Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 561/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2012 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj

„navrhovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39

ods. 1 (ďalej len „“), Všeobecnej deklarácie

ľudských práv a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, resp. „porušovateľ“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o priznanie mimoriadneho

starobného dôchodku proti odporkyni S., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“), vedenom

Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Krajský

súd rozsudkom z 10. júna 2011 zrušil rozhodnutia odporkyne z 21. októbra 2009 a 22. júla

2010, ktorými zamietla žiadosť sťažovateľa o starobný dôchodok „ku dňu... 2009“, a vec jej

vrátil na ďalšie konanie. O odvolaní odporkyne rozhodol najvyšší súd namietaným

rozsudkom z 27. septembra 2012, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu a jej rozhodnutia

potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie porušovateľa je arbitrárne. Porušovateľ

sa vôbec nevysporiadal s mojim vyjadrením k odvolaniu S., a. s. a v rozpore s platnými

ustanoveniami zákona o sociálnom poistení mi nepriznal právo na starobný dôchodok“.

4. Sťažovateľ v sťažnosti (v podstatnom) uviedol:

„Ustanovenie Nariadenia vlády č. upravuje zákonné

podmienky nároku na starobný dôchodok, ktoré sú uvedené pod písm. a), b), c). A to, aby

občan ktorý pracoval vo vyhraných zamestnaniach v baníctve bol zamestnaný najmenej

15 rokov, dosiahol už najvyššiu prípustnú expozíciu a skončil výkon vybraného zamestnania

v baníctve do 31. 3. 1991. Ustanovenie Nariadenia vlády č. upravuje

prípad, ak občan nespĺňa chýbajúcu podmienku ustanovenú v § 2 ods. 1 písm. a) alebo b)

má nárok na starobný dôchodok ak splnil chýbajúcu podmienku a skončil výkon vybraného

zamestnania v baníctve do 31. 12. 1992.

Keďže som pracoval ako baník vo vybraných kategóriách 1.AA viac ako 15 rokov

a dňa 30. septembra 1992 som dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu, mám za to, že som

splnil všetky podmienky ust. predmetného Nariadenia vlády c.

Čo sa týka tretej podmienky skončenia výkonu vybraného zamestnania v baníctve

do 31. decembra 1991, tu treba aplikovať ust. Nariadenia vlády č, , podľa

ktorého ak občan splnil chýbajúcu podmienku a skončil výkon vybratého zamestnania

v baníctve do 31. decembra 1992 má podľa predmetného Nariadenia vlády č.

nárok na starobný dôchodok.

Na základe vyššie uvedené je nepochybné, že som splnil všetky podmienky nároku

na starobný dôchodok, tak ako ukladá Nariadenie vlády Českej a Slovenskej federatívnej

republiky z 30. 11. 1990 o mimoriadnom poskytovaní starobného dôchodku niektorým

baníkom v znení neskorších predpisov.“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo P. G... vlastniť majetok podľa SR a ods.

1 Všeobecnej deklarácie... a svojvoľného zbavenia majetku podľa čl. 17 ods. 2 Všeobecnej

deklarácie..., práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

SR a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd... zrušuje ako protiústavný rozsudok Najvyššieho súdu...

č. -72 zo dňa 27. 9. 2012.

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd SR uznesením priznal sťažovateľovi náhradu trov

konania... vo výške 323,50 €...“

II.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol

do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. a súdneho spisu najvyššieho súdu

sp. zn. .

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili aj účastníci

konania, a to najvyšší súd listom č. k. -14 z 22. marca 2013 a právny zástupca

sťažovateľa vyjadrením z 20. mája 2013 k predmetnému stanovisku najvyššieho súdu.

7.1 Najvyšší súd vo svojom stanovisku okrem iného uviedol: „... navrhovateľ

žiadosťou z 1. apríla 2009 požiadal o priznanie nároku na mimoriadne poskytovanie

starobného dôchodku k... 2009, kedy dosiahol 50 rokov. Medzi účastníkmi nebolo sporné,

že z celkového počtu odpracovaných rokov zamestnania navrhovateľ pre nárok na starobný

dôchodok vykonával prácu baníka v O. a. s. K. v období od 25. júna 1977 do 31. októbra

1992 s počtom odpracovaných dní 5569 v I.AA pracovnej kategórii, t. j. 15 rokov a 94 dní a

vo všeobecnej I. pracovnej kategórii 21 dní. Najvyššiu prípustnú expozíciu navrhovateľ

dosiahol 30. septembra 1992. Dostatočne bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil

podmienky pre vznik nároku na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009,

lebo napriek skutočnosti, že splnil prvé dve podmienky, uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a b)

citovaného nariadenia vlády, nesplnil tretiu podmienku, uvedenú v § 1 nariadenia vlády č.

