Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 570/2013
PDF · 365.18 KB
No categories available
IV. ÚS 570/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej
advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30.
júla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co 219/2012 z 30. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „dňa 28. 04. 1995 bola podpísaná
ručiteľská listina č. 13/95 k úverovej zmluve č. 35/95 medzi P., a. s. K. ako veriteľom na
jednej strane a sťažovateľom ako ručiteľom na strane druhej, ktorou sa sťažovateľ zaručil,
že úver 1.500.000,- Sk s prísl., ktorý prevzal dlžník S., a. s. uspokojí veriteľovi, ak úver
dlžník v určenej lehote nezaplatí.
Dňa 17. 02. 1995 bola podpísaná ručiteľská listina č. 14/95 k úverovej zmluve
č. 36/95 medzi P., a. s. K. ako veriteľom na jednej strane a sťažovateľom ako ručiteľom na
strane druhej, ktorou sa sťažovateľ zaručil, že úver 1.500.000,- Sk s prísl., ktorý prevzal
dlžník S., a. s. uspokojí veriteľovi ak úver dlžník v určenej lehote nezaplatí...
Dňa 31. 01. 1996 uzatvoril sťažovateľ ako budúci kupujúci s p. S. M., P. P. a I. S.
ako budúcimi predávajúcimi zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom bol budúci
predaj nehnuteľností - dom súp. č. 1721 s pozemkom - parc. č. 482/1 zapísanými na LV č.
1040 k. ú. D. Budúci predávajúci ako vlastníci predmetných nehnuteľností a zároveň
majitelia a štatutárni zástupcovia dlžníka S., a. s. sa touto zmluvou dohodli, že v prípade
realizácie práva P., a. s. vyplývajúceho z ručenia podľa vyššie uvedených ručiteľských listín
č. 13/95 a 14/95 odpísaním dlhovanej sumy z účtu sťažovateľa, predajú do 3 dní od
predloženia návrhu kúpnej zmluvy vyššie uvedené nehnuteľnosti sťažovateľovi a ako kúpna
cena sa započíta plnenie, ktoré poskytne sťažovateľ P., a. s. z titulu uvedeného ručenia...
K realizácii ručenia formou odpísania sumy 2.836.800,- Sk z účtu sťažovateľa
v prospech P., a. s. došlo dňa 12. 04. 1996 (odpísaním dvoch súm 1.209.561,07 Sk a
1.626.240,65 Sk)...
Napriek splneniu dohodnutej podmienky pre uzatvorenie realizačnej kúpnej zmluvy
t. j. realizácie ručenia - budúci predávajúci M., P., S. nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu
zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a ani na výzvu neuzavreli realizačnú kúpnu zmluvu.“.
Sťažovateľka sa domáhala splnenia povinnosti — uzatvorenia realizačnej kúpnej
zmluvy proti S. M., P. P. a I. S. (ďalej len „budúci predávajúci“ alebo „žalovaní“) najprv
žalobou o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu v konaní vedenom Okresným súdom
Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 775/1996, ktoré však v dôsledku
skutočnosti, že „p. M., P. a S. previedli predmetné nehnuteľnosti, čím zmarili možnosť
uzatvorenia realizačnej kúpnej zmluvy“, bolo zastavené.
Žalobou z 15. júla 1999 doručenou okresnému súdu sa následne sťažovateľka
domáhala voči žalovaným zaplatenia pohľadávky v sume 37 587,47 € (1 132 360 Sk)
s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej žalovanými porušením zmluvnej
povinnosti vyplývajúcej im zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996.
Neuzatvorením kúpnej zmluvy a neprevedením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na
sťažovateľku jej mala vzniknúť škoda predstavujúca ušlý zisk z možného nájomného, ktorý
bol spočiatku vyčíslený vo výške 1 132 360 Sk a po pripustení zmien návrhu v celkovej
výške 3 349 980,40 Sk, t. j. 111 198,98 €.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 696/1999 z 2. marca 2012 žalobu sťažovateľky
zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, pretože «táto
zmluva podľa názoru súdu neobsahuje základnú náležitosť - dohodu účastníkov o dobe,
dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, čo spôsobuje neurčitosť zmluvy a jej
neplatnosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Tento dôvod súd prvého stupňa označil za
„hlavný dôvod, pre ktorý zamietol žalobu“... Zároveň súd prvého stupňa ďalej uviedol, že
zmluvná úprava týkajúca sa podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy, a to kúpnej ceny, je
zmätočná a neurčitá, čo je dôvodom neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že sa jedná o absolútne
neplatný právny úkon a takáto neplatnosť nastáva priamo zo zákona a súd na ňu preto musí
prihliadať.».
