Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 417/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2

, základného práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl.

23 ods. 1 a 2 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl.

5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. marca

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013

telefaxom (doplnená predložením originálu 28. mája 2013) doručená sťažnosť J. Š., Ž. (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v a 2 a práva na slobodu a

bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je (spolu s ďalšími ôsmimi

spoluobžalovanými) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. trestne

stíhaný za pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže a iné, a to na základe obžaloby

podanej prokurátorkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) pod sp. zn. XIV Gv 16/11 z 21. júna 2012.

Do väzby v tejto trestnej veci bol sťažovateľ vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.

z 28. mája 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. júna 2011 z dôvodov uvedených v Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Po podaní obžaloby

bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. ponechaný vo väzbe [§ 238 ods. 3

s použitím ].

Dňa 11. decembra 2012 prostredníctvom obhajcu a 13. decembra 2012 vlastným

písomným podaním sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho

žiadostiach okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 7. januára 2013 tak, že

ich podľa zamietol. Zároveň podľa

písomný sľub sťažovateľa neprijal a podľa Trestného

poriadku žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 27. marca 2013 tak, že podľa § 194

ods. 1 písm. a) zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn.

zo 7. januára 2013 a sťažovateľa podľa prepustil

z väzby na slobodu s tým, že podľa nariadil nad ním

dohľad probačného a mediačného úradníka. Podľa § 82 ods. 1 písm. a) a f) Trestného

poriadku krajský súd uložil sťažovateľovi zákaz vycestovania do zahraničia a povinnosť

pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Žilina

najmenej jedenkrát za dva týždne. Zároveň druhostupňový súd podľa § 80 ods. 2 Trestného

poriadku uložil sťažovateľovi povinnosť oznámiť akúkoľvek zmenu miesta bydliska.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd svojím postupom porušili jeho

základné práva na osobnú slobodu zaručené v a právo na slobodu

a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru a krajský súd navyše uznesením sp. zn.

z 27. marca 2013 porušil okrem uvedených práv aj základné právo na slobodu

pohybu a pobytu zaručené v a 2 .

Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil takto:

„... konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu trvalo na súdoch

obidvoch stupňov spolu tri mesiace a 16 dní, nakoľko žiadosť o prepustenie z väzby bola

súdu prvého stupňa doručená dňa 11. 12. 2012 a nadriadený súd rozhodol o prepustení

sťažovateľa z väzby na slobodu až dňa 27. 3. 2013. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania

o žiadosti o prepustenie z väzby zastáva sťažovateľ názor, že postupom súdov boli porušené

jeho základné práva garantované v a v článku 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 27. 3. 2013

bol síce sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, ale za súčasného nariadenia dohľadu

probačným a mediačným úradníkom podľa

a uloženia obmedzení a povinností podľa a ,

pričom zároveň súdu v odôvodnení uvedeného rozhodnutia konštatoval, že dôvody väzby

sťažovateľa stále trvajú.

So zreteľom na vyššie uvedený názor sťažovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní

o jeho žiadosti došlo k porušeniu jeho základných práv, tento si myslí, že pokiaľ bol dňa

27. 3. 2013 prepustený z väzby na slobodu, tak mu súd pri dodržaní zákonov,

Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná,

nemohol popri prepustení z väzby zároveň uložiť dohľad ani obmedzenia a povinnosti.

Sťažovateľ totiž nemal byť prepustený na slobodu s odôvodnením, že jeho dôvody väzby

trvajú, ale s tým, že ďalším držaním sťažovateľa vo väzbe by boli porušované jeho základné

práva, t. j. dôvody väzby nemôžu naďalej existovať tam, kde by ďalším trvaním väzby boli

porušované základné práva garantované a Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo

dohľadom v zmysle ustanovenia je možné, len ak je daný dôvod

väzby, pričom samozrejme musí ísť o dôvod väzby, ktorý je daný v súlade so zákonom.

Taktiež primerané povinnosti a obmedzenia uvedené v sú

podmienené predchádzajúcim zákonným rozhodnutím o nahradení väzby podľa § 80 alebo

, čo explicitne vyplýva zo znenia .