, lebo vek 50 rokov nedosiahol do 31. decembra 2000, ale až... 2009.

Vzhľadom na to, že pre priznanie mimoriadneho starobného dôchodku podľa ustanovení § 1

a nariadenia vlády č. potrebné splniť všetky tri podmienky súčasne,

bolo potrebné napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa zmeniť a

preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 21. októbra 2009 číslo 590 328 6246 0 v spojení s

rozhodnutím z 22. júla 2010 číslo 590 328 6246 0 ako vecne správne potvrdiť...

Treba zdôrazniť, že pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti citoval ustanovenie § 2

ods. 1 a ustanovenie nariadenia vlády č. , tak z uvedených ustanovení

priamo vyplýva, že sa vzťahujú na občanov uvedených v § 1 tohto nariadenia, a teda

na občanov, ktorí vykonávali vybrané zamestnania v baníctve, boli zamestnaní najmenej

25 rokov a dosiahli vek 50 rokov do 31. decembra 2000. Sťažovateľ však dosiahol

vek 50 rokov až... 2009, a preto neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie

mimoriadneho starobného dôchodku podľa uvedeného nariadenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto poukazuje, že niet žiadnej priamej súvislosti,

medzi porušením práv a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012...“

7.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu

v podstatnom uviedol:

„... Tak ako som to prezentoval v celom konaní pred všeobecnými sudmi, a to jednak

pred Krajským súdom v Bratislave ako i pred Najvyšším súdom SR, mám za to, že v mojom

prípade sú splnené všetky 3 podmienky pre priznanie mimoriadneho nároku na starobný

dôchodok a to podľa Nariadenia vlády č. Prvé 2 podmienky podľa

písm. a) a b) boli splnené i podľa odôvodnenia rozhodnutia NS SR. Avšak tretia podmienka,

t. j. že som skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. 3. 1991, podľa názoru

NS SR nie je splnená. Dovolil by som si oponovať tomuto zaujatému právnemu názoru,

pretože s poukazom na uvedené je toto nižšej právnej sily

ako , na základe ktorého došlo k intenzívnemu zásahu do rokov

zavedenej koncepcie sociálneho zabezpečenia. Z uvedeného dôvodu sa preto i KS

v Bratislave priklonil k aplikovaniu ust. , na základe ktorého

sa pri nároku na dôchodok a jeho výške po 31. 12. 1999 rozhoduje podľa predpisov

účinných do 1. 1. 2000. Predmetné zákonné ust. sa nachádza

v prvej hlave desiatej časti prechodných a záverečných ustanovení pôvodného zákona

o sociálnom zabezpečení. Myslím si, že zákonodarca týmto stanovil výnimku

pre pracovníkov v baníctve, ktorí majú nárok na mimoriadny starobný dôchodok

i po 1. 1. 2000. Takýmto spôsobom bolo postupované aj pri mojich kolegoch, ktorým boli

poskytnuté mimoriadne starobné dôchodky i po 1. 1. 2000.

Rozhodnutím NS SR mi bolo odňaté zaručené právo podľa č 39 ods. 1

SR na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pretože mi nebol priznaný

mimoriadny starobný dôchodok, na ktorý mám zákonný nárok. Preto došlo podľa môjho

názoru k takému intenzívnemu zásahu do môjho základného ľudského práva, ktoré

je v priamej súvislosti medzi označeným základným právom a namietaným konaním, t. j.

je splnená i táto podmienka na podanie ústavnej sťažnosti...

