Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 315/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. D. Ď. Česká republika, a akademickej maliarky a

sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

(predtým vedenom pod sp. zn. ), za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. D. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. D. Ď. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom

osemtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. D. Ď. trovy konania v

sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011

doručená sťažnosť JUDr. D. Ď., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), a akademickej

maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(predtým vedenom pod sp. zn. ) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Zo sťažnosti a z jej

odôvodnenia vyplýva, že v súvislosti s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru

sťažovatelia namietajú len porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľov podľa § 80

písm. c) (ďalej len „OSP“) o určenie vlastníckeho práva,

ktorá bola doručená okresnému súdu 25. septembra 1997. Veci bola pridelená sp. zn. 9 C

210/97. Sťažovatelia označili za žalovaného správcu konkurznej podstaty Ž., s. r. o., B.

(ďalej len „žalovaný“).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu „1. Okresným súdom

Bratislava III., lebo v rozpore so zákonom vec odstúpil na konanie nepríslušnému

Krajskému súdu do Bratislavy.

2. Krajským súdom v Bratislave v konkurznom konaní sp. zn. , že súd

nezabránil SKP speňažovať majetok, až do rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe, ako aj to

že nerešpektoval žalobu o určenie vlastníctva zo dňa 25. 9. 1997 (pozri stanovisko NS SR

sp. zn. Obpj 1/99).

3. Krajským súdom v Bratislave, zjavným klamstvom v rozhodnutí (príloha č. 7).

4. Napriek vydaným predbežným opatreniam, súdy nezabezpečili výkon práva tak,

aby nedochádzalo k nezákonným prevodom vlastníctva, čo malo za následok aj zneužívanie

právomoci verejného činiteľa (a to Katastrálny úrad B. a jeho riaditeľka Ing. F.) ako aj

žalovanými (hlavne SKP a sudkyňou KS Ba JUDr. H.).“.

V nadväznosti na uvedené navrhujú, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel a bez

nariadenia ústneho pojednávania takto rozhodol:

«I. Okresný súd Bratislava III. v konaní sp. zn. (predtým sp. zn.

) Krajský súd v Bratislave sp. zn. , porušili základné ľudské práva

sťažovateľov na prejednanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

SR, ako aj prejednanie ich veci spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Nie je zanedbateľné ani porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru „Vlastniť majetok“.

II. Okresnému súdu Bratislava III. vo veci vedenej pod sp. zn.

prikazujem konať bez zbytočných prieťahov.

III. JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

50. 000 Eur pre každého, ktorú čiastku sú povinní Okresný súd v Bratislava III. a Krajský

súd v Bratislave zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:...

vedený v S., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti „Nálezu“ Ústavného súdu SR.

IV. JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. US SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške 331,97 EUR a to všetko, sú povinní Okresný súd Bratislava III. a Krajský súd v

Bratislave zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený

v S., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti NÁLEZU Ústavného súdu Slovenskej

republiky.»

Ústavný súd prípisom z 10. apríla 2013 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa

vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení č. Spr 3320/2013 z 2. mája 2013,

doručenom ústavnému súdu 14. mája 2013, okrem iného uviedol, že si osvojuje vyjadrenie

zákonnej sudkyne vo veci sp. zn. , ktorá v ňom okrem iného uviedla:

„V právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. D. D., nar..., bytom Česká republika, zastúpený:

JUDr. J. H., advokát, B., proti žalovanému v 1. rade: JUDr. J. B., B., správca konkurznej

podstaty úpadcu Ž. spol. s r. o. v konkurze, IČO:..., proti žalovanému v 2. rade: A., s. r. o.,

B., IČO:..., zastúpený: JUDr. M. A., advokát, B., bola žaloba doručená tunajšiemu súdu dňa

25. 09. 1997 a pôvodne bola vedená pod sp. zn. .

Vo veci boli 2 pojednávania v dňoch 27. 01. 1998 a 01. 04. 1998, následne prípisom

zo dňa 16. 04. 1998 bol spis postúpený Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne

a miestne príslušnému podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. Ndob 249/99-190 zo dňa 30. 08.

1999 rozhodol, že na konanie je príslušný tunajší súd.

Dňa 20. 12. 1999 bol spis zaradený do odd. 25 Cb pod sp. zn. .

