Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 417/2013
PDF · 375.37 KB
No categories available
II. ÚS 417/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl.
23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl.
5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013 a jeho uznesením z 27. marca
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013
telefaxom (doplnená predložením originálu 28. mája 2013) doručená sťažnosť J. Š., Ž. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu a
bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013 a jeho
uznesením z 27. marca 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je (spolu s ďalšími ôsmimi
spoluobžalovanými) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 66/2012 trestne
stíhaný za pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže a iné, a to na základe obžaloby
podanej prokurátorkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) pod sp. zn. XIV Gv 16/11 z 21. júna 2012.
Do väzby v tejto trestnej veci bol sťažovateľ vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.
0 Tp 133/2011 z 28. mája 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 27/2011
z 8. júna 2011 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Po podaní obžaloby
bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 66/2012 z 26. júna 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 60/2012 ponechaný vo väzbe [§ 238 ods. 3
s použitím § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku].
Dňa 11. decembra 2012 prostredníctvom obhajcu a 13. decembra 2012 vlastným
písomným podaním sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho
žiadostiach okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 T 66/2012 zo 7. januára 2013 tak, že
ich podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol. Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 tak, že podľa § 194
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn.
4 T 66/2012 zo 7. januára 2013 a sťažovateľa podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku prepustil
z väzby na slobodu s tým, že podľa § 89 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nariadil nad ním
dohľad probačného a mediačného úradníka. Podľa § 82 ods. 1 písm. a) a f) Trestného
poriadku krajský súd uložil sťažovateľovi zákaz vycestovania do zahraničia a povinnosť
pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Žilina
najmenej jedenkrát za dva týždne. Zároveň druhostupňový súd podľa § 80 ods. 2 Trestného
poriadku uložil sťažovateľovi povinnosť oznámiť akúkoľvek zmenu miesta bydliska.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd svojím postupom porušili jeho
základné práva na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu
a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru a krajský súd navyše uznesením sp. zn.
3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 porušil okrem uvedených práv aj základné právo na slobodu
pohybu a pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy.
Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil takto:
„... konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu trvalo na súdoch
obidvoch stupňov spolu tri mesiace a 16 dní, nakoľko žiadosť o prepustenie z väzby bola
súdu prvého stupňa doručená dňa 11. 12. 2012 a nadriadený súd rozhodol o prepustení
sťažovateľa z väzby na slobodu až dňa 27. 3. 2013. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania
o žiadosti o prepustenie z väzby zastáva sťažovateľ názor, že postupom súdov boli porušené
jeho základné práva garantované v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 6/2013 zo dňa 27. 3. 2013
bol síce sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, ale za súčasného nariadenia dohľadu
probačným a mediačným úradníkom podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
a uloženia obmedzení a povinností podľa § 82 ods. 1 písm. a) a písm. f) Trestného poriadku,
pričom zároveň súdu v odôvodnení uvedeného rozhodnutia konštatoval, že dôvody väzby
sťažovateľa stále trvajú.
So zreteľom na vyššie uvedený názor sťažovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní
o jeho žiadosti došlo k porušeniu jeho základných práv, tento si myslí, že pokiaľ bol dňa
27. 3. 2013 prepustený z väzby na slobodu, tak mu súd pri dodržaní zákonov, Ústavy
Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná,
nemohol popri prepustení z väzby zároveň uložiť dohľad ani obmedzenia a povinnosti.
Sťažovateľ totiž nemal byť prepustený na slobodu s odôvodnením, že jeho dôvody väzby
trvajú, ale s tým, že ďalším držaním sťažovateľa vo väzbe by boli porušované jeho základné
práva, t. j. dôvody väzby nemôžu naďalej existovať tam, kde by ďalším trvaním väzby boli
porušované základné práva garantované Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo
dohľadom v zmysle ustanovenia § 80 Trestného poriadku je možné, len ak je daný dôvod
väzby, pričom samozrejme musí ísť o dôvod väzby, ktorý je daný v súlade so zákonom.
Taktiež primerané povinnosti a obmedzenia uvedené v § 82 ods. 1 Trestného poriadku sú
podmienené predchádzajúcim zákonným rozhodnutím o nahradení väzby podľa § 80 alebo
§ 81 Trestného poriadku, čo explicitne vyplýva zo znenia § 82 ods. 1 Trestného poriadku.