Krajský súd po odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla
2012 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka v tejto
súvislosti uvádza, že odvolací súd v odôvodnení označeného rozsudku s poukazom na § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) len uviedol, že „sa stotožnil
so skutkovým a právnym záverom, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, ako aj sa stotožnil
s jeho odôvodnením a preto ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje“.
Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla
2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Právnym základom napadnutého rozsudku krajského súdu je záver o absolútnej
neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996). V tejto
súvislosti sťažovateľka namieta, že „napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom“.
Sťažovateľka podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jej sťažnosti
ústavnému súdu v jej právnej veci. Vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
v jej právnej veci v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov, sťažovateľka
poukazuje najmä na tieto skutočnosti:
„... Otázka platnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola predmetom samostatného
súdneho konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C/1212/1998,
v ktorom sa žalovaní 1/ až 3/ v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia jej
neplatnosti. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sa niekoľko
rokov samostatne posudzovala platnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a všetky jej
aspekty, pričom súd žalobu na určenie neplatnosti zamietol. Hoci ako dôvod zamietnutia
žaloby o neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve je v odôvodnení právoplatného
rozsudku uvedený nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., nie bez významu je dokazovanie k meritu veci, ktoré tomuto
záveru predchádzalo, nakoľko napriek zamietnutiu žaloby pre nesplnenie podmienky § 80
písm. c) O. s. p. súd v dlhotrvajúcom konaní vydal niekoľko rozsudkov riešiacich meritum
veci a teda vec posudzoval nielen z hľadiska splnenia procesných podmienok žaloby.
V žiadnom z tvrdení žalovaných (ktorí boli v konaní 7 C/1212/1998 v procesnom postavení
žalobcov) nebola zmienka o neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z dôvodu
neurčitosti pre absenciu doby, v ktorej má byť realizačná kúpna zmluva uzatvorená a ani
z dôvodu neurčitosti zmluvných dojednaní o kúpnej cene. Ani z obsiahleho dokazovania
v konaní sp. zn. 7 C/1212/1998 nevyplynul záver o neurčitosti zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve, nakoľko všetci účastníci zmluvy vedeli, čo sa uzatvorením zmluvy sledovalo a svoj
prejav vôle mali za dostatočne určitý a zrozumiteľný. Námietky žalovaných uplatnené voči
zmluve o budúcej kúpnej zmluve sa týkali úplne odlišných skutočností, než sú obsiahnuté
a prezentované v záveroch napadnutého rozsudku.“
V kontexte s právoplatne skončeným konaním o určenie neplatnosti zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve (vedeným okresným súdom pod sp. zn. 7 C 1212/1998) sa preto
záver o neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vyslovený v namietanom konaní javí
sťažovateľke nielen ako prekvapivý, ale aj nesprávny, nezákonný a neústavný.
Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s uvedeným názorom krajského súdu (totožným s názorom
okresného súdu) a v tejto súvislosti okrem iného uvádza:
„Spôsob, akým si zmluvné strany dojednali spôsob úhrady kúpnej ceny je plne
v súlade s právnou úpravou zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (§ 50a OZ) ako aj s právnou
úpravou samotnej kúpnej zmluvy (§ 588 a nasl. OZ) a nemožno ho označiť za neurčitý či
nezrozumiteľný. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o budúcej kúpnej zmluve je dohoda
o podstatných náležitostiach tzv. realizačnej zmluvy, v tomto prípade zmluvy kúpnej.
Podstatnou náležitosťou kúpnej zmluvy je dohoda o kúpnej cene, pričom táto môže byť
určená konkrétnou sumou alebo musí byť dojednaný spôsob, akým sa kúpna cena určí.