Ako zákonná sudkyňa som vo veci vykonala nasledovné úkony:

- dňa 28. 02. 2002 som určila termín pojednávania na deň 25. 04. 2002; pred

pojednávaním bol súdu doručený návrh na zmenu žaloby, vo veci bolo uskutočnené

pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nutnosti rozhodnúť o zmene žaloby

- právny zástupca žalobcu zobral dňa 03. 05. 2002 návrh na zmenu žaloby späť

- dňa 14. 11. 2002 som stanovila termín pojednávania na deň 04. 02. 2003,

pojednávanie bolo odročené na deň 20. 03. 2003, pojednávanie bolo z dôvodu

neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, žalobcu v 2. rade a žalovaného odročené na

termín 16. 10. 2003

- v deň pojednávania dňa 16. 10. 2003 doručil právny zástupca žalobcov súdu Návrh

na zmenu žaloby a čiastočné späťvzatie žaloby, pojednávanie bolo preto odročené na

neurčito s tým, že je potrebné vyžiadať súhlas žalovaného so späťvzatím

- na základe výzvy súdu zo dňa 16. 10. 2003 žalovaný dňa 12. 12. 2003 súdu oznámil,

že so späťvzatím žaloby nesúhlasí

- prípisom zo dňa 10. 02. 2004 som predložila spis pridelenému vyššiemu súdnemu

úradníkovi na rozhodnutie o čiastočnom späťvzatí

- uznesením č. k. -354 zo dňa 01. 12. 2004 bolo rozhodnuté

o čiastočnom späťvzati žaloby

- dňa 19.01.2005 som stanovila termín pojednávania na deň 07. 06. 2005

- právny zástupca žalobcu listom zo dňa 26. 05. 2005 požiadal o odročenie

pojednávania a zároveň listom zo dňa 01. 06. 2005 súdu oznámil, že z dôvodu prevodu

nehnuteľností je potrebné zmeniť účastníka konania na strane žalovaného

- prípisom zo dňa 14. 11. 2005 súd vyzval právneho zástupcu žalobcov, aby súdu

oznámili ďalší procesný postup vo veci, keďže návrh na zámenu účastníkov doposiaľ nebol

podaný

- listom zo dňa 01. 03. 2006 (t. j. po 9-tich mesiacoch od oznámenia nevyhnutnosti

zmeny účastníkov na strane žalovaného) právny zástupca žalobcov ospravedlnil svoju

nečinnosť a doručil súdu návrh na zmenu žaloby a súčasne návrh na pribratie ďalších

15 účastníkov na strane žalovaných

- na základe výzvy súdu zo dňa 27. 06. 2006 právny zástupca žalobcu listom zo dňa

19. 07. 2006 upresnil označenie žalovaných

- tunajší súd uznesením č. k. -456 zo dňa 05. 01. 2007 pripustil

pripustenie ďalších účastníkov na strane žalovaných

- dňa 23. 04. 2007 súd určil termín ďalšieho pojednávania na deň 27. 09. 2007

- dňa 27. 09. 2007 súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -492

- na základe podaného odvolania právneho zástupcu žalobcov zo dňa 19. 11. 2007

a po zabezpečení procesných úkonov (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, doručenie

odvolania ostatným účastníkom konania) bol spis dňa 10. 04. 2008 predložený Krajskému

súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní

- z Krajského súdu v Bratislave bol spis vrátený dňa 05. 11. 2010, Krajský súd

rozsudok tunajšieho súdu uznesením č. k. -597 zo dňa 28. 09. 2010 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie

- prípisom zo dňa 10. 01. 2011 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby upresnil

podaný návrh na zmenu žaloby, resp., aby odstránil obsahový rozpor medzi návrhom na

zmenu žaloby zo dňa 01. 03. 2006 a jeho doplnením zo dňa 18. 07. 2006 – písomným

podaním zo dňa 28. 02. 2011 zobral žalobca žalobu voči žalovaným v 2.- 18. rade späť

- uznesením č. k. -670 zo dňa 07. 07. 2011 súd rozhodol o

čiastočnom späťvzatí žaloby potom, ako získal súhlas žalovaných

- proti uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania podali žalovaných v 4.- 6.

rade dňa 02. 08. 2011 odvolanie a žalobcovia dňa 03. 08. 2011

- uznesením č.k. -689 zo dňa 05. 09. 2011 bolo konanie prerušené do

ustanovenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - žalovaného v 1. rade

- po ustanovení nového správcu konkurznej podstaty úpadcu - žalovaného tunajší súd

uznesením č. k. -702 zo dňa 29. 11. 2011 pripustil navrhovanú zmenu petitu

žaloby

- 15. 12. 2011 bolo súdu oznámené, že správca konkurznej podstaty bol zbavený

funkcie a uznesenie o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty nie je právoplatné,

keďže správca konkurznej podstaty požiadal o preskúmanie jeho zaujatosti

- 12. 01. 2012 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie

o odvolaniach účastníkov konania voči uzneseniu č. k. -670

- spis bol vrátený po rozhodnutí o odvolaní tunajšiemu súdu dňa 12. 11. 2012

- prípisom zo dňa 18. 01. 2013 bol stanovený termín pojednávania na deň 25. 03.