Vzhľadom k tomu, že dňa 27. 3. 2013 neexistovali zákonné dôvody, ktoré by
odôvodňovali ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, tento mal byť prepustený na slobodu bez
nariadenia dohľadu nad ním probačným a mediačným úradníkom a bez uloženia obmedzení
a povinností. Pokiaľ porušovateľ 1/ rozhodol inak, tak podľa názoru sťažovateľa tým boli
porušené nielen jeho základné práva uvedené v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva na základných slobôd, ale aj právo na
slobodu pohybu a pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
slobodné opustenie územia Slovenskej republiky v zmysle článku 23 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„Základné práva sťažovateľa J. Š.... zaručené v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
podanej prostredníctvom jeho obhajcu a doručenej súdu dňa 11. 12. 2012 a podanej aj
osobne sťažovateľom podaním zo dňa 11. 12. 2012, postupom Okresného súdu Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013, porušené boli.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tos 6/2013 zo dňa 27. 3. 2013,
boli porušené základné práva sťažovateľa J. Š.... podľa článku 17 ods. 2, článku 23 ods. 1
a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výroky uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 3 Tos 6/2013 zo dňa 27. 3. 2013, ktorými súd podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Tr. por. nariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka a podľa § 82
ods. 1 písm. a), f) Tr. por. uložil sťažovateľovi nasledujúce obmedzenia: zákaz vycestovania
do zahraničia, povinnosť pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- eur, ktoré
sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní zaplatiť
trovy právneho zastúpenia J. Š. v sume 275,94 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J.
M., advokáta v L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos 6/2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
doručenej okresnému súdu 11. a 13. decembra 2012 bolo porušené jeho základné právo na
osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené
v čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že o jeho žiadosti všeobecné súdy nerozhodli urýchlene. Ďalej
namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013 bolo porušené
jednak jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na
slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale aj základné právo na slobodu
pohybu a pobytu zaručené v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy tým, že mu po prepustení z väzby na
slobodu boli uložené obmedzenia a povinnosti.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
Podľa čl. 23 ods. 2 ústavy každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej
republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 66/2012
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 6/2013
Sťažovateľ v súvislosti s označenými právami namieta, že rozhodovanie o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby podanej 11. a 13. decembra 2012 nebolo zo strany
všeobecných súdov urýchlené.
V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa
práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa
uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) väzba má mať
striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych
intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky
výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom
prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,
bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21,
Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská
republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).
Vzhľadom na povahu označených práv si ústavný súd na účely zistenia rozhodujúcich
okolností vyžiadal na vec sa vzťahujúci trestný spis okresného súdu sp. zn. 4 T 66/2012
a zistil tieto relevantné skutočnosti:
Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu podal 11. decembra 2012 okresnému súdu
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej okrem iného uviedol, že „Klient je
ochotný strpieť aj dohľad probačného úradníka, prípadne iné obmedzenie spočívajúce napr.
v zákaze vycestovať mimo štáty EÚ. Taktiež ponúkneme súdu na pojednávaní písomný sľub.“.
Toho istého dňa požiadal o prepustenie z väzby na slobodu aj ďalší obžalovaný v tejto
trestnej veci – J. B., ktorý zároveň podal návrh na nahradenie jeho väzby písomným sľubom.
Dňa 13. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým aj on
sám osobne žiadal o jeho prepustenie z väzby.
Okresný súd však ešte 11. decembra 2012 predložil krajskému súdu trestný spis na
rozhodnutie o sťažnostiach generálnej prokuratúry proti uzneseniam okresného súdu, ktorými
7. decembra 2012 prepustil z väzby iných dvoch obžalovaných v tejto trestnej veci, a to A. J.
a M. P., nad ktorými zároveň nariadil dohľad probačným a mediačným úradníkom.
Krajský súd 19. decembra 2012 vyzval generálnu prokuratúru na doručenie sťažností
(v písomnej forme) proti uzneseniam okresného súdu o prepustení obžalovaných A. J. a M.
P. z väzby na slobodu. Generálna prokuratúra písomne odôvodnila sťažnosti ešte v ten istý
deň a krajský súd o nich rozhodol uzneseniami sp. zn. 3 Tos 102/2012 a sp. zn. 3 Tos
103/2012 z 21. decembra 2012 tak, že napadnuté rozhodnutia prvostupňového súdu zrušil
a sám žiadosti obžalovaných M.P. a A. J. zamietol.