V zmluve o budúcej kúpnej zmluve je výška kúpnej ceny určená jednoznačne, určite
a zrozumiteľne sumou 2.836.800,- Sk! Pokiaľ súd konštatuje neurčitosť, jeho argumenty
smerujú nie k určeniu výšky kúpnej ceny, ale k spôsobu zaplatenia kúpnej ceny! Spôsob
uhradenia kúpnej ceny nemusí byť v zmluve o budúcej zmluve výslovne dohodnutý a táto
otázka môže byť riešená v realizačnej zmluve, a preto argumenty súdu v tejto rovine nemôžu
mať dopad na platnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Odhliadnuc od uvedeného,
tvrdenia súdu o neurčitosti spôsobu úhrady kúpnej ceny sú nesprávne. Vzhľadom na
charakter občianskoprávnych vzťahov nemožno zmluvným stranám zakázať dohodu
o úhrade kúpnej ceny formou zápočtu kúpnej ceny so sumou poskytnutého ručenia, ktoré
kupujúci uhradil za predávajúcich alebo za akýkoľvek iný subjekt, pokiaľ s tým zmluvné
strany (kupujúci a predávajúci za účasti aj dotknutej osoby) súhlasia! Poukazovanie súdu
na to, že žalobca nemal pohľadávku voči žalovaným a v prípade plnenia povinnosti
vyplývajúcej z ručenia, by mu nevznikol peňažný nárok voči žalovaným, ale voči dlžníkovi
banky, ktorým bola spoločnosť S., a. s. je absolútne bezpredmetné, nakoľko dohoda
účastníkov o úhrade kúpnej ceny bola výsledkom rokovaní účastníkov zmluvy, ktorými boli
žalovaní ako predávajúci a ktorí s týmto spôsobom výslovne súhlasili! Nie bez významu v
kontexte s tvrdeniami súdu prvého stupňa je tiež skutočnosť, že pri uzatváraní zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve bol aj štatutárny orgán obchodnej spoločnosti S., a. s., ktorý tiež
prejavil súhlas s takýmto spôsobom vyrovnania. Čo bolo dôvodom, pre ktorý predávajúci
súhlasili s takýmto dojednaním a aký bol súbežný vzťah a hospodárska kauza medzi S., a. s.
a jednotlivými predávajúcimi je v kontexte s posúdením platnosti tohto dojednania
irelevantné a nie je/nemôže byť posudzované! Je preto nepochopiteľné, že súd opiera
neurčitosť dojednania o neexistenciu peňažnej pohľadávky žalobcu voči predávajúcim a
poukazuje na to, že dlžníkom (v prípade realizácie ručenia) by bol iný subjekt!
Rovnako tiež neobstojí tvrdenie súdu o absencii konkrétnej dohody o dobe
uzatvorenia realizačnej zmluvy, pretože spôsob, ktorým je v zmluve dojednaná povinnosť
budúcich predávajúcich uzatvoriť realizačnú kúpnu zmluvu, je špecifikovaná dostatočne
určite a zrozumiteľne, pričom je viazaná na odkladaciu podmienku, ktorej splnenie v konaní
bolo preukázané.“
Sťažovateľka tiež tvrdí, že „že dokazovanie v konaní nebolo vykonané na
preukázanie tých okolností a záverov, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal a jeho
rozhodnutie je z hľadiska dôvodov a záverov v ňom obsiahnutých rozhodnutím
prekvapivým, pričom nakoľko odvolací súd v napadnutom rozsudku a jemu
predchádzajúcom odvolacom konaní dokazovanie nedoplnil a aj jeho rozhodnutie teda trpí
týmto nedostatkom“. V tejto súvislosti namieta, že takýto postup súdu je „v rozpore s
požiadavkou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ako aj možnosti účastníka konania
vyjadriť sa k otázkam, ktoré sa v konaní javia ako sporné a navrhovať v tomto smere
dôkazy, čím bola sťažovateľovi znemožnená realizácia jeho procesných práv a odňatá
možnosť konať pred súdom a porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces.