Vzhľadom k tomu, že dňa 27. 3. 2013 neexistovali zákonné dôvody, ktoré by

odôvodňovali ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, tento mal byť prepustený na slobodu bez

nariadenia dohľadu nad ním probačným a mediačným úradníkom a bez uloženia obmedzení

a povinností. Pokiaľ porušovateľ 1/ rozhodol inak, tak podľa názoru sťažovateľa tým boli

porušené nielen jeho základné práva uvedené v článku 17 ods. 2

a v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva na základných slobôd, ale aj právo na

slobodu pohybu a pobytu zaručené v a právo na

slobodné opustenie územia Slovenskej republiky v zmysle článku 23 ods. 2 Slovenskej

republiky...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„Základné práva sťažovateľa J. Š.... zaručené v článku 17 ods. 2 Slovenskej

republiky, ako aj v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

podanej prostredníctvom jeho obhajcu a doručenej súdu dňa 11. 12. 2012 a podanej aj

osobne sťažovateľom podaním zo dňa 11. 12. 2012, postupom Okresného súdu Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. , porušené boli.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 27. 3. 2013,

boli porušené základné práva sťažovateľa J. Š.... podľa článku 17 ods. 2, článku 23 ods. 1

a ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výroky uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo dňa 27. 3. 2013, ktorými súd podľa § 80 ods. 1 písm. c)

nariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka a podľa

ods. 1 písm. a), f) uložil sťažovateľovi nasledujúce obmedzenia: zákaz vycestovania

do zahraničia, povinnosť pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- eur, ktoré

sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní zaplatiť

trovy právneho zastúpenia J. Š. v sume 275,94 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J.

M., advokáta v L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

doručenej okresnému súdu 11. a 13. decembra 2012 bolo porušené jeho základné právo na

osobnú slobodu zaručené v a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené

v čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že o jeho žiadosti všeobecné súdy nerozhodli urýchlene. Ďalej

namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2013 bolo porušené

jednak jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v a právo na

slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale aj základné právo na slobodu

pohybu a pobytu zaručené v a 2 tým, že mu po prepustení z väzby na

slobodu boli uložené obmedzenia a povinnosti.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej

republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ v súvislosti s označenými právami namieta, že rozhodovanie o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby podanej 11. a 13. decembra 2012 nebolo zo strany

všeobecných súdov urýchlené.

V ustanoveniach (a 5) a v dohovoru týkajúcich sa

práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne , v ktorom sa

uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) väzba má mať

striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych

intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky

výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom

prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,

bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21,

Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis ).

Vzhľadom na povahu označených práv si ústavný súd na účely zistenia rozhodujúcich

okolností vyžiadal na vec sa vzťahujúci trestný spis okresného súdu sp. zn.

a zistil tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu podal 11. decembra 2012 okresnému súdu

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej okrem iného uviedol, že „Klient je

ochotný strpieť aj dohľad probačného úradníka, prípadne iné obmedzenie spočívajúce napr.

v zákaze vycestovať mimo štáty EÚ. Taktiež ponúkneme súdu na pojednávaní písomný sľub.“.

Toho istého dňa požiadal o prepustenie z väzby na slobodu aj ďalší obžalovaný v tejto

trestnej veci – J. B., ktorý zároveň podal návrh na nahradenie jeho väzby písomným sľubom.

Dňa 13. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým aj on

sám osobne žiadal o jeho prepustenie z väzby.

Okresný súd však ešte 11. decembra 2012 predložil krajskému súdu trestný spis na

rozhodnutie o sťažnostiach generálnej prokuratúry proti uzneseniam okresného súdu, ktorými

7. decembra 2012 prepustil z väzby iných dvoch obžalovaných v tejto trestnej veci, a to A. J.

a M. P., nad ktorými zároveň nariadil dohľad probačným a mediačným úradníkom.

Krajský súd 19. decembra 2012 vyzval generálnu prokuratúru na doručenie sťažností

(v písomnej forme) proti uzneseniam okresného súdu o prepustení obžalovaných A. J. a M.

P. z väzby na slobodu. Generálna prokuratúra písomne odôvodnila sťažnosti ešte v ten istý

deň a krajský súd o nich rozhodol uzneseniami sp. zn. a sp. zn. 3 Tos

103/2012 z 21. decembra 2012 tak, že napadnuté rozhodnutia prvostupňového súdu zrušil

a sám žiadosti obžalovaných M.P. a A. J. zamietol.