Súdny spis sp. zn. 4 T 66/2012 bol krajským súdom vrátený okresnému súdu
31. decembra 2012. Hneď v ten deň okresný súd nariadil termín neverejných zasadnutí na
7. január 2013 na účely rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľa a obžalovaného J. B.
o prepustenie z väzby. Na neverejnom zasadnutí bol prítomný aj sťažovateľ, ktorý
poukazoval na „prieťahy“ v konaní o jeho žiadosti, a zároveň jeho obhajca označil
druhostupňový senát krajského súdu (v zložení JUDr. P., JUDr. R. a JUDr. C.) za zaujatý (z
dôvodu hrubého porušovania zákona), a preto žiadal o odňatie veci a jej prikázanie inému
senátu krajského súdu na rozhodnutie. Okresný súd na tomto neverejnom zasadnutí
uznesením podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub
sťažovateľa neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol.
Ďalšie neverejné zasadnutie okresného súdu sa konalo 7. januára 2013 na účely
rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu obžalovaného J. B., na ktorom jeho
obhajca JUDr. J. V. (spoločný obhajca aj sťažovateľa) predniesol návrh, „aby vec bola
odňatá celému Krajskému súdu Banská Bystrica. Ako dôvod uvádzam, že súd vnímam ako
zaujatý vzhľadom na rozhodovanie o väzbe...“. Okresný súd žiadosť obžalovaného J. B.
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.
Sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu zo 7. januára 2013 podal sťažovateľ
11. januára 2013. V nej okrem neexistencie dôvodov väzby poukázal aj na prieťahy v konaní
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Taktiež obžalovaný J. B. podal proti
uzneseniu okresného súdu zo 7. januára 2013 sťažnosť a obžalovaný M. P. podal „Návrh na
začatie konania v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru“ s poukazom na to, že nejde o žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, ale o sťažnosť proti väzbe, ktorou namietal nezákonnosť a
protiprávnosť jeho väzby. Krajský súd v tento deň odstúpil podanie obžalovaného M. P.
okresnému súdu doručené krajskému súdu 8. januára 2013 označené ako „Námietka
zaujatosti a vylúčenie senátu 3 Tos z rozhodovania vo veci pod sp. zn. 4 T 66/2012“.
Dňa 14. januára 2013 okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnostiach sťažovateľa a obžalovaného J. B. proti zamietnutiu ich žiadostí o prepustenie
z väzby na slobodu, ale aj z dôvodu námietok zaujatosti podaných sťažovateľom
a obžalovanými J. B. a M. P. Obžalovaný M. P. 15. januára 2013 podal aj priamo krajskému
súdu ďalšiu námietku „zaujatosti a vylúčenie senátu 3 Tos z rozhodovania vo veci pod sp. zn.
Krajský súd 15. januára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 23. január 2013, na
ktorom (sp. zn. 3 Tos 6/2013) v rámci rozhodovania o sťažnostiach sťažovateľa
a obžalovaného J. B. konštatoval vznesenie námietok zaujatosti podaných sťažovateľom a
obžalovanými J. B. a M. P., preto oboznámil, že vec bude predložená Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o týchto námietkach.
Predseda konajúceho senátu krajského súdu zároveň na ďalšom neverejnom zasadnutí [sp.
zn. 4 Nto 1/2013, (3 Nto)], predmetom ktorého boli námietky zaujatosti tohto senátu, vyzval
jeho členov na vyjadrenie sa k týmto námietkam a nariadil preložiť vec všetkým sudcom
krajského súdu na vyjadrenie sa k námietkam zaujatosti. Sudcovia krajského súdu sa
v období od 24. januára 2013 do 7. februára 2013 k námietkam vyjadrili.
Dňa 28. januára 2013 bola obhajkyňou obžalovaného M. P. podaná „Námietka
zaujatosti súdu, žiadosť o vylúčenie senátu z rozhodovania vo veci“, ktorou namietala senát
krajského súdu, ktorého predsedom bol JUDr. A. P. (t. j. konajúci senát).
