Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 570/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej

advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30.

júla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „dňa 28. 04. 1995 bola podpísaná

ručiteľská listina č. 13/95 k úverovej zmluve č. 35/95 medzi P., a. s. K. ako veriteľom na

jednej strane a sťažovateľom ako ručiteľom na strane druhej, ktorou sa sťažovateľ zaručil,

že úver 1.500.000,- Sk s prísl., ktorý prevzal dlžník S., a. s. uspokojí veriteľovi, ak úver

dlžník v určenej lehote nezaplatí.

Dňa 17. 02. 1995 bola podpísaná ručiteľská listina č. 14/95 k úverovej zmluve

č. 36/95 medzi P., a. s. K. ako veriteľom na jednej strane a sťažovateľom ako ručiteľom na

strane druhej, ktorou sa sťažovateľ zaručil, že úver 1.500.000,- Sk s prísl., ktorý prevzal

dlžník S., a. s. uspokojí veriteľovi ak úver dlžník v určenej lehote nezaplatí...

Dňa 31. 01. 1996 uzatvoril sťažovateľ ako budúci kupujúci s p. S. M., P. P. a I. S.

ako budúcimi predávajúcimi zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom bol budúci

predaj nehnuteľností - dom súp. č. 1721 s pozemkom - parc. č. 482/1 zapísanými na LV č.

1040 k. ú. D. Budúci predávajúci ako vlastníci predmetných nehnuteľností a zároveň

majitelia a štatutárni zástupcovia dlžníka S., a. s. sa touto zmluvou dohodli, že v prípade

realizácie práva P., a. s. vyplývajúceho z ručenia podľa vyššie uvedených ručiteľských listín

č. 13/95 a 14/95 odpísaním dlhovanej sumy z účtu sťažovateľa, predajú do 3 dní od

predloženia návrhu kúpnej zmluvy vyššie uvedené nehnuteľnosti sťažovateľovi a ako kúpna

cena sa započíta plnenie, ktoré poskytne sťažovateľ P., a. s. z titulu uvedeného ručenia...

K realizácii ručenia formou odpísania sumy 2.836.800,- Sk z účtu sťažovateľa

v prospech P., a. s. došlo dňa 12. 04. 1996 (odpísaním dvoch súm 1.209.561,07 Sk a

1.626.240,65 Sk)...

Napriek splneniu dohodnutej podmienky pre uzatvorenie realizačnej kúpnej zmluvy

t. j. realizácie ručenia - budúci predávajúci M., P., S. nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu

zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a ani na výzvu neuzavreli realizačnú kúpnu zmluvu.“.

Sťažovateľka sa domáhala splnenia povinnosti — uzatvorenia realizačnej kúpnej

zmluvy proti S. M., P. P. a I. S. (ďalej len „budúci predávajúci“ alebo „žalovaní“) najprv

žalobou o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu v konaní vedenom Okresným súdom

Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktoré však v dôsledku

skutočnosti, že „p. M., P. a S. previedli predmetné nehnuteľnosti, čím zmarili možnosť

uzatvorenia realizačnej kúpnej zmluvy“, bolo zastavené.

Žalobou z 15. júla 1999 doručenou okresnému súdu sa následne sťažovateľka

domáhala voči žalovaným zaplatenia pohľadávky v sume 37 587,47 € (1 132 360 Sk)

s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej žalovanými porušením zmluvnej

povinnosti vyplývajúcej im zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996.