Súdny spis sp. zn. bol krajským súdom vrátený okresnému súdu

31. decembra 2012. Hneď v ten deň okresný súd nariadil termín neverejných zasadnutí na

7. január 2013 na účely rozhodnutia o žiadostiach sťažovateľa a obžalovaného J. B.

o prepustenie z väzby. Na neverejnom zasadnutí bol prítomný aj sťažovateľ, ktorý

poukazoval na „prieťahy“ v konaní o jeho žiadosti, a zároveň jeho obhajca označil

druhostupňový senát krajského súdu (v zložení JUDr. P., JUDr. R. a JUDr. C.) za zaujatý (z

dôvodu hrubého porušovania zákona), a preto žiadal o odňatie veci a jej prikázanie inému

senátu krajského súdu na rozhodnutie. Okresný súd na tomto neverejnom zasadnutí

uznesením podľa žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol, podľa písomný sľub

sťažovateľa neprijal a podľa žiadosť sťažovateľa

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol.

Ďalšie neverejné zasadnutie okresného súdu sa konalo 7. januára 2013 na účely

rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu obžalovaného J. B., na ktorom jeho

obhajca JUDr. J. V. (spoločný obhajca aj sťažovateľa) predniesol návrh, „aby vec bola

odňatá celému Krajskému súdu Banská Bystrica. Ako dôvod uvádzam, že súd vnímam ako

zaujatý vzhľadom na rozhodovanie o väzbe...“. Okresný súd žiadosť obžalovaného J. B.

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu zo 7. januára 2013 podal sťažovateľ

11. januára 2013. V nej okrem neexistencie dôvodov väzby poukázal aj na prieťahy v konaní

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Taktiež obžalovaný J. B. podal proti

uzneseniu okresného súdu zo 7. januára 2013 sťažnosť a obžalovaný M. P. podal „Návrh na

začatie konania v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru“ s poukazom na to, že nejde o žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, ale o sťažnosť proti väzbe, ktorou namietal nezákonnosť a

protiprávnosť jeho väzby. Krajský súd v tento deň odstúpil podanie obžalovaného M. P.

okresnému súdu doručené krajskému súdu 8. januára 2013 označené ako „Námietka

zaujatosti a vylúčenie senátu 3 Tos z rozhodovania vo veci pod sp. zn. “.

Dňa 14. januára 2013 okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnostiach sťažovateľa a obžalovaného J. B. proti zamietnutiu ich žiadostí o prepustenie

z väzby na slobodu, ale aj z dôvodu námietok zaujatosti podaných sťažovateľom

a obžalovanými J. B. a M. P. Obžalovaný M. P. 15. januára 2013 podal aj priamo krajskému

súdu ďalšiu námietku „zaujatosti a vylúčenie senátu 3 Tos z rozhodovania vo veci pod sp. zn.

“.

Krajský súd 15. januára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 23. január 2013, na

ktorom (sp. zn. ) v rámci rozhodovania o sťažnostiach sťažovateľa

a obžalovaného J. B. konštatoval vznesenie námietok zaujatosti podaných sťažovateľom a

obžalovanými J. B. a M. P., preto oboznámil, že vec bude predložená Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o týchto námietkach.

Predseda konajúceho senátu krajského súdu zároveň na ďalšom neverejnom zasadnutí [sp.

zn. , (3 Nto)], predmetom ktorého boli námietky zaujatosti tohto senátu, vyzval

jeho členov na vyjadrenie sa k týmto námietkam a nariadil preložiť vec všetkým sudcom

krajského súdu na vyjadrenie sa k námietkam zaujatosti. Sudcovia krajského súdu sa

v období od 24. januára 2013 do 7. februára 2013 k námietkam vyjadrili.

Dňa 28. januára 2013 bola obhajkyňou obžalovaného M. P. podaná „Námietka

zaujatosti súdu, žiadosť o vylúčenie senátu z rozhodovania vo veci“, ktorou namietala senát

krajského súdu, ktorého predsedom bol JUDr. A. P. (t. j. konajúci senát).