Sťažovateľ 29. januára 2013 podal „Žiadosť o vyjadrenie sa k námietke zaujatosti
podanie na OS dňa 7. 1. 2013 a to priamo do zápisnice“, v ktorej zdôraznil, že nepodal
námietku proti celému krajskému súdu, ale iba proti senátu „3 Tos“, preto v predložení veci
najvyššiemu súdu videl prieťahy v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
Krajský súd 14. februára 2013 predložil najvyššiemu súdu súdny spis s námietkou
zaujatosti vznesenou obžalovaným J. B. proti celému krajskému súdu, doplnenou o námietky
zaujatosti podanými sťažovateľom a obžalovaným M. P. proti odvolaciemu senátu krajského
súdu. Následne 18. februára 2013 krajský súd predložil najvyššiemu súdu sťažnosť
obžalovaného M. P. [sp. zn. 4 Nto 1/2013 (3 Nto)] označenú ako „Sťažnosť pre nečinnosť“
vo veci podanej námietky zaujatosti.
Najvyšší súd 19. februára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 20. február 2013, na
ktorom (sp. zn. 3 Ndt 3/2013) o návrhu obhajcu obžalovaného J. B. na odňatie a prikázanie
veci uznesením rozhodol tak, že trestnú vec krajskému súdu neodňal.
Najvyšší súd vrátil súdny spis krajskému súdu 22. februára 2013.
V tom období, t. j. 19. februára 2013 obžalovaný M. P. podal okresnému súdu
„Sťažnosť pre nečinnosť“, ktorou namietal nečinnosť okresného súdu v konaní o jeho návrhu
„na začatie konania v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru“. Zákonná sudkyňa okresného súdu sa
k uvedenej sťažnosti na nečinnosť vyjadrila 20. februára 2013 a zároveň okresný súd vydal
„Stanovisko predsedu okresného súdu podľa § 55 ods. 3 Tr. por. k sťažnosti obžalovaného
M. P.“ a 21. februára 2013 toto podanie okresný súd predložil krajskému súdu.
Krajský súd po vrátení trestného spisu najvyšším súdom 25. februára 2013 nariadil
termín neverejného zasadnutia na 27. február 2013 na rozhodnutie o námietkach zaujatosti
podaných obhajcom sťažovateľa a obžalovaného J. B., obžalovaným M. P. a jeho
obhajkyňou. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nto 1/2013 z 27. februára 2013 o námietkach
rozhodol tak, že sudcovia krajského súdu JUDr. A. P., JUDr. J. R., JUDr. S. S. a JUDr. P. C.
nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Toho istého dňa krajský súd opäť
na neverejnom zasadnutí [(sp. zn. 4 Ntro 1/2013, (3 Nto)] rozhodol aj o sťažnosti
obžalovaného M. P. na nečinnosť okresného súdu, ktorú zamietol.
Dňa 27. februára 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť obžalovaného A. J.
o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú však okresný súd 28. februára 2013 zaslal krajskému
súdu za spisom.
Obžalovaný M. P. 5. marca 2013 vyzval krajský súd na „Odstránenie prieťahov v
súdnom konaní a nečinnosť senátu 3 Tos Krajského súdu v Banskej Bystrici“. Označené
podanie bolo určené predsedovi krajského súdu a ešte v ten istý deň naň reagoval predseda
konajúceho senátu krajského súdu. Dňa 11. marca 2013 obžalovaný M. P. podal sťažnosť
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Nto 1/2013 z 27. februára 2013, ktorým neboli
sudcovia krajského súdu vylúčení z rozhodovania veci. Túto sťažnosť obžalovaný M. P.
doplnil 12. marca 2013 a zároveň proti tomuto uzneseniu súdu druhého stupňa podala e-
mailom sťažnosť jeho obhajkyňa, ktorá ju neskôr doplnila predložením originálu. Takisto
sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu o nevylúčení sudcov krajského
súdu sp. zn. 4 Nto 1/2013 (3 Nto), v ktorej okrem iného namietal aj prieťahy v konaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
Krajský súd 14. marca 2013 nariadil termín neverejného zasadnutia na 21. marec 2013
na rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom.
Predseda senátu krajského súdu JUDr. P. sa 20. marca 2013 vyjadril k sťažnosti
sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 55 Trestného poriadku. V ten istý deň bola krajskému
súdu na účely založenia do spisu doručená žiadosť o prepustenie z väzby J. B. (doručená
okresnému súdu 19. marca 2013).
