Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 561/2013
PDF · 219.24 KB
No categories available
I. ÚS 561/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
7 So 141/2011 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2012 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj
„navrhovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 17 Všeobecnej deklarácie
ľudských práv a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, resp. „porušovateľ“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 So 141/2011 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ
je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o priznanie mimoriadneho
starobného dôchodku proti odporkyni S., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“), vedenom
Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Sd 15/2010. Krajský
súd rozsudkom z 10. júna 2011 zrušil rozhodnutia odporkyne z 21. októbra 2009 a 22. júla
2010, ktorými zamietla žiadosť sťažovateľa o starobný dôchodok „ku dňu... 2009“, a vec jej
vrátil na ďalšie konanie. O odvolaní odporkyne rozhodol najvyšší súd namietaným
rozsudkom z 27. septembra 2012, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu a jej rozhodnutia
potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie porušovateľa je arbitrárne. Porušovateľ
sa vôbec nevysporiadal s mojim vyjadrením k odvolaniu S., a. s. a v rozpore s platnými
ustanoveniami zákona o sociálnom poistení mi nepriznal právo na starobný dôchodok“.
4. Sťažovateľ v sťažnosti (v podstatnom) uviedol:
„Ustanovenie § 2 ods. 1 Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. upravuje zákonné
podmienky nároku na starobný dôchodok, ktoré sú uvedené pod písm. a), b), c). A to, aby
občan ktorý pracoval vo vyhraných zamestnaniach v baníctve bol zamestnaný najmenej
15 rokov, dosiahol už najvyššiu prípustnú expozíciu a skončil výkon vybraného zamestnania
v baníctve do 31. 3. 1991. Ustanovenie § 3 Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. upravuje
prípad, ak občan nespĺňa chýbajúcu podmienku ustanovenú v § 2 ods. 1 písm. a) alebo b)
má nárok na starobný dôchodok ak splnil chýbajúcu podmienku a skončil výkon vybraného
zamestnania v baníctve do 31. 12. 1992.
Keďže som pracoval ako baník vo vybraných kategóriách 1.AA viac ako 15 rokov
a dňa 30. septembra 1992 som dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu, mám za to, že som
splnil všetky podmienky ust. § 2 ods. 1 predmetného Nariadenia vlády c. 557/1990 Zb.
Čo sa týka tretej podmienky skončenia výkonu vybraného zamestnania v baníctve
do 31. decembra 1991, tu treba aplikovať ust. § 3 Nariadenia vlády č, 557/1990 Zb., podľa
ktorého ak občan splnil chýbajúcu podmienku a skončil výkon vybratého zamestnania
v baníctve do 31. decembra 1992 má podľa predmetného Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb.
nárok na starobný dôchodok.
Na základe vyššie uvedené je nepochybné, že som splnil všetky podmienky nároku
na starobný dôchodok, tak ako ukladá Nariadenie vlády Českej a Slovenskej federatívnej
republiky z 30. 11. 1990 o mimoriadnom poskytovaní starobného dôchodku niektorým
baníkom v znení neskorších predpisov.“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo P. G... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 17 ods.
1 Všeobecnej deklarácie... a svojvoľného zbavenia majetku podľa čl. 17 ods. 2 Všeobecnej
deklarácie..., práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/341/201 1 porušené bolo.
Ústavný súd... zrušuje ako protiústavný rozsudok Najvyššieho súdu...
č. 7 So/141/2011-72 zo dňa 27. 9. 2012.
Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd SR uznesením priznal sťažovateľovi náhradu trov
konania... vo výške 323,50 €...“
II.
6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol
do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 8 Sd 15/2010 a súdneho spisu najvyššieho súdu
sp. zn. 7 So 141/2011.
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili aj účastníci
konania, a to najvyšší súd listom č. k. KP 3/2013-14 z 22. marca 2013 a právny zástupca
sťažovateľa vyjadrením z 20. mája 2013 k predmetnému stanovisku najvyššieho súdu.
7.1 Najvyšší súd vo svojom stanovisku okrem iného uviedol: „... navrhovateľ
žiadosťou z 1. apríla 2009 požiadal o priznanie nároku na mimoriadne poskytovanie
starobného dôchodku k... 2009, kedy dosiahol 50 rokov. Medzi účastníkmi nebolo sporné,
že z celkového počtu odpracovaných rokov zamestnania navrhovateľ pre nárok na starobný
dôchodok vykonával prácu baníka v O. a. s. K. v období od 25. júna 1977 do 31. októbra
1992 s počtom odpracovaných dní 5569 v I.AA pracovnej kategórii, t. j. 15 rokov a 94 dní a
vo všeobecnej I. pracovnej kategórii 21 dní. Najvyššiu prípustnú expozíciu navrhovateľ
dosiahol 30. septembra 1992. Dostatočne bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil
podmienky pre vznik nároku na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009,
lebo napriek skutočnosti, že splnil prvé dve podmienky, uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a b)
citovaného nariadenia vlády, nesplnil tretiu podmienku, uvedenú v § 1 nariadenia vlády č.