2013

- dňa 25. 03. 2013 prebehlo pojednávanie v neprítomnosti právneho zástupcu

žalobcu, žalobca nesúhlasil s ukončením dokazovania. Súd chcel pojednávanie odročiť na

koniec mája, žalobca z dôvodu zdravotných komplikácií žiadal o odročenie na neurčito

s tým, že do konca apríla 2013 uvedie termín, v ktorom sa bude môcť pojednávania

zúčastniť

- listom zo dňa 04. 04. 2013 požiadal právny zástupca žalobcu o stanovenie termínu

pojednávania

- súd určil termín pojednávania na deň 17. 06. 2013

Vzhľadom na vyššie uvedené popísanie priebehu konania som toho názoru, že

prípadné prieťahy v konaní v rokoch 1999 - 2004 boli spôsobené neprimeraným počtom

pridelených vecí, keď k 01. 10. 2002 som mala pridelených 696 vecí, k 01. 10. 2003 756

vecí a k 01. 11. 2004 618 vecí, čo mi nedovoľovalo zabezpečiť plynulosť vybavovania vecí

bez prieťahov, o čom som podľa informovala predsedu

súdu tak, ako je to zrejmé z priložených signalizácií.

V nasledujúcom období dochádzalo k predlžovaniu súdneho konania aj činnosťou

právneho zástupcu žalobcov, ktorý v deň pojednávania súdu opakovane predkladal návrhy

na zmenu žaloby, v dôsledku čoho súd odročoval pojednávania na neurčito, keďže musel

rozhodnúť o vznesených procesných návrhoch.

Sám žalobca svojou nečinnosťou v období od 07. 06. 2005 do 01. 03. 2006, resp. až

do upresnenia svojho návrhu zo dňa 19. 07. 2006 prispel k predĺženiu súdneho konania.

Ďalšiu príčinu predlžovania súdneho konania vidím jednak vo väčšom počte

účastníkov v určitom štádiu konania a s tým spojené problémy s doručovaním písomnosti

a rozhodnutím" súdu a taktiež v úmrtí správcu konkurznej podstaty žalovaného v lete 2011

a následnej opakovanej výmeny osoby správcu (viď č. l. 703-708).“

Predseda okresného súdu ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že okresný súd súhlasí

s tým, aby ústavný súd v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie upustil od ústneho

pojednávania o sťažnosti.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti, v ktorej sťažovatelia

namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(predtým vedenom pod sp. zn. ), uznesením č. k.

-34 z 30. mája 2013 prijal na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 1 a 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“); vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Ústavný súd 20. augusta 2013 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa

vyjadril k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu

z 26. augusta 2013 (doručenom ústavnému súdu 30. augusta 2013) okrem iného uviedol:

«... Z Uznesenia ÚS SR č. -34, ale aj zo spisu vedeného pod sp. zn.

(predtým sp. zn. ) je zrejmé, že žalobný návrh podaný dňa 25. 9.

1997 podľa v spojení s ust. , ktorým žiadali určiť vlastníctvo

k nehnuteľnostiam vedených na LV č. 2295 a LV c. 3750, ktoré boli preukázateľne

vo vlastníctve sťažovateľov, čo je nesporné. Podanou žalobou dňa 25. 9. 1997 bol iba

žalovaný JUDr. J. J., Správca konkurznej podstaty Ž., s. r. o. (ďalej len SKP).

Zo spisuje je zrejmé, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhali určenia právneho

vzťahu k nehnuteľnostiam vedených na LV č. 2295 a LV č. 3750, ktoré nikdy neboli

vo vlastníctve Ž. s. r. o. Teda žiadali potvrdiť súdom svoje nesporné vlastníctvo.

Dňa 26. 9. 1997 podali žalobcovia „Návrh na vydanie predbežného opatrenia“

v zmysle a násl.

Pretože, celý priebeh tohto súdneho sporu sme opísali v sťažnosti zo dňa 9. 6. 2011,

ktorá bola prijatá uznesením č. -34 dňa 30. 5. 2013 na ďalšie konanie,

opisovať nebudeme.

Poukazujeme však na tie dôležité skutočnosti sporu, ktorými je preukázané, že

sťažovateľ (ia) a ich právny zástupca bezdôvodné prieťahy nezavinili, ale ich zavinil

žalovaný SKP, ktorý nerešpektoval právoplatné predbežné opatrenie a súdy, ktoré mu

v predaji majetku nezabránili, čo má ten dôsledok, že sťažovatelia boli donútení predkladať

nové návrhy na zmenu žalovaných, preto odročovanie pojednávania je treba pripísať na

vrub SKP a súdu, ktorý mu v nezákonnom prevode vlastníctva nezabránil.

Ak má účastník konania právo podať „Návrh na nariadenie predbežného opatrenia“,

potom aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia je súčasťou súdneho sporu. Pýtam sa,

prečo predseda súdu vo svojom vyjadrení sa nezmieňuje o tom, že vo vecí bolo vydané

okresným súdom uznesenie sp. zn. z 21. 5. 1999, ktorým bolo zakázané

žalovanému SKP, disponovať s hnuteľným a nehnuteľným majetkom označeným

v rozhodnutí (príloha č. 25 a č. 30 sťažnosti).

Tým, že SKP predával majetok, ktorý bol zablokovaný predbežným opatrením,

dopustil sa trestného činu (§ 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.) marenia výkonu úradného

rozhodnutia a súd z tohto postupu voči nemu nevyvodil žiadne dôsledky.