Neuzatvorením kúpnej zmluvy a neprevedením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na

sťažovateľku jej mala vzniknúť škoda predstavujúca ušlý zisk z možného nájomného, ktorý

bol spočiatku vyčíslený vo výške 1 132 360 Sk a po pripustení zmien návrhu v celkovej

výške 3 349 980,40 Sk, t. j. 111 198,98 €.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2012 žalobu sťažovateľky

zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, pretože «táto

zmluva podľa názoru súdu neobsahuje základnú náležitosť - dohodu účastníkov o dobe,

dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, čo spôsobuje neurčitosť zmluvy a jej

neplatnosť podľa . Tento dôvod súd prvého stupňa označil za

„hlavný dôvod, pre ktorý zamietol žalobu“... Zároveň súd prvého stupňa ďalej uviedol, že

zmluvná úprava týkajúca sa podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy, a to kúpnej ceny, je

zmätočná a neurčitá, čo je dôvodom neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy

podľa . Súd konštatoval, že sa jedná o absolútne

neplatný právny úkon a takáto neplatnosť nastáva priamo zo zákona a súd na ňu preto musí

prihliadať.».

Krajský súd po odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 30. júla

2012 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka v tejto

súvislosti uvádza, že odvolací súd v odôvodnení označeného rozsudku s poukazom na § 219

ods. 1 (ďalej len „OSP“) len uviedol, že „sa stotožnil

so skutkovým a právnym záverom, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, ako aj sa stotožnil

s jeho odôvodnením a preto ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje“.

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. júla

2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právnym základom napadnutého rozsudku krajského súdu je záver o absolútnej

neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996). V tejto

súvislosti sťažovateľka namieta, že „napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom“.

Sťažovateľka podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jej sťažnosti

ústavnému súdu v jej právnej veci. Vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

v jej právnej veci v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov, sťažovateľka

poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„... Otázka platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola predmetom samostatného

súdneho konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. ,

v ktorom sa žalovaní 1/ až 3/ v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia jej

neplatnosti. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sa niekoľko

rokov samostatne posudzovala platnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a všetky jej

aspekty, pričom súd žalobu na určenie neplatnosti zamietol. Hoci ako dôvod zamietnutia

žaloby o neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve je v odôvodnení právoplatného

rozsudku uvedený nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

v zmysle , nie bez významu je dokazovanie k meritu veci, ktoré tomuto

záveru predchádzalo, nakoľko napriek zamietnutiu žaloby pre nesplnenie podmienky § 80

písm. c) súd v dlhotrvajúcom konaní vydal niekoľko rozsudkov riešiacich meritum

veci a teda vec posudzoval nielen z hľadiska splnenia procesných podmienok žaloby.

V žiadnom z tvrdení žalovaných (ktorí boli v konaní v procesnom postavení

žalobcov) nebola zmienka o neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z dôvodu

neurčitosti pre absenciu doby, v ktorej má byť realizačná kúpna zmluva uzatvorená a ani

z dôvodu neurčitosti zmluvných dojednaní o kúpnej cene. Ani z obsiahleho dokazovania

v konaní sp. zn. nevyplynul záver o neurčitosti zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve, nakoľko všetci účastníci zmluvy vedeli, čo sa uzatvorením zmluvy sledovalo a svoj

prejav vôle mali za dostatočne určitý a zrozumiteľný. Námietky žalovaných uplatnené voči

zmluve o budúcej kúpnej zmluve sa týkali úplne odlišných skutočností, než sú obsiahnuté

a prezentované v záveroch napadnutého rozsudku.“

V kontexte s právoplatne skončeným konaním o určenie neplatnosti zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve (vedeným okresným súdom pod sp. zn. ) sa preto

záver o neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vyslovený v namietanom konaní javí

sťažovateľke nielen ako prekvapivý, ale aj nesprávny, nezákonný a neústavný.

Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s uvedeným názorom krajského súdu (totožným s názorom

okresného súdu) a v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„Spôsob, akým si zmluvné strany dojednali spôsob úhrady kúpnej ceny je plne

v súlade s právnou úpravou zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ( ) ako aj s právnou

úpravou samotnej kúpnej zmluvy ( a nasl. ) a nemožno ho označiť za neurčitý či

nezrozumiteľný. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o budúcej kúpnej zmluve je dohoda

o podstatných náležitostiach tzv. realizačnej zmluvy, v tomto prípade zmluvy kúpnej.