557/1990 Zb., lebo vek 50 rokov nedosiahol do 31. decembra 2000, ale až... 2009.
Vzhľadom na to, že pre priznanie mimoriadneho starobného dôchodku podľa ustanovení § 1
a § 2 ods. 1 nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. potrebné splniť všetky tri podmienky súčasne,
bolo potrebné napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 OSP zmeniť a
preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 21. októbra 2009 číslo 590 328 6246 0 v spojení s
rozhodnutím z 22. júla 2010 číslo 590 328 6246 0 ako vecne správne potvrdiť...
Treba zdôrazniť, že pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti citoval ustanovenie § 2
ods. 1 a ustanovenie § 3 nariadenia vlády č. 557/1990 Zb., tak z uvedených ustanovení
priamo vyplýva, že sa vzťahujú na občanov uvedených v § 1 tohto nariadenia, a teda
na občanov, ktorí vykonávali vybrané zamestnania v baníctve, boli zamestnaní najmenej
25 rokov a dosiahli vek 50 rokov do 31. decembra 2000. Sťažovateľ však dosiahol
vek 50 rokov až... 2009, a preto neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie
mimoriadneho starobného dôchodku podľa uvedeného nariadenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto poukazuje, že niet žiadnej priamej súvislosti,
medzi porušením práv a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 So/141/2011 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012...“
7.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu
v podstatnom uviedol:
„... Tak ako som to prezentoval v celom konaní pred všeobecnými sudmi, a to jednak
pred Krajským súdom v Bratislave ako i pred Najvyšším súdom SR, mám za to, že v mojom
prípade sú splnené všetky 3 podmienky pre priznanie mimoriadneho nároku na starobný
dôchodok a to podľa § 2 ods. 1 Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. Prvé 2 podmienky podľa
písm. a) a b) boli splnené i podľa odôvodnenia rozhodnutia NS SR. Avšak tretia podmienka,
t. j. že som skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. 3. 1991, podľa názoru
NS SR nie je splnená. Dovolil by som si oponovať tomuto zaujatému právnemu názoru,
pretože s poukazom na uvedené Nariadenie vlády č. 557/1990 Zb. je toto nižšej právnej sily
ako zákon č. 100/1988 Zb., na základe ktorého došlo k intenzívnemu zásahu do rokov
zavedenej koncepcie sociálneho zabezpečenia. Z uvedeného dôvodu sa preto i KS
v Bratislave priklonil k aplikovaniu ust. § 165a zákona č. 100/1988 Zb., na základe ktorého
sa pri nároku na dôchodok a jeho výške po 31. 12. 1999 rozhoduje podľa predpisov
účinných do 1. 1. 2000. Predmetné zákonné ust. § 165a zákona č. 100/1988 Zb. sa nachádza
v prvej hlave desiatej časti prechodných a záverečných ustanovení pôvodného zákona
o sociálnom zabezpečení. Myslím si, že zákonodarca týmto stanovil výnimku
pre pracovníkov v baníctve, ktorí majú nárok na mimoriadny starobný dôchodok
i po 1. 1. 2000. Takýmto spôsobom bolo postupované aj pri mojich kolegoch, ktorým boli
poskytnuté mimoriadne starobné dôchodky i po 1. 1. 2000.
Rozhodnutím NS SR mi bolo odňaté Ústavou zaručené právo podľa č 39 ods. 1
Ústavy SR na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pretože mi nebol priznaný
mimoriadny starobný dôchodok, na ktorý mám zákonný nárok. Preto došlo podľa môjho
názoru k takému intenzívnemu zásahu do môjho základného ľudského práva, ktoré
je v priamej súvislosti medzi označeným základným právom a namietaným konaním, t. j.
je splnená i táto podmienka na podanie ústavnej sťažnosti...
