Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 250/2013
PDF · 196.17 KB
No categories available
III. ÚS 250/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť O. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Štúrova 20, Košice, vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11
C/142/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo O. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/142/2003 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/142/2003
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. O. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť O. P. trovy konania v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej
zástupkyne advokátky JUDr. K. P., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 250/2013 z 11. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/142/2003.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. Spr 210/12 doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2013, v ktorom okrem
iného uviedol: „Predmetom konania vo veci sp. zn. 11 C/142/2003 je vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Po právnej stránke ide o štandardnú
občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva.
Po skutkovej stránke napadnuté konanie sa javí ako zložitejšie.
Sťažovateľ dňa 17. 4. 2003 doručil súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.
Dňa 5. 5. 2003 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh
(správne má byť 24. apríla 2003, pozn.).
Dňa 21. 5. 2003 súd odoslal odporkyni opis návrhu na začatie konania, aby sa
k nemu písomne vyjadrila.
Dňa 3. 10. 2003 navrhovateľ doplnil svoj návrh na začatie konania.
Dňa 10. 10. 2003 súd doplnený návrh odoslal na vyjadrenie odporkyni.
Dňa 11. 8. 2004 súd vytýčil termín pojednávania na 12. 10. 2004. Odporkyňa dňa
30. 9. 2004 oznámila súdu, že v čase nariadeného pojednávania sa jej právna zástupkyňa
bude zdržiavať pracovne v Nemecku, a preto požiadala súd o odročenie pojednávania.
Pojednávania určené na 12. 10. 2004 bolo odročené na 24. 11. 2004.
Dňa 16. 11. 2004 právna zástupkyňa navrhovateľa požiadala súd o odročenie
pojednávania nakoľko navrhovateľ bol v tom čase hospitalizovaný v nemocnici.
Pojednávania určené na 24. 11. 2004 bolo odročené na 8. 2. 2005.
Dňa 12. 1. 2005 právna zástupkyňa navrhovateľa doručila súdu lekárske správy
navrhovateľa a doklad o jeho hospitalizácií a následnej rehabilitácií. Pojednávania určené
na 8. 2. 2005 bolo z dôvodu neúčasti účastníkov konania odročené na 12. 4. 2005.
Dňa 12. 4. 2005 súd za účastí oboch účastníkov a ich právnych zástupcov vec
prejednal a pojednávanie odročil na 14. 6. 2005 za účelom doplnenia dokazovania.
Dňa 14. 6. 2005 súd pokračoval v prejednávaní veci a pojednávanie odročil
na 26. 10. 2005 za účelom doloženia ďalších listinných dôkazov.
Na pojednávania dňa 26. 10. 2005 účastníci konania navrhli súdu, aby nariadil
vo vecí znalecké dokazovanie za účelom určenia trhovej hodnoty nehnuteľnosti.
Uznesením č. k. 11 C/142/2003-59 zo dňa 23. 2. 2006 súd nariadil znalecké
dokazovanie a na podanie znaleckého posudku ustanovil znalca Ing. J. Č. Proti tomuto
uzneseniu čo do výroku o uložení povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania podala odvolanie odporkyňa. Uznesením č. k. 11 C/142/2003-62 zo dňa 20. 3.
2006 súd zrušil výrok uznesenia, ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť
preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 2.000,- Sk.
Dňa 23. 3. 2006 navrhovateľ písomným podaním rozšíril žalobný návrh.
Dňa 25. 9. 2006 znalec Ing. J. Č. doručil súdu znalecký posudok a vyúčtovanie
znalečného. Uznesením č. k. 11 C/142/2003-196 zo dňa 19. 10. 2006 súd priznal odmenu
znalcovi.
Dňa 22. 1. 2007 súd vytýčil ďalšie pojednávania vo veci na 4. 4. 2007. Toto
pojednávania z dôvodu neprítomnosti sudkyne bolo odročené na neurčito.
Ďalší termín pojednávania bol určený na 12. 9. 2007. Toto pojednávanie bolo
odročené na 12. 12. 2007 za účelom výsluchu znalca.
Na pojednávaní dňa 12. 12. 2007 sa nezúčastnila právna zástupkyňa odporkyne.
Odporkyňa žiadala pojednávanie z tohto dôvodu odročiť. Súd pojednávanie odročil na 4. 3.
2008.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 4. 3. 2008. Po prejednaní veci bolo odročené
na 14. 5. 2008 za účelom doplnenia dokazovania.
Pojednávanie dňa 14. 5. 2008 po prejednaní veci bolo odročené na neurčito
za účelom vyžiadania výpisov z účtov o stavebnom sporení.
Pojednávanie dňa 17. 3. 2010 bolo odročené na 1. 6. 2010 za účelom doplnenia
dokazovania.
Pojednávanie dňa 1. 6. 2010 po prejednaní veci bolo odročené na 20. 10. 2010
za účelom uzatvorenia možnej mimosúdnej dohody. Toto pojednávania bolo na žiadosť
právnej zástupkyne odporkyne odročené na 16. 2. 2011.
Pojednávanie určené na 16. 2. 2011 bolo na žiadosť právnej zástupkyne odporkyne
odročené na 11. 5. 2011.
Pojednávanie určené na 11. 5. 2011 bolo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne
odročené na neurčito.
Ďalší termín pojednávania bol určený na 21. 9. 2011. Pojednávanie dňa 21. 9. 2011
po prejednaní veci bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého
dokazovania.
