Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 422/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom Rakúsko, zastúpených advokátkou

Mgr. M. B., Advokátska kancelária B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom

pod sp. zn. v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave

č. k. -193 zo 6. júna 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Základné právo J. M. a I. M. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Trnave č. k. -193 zo 6. júna 2012 p o r u š e n é n e b o l o .

3. Okresnému súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

4. J. M. a I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume po 1 000 € (slovom

tisíc eur) pre každého, ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť

im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť J. M. a I. M. spoločne

a nerozdielne trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur

a šesťdesiat centov) na účet ich právnej zástupkyne Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2012 doručená sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -193 zo 6. júna 2012.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi

rodinného domu, pozemku, na ktorom je dom postavený, a k nemu prislúchajúcej záhrady

v katastrálnom území Š., ktoré dlhodobo prenajímali. Keďže nájomcovia predmetných

nehnuteľností prestali sťažovateľom uhrádzať nájomné a nehnuteľnosti napriek tomu

užívali, začali sťažovatelia uplatňovať nároky z bezdôvodného obohatenia voči

neoprávneným užívateľom súdnou cestou. Konanie na okresnom súde začalo 7. apríla 2005

podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu. Vec pôvodne zaevidovaná pod sp. zn.

bola následne a aj v súčasnosti je vedená pod sp. zn. . Sťažovatelia

poukázali na skutočnosť, že okresný súd konanie opakovane prerušil, v dôsledku čoho bolo

prvé pojednávanie vo veci nariadené na 29. marec 2011, t. j. po šiestich rokoch od podania

návrhu. Účastníci konania boli vo veci prvýkrát vypočutí na pojednávaní 10. mája 2011.

Dĺžka konania si vyžiadala doplnenie žalobného návrhu, čo sťažovatelia učinili 2. júna

2011. Na ďalších pojednávaniach uskutočnil okresný súd výsluch účastníkov konania.

Ďalšie prieťahy v konaní boli podľa tvrdení sťažovateľov spôsobené konaním

a rozhodovaním krajského súdu o vznesenej námietke zaujatosti konajúcej sudkyne

a napriek právnej a skutkovej jednoduchosti prípadu nebolo vo veci do dňa podania ústavnej

sťažnosti (22. októbra 2012) meritórne rozhodnuté.

3. Sťažovatelia preto ústavný súd žiadajú, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , porušenie

základného práva na spravodlivý proces podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

prizná im primerané finančné zadosťučinenie od okresného súdu každému po 4 000 €,

od krajského súdu každému po 1 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 269,60 €.

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 206/2013 zo 17. mája 2013, v ktorom podrobne uviedol jednotlivé úkony

okresného súdu za obdobie od podania návrhu 7. apríla 2005 do 2. mája 2013 (ústavný súd

štúdiom spisu považoval všetky úkony za preukázané). Poukázal na skutočnosť, že konanie

vo veci súviselo s viacerými konaniami sťažovateľov uvedenými okresným súdom

v dôsledku čoho bolo opakovane prerušené do právoplatného skončenia veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. (v období od 14. septembra 2005 do 4. marca

2011), v ktorom bolo podané aj dovolanie, a spis sa preto nachádzal na Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). V období od apríla 2007 do marca 2008

vykonávala zákonná sudkyňa funkciu sudcu na Krajskom súde v Bratislave. Dňa 21. mája

2009 podali sťažovatelia námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Krajský súd o námietke

nerozhodoval a vybavil ju oznámením z 29. mája 2009. V období od júla 2009 do januára

2010 sa spis nachádzal na ústavnom súde. Konanie pokračovalo potom, ako vo veci

sp. zn. rozhodol o dovolaní najvyšší súd a jeho rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 2. februára 2011. Následne boli vo veci nariadené viaceré pojednávania

(15. marca 2011, 29. marca 2011, 10. mája 2011, 2. júna 2011, 7. júla 2011, 13. septembra

2011, 18. októbra 2011 a 15. novembra 2011), ktoré boli odročené pre neúčasť

(aj ospravedlnenú) navrhovateľov, ako aj odporcov. Okresný súd sa zaoberal aj doplnením

žalobného návrhu sťažovateľmi. Konajúca sudkyňa predložila 1. decembra 2011 námietku

zaujatosti, v dôsledku čoho bol spisový materiál predložený krajskému súdu na rozhodnutie.