Sťažovateľ 29. januára 2013 podal „Žiadosť o vyjadrenie sa k námietke zaujatosti

podanie na OS dňa 7. 1. 2013 a to priamo do zápisnice“, v ktorej zdôraznil, že nepodal

námietku proti celému krajskému súdu, ale iba proti senátu „3 Tos“, preto v predložení veci

najvyššiemu súdu videl prieťahy v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd 14. februára 2013 predložil najvyššiemu súdu súdny spis s námietkou

zaujatosti vznesenou obžalovaným J. B. proti celému krajskému súdu, doplnenou o námietky

zaujatosti podanými sťažovateľom a obžalovaným M. P. proti odvolaciemu senátu krajského

súdu. Následne 18. februára 2013 krajský súd predložil najvyššiemu súdu sťažnosť

obžalovaného M. P. [sp. zn. (3 Nto)] označenú ako „Sťažnosť pre nečinnosť“

vo veci podanej námietky zaujatosti.

Najvyšší súd 19. februára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 20. február 2013, na

ktorom (sp. zn. ) o návrhu obhajcu obžalovaného J. B. na odňatie a prikázanie

veci uznesením rozhodol tak, že trestnú vec krajskému súdu neodňal.

Najvyšší súd vrátil súdny spis krajskému súdu 22. februára 2013.

V tom období, t. j. 19. februára 2013 obžalovaný M. P. podal okresnému súdu

„Sťažnosť pre nečinnosť“, ktorou namietal nečinnosť okresného súdu v konaní o jeho návrhu

„na začatie konania v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru“. Zákonná sudkyňa okresného súdu sa

k uvedenej sťažnosti na nečinnosť vyjadrila 20. februára 2013 a zároveň okresný súd vydal

„Stanovisko predsedu okresného súdu podľa k sťažnosti obžalovaného

M. P.“ a 21. februára 2013 toto podanie okresný súd predložil krajskému súdu.

Krajský súd po vrátení trestného spisu najvyšším súdom 25. februára 2013 nariadil

termín neverejného zasadnutia na 27. február 2013 na rozhodnutie o námietkach zaujatosti

podaných obhajcom sťažovateľa a obžalovaného J. B., obžalovaným M. P. a jeho

obhajkyňou. Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. februára 2013 o námietkach

rozhodol tak, že sudcovia krajského súdu JUDr. A. P., JUDr. J. R., JUDr. S. S. a JUDr. P. C.

nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Toho istého dňa krajský súd opäť

na neverejnom zasadnutí [(sp. zn. , (3 Nto)] rozhodol aj o sťažnosti

obžalovaného M. P. na nečinnosť okresného súdu, ktorú zamietol.

Dňa 27. februára 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť obžalovaného A. J.

o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú však okresný súd 28. februára 2013 zaslal krajskému

súdu za spisom.

Obžalovaný M. P. 5. marca 2013 vyzval krajský súd na „Odstránenie prieťahov v

súdnom konaní a nečinnosť senátu 3 Tos Krajského súdu v Banskej Bystrici“. Označené

podanie bolo určené predsedovi krajského súdu a ešte v ten istý deň naň reagoval predseda

konajúceho senátu krajského súdu. Dňa 11. marca 2013 obžalovaný M. P. podal sťažnosť

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 27. februára 2013, ktorým neboli

sudcovia krajského súdu vylúčení z rozhodovania veci. Túto sťažnosť obžalovaný M. P.

doplnil 12. marca 2013 a zároveň proti tomuto uzneseniu súdu druhého stupňa podala e-

mailom sťažnosť jeho obhajkyňa, ktorá ju neskôr doplnila predložením originálu. Takisto

sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu o nevylúčení sudcov krajského

súdu sp. zn. (3 Nto), v ktorej okrem iného namietal aj prieťahy v konaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd 14. marca 2013 nariadil termín neverejného zasadnutia na 21. marec 2013

na rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom.

Predseda senátu krajského súdu JUDr. P. sa 20. marca 2013 vyjadril k sťažnosti

sťažovateľa v zmysle ustanovenia . V ten istý deň bola krajskému

súdu na účely založenia do spisu doručená žiadosť o prepustenie z väzby J. B. (doručená

okresnému súdu 19. marca 2013).