Podstatnou náležitosťou kúpnej zmluvy je dohoda o kúpnej cene, pričom táto môže byť

určená konkrétnou sumou alebo musí byť dojednaný spôsob, akým sa kúpna cena určí.

V zmluve o budúcej kúpnej zmluve je výška kúpnej ceny určená jednoznačne, určite

a zrozumiteľne sumou 2.836.800,- Sk! Pokiaľ súd konštatuje neurčitosť, jeho argumenty

smerujú nie k určeniu výšky kúpnej ceny, ale k spôsobu zaplatenia kúpnej ceny! Spôsob

uhradenia kúpnej ceny nemusí byť v zmluve o budúcej zmluve výslovne dohodnutý a táto

otázka môže byť riešená v realizačnej zmluve, a preto argumenty súdu v tejto rovine nemôžu

mať dopad na platnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Odhliadnuc od uvedeného,

tvrdenia súdu o neurčitosti spôsobu úhrady kúpnej ceny sú nesprávne. Vzhľadom na

charakter občianskoprávnych vzťahov nemožno zmluvným stranám zakázať dohodu

o úhrade kúpnej ceny formou zápočtu kúpnej ceny so sumou poskytnutého ručenia, ktoré

kupujúci uhradil za predávajúcich alebo za akýkoľvek iný subjekt, pokiaľ s tým zmluvné

strany (kupujúci a predávajúci za účasti aj dotknutej osoby) súhlasia! Poukazovanie súdu

na to, že žalobca nemal pohľadávku voči žalovaným a v prípade plnenia povinnosti

vyplývajúcej z ručenia, by mu nevznikol peňažný nárok voči žalovaným, ale voči dlžníkovi

banky, ktorým bola spoločnosť S., a. s. je absolútne bezpredmetné, nakoľko dohoda

účastníkov o úhrade kúpnej ceny bola výsledkom rokovaní účastníkov zmluvy, ktorými boli

žalovaní ako predávajúci a ktorí s týmto spôsobom výslovne súhlasili! Nie bez významu v

kontexte s tvrdeniami súdu prvého stupňa je tiež skutočnosť, že pri uzatváraní zmluvy o

budúcej kúpnej zmluve bol aj štatutárny orgán obchodnej spoločnosti S., a. s., ktorý tiež

prejavil súhlas s takýmto spôsobom vyrovnania. Čo bolo dôvodom, pre ktorý predávajúci

súhlasili s takýmto dojednaním a aký bol súbežný vzťah a hospodárska kauza medzi S., a. s.

a jednotlivými predávajúcimi je v kontexte s posúdením platnosti tohto dojednania

irelevantné a nie je/nemôže byť posudzované! Je preto nepochopiteľné, že súd opiera

neurčitosť dojednania o neexistenciu peňažnej pohľadávky žalobcu voči predávajúcim a

poukazuje na to, že dlžníkom (v prípade realizácie ručenia) by bol iný subjekt!

Rovnako tiež neobstojí tvrdenie súdu o absencii konkrétnej dohody o dobe

uzatvorenia realizačnej zmluvy, pretože spôsob, ktorým je v zmluve dojednaná povinnosť

budúcich predávajúcich uzatvoriť realizačnú kúpnu zmluvu, je špecifikovaná dostatočne

určite a zrozumiteľne, pričom je viazaná na odkladaciu podmienku, ktorej splnenie v konaní

bolo preukázané.“

Sťažovateľka tiež tvrdí, že „že dokazovanie v konaní nebolo vykonané na

preukázanie tých okolností a záverov, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal a jeho

rozhodnutie je z hľadiska dôvodov a záverov v ňom obsiahnutých rozhodnutím

prekvapivým, pričom nakoľko odvolací súd v napadnutom rozsudku a jemu

predchádzajúcom odvolacom konaní dokazovanie nedoplnil a aj jeho rozhodnutie teda trpí

týmto nedostatkom“. V tejto súvislosti namieta, že takýto postup súdu je „v rozpore s

požiadavkou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ako aj možnosti účastníka konania

vyjadriť sa k otázkam, ktoré sa v konaní javia ako sporné a navrhovať v tomto smere

dôkazy, čím bola sťažovateľovi znemožnená realizácia jeho procesných práv a odňatá

možnosť konať pred súdom a porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces.

