovaný vzdal odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. V čase rozhodovania
odvolacieho súdu o odvolaní spoločnosti B., a. s. nebola táto spoločnosť vedľajším
účastníkom v konaní.
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie spoločnosti B., a. s. odmietol ako
podané neoprávnenou osobou podľa ust. § 218 ods. 1, písm. b) O. s. p.“
Ako z uvedeného vyplýva, napadnutým rozhodnutím krajský súd riešil ne/splnenie
jednej z procesných podmienok odvolacieho konania, ktorou je podanie odvolania
oprávnenou osobou. Ústavný súd konštatuje, že v rámci posúdenia skutkového a právneho
stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických
protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktoré z ústavnoprávneho hľadiska nemožno
považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popierali
zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný
súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a porušením
označených práv sťažovateľky, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013