Sťažovateľ 21. marca 2013 podal krajskému súdu podanie označené ako „Výzva na
odstránenie prieťahov v súdnom konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 55 ods. 4
Tr. por., nakoľko na dané prieťahy som upozorňoval a namietal“.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí 21. marca 2013 uznesením sp. zn. 2 Nto 4/13
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti sťažovateľa, obžalovaného M. P.
a jeho obhajkyne zamietol. Toto rozhodnutie doručoval 22. marca 2013 stranám konania.
Vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tos 6/2013 krajský súd 25. marca 2013 nariadil termín
neverejného zasadnutia na 27. marec 2013, na ktorom o sťažnostiach sťažovateľa
a obžalovaného J. B. proti uzneseniam okresného súdu sp. zn. 4 T 66/2012 zo 7. januára
2013, ktorými boli ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zamietnuté, podľa § 194
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodol tak, že ich zrušil a oboch prepustil na slobodu s
tým, že podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nariadil nad nimi dohľad probačného
a mediačného pracovníka a zároveň podľa § 82 ods. 1 písm. a) a f) Trestného poriadku im
uložil obmedzenia a povinnosti spočívajúce v zákaze vycestovania do zahraničia a povinnosti
pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Žilina
najmenej jedenkrát za dva týždne. Taktiež im bola uložená povinnosť oznámiť akúkoľvek
zmenu miesta bydliska. Z tohto dôvodu krajský súd vyhotovil príkaz na prepustenie z
výkonu väzby, ktorý bol toho istého dňa doručený Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica.
Okresnému súdu bolo 28. marca 2013 Ústavom na výkon väzby Banská Bystrica
oznámené prepustenie sťažovateľa a obžalovaného J. B. z väzby na slobodu, ku ktorému
došlo 27. marca 2013.
Krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu 28. marca 2013.
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd o žiadosti (žiadostiach) sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol po 27 dňoch od jej doručenia 11. decembra 2012.
Relevantná je však tá skutočnosť, že v deň doručenia žiadosti sťažovateľa okresnému
súdu 11. decembra 2012 bola táto trestná vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnostiach generálnej prokuratúry proti uzneseniam okresného súdu zo 7. decembra
2012, ktorými súd prvého stupňa prepustil iných dvoch obžalovaných (A. J. a M. P.) z väzby
na slobodu, t. j. v rovnako naliehavej veci. K vráteniu trestného spisu späť okresnému súdu
po rozhodnutí súdu druhého stupňa došlo 31. decembra 2012, t. j. po 20 dňoch. V rámci tejto
doby okresný súdu nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť dĺžku konania o osobnej slobode
sťažovateľa. Hneď v deň vrátenia veci 31. decembra 2012 okresný súd začal o žiadosti
sťažovateľa konať a po 7 dňoch o nej na neverejnom zasadnutí (7. januára 2013)
v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu rozhodol. Po doručení sťažnosti proti tomuto
rozhodnutiu 11. januára 2013 okresný súd 14. januára 2013 predložil trestný spis krajskému
súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, t. j. po 3 dňoch.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že obdobie, počas ktorého okresný súd
skutočne reálne mohol ovplyvniť svojím postupom dĺžku trvania rozhodovania o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, predstavuje desať dní.
Pokiaľ ide o celkovú dĺžku trvania konania o osobnej slobode sťažovateľa na druhom
stupni, táto predstavovala 72 dní (14. január 2013 – predloženie spisu krajskému súdu, až
27. marec 2013 – rozhodnutie o opravnom prostriedku). Vzhľadom na už citovanú judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva táto doba sa pri rozhodovaní o väzbe na
prvý pohľad javí ako neakceptovateľná, preto ústavný súd skúmal, čo bolo príčinou tak
neskorého rozhodnutia a či o sťažnosti sťažovateľa nebolo možné rozhodnúť skôr.
Za významnú skutočnosť, ktorá bez akýchkoľvek pochybností prispela k celkovej
dĺžke trvania tohto konkrétneho konania, treba považovať okolnosť, že krajský súd sa musel
v rámci tohto konania vysporiadať s ďalšími právne relevantnými otázkami, ktoré vyvolali
strany trestného konania.
Na neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom 7. januára 2013 sťažovateľ, jeho
obhajca a ďalší obžalovaný J. B. podali námietku zaujatosti senátu krajského súdu „3 Tos“.