Sťažovateľ 21. marca 2013 podal krajskému súdu podanie označené ako „Výzva na

odstránenie prieťahov v súdnom konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 55 ods. 4

, nakoľko na dané prieťahy som upozorňoval a namietal“.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 21. marca 2013 uznesením sp. zn.

podľa sťažnosti sťažovateľa, obžalovaného M. P.

a jeho obhajkyne zamietol. Toto rozhodnutie doručoval 22. marca 2013 stranám konania.

Vo veci vedenej pod sp. zn. krajský súd 25. marca 2013 nariadil termín

neverejného zasadnutia na 27. marec 2013, na ktorom o sťažnostiach sťažovateľa

a obžalovaného J. B. proti uzneseniam okresného súdu sp. zn. zo 7. januára

2013, ktorými boli ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zamietnuté, podľa § 194

ods. 1 písm. a) rozhodol tak, že ich zrušil a oboch prepustil na slobodu s

tým, že podľa nariadil nad nimi dohľad probačného

a mediačného pracovníka a zároveň podľa a im

uložil obmedzenia a povinnosti spočívajúce v zákaze vycestovania do zahraničia a povinnosti

pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Žilina

najmenej jedenkrát za dva týždne. Taktiež im bola uložená povinnosť oznámiť akúkoľvek

zmenu miesta bydliska. Z tohto dôvodu krajský súd vyhotovil príkaz na prepustenie z

výkonu väzby, ktorý bol toho istého dňa doručený Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica.

Okresnému súdu bolo 28. marca 2013 na výkon väzby Banská Bystrica

oznámené prepustenie sťažovateľa a obžalovaného J. B. z väzby na slobodu, ku ktorému

došlo 27. marca 2013.

Krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu 28. marca 2013.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd o žiadosti (žiadostiach) sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol po 27 dňoch od jej doručenia 11. decembra 2012.

Relevantná je však tá skutočnosť, že v deň doručenia žiadosti sťažovateľa okresnému

súdu 11. decembra 2012 bola táto trestná vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnostiach generálnej prokuratúry proti uzneseniam okresného súdu zo 7. decembra

2012, ktorými súd prvého stupňa prepustil iných dvoch obžalovaných (A. J. a M. P.) z väzby

na slobodu, t. j. v rovnako naliehavej veci. K vráteniu trestného spisu späť okresnému súdu

po rozhodnutí súdu druhého stupňa došlo 31. decembra 2012, t. j. po 20 dňoch. V rámci tejto

doby okresný súdu nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť dĺžku konania o osobnej slobode

sťažovateľa. Hneď v deň vrátenia veci 31. decembra 2012 okresný súd začal o žiadosti

sťažovateľa konať a po 7 dňoch o nej na neverejnom zasadnutí (7. januára 2013)

v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu rozhodol. Po doručení sťažnosti proti tomuto

rozhodnutiu 11. januára 2013 okresný súd 14. januára 2013 predložil trestný spis krajskému

súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, t. j. po 3 dňoch.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že obdobie, počas ktorého okresný súd

skutočne reálne mohol ovplyvniť svojím postupom dĺžku trvania rozhodovania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, predstavuje desať dní.

Pokiaľ ide o celkovú dĺžku trvania konania o osobnej slobode sťažovateľa na druhom

stupni, táto predstavovala 72 dní (14. január 2013 – predloženie spisu krajskému súdu, až

27. marec 2013 – rozhodnutie o opravnom prostriedku). Vzhľadom na už citovanú judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva táto doba sa pri rozhodovaní o väzbe na

prvý pohľad javí ako neakceptovateľná, preto ústavný súd skúmal, čo bolo príčinou tak

neskorého rozhodnutia a či o sťažnosti sťažovateľa nebolo možné rozhodnúť skôr.

Za významnú skutočnosť, ktorá bez akýchkoľvek pochybností prispela k celkovej

dĺžke trvania tohto konkrétneho konania, treba považovať okolnosť, že krajský súd sa musel

v rámci tohto konania vysporiadať s ďalšími právne relevantnými otázkami, ktoré vyvolali

strany trestného konania.

Na neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom 7. januára 2013 sťažovateľ, jeho

obhajca a ďalší obžalovaný J. B. podali námietku zaujatosti senátu krajského súdu „3 Tos“.