Uvedený záver platí o to viac, že odvolací súd s ani s touto námietkou vyjadrenou

v odvolaní sťažovateľa vôbec nevysporiadal, v čom vidí sťažovateľ ďalší aspekt porušenia

jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -279 zo dňa 30. 07. 2012

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce v práve na

súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. -279 zo dňa 30. 07. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

1567,87 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti rozhodla o podnete sťažovateľky na

podanie mimoriadneho dovolania zo 7. januára 2013 Krajská prokuratúra v Žiline tak, že ho

odložila prípisom č. k. -17 zo 7. júna 2013, považujúc „rozhodnutie okresného

súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu na náhradu škody, ako i potvrdzujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu za vecne správne, keďže z neplatnej zmluvy nemohli účastníkom

zmluvného vzťahu vzniknúť zmluvné povinnosti, a tak nemohli byť nimi ani porušené“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. júla

2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podľa jej

názoru krajský súd, stotožniac sa s názorom okresného súdu, vec nesprávne právne posúdil,

keď zmluvu o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996 považoval za absolútne neplatný

právny úkon. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd v dôsledku uvedeného pre

nesprávne právne posúdenie veci jej arbitrárnym spôsobom odoprel ňou uplatnený nárok na

náhradu škody, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinnosti

žalovaných vyplývajúcej zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996, ktorou sa

zaviazali previesť za splnenia tam uvedenej podmienky nehnuteľnosti zapísané na LV č. 40

v kat. území D. na sťažovateľku.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu nedostatočne

odôvodnený, keďže krajský súd vyslovil absolútnu neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve z 31. januára 1996, avšak neuviedol relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by

preukazovali a odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru, pričom sa v napadnutom

rozsudku nevysporiadal s námietkami sťažovateľky uvádzanými v jej odvolaní proti

odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému

rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 2. marca 2012, ktorým bola žaloba sťažovateľky o náhradu škody vo výške

111 198,98 € s príslušenstvom zamietnutá a v tejto súvislosti považoval za potrebné

poukázať najmä na nasledovnú časť jeho odôvodnenia:

„Predmetom tohto konania je uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej

v dôsledku porušenia záväzku žalovaných vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve, t. j. uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu, obsah ktorej je vymedzený v čl. III. zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve. Žalovaní sa bránili tým, že uplatnený nárok je premlčaný

a zmluva o budúcej kúpnej zmluve je absolútne neplatná. Predbežnou otázkou v spore bolo

teda vyriešenie otázky, či bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, či je táto zmluva platným

právnym úkonom, z ktorého vznikli stranám práva a povinnosti. ako aj

obsahujú úpravu inštitútu zmluvy o budúcej zmluve a tieto úpravy sú

v mnohom odlišné, avšak spoločné pre obe právne úpravy je to, že vyžadujú pre platné

uzavretie takéhoto typu zmluvy zhodu vôle zmluvných strán vyjadrenú v písomnej forme

o uzavretí zmluve o budúcej zmluve a taktiež dojednanie doby, dokedy zmluvné strany

budúcu zmluvu uzatvoria. Ak by tieto požiadavky neboli naplnené, nemožno hovoriť

o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve. Ďalšiu podstatnú požiadavku upravuje Obchodný

zákonník a rozdielne. Kým vyžaduje, aby predmet

plnenia bol určený aspoň všeobecným spôsobom, požaduje, aby

v zmluve boli upravené podstatné náležitosti budúcej zmluvy. Základnou požiadavkou je

teda dohoda strán o čase, dokedy má byť budúca zmluva uzavretá. Táto dohoda sa týka

času, v ktorom má oprávnená strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok. Bez

tejto dohody nemožno hovoriť o vzniku zmluvy o budúcej zmluve. Je nesporné, že dohoda

o dobe uzavretia budúcej zmluvy, ak má spĺňať náležitosti , musí byť určitá.