Krajský súd spis vrátil bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, sudkyňa spis opätovne

predložila krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd uznesením

zo 6. júna 2012 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania

a rozhodovania veci. Po vrátení spisu okresný súd pokračoval v konaní nariadením ďalších

pojednávaní, ktoré boli opätovne odročené pre neúčasť sťažovateľov i odporcov. Okresný

súd opakovane rozhodol o zmene návrhu a jeho čiastočnom späťvzatí.

K doterajšiemu priebehu konania predsedníčka okresného súdu uviedla: „Na základe

vykonaného rozboru veci som toho názoru, že súd pokiaľ konanie nebolo prerušené, vo veci

konal plynule. Konanie bolo dvakrát prerušené. Ide o obdobie od 14. 9. 2005 do 4. 3. 2011.

Následne súd viackrát určil termín pojednávaní, na ktoré sa účastníci nie vždy dostavili.

Boli prípady, kedy navrhovatelia – sťažovatelia žiadali termín pojednávania odročiť

a ospravedlnili sa za neúčasť, ale vyskytli sa aj prípady, keď sa nedostavili na pojednávanie

a ani sa neospravedlnili za neúčasť. Súd sťažovateľom uložil aj poriadkovú pokutu. Myslím

si, že na doterajšom priebehu konania majú určitý podiel aj sťažovatelia.“

5. Na výzvu ústavného súdu podal vyjadrenie k ústavnej sťažnosti aj krajský súd,

ktorý v podaní sp. zn. Spr. 191/13 z 25. júla 2013 uviedol:

„V danom prípade na nadriadenom Krajskom súde v Trnave nedošlo k prieťahom

v konaní, pretože o tom, či sudca je vylúčený bolo rozhodnuté do 10 dní od predloženia veci

na nadriadený súd ( veta tretia ), rozhodnutie bolo písomne vypracované

a spis odoslaný súdu prvého stupňa v lehote 30 dní stanovenej v ust. ,

preto k prieťahom na Krajskom súde v Trnave v danej veci nedošlo. Nadriadený súd

sa náležite vyporiadal s otázkou zaujatosti procesnej sudkyne JUDr. O. C. v danom konaní,

pričom na dôvody tohto rozhodnutia odvolacieho súdu podrobnostiam poukazujem a niet

k nim čo dodať.

Pretože k prieťahom v konaní na Krajskom súde v Trnave nedošlo, rozhodnutie

nadriadeného súdu vo veci vylúčenia namietanej procesnej sudkyne je riadne odôvodnené,

preto spĺňa všetky náležitosti predpísané zákonom. V dôsledku toho nepovažujem sťažnosť

voči Krajskému súdu v Trnave za dôvodnú.“

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

10. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

11. Zo sťažnosti, z jej príloh i vyjadrení účastníkov vyplýva, že predmetná vec

o vyplatenie nárokov z bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností

nie je ani po viac ako 8 rokoch meritórne rozhodnutá. Aj v súčasnosti vo veci koná

prvostupňový súd.

12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa (aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú:

a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, b) správanie účastníka súdneho

konania a c) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu [povahu veci

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, )].

a) Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného

konania vedeného okresným súdom je sťažovateľmi uplatnený nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté konanie nemožno

v zásade považovať za právne ani skutkovo zložité. Určitú zložitosť možno veci priznať

z dôvodu, že v inom konaní bola napadnutá platnosť zmlúv, na základe ktorých sťažovatelia

nadobudli nehnuteľnosť, čo viedlo k opätovnému prerušeniu konania, ako aj potrebe

vypracovania znaleckého posudku na stanovenie ceny predmetu nájmu.

b) Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti

za prieťahy v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania.

Prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkom konania,

nemajú povahu zbytočných prieťahov. V danom prípade však postup účastníkov

(aj pri uplatňovaní procesných práv podľa ) možno

považovať za taký, ktorý mal výrazný vplyv na doterajší priebeh konania

(napr. ). Ústavný súd poznamenáva, že ide v poradí o 31. sťažnosť

sťažovateľov podanú ústavnému súdu. Podobne ako v predchádzajúcich sťažnostiach,

sťažovatelia v predmetnom konaní využívajú všetky procesné práva, ktoré im Občiansky

súdny poriadok priznáva. V konaní sťažovatelia namietali napr. nedodržanie lehoty

na prípravu pri predvolaní na pojednávanie, opakovane ospravedlnili neprítomnosť jedného

alebo oboch na pojednávaní (školenie navrhovateľky, pracovné dôvody, kúpeľná liečba),

príp. i ospravedlnili neprítomnosť a na pojednávanie sa dostavili, uplatnili námietku

zaujatosti sudcu, žiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov, podali odvolanie i dovolanie

proti rozhodnutiu o prerušení konania, doplňovali svoj návrh. Tieto skutočnosti majú

za následok, že sa nimi okresný súd musí zaoberať, príp. vec predložiť druhostupňovému

súdu na rozhodnutie, čo pri počte uplatnených požiadaviek a procesných návrhov

nepochybne prispieva k zásadnému predlžovaniu konania.

c) Ďalším kritériom bol postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania

v predmetnej veci. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal ústavný súd zo svojej ustálenej

judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. ,

, , ).