Pretože súd žalovanému SKP nezabránil majetok predávať, a nevyzval ho ani na

splnenie si svojej povinnosti vyplývajúcich z ust. , aby pravdivo

informovať súd komu majetok predal, žalobcovia - sťažovatelia boli donútení predkladať

nové návrhy na pripustenie do konania žalovaných, ktorým majetok predal, čo je zároveň

dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa na nepriznanie trov

konania týmto žalovaným.

Preto tvrdenie predsedu súdu, (str. 4 ods. 1 vyjadrenia) že aj sám žalobca svojou

nečinnosťou v období od 07. 06. 2005 do 01. 03. 2006, resp. až do upresnenia svojho

návrhu zo dňa 19. 07. 2006 prispel k predĺženiu súdneho konania, je nesprávne.

Poukazujem na to, že súd mal k dispozícii nami podané návrhy a právoplatné

rozhodnutia súdov, akými sú napr.: Uznesenie Okresného súdu Bratislava III. sp. zn.

, Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. zo dňa 27. 10.

1999, Rozsudok, Krajského súdu Bratislava č. k. zo dňa 6. 10. 1998, Rozsudok

NS SR č. k. M-Sždov 4/99 zo dňa 30. 5. 2001 a Rozhodnutie Krajského úradu v B.,

katastrálny odbor č. Katastr-41-621-2/99-LK zo dňa 12. 11. 2001, ktoré svedčia tomu, že

sťažovatelia boli svojho vlastníctva zbavení v rozpore so zákonom.

Už len na základe týchto právoplatných rozhodnutí, bez ohľadu na iné procesné

návrhy účastníkov, mal a má súd náležité preukázané dôvody pre svoje rozhodnutie.

Preto tento dlhotrvajúci spor nemá opodstatnenie čo zakladá dôvod, že v tomto

konaní bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR a práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Záverom však poukazujeme na to, že od ústneho pojednávanie je možné očakávať

ďalšie objasnenie veci, pretože nezákonností, ktorých sa dopúšťal SKP, konatelia Ž., s. r. o.,

ktorí boli spoločníkmi a konateľmi Ž.; spol. s. r. o. IČO:... je tak závažné a ojedinelé, že by

vysvetlil aj dôvod, prečo bol konkurz vyhlásený a kto za tým stál.

Napríklad, US SR by mal mať právo preskúmať, (prílohu č. 51 sťažnosti, v ktorej

Krajský úrad v B., Ing. M., informuje JUDr. J.). A to, prečo bol do problematiky zatiahnutý

Krajský úrad B. odbor kontroly, Okresný prokurátor B., Prednostka Okresného úradu B.,

Riaditeľka Okresného úradu B. katastrálny odbor a konateľka Ž., s. r. o. Zúčastnené osoby

na tomto konšpiračnom dohovore sa dohodli následne, z ktorého citujem:

„Na základe uvedenej skutočnosti bola celá záležitosť prekonzultovaná

so zástupcami Katastrálneho odboru Krajského úradu v B. a Okresnej prokuratúry B.,

pričom bolo dohodnuté, že Okresná prokuratúra B. voči vyššie uvedenému rozhodnutiu

podá prokurátorský protest.

Podľa prísľubu Katastrálneho odboru KU v B. bude prokurátorskému protestu

vyhovené a vykonaný nový vklad na Ž. s. r. o, B.

Je možné vôbec, aby títo konšpirátori sa dohodli, že katastrálny úrad nebude

rešpektovať zmluvu uzatvorenú sťažovateľom v 1. rade a FFNM ČSFR zo dňa 30. 4. 1992

a vlastníctvo, prepíše na Ž., s. r. o. Už väčšiu nezákonnosť, si ani nevieme predstaviť!»

Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenia oboch účastníkov konania, že netrvajú na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z jej príloh, z vyžiadaného spisu okresného súdu, z vyjadrení predsedu

okresného súdu a zo zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovatelia 25. septembra 1997 doručili okresnému súdu návrh na začatie konania

(žalobu) podľa s tým, že navrhovali, aby okresný súd o žalobe rozhodol

tak, že nehnuteľný majetok a hnuteľný majetok zapísané „v súpise konkurznej podstaty

Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 1. 2. 1996“ a uvedené v žalobe „sú

v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov“.

Sťažovatelia 26. septembra 1997 podali okresnému súdu „Návrh na vydanie

predbežného opatrenia“, ktorému bola pridelená sp. zn. . Okresný súd (podľa

tvrdenia sťažovateľov bez toho, aby im to oznámil) tento návrh odstúpil 14. novembra 1997

krajskému súdu (podľa názoru sťažovateľov „nepríslušnému“), ktorý veci pridelil sp. zn.

.

Sťažovatelia „opakovane“ podali 22. októbra 1997 návrh na nariadenie predbežného

opatrenia okresnému súdu (ktorý bol pripojený podľa ich názoru „správne“) k veci vedenej

pod sp. zn. .

Krajský súd uznesením č. k. -25 zo 14. decembra 1997 (doručeným im

15. januára 1998) ich návrh na nariadenie predbežného opatrenia z 26. septembra 1997

zamietol. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia 28. januára 1998 odvolanie, o ktorom

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k.