Arbitrárnosť konečného súdneho rozhodnutia vidím v tom, že v iných prípadoch
mojich kolegov týmto bol priznaný mimoriadny starobný dôchodok, pričom v mojom
prípade sa tak nestalo. Nerád by som do celej veci zaťahoval emócie, ale moja 15-ročná
práca v bani pri dosiahnutí najvyššej explózie bola taká istá, ako u mojich kolegov, ktorí
dnes dostávajú aj 700,- € dôchodky. Viem že je dnes iná doba ako pred rokom 1999, ale štát
by mal predsa všetkým garantovať sociálne istoty, ktorým bez pochyby je i starobný
dôchodok...“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených
základných práv zaručených ústavou a Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ako aj práva
zaručeného dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 7 So 141/2011
z 27. septembra 2012.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 17 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv každý má právo vlastniť majetok... nikto nesmie byť pozbavený
svojho majetku. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.
12. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí
porušenie svojich základných práv zaručených ústavou a Všeobecnou deklaráciou ľudských
práv, ako aj práva zaručeného dohovorom v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní,
v ktorom dospel k záveru, že „navrhovateľ nesplnil podmienky pre vznik nároku
na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009“, a z toho dôvodu zmenil
prvostupňový rozsudok. Sťažovateľ naopak tvrdí, že „splnil všetky podmienky nároku na
starobný dôchodok“ a rozhodnutie najvyššieho súdu je „arbitrárne“ (pozri tiež bod 3, 4 a
7.2).
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu a aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní odporkyne rozsudkom
č. k. 7 So 141/2011-72 z 27. septembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.
15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie,
náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného
skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho
rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil skutkové a právne závery prvostupňového
súdu, odvolaciu argumentáciu odporkyne a návrh sťažovateľa v odvolacom konaní.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Najvyšší súd... ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 a § 250s OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že odvolaniu
odporkyne treba vyhovieť.
Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády Českej a Slovenskej Federatívnej republiky
č. 557/1990 Zb. toto nariadenie upravuje podmienky mimoriadneho poskytovania
starobného dôchodku občanom, ktorí vykonávali vybrané zamestnania v baníctve, boli
zamestnaní najmenej 25 rokov a dosiahli vek 50 rokov do 31. decembra 2000.
Podľa § 2 ods. 1 tohto nariadenia vlády, občan uvedený v § 1 ods. 1 má nárok
na starobný dôchodok, ak:
a) bol zamestnaný najmenej 15 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve,
b) dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu,
c) skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. marca 1991.
Podľa § 2 ods. 2 tohto nariadenia vlády občan, uvedený v § 1 ods. 1 má nárok
na starobný dôchodok tiež, ak:
a) bol zamestnaný najmenej 10 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve
v uránových baniach,
b) prekročil najvyššiu prípustnú expozíciu,
c) skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve v uránových baniach
do 31. decembra 1990 v súvislosti so znížením najvyššej prípustnej expozície.
Podľa § 3 uvedeného nariadenia vlády občan, uvedený v § 1 ods. 1, ktorý
do 31. marca 1991 nesplnil podmienku ustanovenú v § 2 ods. 1 písm. a) alebo b), má nárok
na starobný dôchodok, ak splnil chýbajúcu podmienku a skončil výkon vybraného
zamestnania v baníctve do 31. decembra 1992.
Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou z 1. apríla 2009 požiadal o priznanie
nároku na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku k... 2009, kedy dosiahol 50
rokov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že z celkového počtu odpracovaných rokov
zamestnania navrhovateľ pre nárok na starobný dôchodok vykonával prácu baníka v O. K.
v období od 25. júna 1997 do 31. októbra 1992 s počtom odpracovaných dní 5569 v I.AA
pracovnej kategórií, t. j. 15 rokov a 94 dní a vo všeobecnej I. pracovnej kategórii 21 dní.
Najvyššiu prípustnú expozíciu navrhovateľ dosiahol 30. septembra 1992.
Dostatočne bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre vznik nároku
na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009, lebo napriek skutočnosti, že
splnil prvé dve podmienky, uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a b) citovaného nariadenia vlády,
nesplnil tretiu podmienku, uvedenú v § 1 nariadenia vlády č. 557/1990 Zb., lebo vek 50
rokov nedosiahol do 31. decembra 2000, ale až... 2009.
Vzhľadom na to, že pre priznanie starobného dôchodku podľa ustanovení § 1 a § 2
ods. 1 nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. je potrebné splniť pre všetky tri podmienky
súčasne, bolo potrebné napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 OSP zmeniť
a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 21. októbra 2009 číslo 590 328 6246 0 v spojení
s rozhodnutím z 22. júla 2010 číslo 590 328 6246 0 ako vecne správne potvrdiť.“
16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 7 So 141/2011 z 27. septembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy už uvedeným
postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.
21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08, I. ÚS 369/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým
patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 17
Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl.
6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo
možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže
namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 19), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 39
ods. 1 ústavy a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
23. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013