Navyše, spoločný obhajca sťažovateľa a J. B. (JUDr. J. V.) navrhol, „... aby vec bola odňatá
celému Krajskému súdu Banská Bystrica...“, pretože krajský súd vnímal „... ako zaujatý
vzhľadom na rozhodovanie o väzbe...“. Taktiež obžalovaný M. P. podal 15. januára 2013
námietku zaujatosti označeného senátu krajského súdu.
O jednej z týchto námietok (namietanie celého krajského súdu) rozhodoval (od
14. februára 2013 do 22. februára 2013, t. j. 8 dní) a rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Ndt 3/2013 z 20. februára 2013, a to až po tom, ako sa k námietke vyjadrili všetci sudcovia
krajského súdu (od 24. januára 2013 do 7. februára 2013).
O ďalších námietkach zaujatosti konajúceho senátu a konkrétnych sudcov
druhostupňový súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 Nto 1/2013 z 27. februára 2013
a o opravných prostriedkoch proti tomuto rozhodnutiu (podaných sťažovateľom,
obžalovaným M. P. a jeho obhajkyňou – 11. a 12. marca 2013) rozhodol iný senát krajského
súdu uznesením sp. zn. 2 Nto 4/2013 z 21. marca 2013.
Krajský súd napokon po vyriešení otázky nestranného a nezaujatého zákonného
sudcu, pristúpil k rozhodnutiu o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
zo 7. januára 2013, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá,
a urobil tak 27. marca 2013.
S prihliadnutím na tieto okolnosti ústavný súd tak dobu rozhodovania okresného súdu,
ako aj krajského súdu v konkrétnych okolnostiach daného prípadu považuje z ústavného
hľadiska za akceptovateľnú. Všeobecným súdom, ako to je pri detailnejšom preskúmaní veci
evidentné, bránili v rýchlejšom postupe pri rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľa
skutočnosti, ktoré nemohli z hľadiska urýchlenosti rozhodovania svojou činnosťou
výraznejšie ovplyvniť. Rozhodne nie je možné konštatovať, že by ktorýkoľvek z konajúcich
súdov bol akokoľvek vo veci absolútne nečinný. Ústavný súd zastáva názor, že hoc aj nebolo
konečné rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vydané
v štandardne akceptovateľnej dobe (spravidla mesiac na jednom stupni), nedošlo zo strany
vo veci konajúcich všeobecných súdov k zásahu do sťažovateľových základných práv alebo
slobôd, a to práve z dôvodu potreby rozhodovania o ďalších, nie menej naliehavých
a závažných otázkach, ktoré konečnému rozhodnutiu o väzbe sťažovateľa predchádzali
a o ktorých príslušné súdy rozhodli urýchlene v krátkom čase.
Neprichádzalo ústavnému súdu spochybňovať ani postup krajského súdu, pokiaľ
uprednostnil rozhodovanie a rozhodnutie o námietkach zaujatosti sudcov konajúceho súdu
pred rozhodnutím o osobnej slobode obžalovaných (teda aj sťažovateľa), pretože
z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať
o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby aj na úkor práva obvineného na nestranného
a nezaujatého sudcu. Je totiž povinnosťou všeobecného súdu postupovať tak, aby všetky
relevantné práva obvineného boli rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv
uprednostniť do tej miery, že tým dôjde k praktickej eliminácii iného práva (mutatis
mutandis II. ÚS 76/2011).
Za daného stavu ústavný súd dobu rozhodovania o väzbe sťažovateľa považoval
z primeranú. Napokon aj ESĽP vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania
o väzbe aj v prípadoch, keď toto trvalo dlhšiu dobu, samozrejme, s prihliadnutím na
okolnosti daného konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna
1991, Annuaire, č. 207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko,
rozhodnutie z 23. novembra 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem
mesiacov.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného
v čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca 2013
Sťažovateľ namietal, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Tos 6/2013 z 27. marca
2013 síce došlo k jeho prepusteniu z väzby na slobodu, avšak s konštatovaním, že dôvody,
väzby u neho stále trvajú, a preto krajský súd nariadil nad sťažovateľom dohľad probačného
a mediačného úradníka a bol mu uložený zákaz vycestovania do zahraničia a povinnosť
pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka najmenej jedenkrát za dva
týždne. Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na celkovú dĺžku konania o žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu boli postupom všeobecných súdov porušené jeho základné
práva, preto ak bol prepustený z väzby na slobodu, tak súd nemohol popri prepustení nariadiť
nad ním dohľad ani uložiť mu obmedzenia a povinnosti. Sťažovateľ tvrdí, že nemal byť
prepustený na slobodu s odôvodnením, že dôvody jeho väzby trvajú, ale s tým, že ďalším
držaním jeho osoby vo väzbe by boli porušované jeho základné práva.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným rozhodnutím krajského súdu
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00).