Navyše, spoločný obhajca sťažovateľa a J. B. (JUDr. J. V.) navrhol, „... aby vec bola odňatá

celému Krajskému súdu Banská Bystrica...“, pretože krajský súd vnímal „... ako zaujatý

vzhľadom na rozhodovanie o väzbe...“. Taktiež obžalovaný M. P. podal 15. januára 2013

námietku zaujatosti označeného senátu krajského súdu.

O jednej z týchto námietok (namietanie celého krajského súdu) rozhodoval (od

14. februára 2013 do 22. februára 2013, t. j. 8 dní) a rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 20. februára 2013, a to až po tom, ako sa k námietke vyjadrili všetci sudcovia

krajského súdu (od 24. januára 2013 do 7. februára 2013).

O ďalších námietkach zaujatosti konajúceho senátu a konkrétnych sudcov

druhostupňový súd rozhodol uznesením sp. zn. z 27. februára 2013

a o opravných prostriedkoch proti tomuto rozhodnutiu (podaných sťažovateľom,

obžalovaným M. P. a jeho obhajkyňou – 11. a 12. marca 2013) rozhodol iný senát krajského

súdu uznesením sp. zn. z 21. marca 2013.

Krajský súd napokon po vyriešení otázky nestranného a nezaujatého zákonného

sudcu, pristúpil k rozhodnutiu o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

zo 7. januára 2013, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá,

a urobil tak 27. marca 2013.

S prihliadnutím na tieto okolnosti ústavný súd tak dobu rozhodovania okresného súdu,

ako aj krajského súdu v konkrétnych okolnostiach daného prípadu považuje z ústavného

hľadiska za akceptovateľnú. Všeobecným súdom, ako to je pri detailnejšom preskúmaní veci

evidentné, bránili v rýchlejšom postupe pri rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľa

skutočnosti, ktoré nemohli z hľadiska urýchlenosti rozhodovania svojou činnosťou

výraznejšie ovplyvniť. Rozhodne nie je možné konštatovať, že by ktorýkoľvek z konajúcich

súdov bol akokoľvek vo veci absolútne nečinný. Ústavný súd zastáva názor, že hoc aj nebolo

konečné rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vydané

v štandardne akceptovateľnej dobe (spravidla mesiac na jednom stupni), nedošlo zo strany

vo veci konajúcich všeobecných súdov k zásahu do sťažovateľových základných práv alebo

slobôd, a to práve z dôvodu potreby rozhodovania o ďalších, nie menej naliehavých

a závažných otázkach, ktoré konečnému rozhodnutiu o väzbe sťažovateľa predchádzali

a o ktorých príslušné súdy rozhodli urýchlene v krátkom čase.

Neprichádzalo ústavnému súdu spochybňovať ani postup krajského súdu, pokiaľ

uprednostnil rozhodovanie a rozhodnutie o námietkach zaujatosti sudcov konajúceho súdu

pred rozhodnutím o osobnej slobode obžalovaných (teda aj sťažovateľa), pretože

z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať

o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby aj na úkor práva obvineného na nestranného

a nezaujatého sudcu. Je totiž povinnosťou všeobecného súdu postupovať tak, aby všetky

relevantné práva obvineného boli rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv

uprednostniť do tej miery, že tým dôjde k praktickej eliminácii iného práva (mutatis

mutandis ).

Za daného stavu ústavný súd dobu rozhodovania o väzbe sťažovateľa považoval

z primeranú. Napokon aj ESĽP vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania

o väzbe aj v prípadoch, keď toto trvalo dlhšiu dobu, samozrejme, s prihliadnutím na

okolnosti daného konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna

1991, Annuaire, č. 207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko,

rozhodnutie z 23. novembra 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem

mesiacov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , základného práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného

v a 2 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2013

Sťažovateľ namietal, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 27. marca

2013 síce došlo k jeho prepusteniu z väzby na slobodu, avšak s konštatovaním, že dôvody,

väzby u neho stále trvajú, a preto krajský súd nariadil nad sťažovateľom dohľad probačného

a mediačného úradníka a bol mu uložený zákaz vycestovania do zahraničia a povinnosť

pravidelne sa dostaviť pred probačného a mediačného úradníka najmenej jedenkrát za dva

týždne. Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na celkovú dĺžku konania o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu boli postupom všeobecných súdov porušené jeho základné

práva, preto ak bol prepustený z väzby na slobodu, tak súd nemohol popri prepustení nariadiť

nad ním dohľad ani uložiť mu obmedzenia a povinnosti. Sťažovateľ tvrdí, že nemal byť

prepustený na slobodu s odôvodnením, že dôvody jeho väzby trvajú, ale s tým, že ďalším

držaním jeho osoby vo väzbe by boli porušované jeho základné práva.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom namietaným rozhodnutím krajského súdu

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

().