Strany sa môžu dohodnúť na konkrétnom dni alebo určiť určitú lehotu, čo býva v praxi

výhodnejšie. Ak je povinnosť uzavrieť zmluvu, viazaná na určitú lehotu, je vhodné v zmluve

určiť začiatok jej plynutia, inak by bol týmto okamihom vznik zmluvy o budúcej zmluve.

Predmetná zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje túto

základnú náležitosť, teda dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu

uzatvoria. V zmluve je záväzok uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu viazaný na splnenie

odkladacej podmienky, ktorou je realizácia práva vyplývajúca z ručenia dojednaného

v ručiteľských listinách č. 13/95 a č. 14/95 k úverovým zmluvám, avšak absentuje konkrétna

úprava doby, dokedy od splnenia uvedenej odkladacej podmienky, zmluvné strany budúcu

zmluvu uzatvoria. Zmluva obsahuje len 3-dňovú lehotu zaväzujúcu povinného na uzavretie

zmluvy odo dňa predloženia návrhu kúpnej zmluvy oprávneným, t. j. budúcim kupujúcim,

avšak žiadnu úpravu doby, ktorá by ohraničovala časový úsek, dokedy musí byť budúca

zmluva uzavretá. Podstatnou charakteristikou takéhoto typu zmluvy je jej dočasnosť.

Nemôže zaväzovať zmluvné strany bez časového obmedzenia, na dobu neurčitú. To by

odporovalo účelu inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Od určenej doby, do ktorej

majú strany uzavrieť budúcu zmluvu, sú odvodené ďalšie zákonné nároky, upravené pri

občianskoprávnych vzťahoch v ust. a pri obchodnoprávnych vzťahoch

, dokonca aj zánik záväzku uzavrieť budúcu zmluvu podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže predmetná zmluva o uzavretí budúcej kúpnej

zmluvy neobsahuje konkrétnu dobu, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, čo je

nevyhnutnou náležitosťou takejto zmluvy, súd je toho názoru, že vôbec nedošlo k uzavretiu

zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, a teda z predmetnej zmluvy zo dňa 31. 01. 1996 nevznikli

pre účastníkov žiadny práve následky. To je hlavný dôvod, pre ktorý súd žalobu zamietol.“

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. júla 2012, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa z 2. marca 2012, vyplýva, že odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.

V intenciách uvedeného v odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„Podľa ust. , , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho

spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho

konania, konštatuje, že súd prvého stupňa precíznym spôsobom zistil skutkový stav, keď

vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ktoré vyhodnotil v súlade s ust.

a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil. Odvolací súd nemohol preto prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie považoval

vyslovene za účelové a keďže v napadnutom rozsahu nezistil pochybenie a keďže sa v celom

rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, a preto ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje, nakoľko by

išlo vyslovene len o opakovanie tých istých záverov, prípadne obdobnými výrazmi

zopakovanie správneho odôvodnenia súdu prvého stupňa. Preto s poukazom na uvedené

odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojej

sťažnosti namieta v zásade rovnaké skutočnosti, ktoré namietala aj v konaní pred

všeobecnými súdmi (okresným súdom a krajským súdom) a ktorých podstatou bol jej

nesúhlas s právnym názorom okresného súdu, v zmysle ktorého je zmluva o uzavretí

budúcej kúpnej zmluvy absolútne neplatným právnym úkonom, s ktorým sa krajský súd

v sťažnosťou napadnutom rozsudku stotožnil.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako

odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 30. júla 2012 primeraným spôsobom

odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za

neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľkou v okolnostiach prípadu

ide o problém právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 289 až § 292 Obchodného

zákonníka a ), konkrétne posudzovanie platnosti zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na

každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na

prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 2. marca 2012, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd

dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej predbežnej

právnej otázky (či je zmluva o budúcej kúpnej zmluve platným právnym úkonom, z ktorého

vznikli stranám práva a povinnosti) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu možno

považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem

aplikovaných v danej veci. Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom

konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak,

ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

zdôrazniť, že predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie

o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala proti žalovaným náhrady škody vo výške

111 198,98 € s príslušenstvom z dôvodu porušenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve

z 31. januára 1996, ktorú s ňou ako budúcou kupujúcou uzavreli žalovaní ako budúci

predávajúci, pričom jej predmetom bol budúci predaj v nej označených nehnuteľností.