-89 z 21. decembra 1998 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol, že

krajský súd „bude musieť vec postúpiť príslušnému okresnému súdu. Predtým je potrebné

spis zaradiť do spisu o veci samej (spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 76 Cb

108/98).“.

Okresný súd ďalej uznesením č. k. -143 z 28. januára 1998 (doručeným

sťažovateľom 5. februára 1998) konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia

z 22. októbra 1997 zastavil.

Okresný súd prípisom zo 4. mája 1998 sťažovateľom oznámil, že ich žalobný návrh

z 25. septembra 1997 postupuje na konanie krajskému súdu. S postúpením veci krajský súd

nesúhlasil, a preto postúpil vec najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Najvyšší súd uznesením

č. k. Ndob 249/99-183 z 30. augusta 1999 rozhodol o nesúhlase krajského súdu

s postúpením mu veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. tak, že na konanie

vo veci je príslušný okresný súd, o čom upovedomil sťažovateľov 20. októbra 1999 (veci

bola pridelená sp. zn. ).

Dňa 17. marca 1999 podali sťažovatelia sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke

krajského súdu, ktorá im 13. mája 1999 oznámila, že vec vedená pod sp. zn.

„bola dňa 23. 4. 1999 odoslaná na konanie Okresnému súdu Bratislava III“ (vec bola

okresnému súdu doručená 26. apríla 1999).

Okresný súd uznesením č. k. -112 z 21. mája 1999 rozhodol o návrhu

sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia z 26. septembra 1997 tak, že zakázal

správcovi konkurznej podstaty žalovaného, aby scudzoval, prenajímal, zriaďoval záložné

právo alebo inak disponoval s nehnuteľným majetkom. Proti tomuto uzneseniu sa žalovaný

odvolal. Krajský súd uznesením č. k. -151 z 27. októbra 1999 o odvolaní

rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Obidve uznesenia nadobudli

právoplatnosť 31. decembra 1999.

Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v namietanom konaní vyhodnotil predseda

okresného súdu 14. decembra 1999 ako nedôvodnú (sťažnosť bola okresnému súdu

odstúpená 27. októbra 1999 Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pozn.).

Pojednávanie nariadené na 25. apríl 2002, počas ktorého sťažovatelia doručili

okresnému súdu návrh na zmenu žalobného petitu, bolo odročené na neurčito.

Sťažovatelia svoj návrh na zmenu žalobného petitu z 25. apríla 2002 vzali 3. mája

2002 späť a žiadali, aby okresný súd rozhodol „o pôvodnom žalobnom návrhu“

z 25. septembra 1997.

Pojednávanie nariadené na 4. február 2003 bolo odročené na 20. marec 2003

a následne bolo na žiadosť žalovaného zrušené.

Ďalšiu zmenu žalobného návrhu doručili sťažovatelia okresnému súdu na

pojednávaní 16. októbra 2003, ktoré bolo odročené na neurčito. O tomto návrhu rozhodol

okresný súd uznesením č. k. -354 z 1. decembra 2004.

Pojednávanie nariadené na 7. jún 2005 bolo odročené na žiadosť sťažovateľa.

Podaním z 1. marca 2006 sťažovatelia navrhli rozšíriť okruh žalovaných. Na výzvu

okresného súdu z 27. júna 2006 spresnili sťažovatelia 19. júla 2006 ich okruh; v tomto

podaní súčasne požiadali, aby okresný súd rozhodol, že „predmetný majetok patrí do

podielového vlastníctva žalobcov v pomere ½ v prospech každého zo žalobcov“, čo

odôvodnili takto:

„Predmetný majetok žalobca v 1. rade nadobudol zmluvou o predaji časti podniku

medzi Federálnym Fondom ČSFR zo dňa 30. 4. 1992 v zmysle zákona č. 92/91) a 92/92 Z.

z. § 19 ods. 3/ zákona č. 92/92 Z. z., vlastníctvo predmetného majetku prešlo na

nadobúdateľa dňom účinnosti zmluvy, a to dňa 1. 5. 1992.

Vlastníctvo nehnuteľného a hnuteľného majetku prešlo na navrhovateľa v 1. rade

v zmysle ust. § 19 zákona č. 92/92 Z. z. a na základe odovzdávajúceho a preberacieho

protokolu v zmysle ust. § 483 zák. č. 513/91 Zb., kde odovzdávajúcim bol FFNM ČSFR

a preberajúcim žalobca v 1. rade.

Ďalším nezvratným dôkazom je skutočnosť, že navrhovateľ predmetné vlastníctvo

nadobudol do vlastníctva za doby trvania manželstva zo žalobkyňou v 2. rade a v zmysle

§ 143 tento majetok patril do BSM žalobcov. Rozsudkom Okresného súdu v Hodoníne

sp. zn. zo dňa 24. 6. 1996, bezpodielové spoluvlastníctvo žalobcov bolo zrušené.