Uvedený záver platí o to viac, že odvolací súd s ani s touto námietkou vyjadrenou
v odvolaní sťažovateľa vôbec nevysporiadal, v čom vidí sťažovateľ ďalší aspekt porušenia
jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/219/2012-279 zo dňa 30. 07. 2012
bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na
súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve
na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 5 Co/219/2012-279 zo dňa 30. 07. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
1567,87 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti rozhodla o podnete sťažovateľky na
podanie mimoriadneho dovolania zo 7. januára 2013 Krajská prokuratúra v Žiline tak, že ho
odložila prípisom č. k. Kc 13/13-17 zo 7. júna 2013, považujúc „rozhodnutie okresného
súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu na náhradu škody, ako i potvrdzujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu za vecne správne, keďže z neplatnej zmluvy nemohli účastníkom
zmluvného vzťahu vzniknúť zmluvné povinnosti, a tak nemohli byť nimi ani porušené“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla
2012 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podľa jej
názoru krajský súd, stotožniac sa s názorom okresného súdu, vec nesprávne právne posúdil,
keď zmluvu o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996 považoval za absolútne neplatný
právny úkon. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd v dôsledku uvedeného pre
nesprávne právne posúdenie veci jej arbitrárnym spôsobom odoprel ňou uplatnený nárok na
náhradu škody, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinnosti
žalovaných vyplývajúcej zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996, ktorou sa
zaviazali previesť za splnenia tam uvedenej podmienky nehnuteľnosti zapísané na LV č. 40
v kat. území D. na sťažovateľku.
Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu nedostatočne
odôvodnený, keďže krajský súd vyslovil absolútnu neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve z 31. januára 1996, avšak neuviedol relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by
preukazovali a odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru, pričom sa v napadnutom
rozsudku nevysporiadal s námietkami sťažovateľky uvádzanými v jej odvolaní proti
odvolaním napadnutému rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému
rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.
8 C 696/1999 z 2. marca 2012, ktorým bola žaloba sťažovateľky o náhradu škody vo výške
111 198,98 € s príslušenstvom zamietnutá a v tejto súvislosti považoval za potrebné
poukázať najmä na nasledovnú časť jeho odôvodnenia:
„Predmetom tohto konania je uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej
v dôsledku porušenia záväzku žalovaných vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve, t. j. uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu, obsah ktorej je vymedzený v čl. III. zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve. Žalovaní sa bránili tým, že uplatnený nárok je premlčaný
a zmluva o budúcej kúpnej zmluve je absolútne neplatná. Predbežnou otázkou v spore bolo
teda vyriešenie otázky, či bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, či je táto zmluva platným
právnym úkonom, z ktorého vznikli stranám práva a povinnosti. Občiansky zákonník ako aj
Obchodný zákonník obsahujú úpravu inštitútu zmluvy o budúcej zmluve a tieto úpravy sú
v mnohom odlišné, avšak spoločné pre obe právne úpravy je to, že vyžadujú pre platné
uzavretie takéhoto typu zmluvy zhodu vôle zmluvných strán vyjadrenú v písomnej forme
o uzavretí zmluve o budúcej zmluve a taktiež dojednanie doby, dokedy zmluvné strany
budúcu zmluvu uzatvoria. Ak by tieto požiadavky neboli naplnené, nemožno hovoriť
o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve. Ďalšiu podstatnú požiadavku upravuje Obchodný
zákonník a Občiansky zákonník rozdielne. Kým Obchodný zákonník vyžaduje, aby predmet
plnenia bol určený aspoň všeobecným spôsobom, Občiansky zákonník požaduje, aby
v zmluve boli upravené podstatné náležitosti budúcej zmluvy. Základnou požiadavkou je
teda dohoda strán o čase, dokedy má byť budúca zmluva uzavretá. Táto dohoda sa týka
času, v ktorom má oprávnená strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok. Bez
tejto dohody nemožno hovoriť o vzniku zmluvy o budúcej zmluve. Je nesporné, že dohoda
o dobe uzavretia budúcej zmluvy, ak má spĺňať náležitosti § 37 ods. 1 OZ, musí byť určitá.