Pretože sťažovateľka sa domáhala nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia zmluvných

povinností druhou zmluvnou stranou (žalovaní neuzatvorili so sťažovateľkou kúpnu zmluvu

a nepreviedli na ňu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam), bolo povinnosťou súdu (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho) venovať náležitú pozornosť platnosti zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996, navyše keď jej platnosť bola nielen

v predmetnom konaní, ale i ďalších konaniach vedených okresným súdom žalovanými

spochybňovaná.

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa a zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy

sa zaväzuje jedna alebo obe zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu

s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom. Zmluva vyžaduje

písomnú formu.

Podľa a zaviazaná strana je povinná uzavrieť

zmluvu bez zbytočného odkladu po tom, čo ju na to vyzvala oprávnená strana v súlade

so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy. Ak zaviazaná strana nesplní záväzok uzavrieť

zmluvu podľa ods. 1, môže oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo

osoba určená v zmluve, alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením

záväzku uzavrieť zmluvu. Nárok na náhradu škody popri určení obsahu zmluvy môže

oprávnená strana požadovať iba v prípade, keď zaviazaná strana neoprávnene odmietla

rokovať o uzavretí zmluvy.

Podľa a právo na určenie obsahu budúcej

zmluvy súdom a nárok na náhradu škody podľa § 290 ods. 2 sa premlčujú uplynutím

jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala zaviazanú stranu na uzavretie zmluvy

podľa § 290 ods. 1, ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu. Dojednaná

lehota však nesmie byť dlhšia, než premlčacia doba vyplývajúca z § 391 a nasl. tohto

zákona. Záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú

stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy.

Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že

sporná zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje základnú

náležitosť, t. j. dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu

uzatvoria. V zmluve je záväzok uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu viazaný na splnenie

odkladacej podmienky, ktorou je realizácia práva vyplývajúca z ručenia dojednaného

v ručiteľských listinách č. 13/95 a č. 14/95 k úverovým zmluvám, ale absentuje konkrétna

úprava doby, dokedy od splnenia uvedenej odkladacej podmienky zmluvné strany budúcu

zmluvu uzatvoria. Zmluva obsahuje len trojdňovú lehotu zaväzujúcu povinného na

uzavretie zmluvy odo dňa predloženia návrhu kúpnej zmluvy oprávneným, t. j. budúcim

kupujúcim, avšak žiadna úprava doby, ktorá by ohraničovala časový úsek, dokedy musí byť

budúca zmluva uzavretá. Podstatnou charakteristikou takéhoto typu zmluvy je jej

dočasnosť. Nemôže zaväzovať zmluvné strany bez časového obmedzenia na dobu neurčitú.

To by odporovalo účelu inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa

konajúce všeobecné súdy s predbežnou otázkou platnosti právneho úkonu (zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve) v súvislosti s uplatneným nárokom sťažovateľky na náhradu

škody vzniknutej v dôsledku porušenia záväzku žalovaných vyplývajúceho z tejto zmluvy

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania

(rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2012) v podstatnom ustálil, že vôbec nedošlo

k uzavretiu zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, a teda z predmetnej zmluvy

z 31. januára 1996 nevznikli pre účastníkov žiadne právne následky, odvolací súd považoval

tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto

právnemu záveru okresného súdu a krajského súdu nemožno mať z ústavného hľadiska

v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základných práv

garantovaných . K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým

rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc

v súlade s platnými právnymi predpismi.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(obdobne napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa a tiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013