Žalobcovia v rámci trojročnej zákonnej lehoty nemohli bezpodielové spoluvlastníctvo

vysporiadať preto, že žalovaný v 1. rade nezákonným spôsobom predmetnú nehnuteľnosť

zapísal do konkurznej podstaty a následne v rozpore so zákonom nehnuteľnosti boli

prepísané na žalovaného v I. rade, ktorý nehnuteľnosti odpredal skôr, ako súd rozhodol

vo veci samej.“

V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením č. k. -456

z 5. januára 2007 pripustil vstup do konania okrem pôvodného žalovaného (t. č. žalovaného

v 1. rade) ďalších 18 žalovaných. Ďalšou časťou upraveného petitu sťažovateľov sa okresný

súd nezaoberal.

Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní doručenú okresnému súdu 30. januára

2007 vyhodnotil predseda okresného súdu 1. marca 2007 ako čiastočne dôvodnú.

Dňa 5. septembra 2007 sťažovatelia podali návrh na prerušenie konania, ktorému

okresný súd nevyhovel a na pojednávaní nariadenom na 27. september 2007 rozhodol

rozsudkom č. k. -492 vo veci samej tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia podali proti tomuto rozsudku odvolanie (19. novembra 2007 a doplnené

21. novembra 2007), o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -597

z 28. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie s týmto odôvodnením:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , bez nariadenia

pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa pre vadu konania pred súdom prvého stupňa nie je vecne správny.

Inou vadou konania v zmysle je procesná vada, ktorá

na rozdiel vád taxatívne vymenovaných v až g) nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich

postup v občianskom súdnom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za

následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého

stupňa odvolací súd prihliada, aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3

).

Občianske súdne konanie sa začína zásadne na návrh, čo vyplýva z dispozičnej

zásady ovládajúcej začatie civilného konania pred súdom.

Žaloba má okrem všeobecných náležitostí podľa obsahovať aj

osobitné náležitosti podľa

Žalobou na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o osobnom

stave, o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia

práva, alebo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem (, , ).

Základnou zložkou žaloby je tzv. žalobný nárok, ktorým žalobca určuje predmet

konania a tým aj rozsah súdnej ochrany; žalobný nárok je vymedzený žalobným petitom

a skutkovým odôvodnením žaloby. Posúdenie skutkových okolností podľa určitej právnej

normy je povinnosťou súdu (iura novit euria), ktorý skúma, či platné právo umožňuje, aby

na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu, mohlo byť nároku ním uplatňovanému

vyhovené; žalobca nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke.

Zo žalobného petitu žaloby musí byť nepochybne zrejme, čoho sa žalobca domáha,

teda ako žiada, aby súd vo veci rozhodol, a preto musí byť úplný, presný, určitý

a zrozumiteľný tak, aby súd jednoznačne vedci, o čom má konať a rozhodnúť. Súd je totiž

v občianskom súdnom konaní viazaný žalobou, a teda nesmie účastníkom priznať iné práva

a uložiť im iné povinnosti, než aké sú navrhované, musí žalobný petit svojim rozhodnutím

úplne vyčerpať a nesmie ho prekročiť s výnimkou prípadov stanovených v ust. § 153 ods. 2

Žalobca môže za konania zo súhlasom súdu meniť návrh na začatia konania.

Zmenenú žalobu treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli

prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene ( ).

Súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť

podkladom pre konanie o zmenenej žaloby. Súd nepripustí zmenu žaloby ani v prípade, ak

by na konanie o zmenenej žaloby bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje

súd v konaní o pôvodnej žalobe po právoplatnosti uznesenia ( ).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že žalobca môže v priebehu konania meniť svoju

žalobu, a to v tom, čoho sa domáha (tzv. žalobnom petite), alebo v skutkovom základe

uplatneného nároku. Pretože zmena žaloby nemôže byť v rozpore so zásadou hospodárnosti

konania, je k tomuto procesnému úkonu potrebný súhlas súdu, pričom súd môže pripustiť

zmenu návrhu len vtedy, ak sú splnené stanovené predpoklady.

Za zmenu žaloby na začatie konania treba považovať zmenu spočívajúcu okrem

iného aj v tom, ak navrhovateľ na základe rovnakého skutkového stavu požaduje namiesto

splnenia povinnosti vydanie určujúceho výroku alebo naopak, t.j. mení žalobu o plnenie na

určovaciu žalobu alebo naopak.

Predpokladom prípustnosti zmeny žaloby je, aby výsledky doterajšieho konania,

najmä vykonané dôkazy, mohli byť podkladom aj pre konanie o zmenenej žalobe.

Zmena žaloby je podaním vo veci samej a súd o zmene žaloby rozhoduje uznesením.