Strany sa môžu dohodnúť na konkrétnom dni alebo určiť určitú lehotu, čo býva v praxi
výhodnejšie. Ak je povinnosť uzavrieť zmluvu, viazaná na určitú lehotu, je vhodné v zmluve
určiť začiatok jej plynutia, inak by bol týmto okamihom vznik zmluvy o budúcej zmluve.
Predmetná zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje túto
základnú náležitosť, teda dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu
uzatvoria. V zmluve je záväzok uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu viazaný na splnenie
odkladacej podmienky, ktorou je realizácia práva vyplývajúca z ručenia dojednaného
v ručiteľských listinách č. 13/95 a č. 14/95 k úverovým zmluvám, avšak absentuje konkrétna
úprava doby, dokedy od splnenia uvedenej odkladacej podmienky, zmluvné strany budúcu
zmluvu uzatvoria. Zmluva obsahuje len 3-dňovú lehotu zaväzujúcu povinného na uzavretie
zmluvy odo dňa predloženia návrhu kúpnej zmluvy oprávneným, t. j. budúcim kupujúcim,
avšak žiadnu úpravu doby, ktorá by ohraničovala časový úsek, dokedy musí byť budúca
zmluva uzavretá. Podstatnou charakteristikou takéhoto typu zmluvy je jej dočasnosť.
Nemôže zaväzovať zmluvné strany bez časového obmedzenia, na dobu neurčitú. To by
odporovalo účelu inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Od určenej doby, do ktorej
majú strany uzavrieť budúcu zmluvu, sú odvodené ďalšie zákonné nároky, upravené pri
občianskoprávnych vzťahoch v ust. § 50a ods. 2 OZ a pri obchodnoprávnych vzťahoch
§ 290 ObZ, dokonca aj zánik záväzku uzavrieť budúcu zmluvu podľa § 292 ods. 3 ObZ.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže predmetná zmluva o uzavretí budúcej kúpnej
zmluvy neobsahuje konkrétnu dobu, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, čo je
nevyhnutnou náležitosťou takejto zmluvy, súd je toho názoru, že vôbec nedošlo k uzavretiu
zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, a teda z predmetnej zmluvy zo dňa 31. 01. 1996 nevznikli
pre účastníkov žiadny práve následky. To je hlavný dôvod, pre ktorý súd žalobu zamietol.“
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa z 2. marca 2012, vyplýva, že odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.
V intenciách uvedeného v odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:
„Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho
spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho
konania, konštatuje, že súd prvého stupňa precíznym spôsobom zistil skutkový stav, keď
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p.
a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil. Odvolací súd nemohol preto prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie považoval
vyslovene za účelové a keďže v napadnutom rozsahu nezistil pochybenie a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, a preto ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje, nakoľko by
išlo vyslovene len o opakovanie tých istých záverov, prípadne obdobnými výrazmi
zopakovanie správneho odôvodnenia súdu prvého stupňa. Preto s poukazom na uvedené
odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.“
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojej
sťažnosti namieta v zásade rovnaké skutočnosti, ktoré namietala aj v konaní pred
všeobecnými súdmi (okresným súdom a krajským súdom) a ktorých podstatou bol jej
nesúhlas s právnym názorom okresného súdu, v zmysle ktorého je zmluva o uzavretí
budúcej kúpnej zmluvy absolútne neplatným právnym úkonom, s ktorým sa krajský súd
v sťažnosťou napadnutom rozsudku stotožnil.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako
odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 5 Co 219/2012 z 30. júla 2012 primeraným spôsobom
odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za
neakceptovateľný a neudržateľný.
Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľkou v okolnostiach prípadu
ide o problém právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 289 až § 292 Obchodného
zákonníka a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), konkrétne posudzovanie platnosti zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.
I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na
každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.