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd... ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na
slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku ak... súd rozhodol podľa § 80 alebo § 81, že sa
obvinený ponecháva na slobode alebo že sa z väzby prepúšťa na slobodu, na posilnenie
účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže orgán rozhodujúci o väzbe zároveň uložiť
jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností, najmä
a) zákaz vycestovania do zahraničia...
f) povinnosť pravidelne sa dostaviť na štátny orgán určený súdom...
Krajský súd napadnuté rozhodnutie z 27. marca 2013 v relevantnej časti odôvodnil
takto:
„V predmetnej veci odvolací súd rozhodoval niekoľkonásobne nielen v otázke väzby,
ale aj o námietkach obžalovaných o zaujatosti odvolacieho súdu, resp. členov rozhodujúceho
senátu v ich veci na odvolacom súde, ktoré na podklade nasledujúcich uznesení krajského
súdu a Najvyššieho súdu SR sa preukázali ako neopodstatnené.
Vo veci po podaní obžaloby súd prvého stupňa rozhodol prijatím obžaloby a nariadil
hlavné pojednávanie, kde bolo už vykonané čiastočne dokazovanie. V postupe dokazovania
na hlavnom pojednávaní bránia predovšetkým súdu prvého stupňa objektívne prekážky,
spočívajúce v subjektívnom zavinení prieťahov v konaní, podávaním rôznych sťažností
a námietok zo strany obžalovaných, a to už vzatia do väzby, a to v rôznych kombináciách aj
za spolupričinenia obhajcov obžalovaných, kde súd po podaní obžaloby v podstate nemá
dostatok priestoru pre rozhodovanie vo veci samej dokazovaním na hlavnom pojednávaní,
pretože po návrate spisového materiálu z odvolacieho súdu dochádza k prejednaniu
medzitým došlých podaní obžalovaných, následným podaním opravných prostriedkov
zo strany obžalovaných alebo ich obhajcov a k opätovnému návratu veci na odvolací súd,
resp. aj na Najvyšší súd SR. Naposledy sa stalo predložením spisového materiálu
odvolaciemu súdu práve z dôvodu rozhodovania o sťažnosti obžalovaných proti
napadnutému uzneseniu, zároveň bola vec predložená na rozhodnutie o prieťahoch
v dokazovaní a dokonania dokazovaní na prvostupňovom súde. resp. na odvolacom súde
v zmysle § 55 Tr. por., ale aj vznesením námietok jednak celého Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ale aj konkrétnych sudcov odvolacieho senátu, ktorí doteraz v predmetnej veci boli
akokoľvek činní. Medzičasom boli z okresného súdu doručené krajskému súdu na pripojenie
k spisu sťažnosti ďalších obžalovaných, teda v prípade vrátenia veci na prvostupňový súd,
bude povinnosťou súdu prvého stupňa prednostne rozhodovať v otázke väzby a podaných
žiadostí, resp. sťažností obžalovanými, ktorým medzičasom uplynula lehota na právo podať
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Je zrejmé, že ide o obštrukcie zo strany
obžalovaných, za pomoci aj obhajcov a predovšetkým JUDr. J. V., obhajcu obžalovaných A.