V prejednávanej veci odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou

doručenou súdu dňa 25. 9. 1997 domáhal proti žalovanému v 1. rade určenia, že hnuteľné

a nehnuteľné veci špecifikované v petite žaloby patria do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov žalobcov v 1. a 2. rade. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia v 1. a 2. rade písomným podaním dňa 25. 4. 2002

podali návrh na zmenu žalobného petitu, avšak podaním zo dňa 2. 5. 2002 tento návrh

zobrali späť, a preto sa súd týmto ich návrhom nezaoberal. Súd prvého stupňa sa však

nezaoberal ďalším podaním žalobcov v 1. a 2. rade, a to písomným podaním zo dňa 25. 2.

2006, doručeným súdu dňa 1. 3. 2006, ktorým žalobcovia v 1. a 2. rade oznámili žalobou na

začatie konania tak, že žiadali určiť, že nehnuteľnosti špecifikované v tomto podaní sú

v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade a žiadali uložiť žalovaným v 2.,

v 3., 4., 5., 7., 8., 11., 12.. 14. a 15. rade povinnosť nehnuteľnosti vypratať; ďalej žiadali

rozhodnúť, že Správa katastra pre Hlavné mesto SR Bratislava III je povinná na

predmetných nehnuteľnostiach zapísať vlastníkov, a to žalobcov v 1. a 2. rade a žiadali

určiť, že hnuteľný majetok uvedený v žalobe patrí do bezpodielového spoluvlastníctva

žalobcov v 1. a 2. rade a uložiť žalovanému v 1. rade povinnosť predmetný hnuteľný

majetok žalobcom vydať. Zároveň týmto podaním čiastočne zobrali späť návrh zo dňa 25. 9.

1997 v časti určenia, že nehnuteľnosti na parceliach špecifikovaných v tomto podaní patria

do BSM a taktiež žiadali pripustiť do konania ďalších účastníkov na strane žalovaného. Súd

prvého stupňa rozhodol len o pripustení ďalších účastníkov, a to žalovaných v 2. až 9. rade

do konania, avšak o zmene návrhu nerozhodol v súlade s ust. a

Žalobcovia v 1. a 2. rade v priebehu konania písomným podaním doručeným súdu

dňa 5. 9. 2007 podali aj návrh na prerušenie konania podľa ,

ktorým žiadali prerušiť konanie proti žalovaným v 2. až 18. rade z dôvodu, že prebiehajú

ďalšie súdne konania.

Ustanovenie upravuje prípady, v ktorých súd môže prerušiť

konanie z dôvodov' uvedených v tomto ustanovení, prípadne môže urobiť iné vhodné

opatrenie, a teda rozhodnutie o prerušení konania je na úvahe súdu a súd pri rozhodovaní

o takomto návrhu postupuje podľa okolností konkrétneho prípadu.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa s týmto návrhom žalobcov v 1. a 2. rade

na prerušenie konania nezaoberal a o tomto návrhu taktiež nerozhodol.

V dôsledku vyššie uvedeného postupu súdu prvého stupňa v danom prípade, ktorý nie

je v súlade s citovanými ustanoveniami, keď tento nerozhodol o návrhu žalobcov v 1. a 2.

rade, ktorým žiadali pripustiť zmenu návrhu na začatie konania, je toto konanie postihnuté

takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa a vec mu vrátil na

ďalšie konanie podľa , v ktorom sa súd prvého stupňa vysporiada

s uvedenými procesnými návrhmi žalobcov v 1. a 2. rade.“

Na výzvu okresného súdu z 11. januára 2011, aby predložili definitívne znenie

navrhovaného návrhu na zmenu žaloby (vzhľadom na to, že zmena petitu z 1. marca 2006

upravená 18. júla 2007 bola diametrálne odlišná od pôvodného návrhu na zmenu žaloby,

pozn.), reagovali sťažovatelia podaním doručeným okresnému súdu 28. februára 2011.

V tomto podaní sťažovateľka ako žalobkyňa v 2. rade v namietanom konaní vzala svoj

žalobný návrh z 25. septembra 1997 proti žalovaným v 1. až 19. rade späť, sťažovateľ ako

žalobca v 1. rade v namietanom konaní vzal späť žalobu proti žalovaným v 2. až 18. rade,

pričom žiadal vo veci proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 19. rade konať

a rozhodnúť. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že o tomto návrhu konajúci súd do

dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že okresný súd prípisom z 24. marca 2011

a následne 13. mája 2011 vyzval žalovaných, aby sa do 15 dní vyjadrili, či so späťvzatím

žaloby v navrhovanom rozsahu súhlasia. Súčasne im oznámil, že v prípade, ak sa do 15 dní

nevyjadria, okresný súd bude toho názoru, že s návrhom súhlasia bez námietok.

V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením č. k. -670 zo 7. júla 2011

rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -670 zo 7. júla 2011 sa

sťažovatelia odvolali „z dôvodu porušenia zákona podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a f)

“ a žiadali, „aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa a

v celom rozsahu zrušil a konanie podľa zastavil“, pričom petit

na rozhodnutie [tvrdiac, že sú dôvody na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. h)

, pozn.], sformulovali takto:

„I. Súd uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. zo dňa 30. 6. 2011

zrušuje a konanie voči žalovaným v 4., 5., 6., 9., 10., 11., 14. a 15 rade zastavuje.