Uznesením č. k. 11 C/142/2003-359 zo dňa 22. 11. 2011 súd nariadil znalecké
dokazovanie za účelom určenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti - rozostavaného rodinného
domu. Uznesením č. k. 11 C/142/2003-366 zo dňa 24. 4. 2012 súd predĺžil znalcovi lehotu
na vypracovanie znaleckého posudku do 15. 5. 2012. Dňa 22. 5. 2012 znalec doručil súdu
znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.
Uznesením č. k. 11 C/142/2003-409 zo dňa 18. 7. 2012 súd priznal znalcovi Ing. P. Š.
odmenu za vypracovanie znaleckého posudku. Ďalší termín pojednávania bol určený na 13.
2. 2013.
Pojednávanie dňa 13. 2. 2013 bolo odročené na 7. 5. 2013 na žiadosť právnych
zástupcov účastníkov s tým, že sa pokúsia o uzavretie mimosúdnej dohody ohľadom
vyporiadania BSM. Toto pojednávanie bolo preročené na 12. 6. 2013.
Pojednávanie dňa 12. 6. 2013 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia
ďalšieho dokazovania.
Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že okresný súd nariadil vo veci množstvo
pojednávaní. Veľakrát ich však odročoval bez prejednania veci, toleroval neprítomnosť
účastníkov a ich právnych zástupcov na pojednávaniach a ich postupne predkladané
doplnenia dokazovania} čím spôsobovali predlžovanie konania.
Keďže v tomto konaní doposiaľ súd meritórne nerozhodol, mám za to,
že nepostupoval koncentrovane a efektívne a preto sa podieľal na neúmernom predĺžení
konania.“
Obdobné procesné úkony, ktoré označil predseda okresného súdu vo svojom
vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.
Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadrila.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ a „práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr.
IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím.
Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu
„stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného
štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).
Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd
prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, III. ÚS 336/07,
1. Predmetom konania pred okresným súdom je vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Ide o konanie, ktoré nie je právne zložité a uplatňovanie právnej
úpravy zakotvenej v Občianskom zákonníku je stabilizované v rozsiahlej judikatúre
všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania takých
majetkových sporov. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú svojou povahou náročnejšie
na dokazovanie (vo veci muselo byť nariadené dvakrát znalecké dokazovanie), pretože bolo
treba nielen zistiť okruh veci patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva
účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu zániku a zohľadniť aj viacero skutočností,
ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť
vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Samotnú faktickú zložitosť (na ktorú
poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti okresný súd) však nemožno dávať do súvislosti
s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
konštatuje sťažovateľov aktívny prístup k súdnemu konaniu a záujem oň (v decembri 2003
a júli 2004 urgoval okresný súd, aby vo veci určil termín pojednávania, a v roku 2012 podal
i sťažnosť na prieťahy v konaní), zúčastňoval sa nariadených pojednávaní a jeho správanie
výraznou mierou neovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní a vzniknuté
prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Na základe
prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh konania
je poznačený neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď
v priebehu takmer viac ako 10-ročného konania boli zistené iba dve väčšie obdobia
nečinnosti v trvaní osemnásť mesiacov od 10. októbra 2003, keď okresný súd zaslal
doplnený návrh odoslal na vyjadrenie odporkyni, až do uskutočnenia prvého relevantného
pojednávania, ktoré sa konalo 12. apríla 2005, resp. dvadsaťtri mesiacov, od 14. mája 2008,
keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito pre účely vyžiadania výpisov z účtov
o stavebnom sporení, až do 1. júna 2010 (pojednávanie odročil na 20. október 2010
pre účely uzatvorenia možnej mimosúdnej dohody) a nemožno mu vytknúť inú
dlhodobejšiu nečinnosť, ústavný súd zdôrazňuje, že najväčším pochybením okresného súdu
je to, že hoci nariadil niekoľko pojednávaní, na ktorých vypočul účastníkov a svedkov,
vo veci samej dosiaľ za 10 rokov nebol vyhlásený rozsudok a ani nebolo vydané iné
rozhodnutie, ktorým by sa skončilo konanie pred okresným súdom, čo nie je zlučiteľné
so základným právom účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a s jeho právom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Takisto na dĺžku konania malo vplyv to, že okresný súd odročil viackrát (8. februára
2005, 1. júna 2010 a tiež 13. februára 2013) pojednávania pre účely vyriešenia sporu
o vyporiadaní BSM mimosúdnou dohodou, ale k žiadnej dohode medzi účastníkmi dosiaľ
nedošlo, a tiež to, že okresný súd dvakrát nariadil znalecké dokazovanie (prvé nariadil
23. februára 2006 (po návrhu účastníkov z 26. októbra 2005 - znalecký posudok bol
doručený okresnému súdu až 25. septembra 2006) a druhé nariadil 22. novembra 2011 -
znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok po predĺžení lehoty až 22. mája 2012.
Občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak
dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia vcelku považovať
za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy i právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní
nebola odstránená ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04,
III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08, III. ÚS 383/2012).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/142/2003 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany
základných práv sťažovateľa prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C/142/2003 konal bez zbytočných
prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 20 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).
Pri určení výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod
sp. zn. 11 C/142/2003, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť,
že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný
súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50
ods. 3 zákona ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. K. P.,
ktorá ich bližšie nešpecifikovala.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
predstavovala sumu 781 €.
Ústavný súd mu priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia v roku 2013 a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14
ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby v roku 2013 predstavovala sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €. Úhrada bola teda
priznaná v celkovej sume 269,58 € (bod 4 výroku nálezu).
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013