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd... ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na

slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa ak... súd rozhodol podľa alebo , že sa

obvinený ponecháva na slobode alebo že sa z väzby prepúšťa na slobodu, na posilnenie

účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže orgán rozhodujúci o väzbe zároveň uložiť

jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností, najmä

a) zákaz vycestovania do zahraničia...

f) povinnosť pravidelne sa dostaviť na štátny orgán určený súdom...

Krajský súd napadnuté rozhodnutie z 27. marca 2013 v relevantnej časti odôvodnil

takto:

„V predmetnej veci odvolací súd rozhodoval niekoľkonásobne nielen v otázke väzby,

ale aj o námietkach obžalovaných o zaujatosti odvolacieho súdu, resp. členov rozhodujúceho

senátu v ich veci na odvolacom súde, ktoré na podklade nasledujúcich uznesení krajského

súdu a Najvyššieho súdu SR sa preukázali ako neopodstatnené.

Vo veci po podaní obžaloby súd prvého stupňa rozhodol prijatím obžaloby a nariadil

hlavné pojednávanie, kde bolo už vykonané čiastočne dokazovanie. V postupe dokazovania

na hlavnom pojednávaní bránia predovšetkým súdu prvého stupňa objektívne prekážky,

spočívajúce v subjektívnom zavinení prieťahov v konaní, podávaním rôznych sťažností

a námietok zo strany obžalovaných, a to už vzatia do väzby, a to v rôznych kombináciách aj

za spolupričinenia obhajcov obžalovaných, kde súd po podaní obžaloby v podstate nemá

dostatok priestoru pre rozhodovanie vo veci samej dokazovaním na hlavnom pojednávaní,

pretože po návrate spisového materiálu z odvolacieho súdu dochádza k prejednaniu

medzitým došlých podaní obžalovaných, následným podaním opravných prostriedkov

zo strany obžalovaných alebo ich obhajcov a k opätovnému návratu veci na odvolací súd,

resp. aj na Najvyšší súd SR. Naposledy sa stalo predložením spisového materiálu

odvolaciemu súdu práve z dôvodu rozhodovania o sťažnosti obžalovaných proti

napadnutému uzneseniu, zároveň bola vec predložená na rozhodnutie o prieťahoch

v dokazovaní a dokonania dokazovaní na prvostupňovom súde. resp. na odvolacom súde

v zmysle , ale aj vznesením námietok jednak celého Krajského súdu v Banskej

Bystrici, ale aj konkrétnych sudcov odvolacieho senátu, ktorí doteraz v predmetnej veci boli

akokoľvek činní. Medzičasom boli z okresného súdu doručené krajskému súdu na pripojenie

k spisu sťažnosti ďalších obžalovaných, teda v prípade vrátenia veci na prvostupňový súd,

bude povinnosťou súdu prvého stupňa prednostne rozhodovať v otázke väzby a podaných

žiadostí, resp. sťažností obžalovanými, ktorým medzičasom uplynula lehota na právo podať

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Je zrejmé, že ide o obštrukcie zo strany

obžalovaných, za pomoci aj obhajcov a predovšetkým JUDr. J. V., obhajcu obžalovaných A.