8 C 696/1999 z 2. marca 2012, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd
dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej predbežnej
právnej otázky (či je zmluva o budúcej kúpnej zmluve platným právnym úkonom, z ktorého
vznikli stranám práva a povinnosti) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu možno
považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem
aplikovaných v danej veci. Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom
konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak,
ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
zdôrazniť, že predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie
o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala proti žalovaným náhrady škody vo výške
111 198,98 € s príslušenstvom z dôvodu porušenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
z 31. januára 1996, ktorú s ňou ako budúcou kupujúcou uzavreli žalovaní ako budúci
predávajúci, pričom jej predmetom bol budúci predaj v nej označených nehnuteľností.
Pretože sťažovateľka sa domáhala nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia zmluvných
povinností druhou zmluvnou stranou (žalovaní neuzatvorili so sťažovateľkou kúpnu zmluvu
a nepreviedli na ňu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam), bolo povinnosťou súdu (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho) venovať náležitú pozornosť platnosti zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve z 31. januára 1996, navyše keď jej platnosť bola nielen
v predmetnom konaní, ale i ďalších konaniach vedených okresným súdom žalovanými
spochybňovaná.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Podľa § 289 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy
sa zaväzuje jedna alebo obe zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu
s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom. Zmluva vyžaduje
písomnú formu.
Podľa § 290 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka zaviazaná strana je povinná uzavrieť
zmluvu bez zbytočného odkladu po tom, čo ju na to vyzvala oprávnená strana v súlade
so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy. Ak zaviazaná strana nesplní záväzok uzavrieť
zmluvu podľa ods. 1, môže oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo
osoba určená v zmluve, alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením
záväzku uzavrieť zmluvu. Nárok na náhradu škody popri určení obsahu zmluvy môže
oprávnená strana požadovať iba v prípade, keď zaviazaná strana neoprávnene odmietla
rokovať o uzavretí zmluvy.
Podľa § 292 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka právo na určenie obsahu budúcej
zmluvy súdom a nárok na náhradu škody podľa § 290 ods. 2 sa premlčujú uplynutím
jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala zaviazanú stranu na uzavretie zmluvy
podľa § 290 ods. 1, ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu. Dojednaná
lehota však nesmie byť dlhšia, než premlčacia doba vyplývajúca z § 391 a nasl. tohto
zákona. Záväzok uzavrieť budúcu zmluvu zaniká, ak oprávnená strana nevyzve zaviazanú
stranu splniť tento záväzok v čase určenom v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy.
Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že
sporná zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje základnú
náležitosť, t. j. dohodu účastníkov o dobe, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu
uzatvoria. V zmluve je záväzok uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu viazaný na splnenie
odkladacej podmienky, ktorou je realizácia práva vyplývajúca z ručenia dojednaného
v ručiteľských listinách č. 13/95 a č. 14/95 k úverovým zmluvám, ale absentuje konkrétna
úprava doby, dokedy od splnenia uvedenej odkladacej podmienky zmluvné strany budúcu
zmluvu uzatvoria. Zmluva obsahuje len trojdňovú lehotu zaväzujúcu povinného na
uzavretie zmluvy odo dňa predloženia návrhu kúpnej zmluvy oprávneným, t. j. budúcim
kupujúcim, avšak žiadna úprava doby, ktorá by ohraničovala časový úsek, dokedy musí byť
budúca zmluva uzavretá. Podstatnou charakteristikou takéhoto typu zmluvy je jej
dočasnosť. Nemôže zaväzovať zmluvné strany bez časového obmedzenia na dobu neurčitú.
To by odporovalo účelu inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa
konajúce všeobecné súdy s predbežnou otázkou platnosti právneho úkonu (zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve) v súvislosti s uplatneným nárokom sťažovateľky na náhradu
škody vzniknutej v dôsledku porušenia záväzku žalovaných vyplývajúceho z tejto zmluvy
ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.
Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania
(rozsudkom sp. zn. 8 C 696/1999 z 2. marca 2012) v podstatnom ustálil, že vôbec nedošlo
k uzavretiu zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, a teda z predmetnej zmluvy
z 31. januára 1996 nevznikli pre účastníkov žiadne právne následky, odvolací súd považoval
tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto
právnemu záveru okresného súdu a krajského súdu nemožno mať z ústavného hľadiska
v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.
Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na
prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu
nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základných práv
garantovaných ústavou. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým
rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc
v súlade s platnými právnymi predpismi.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013