Arbitrárnosť konečného súdneho rozhodnutia vidím v tom, že v iných prípadoch

mojich kolegov týmto bol priznaný mimoriadny starobný dôchodok, pričom v mojom

prípade sa tak nestalo. Nerád by som do celej veci zaťahoval emócie, ale moja 15-ročná

práca v bani pri dosiahnutí najvyššej explózie bola taká istá, ako u mojich kolegov, ktorí

dnes dostávajú aj 700,- € dôchodky. Viem že je dnes iná doba ako pred rokom 1999, ale štát

by mal predsa všetkým garantovať sociálne istoty, ktorým bez pochyby je i starobný

dôchodok...“

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených

základných práv zaručených a Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ako aj práva

zaručeného dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 27. septembra 2012.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 17 Všeobecnej

deklarácie ľudských práv každý má právo vlastniť majetok... nikto nesmie byť pozbavený

svojho majetku. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... Podľa

občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

12. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí

porušenie svojich základných práv zaručených a Všeobecnou deklaráciou ľudských

práv, ako aj práva zaručeného dohovorom v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní,

v ktorom dospel k záveru, že „navrhovateľ nesplnil podmienky pre vznik nároku

na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009“, a z toho dôvodu zmenil

prvostupňový rozsudok. Sťažovateľ naopak tvrdí, že „splnil všetky podmienky nároku na

starobný dôchodok“ a rozhodnutie najvyššieho súdu je „arbitrárne“ (pozri tiež bod 3, 4 a

7.2).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu a aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní odporkyne rozsudkom

č. k. -72 z 27. septembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho

rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil skutkové a právne závery prvostupňového

súdu, odvolaciu argumentáciu odporkyne a návrh sťažovateľa v odvolacom konaní.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd... ako súd odvolací podľa a preskúmal

napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že odvolaniu

odporkyne treba vyhovieť.

Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády Českej a Slovenskej Federatívnej republiky

č. toto nariadenie upravuje podmienky mimoriadneho poskytovania

starobného dôchodku občanom, ktorí vykonávali vybrané zamestnania v baníctve, boli

zamestnaní najmenej 25 rokov a dosiahli vek 50 rokov do 31. decembra 2000.

Podľa § 2 ods. 1 tohto nariadenia vlády, občan uvedený v § 1 ods. 1 má nárok

na starobný dôchodok, ak:

a) bol zamestnaný najmenej 15 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve,

b) dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu,

c) skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. marca 1991.

Podľa § 2 ods. 2 tohto nariadenia vlády občan, uvedený v § 1 ods. 1 má nárok

na starobný dôchodok tiež, ak:

a) bol zamestnaný najmenej 10 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve

v uránových baniach,

b) prekročil najvyššiu prípustnú expozíciu,

c) skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve v uránových baniach

do 31. decembra 1990 v súvislosti so znížením najvyššej prípustnej expozície.

Podľa § 3 uvedeného nariadenia vlády občan, uvedený v § 1 ods. 1, ktorý

do 31. marca 1991 nesplnil podmienku ustanovenú v § 2 ods. 1 písm. a) alebo b), má nárok

na starobný dôchodok, ak splnil chýbajúcu podmienku a skončil výkon vybraného

zamestnania v baníctve do 31. decembra 1992.

Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou z 1. apríla 2009 požiadal o priznanie

nároku na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku k... 2009, kedy dosiahol 50

rokov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že z celkového počtu odpracovaných rokov

zamestnania navrhovateľ pre nárok na starobný dôchodok vykonával prácu baníka v O. K.

v období od 25. júna 1997 do 31. októbra 1992 s počtom odpracovaných dní 5569 v I.AA

pracovnej kategórií, t. j. 15 rokov a 94 dní a vo všeobecnej I. pracovnej kategórii 21 dní.

Najvyššiu prípustnú expozíciu navrhovateľ dosiahol 30. septembra 1992.

Dostatočne bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre vznik nároku

na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009, lebo napriek skutočnosti, že

splnil prvé dve podmienky, uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a b) citovaného nariadenia vlády,

nesplnil tretiu podmienku, uvedenú v nariadenia vlády č. , lebo vek 50

rokov nedosiahol do 31. decembra 2000, ale až... 2009.

Vzhľadom na to, že pre priznanie starobného dôchodku podľa ustanovení § 1 a § 2

ods. 1 nariadenia vlády č. je potrebné splniť pre všetky tri podmienky

súčasne, bolo potrebné napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa zmeniť

a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 21. októbra 2009 číslo 590 328 6246 0 v spojení

s rozhodnutím z 22. júla 2010 číslo 590 328 6246 0 ako vecne správne potvrdiť.“

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. septembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa už uvedeným

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z a a

Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. čl.

6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo

možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až ( dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže

namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 6 ods. 1

dohovoru (bod 19), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 39

ods. 1 a Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013