J., J. Š. a J. B., ako aj zo strany obhajkyne Mgr. D., obhajkyne obžalovaného M. P.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ako aj na štádium dokazovania na hlavnom

pojednávaní, keď bolo v podstate len započaté s dokazovaním, pritom možno predpokladať

ešte rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní, vo veci bolo vypočutých iba niekoľko

svedkov, ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby u obžalovaných, ktorí už boli na

hlavnom pojednávaní vypočutí, dospel odvolací súd k záveru, že hoci dôvody väzby u oboch

obžalovaných naďalej trvajú, sú tu splnené zákonné podmienky na ich prepustenie z väzby na

slobodu za súčasného nariadenia dohľadu probačného a mediačného úradníka nad

obžalovanými po prepustení z väzby na slobodu a s uložením povinnosti a obmedzení

v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia, ktoré smerujú k možnému ďalšiemu páchaniu

trestnej činnosti obžalovanými, ale aj tiež snahu dosiahnuť plynulejšie dokazovanie na

hlavnom pojednávaní. Obžalovaným boli uložené povinnosti, smerujúce k zabráneniu

vyhýbať sa úkonom trestného konania, hlavne v tomto štádiu preberaním úradnej pošty

a vyhýbaniu sa účasti na hlavnom pojednávaní.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd

porušenie základných práv sťažovateľa v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu nekonštatoval, iba jasne a zreteľne uviedol, prečo ho

napriek trvaniu väzobných dôvodov prepustil z väzby na slobodu, a vo vzťahu k tejto otázke

je jeho argumentácia dostatočná a presvedčivá. Krajský súd v tomto smere postupoval

striktne v medziach príslušných zákonných ustanovení (§ 79 ods. 3, § 80 ods. 1 a § 82 ods. 1

), od znenia ktorých sa žiadnym spôsobom neodchýlil a už vôbec nie tak,

že by zásadne poprel ich účel alebo význam.

Tvrdenie sťažovateľa, že „dôvody väzby nemôžu naďalej existovať tam, kde by ďalším

trvaním väzby boli porušované základné práva“, v danom prípade nie je namieste.

Sťažovateľ v tomto tvrdení spája dve veci rozdielnej podstaty, a to samotnú existenciu

dôvodov väzby a rozhodnutie o väzbe na základe konštatovania porušenia základných práv.

Ak by aj v nejakom prípade príslušná autorita konštatovala porušenie napr. základného práva

na osobnú slobodu fyzickej osoby, neznamená to automaticky zánik väzobných dôvodov.

Preto, ak aj takáto fyzická osoba bude z väzby prepustená (z dôvodu porušovania jej

základných práv), nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že u nej dôvody väzby neexistujú.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní zistil, že dôvody väzby u sťažovateľa síce

naďalej trvajú, avšak s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, ktoré v odôvodnení

konkretizoval (a nebolo to tvrdenie o porušení jeho základných práv), väzbu nahradil

zodpovedajúcim zákonným inštitútom (dohľadom probačného a mediačného úradníka,

s ktorým, mimochodom, jeho obhajca v žiadosti o prepustenie z väzby súhlasil a rovnako

súhlasil aj s uložením prípadných obmedzení), pretože zhodnotil, že účel väzby možno

dosiahnuť aj takto. Takémuto postupu krajského súdu nemožno v žiadnom prípade nič

vytknúť.

Ústavný súd teda nezistil, že by rozhodnutie súdu druhého stupňa sp. zn.

z 27. marca 2013 mohlo akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľa

na osobnú slobodu, a preto nariadenie dohľadu nad osobou sťažovateľa probačným

a mediačným úradníkom, ako aj uloženie mu zákazu vycestovania do zahraničia a povinnosti

hlásiť sa probačnému a mediačnému úradníkovi je potrebné považovať za ústavne

konformné rozhodnutie. A keďže toto rozhodnutie nemožno považovať vo veci sťažovateľa

za nelegitímne, nemohlo dôjsť ani k zásahu do základného práva na slobodu pohybu

a pobytu ( a 2 ), a to zvlášť s prihliadnutím na znenie ,

podľa ktorého slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to

nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo

ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

Po preskúmaní sťažnosti aj v tejto časti ústavný súd teda konštatuje, že nezistil žiadnu

príčinnú súvislosť medzi označeným uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. marca 2013 a namietaným porušením základných práv na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 2

) a slobodu pohybu a pobytu ( a 2 ), resp. práva na slobodu

a bezpečnosť (čl. 5 ods. 4 dohovoru), preto je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená a z tohto dôvodu ju ústavný súd už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o ďalších požiadavkách

sťažovateľa (zrušiť napadnuté výroky rozhodnutia krajského súdu, priznať mu primerané

finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy konania) je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvá veta ), k čomu v tomto prípade nedošlo, ústavný súd

o týchto už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013