J., J. Š. a J. B., ako aj zo strany obhajkyne Mgr. D., obhajkyne obžalovaného M. P.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ako aj na štádium dokazovania na hlavnom
pojednávaní, keď bolo v podstate len započaté s dokazovaním, pritom možno predpokladať
ešte rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní, vo veci bolo vypočutých iba niekoľko
svedkov, ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby u obžalovaných, ktorí už boli na
hlavnom pojednávaní vypočutí, dospel odvolací súd k záveru, že hoci dôvody väzby u oboch
obžalovaných naďalej trvajú, sú tu splnené zákonné podmienky na ich prepustenie z väzby na
slobodu za súčasného nariadenia dohľadu probačného a mediačného úradníka nad
obžalovanými po prepustení z väzby na slobodu a s uložením povinnosti a obmedzení
v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia, ktoré smerujú k možnému ďalšiemu páchaniu
trestnej činnosti obžalovanými, ale aj tiež snahu dosiahnuť plynulejšie dokazovanie na
hlavnom pojednávaní. Obžalovaným boli uložené povinnosti, smerujúce k zabráneniu
vyhýbať sa úkonom trestného konania, hlavne v tomto štádiu preberaním úradnej pošty
a vyhýbaniu sa účasti na hlavnom pojednávaní.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd
porušenie základných práv sťažovateľa v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu nekonštatoval, iba jasne a zreteľne uviedol, prečo ho
napriek trvaniu väzobných dôvodov prepustil z väzby na slobodu, a vo vzťahu k tejto otázke
je jeho argumentácia dostatočná a presvedčivá. Krajský súd v tomto smere postupoval
striktne v medziach príslušných zákonných ustanovení (§ 79 ods. 3, § 80 ods. 1 a § 82 ods. 1
Trestného poriadku), od znenia ktorých sa žiadnym spôsobom neodchýlil a už vôbec nie tak,
že by zásadne poprel ich účel alebo význam.
Tvrdenie sťažovateľa, že „dôvody väzby nemôžu naďalej existovať tam, kde by ďalším
trvaním väzby boli porušované základné práva“, v danom prípade nie je namieste.
Sťažovateľ v tomto tvrdení spája dve veci rozdielnej podstaty, a to samotnú existenciu
dôvodov väzby a rozhodnutie o väzbe na základe konštatovania porušenia základných práv.
Ak by aj v nejakom prípade príslušná autorita konštatovala porušenie napr. základného práva
na osobnú slobodu fyzickej osoby, neznamená to automaticky zánik väzobných dôvodov.
Preto, ak aj takáto fyzická osoba bude z väzby prepustená (z dôvodu porušovania jej
základných práv), nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že u nej dôvody väzby neexistujú.
Krajský súd pri svojom rozhodovaní zistil, že dôvody väzby u sťažovateľa síce
naďalej trvajú, avšak s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, ktoré v odôvodnení
konkretizoval (a nebolo to tvrdenie o porušení jeho základných práv), väzbu nahradil
zodpovedajúcim zákonným inštitútom (dohľadom probačného a mediačného úradníka,
s ktorým, mimochodom, jeho obhajca v žiadosti o prepustenie z väzby súhlasil a rovnako
súhlasil aj s uložením prípadných obmedzení), pretože zhodnotil, že účel väzby možno
dosiahnuť aj takto. Takémuto postupu krajského súdu nemožno v žiadnom prípade nič
vytknúť.
Ústavný súd teda nezistil, že by rozhodnutie súdu druhého stupňa sp. zn. 3 Tos 6/2013
z 27. marca 2013 mohlo akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa
na osobnú slobodu, a preto nariadenie dohľadu nad osobou sťažovateľa probačným
a mediačným úradníkom, ako aj uloženie mu zákazu vycestovania do zahraničia a povinnosti
hlásiť sa probačnému a mediačnému úradníkovi je potrebné považovať za ústavne
konformné rozhodnutie. A keďže toto rozhodnutie nemožno považovať vo veci sťažovateľa
za nelegitímne, nemohlo dôjsť ani k zásahu do základného práva na slobodu pohybu
a pobytu (čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy), a to zvlášť s prihliadnutím na znenie čl. 23 ods. 3 ústavy,
podľa ktorého slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to
nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo
ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.
Po preskúmaní sťažnosti aj v tejto časti ústavný súd teda konštatuje, že nezistil žiadnu
príčinnú súvislosť medzi označeným uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 6/2013
z 27. marca 2013 a namietaným porušením základných práv na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2
ústavy) a slobodu pohybu a pobytu (čl. 23 ods. 1 a 2 ústavy), resp. práva na slobodu
a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru), preto je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená a z tohto dôvodu ju ústavný súd už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o ďalších požiadavkách
sťažovateľa (zrušiť napadnuté výroky rozhodnutia krajského súdu, priznať mu primerané
finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy konania) je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo, ústavný súd
o týchto už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. septembra 2013