Dĺžka konania na okresnom súde predstavuje viac ako 8 rokov a nemožno

ju považovať za primeranú. Do úvahy je potrebné zobrať skutočnosť, že konanie

bolo prerušené do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod

sp. zn. uznesením zo 14. septembra 2005. Po jeho právoplatnom ukončení

(10. novembra 2008) okresný súd v konaní nepokračoval a opätovne ho prerušil uznesením

z 2. februára 2009 do právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom dovolaní.

Najvyšší súd o dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2010.

Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 15. marec 2011, t. j. takmer po 6 rokoch

od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. V ďalšom období okresný súd nariadil

v priebehu rokov 2011, 2012 a 2013 viaceré pojednávania vo veci. Napriek tomu, že jeho

postup sa v tomto období javí v zásade ako plynulý a medzi jednotlivými úkonmi neboli

neprimerane dlhé odstupy, nemožno uvedené konanie charakterizovať ako konanie

bez prieťahov, a to z dôvodu neefektívnosti postupu okresného súdu. Okresný súd

opakovane odročil nariadené pojednávania na žiadosť sťažovateľov i odporcov, zaoberal

sa návrhmi sťažovateľov (rozšírenie návrhu, čiastočné späťvzatie návrhu, zmena návrhu,

oslobodenie od súdnych poplatkov), postupoval však nesústredene, nekoordinoval svoju

činnosť v iných konaniach vedených sťažovateľmi na okresnom súde.

13. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v namietanom

konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa ,

ako aj k porušeniu ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom a rozhodnutím krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

14. Sťažovatelia namietajú aj porušenie základného práva na spravodlivý proces

podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

v dôsledku toho, že konajúcou sudkyňou vo veci je JUDr. O. C., proti ktorej vzniesli

námietku zaujatosti a svoju zaujatosť vo veci vyslovila aj sama konajúca sudkyňa.

Sťažovatelia s odvolaním sa na doterajšiu judikatúru ústavného súdu,

ale predovšetkým judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uvádzajú, že požiadavka

nezávislosti súdu pozostáva z dvoch aspektov, a to subjektívnej a objektívnej nestrannosti

súdu. Narušenie subjektívnej nestrannosti opakovaným vyhlásením konajúcej sudkyne, že

sa vo veci cíti byť zaujatá, má podľa tvrdení sťažovateľov bez potreby skúmania objektívnej

zaujatosti za následok nespôsobilosť sudkyne prerokovať vec nestranne a nezaujato.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa ustanovenia ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože

sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia dôvodom na vylúčenie

sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo

v jeho rozhodovaní v iných veciach.

16. Zaujatosť konajúcej sudkyne sťažovatelia namietali aj v iných konaniach

podaním „hromadnej“ námietky zaujatosti 4. apríla 2009 vo veciach sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. . K vznesenej

námietke zaujatosti sa na výzvu predsedníčky okresného súdu vyjadrila 30. apríla 2009

konajúca sudkyňa, ktorá uviedla, že sa cíti v označených veciach zaujatá, a súhlasila,

aby tieto boli pridelené inému sudcovi na rozhodnutie. Námietka bola postúpená okresným

súdom spolu s predkladacou správou 5. mája 2009 na rozhodnutie krajskému súdu,

ktorý ju vrátil pod sp. zn. z 29. mája 2009 bez vydania rozhodnutia

o vylúčení namietanej sudkyne. Krajský súd vo veci zaujal stanovisko, že nevznikol dôvod

na konanie o zaujatosti, pretože námietky, ktoré sťažovatelia vzniesli, sa týkali postupu

sudcu v jednotlivých konaniach. Ústavný súd považoval za preukázané, že krajský súd

postupoval v súlade s , keď o vznesených námietkach nekonal a konajúcu

sudkyňu v prerokovávanej veci nevylúčil.

Opätovne sa krajský súd zaoberal námietkou zaujatosti konajúcej sudkyne v roku

2012 potom, ako sťažovatelia na ňu podali trestné oznámenie (do spisu založené

15. novembra 2011). Túto skutočnosť konajúca sudkyňa oznámila predsedníčke súdu

1. decembra 2011 spolu so svojím stanoviskom, že sa vo veci cíti byť zaujatá. Spis bol

predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý ho 2. apríla 2012 vrátil bez rozhodnutia

o námietke zaujatosti. Po opätovnom predložení spisu krajskému súdu (po vznesení

námietky zaujatosti konajúcej sudkyne) 28. mája 2012 krajský súd uznesením

sp. zn. zo 6. júna 2012 rozhodol, že konajúca sudkyňa JUDr. O. C. nie je

vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci. Podľa tvrdení sťažovateľov práve toto

rozhodnutie malo za následok, že vo veci koná zaujatá sudkyňa, v dôsledku čoho dochádza

k porušeniu ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

17. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s namietaným rozhodnutím krajského súdu

i postupom, ktorý mu predchádzal, a dospel k záveru, že rozhodnutie nie je arbitrárne a dáva

odpoveď na podstatné námietky sťažovateľov. Krajský súd sa v ňom dôsledne vysporiadal

tak s objektívnym, ako aj subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ktoré sa skúmajú

pri rozhodovaní o vylúčení sudcu z prerokovávania veci pre zaujatosť. Skutočnosť,

že sťažovatelia podali na konajúcu sudkyňu trestné oznámenie, z čoho následne aj ona sama

vyvodila svoju zaujatosť, nemožno považovať za dostatočnú na vyslovenie zaujatosti

konajúceho sudcu. Krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. uviedol

„... paušálne uplatnenie záveru o zbavení sudcu schopnosti vec prejednať a rozhodnúť

nestranne už v dôsledku urobenia trestného oznámenia účastníka na sudcu by jednak mohlo

konkrétneho sudcu pri výkone jeho funkcie celkom ochromiť, popri tom však

nezanedbateľným je i to,... že účastník by cieleným podávaním trestných oznámení

či im na roveň postaviteľných podaní mohol ovplyvniť výber sudcu majúceho jeho vec

prejednať do tej miery, žeby sa okruh sudcov prichádzajúcich do úvahy zúžil len na tých,

ktorí ešte v účastníkovi svojim skorším rozhodovaním alebo postupom nestihli vzbudiť

nevôľu, alebo by sa takto účastníkovi dokonca mohlo podariť dosiahnuť presunutie konania

vo veci za jeho účasti na celkom iný, než inak príslušný súd“. V ďalšej časti svojho

rozhodnutia poukázal krajský súd na osobitosti postavenia sudcu, ktorému „... musí

zodpovedať na jednej strane uvedomenie si dôležitosti nestrannosti (a to už v podobe dojmu

verejnosti o nestrannosti) súdov a sudcov a na strane druhej relatívne vyššia miera

odolnosti voči vplyvom spôsobilým spochybniť nezaujatosť sudcov (pričom naplneniu

uvedených predpokladov slúži aj odborná príprava sudcov a ďalšie ich vzdelávanie), kam

nepochybne musí patriť i zvýšený prah citlivosti sudcu voči podaniam spôsobilým ho osočiť

či spôsobiť mu ujmu na cti“.

18. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné

právo sťažovateľov na spravodlivé konanie podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru porušené nebolo.

III.

19. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov.

20. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné

právo sťažovateľov podľa , ako aj ich právo podľa dohovoru,

zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume

4 000 € od okresného súdu a v sume 1 000 € od krajského súdu pre každého z nich.

Vzhľadom na skutočnosť, že porušenie práv sťažovateľov ústavný súd vyslovil len

vo vzťahu k okresnému súdu, povinnosť zaplatiť ho uložil iba okresnému súdu.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti.

Berúc do úvahy doterajšiu dĺžku namietaného konania, zohľadňujúc dôvody, ktoré

mali na dĺžku konania zásadný vplyv, ako aj mieru podielu sťažovateľov a ďalšie okolnosti

konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 1 000 € každému zo sťažovateľov primerané konkrétnym

okolnostiam prípadu.

21. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátkou Mgr. M. B.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá

bola 763 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti vykonané v roku 2012) pri zastupovaní dvoch sťažovateľov v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 269,60 € tak,

ako si ju uplatnili aj samotní sťažovatelia. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia

je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013