II. Súd priznáva žalobcom trovy právneho zastúpenia, ktoré žalovaní v 4., 5., 6., 9.,

10., 11., 14. a 15 rade, sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne na účet právneho

zástupcu JUDr. J. H. č:.., vedeného u S. a. s. do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Trovy na výzvu súdu vyčíslim v lehote troch pracovných dní.“

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -670 zo 7. júla 2011 sa odvolali

aj žalovaní vo 4. až 6. rade, a to v časti náhrady trov konania.

V nadväznosti na úmrtie správcu konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade 11. júla

2011 okresný súd uznesením č. k. -689 z 5. septembra 2011 prerušil namietané

konanie až do ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty. Na základe prípisu

krajského súdu zo 14. októbra 2011, že nová správkyňa konkurznej podstaty bola

v konkurznej veci žalovaného sp. zn. ustanovená 13. októbra 2011, okresný

súd pokračoval v namietanom konaní; uznesením č. k. -702 z 29. novembra

2011 pripustil zmenu žalobného petitu na základe návrhu sťažovateľa doručeného mu

22. marca 2011. Uznesením krajského súdu č. k. -5568 z 2. decembra 2011 bola

v októbri 2011 ustanovená správkyňa konkurznej podstaty pozbavená tejto funkcie a do

funkcie správcu konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade bol ustanovený nový správca.

Krajský súd uznesením č. k. -728 z 28. septembra 2012 rozhodol

o odvolaní sťažovateľov a žalovaných vo 4. až 6. rade takto:

„Krajský súd uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07. 07. 2011 č. k.

-670 v časti zastavenia konania vo veci žalobcu v 2. rade a zastavenia

konania voči žalovaným v 2. až 18. rade potvrdzuje.

V časti náhrady trov konania žalovaným v v 4., 5. a 6. rade uznesenie súdu prvého

stupňa zrušuje a v tejto časti vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Žalovaný v 1. rade požiadal podaním doručeným okresnému súdu 6. februára 2013

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd mu uznesením č. k. -744

z 19. februára 2013 priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresným súdom nariadené pojednávanie na 25. marec 2013 bolo odročené na

neurčito s tým, že „nový termín pojednávania bude vytýčený na termín, ktorý uvedie

žalobca vo svojom vyjadrení“ (z dôvodu jeho podrobenia sa plánovanej operácii

a následnému liečeniu).

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 17. jún 2013 a bolo odročené na

19. september 2013 (podľa zistenia ústavného súdu bolo odročené na 10. október 2013 na

účely vyhlásenia rozsudku).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovatelia namietajú tiež porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, podľa ktorého

každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho

nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom namietaného konania okresného súdu, v ktorom sú sťažovatelia

v postavení žalobcov, je rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľným

i hnuteľným veciam. Okresný súd vo svojom vyjadrení hodnotí vec ako zložitejšiu, a to

predovšetkým vzhľadom na rozšírenie počtu účastníkov konania o 18 na strane žalovaných

v roku 2007. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá síce tvorí štandardnú súčasť

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky právnej zložitosti, avšak

skutkovo ju (z dôvodov uvedených okresným súdom) považuje za zložitejšiu. Úmrtie

správcu konkurznej podstaty žalovaného v roku 2011 a opakovaná výmena osoby správcu

konkurznej podstaty podľa názoru ústavného súdu nemá zásadnejší vplyv na priebeh

namietaného konania. Rešpektujúc svoj záver o skutkovej zložitosti ústavný súd zdôrazňuje,

že nijaké skutočnosti nemôžu ospravedlniť zjavne neprimeranú doterajšiu dĺžku

namietaného konania, ktoré nebolo ani po uplynutí 16 rokov právoplatne skončené.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľov v priebehu súdneho konania

čiastočne prispelo k jeho predĺženiu (opakované návrhy na zmeny žaloby), avšak ďalšie ich

procesné úkony (využívanie opravných prostriedkov), na ktoré sú oprávnení podľa

procesných predpisov, nemôžu ísť na ich vrub, avšak ani na vrub okresnému súdu, pretože

sa s nimi musel zaoberať. Pripustenie ďalších žalovaných do konania nemožno hodnotiť ako

„nečinnosť“ sťažovateľov, ako to uvádza okresný súd. Navyše táto skutočnosť vzhľadom na

doterajší počet nariadených pojednávaní nemala zásadnejší vplyv na doterajšiu dĺžku

namietaného konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom

konaní, ktoré začalo v roku 1997.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,

teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

konania v primeranom čase (m. m. napr. , , ).

Ústavný súd nemohol akceptovať argumentáciu uvedenú vo vyjadrení okresného

súdu z 23. apríla 2013, že „prípadné prieťahy v konaní v rokoch 1999-2004 boli spôsobené

neprimeraným počtom pridelených vecí,... čo mi nedovoľovalo zabezpečiť plynulosť

vybavovania vecí bez prieťahov...“. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru (napr. , ), podľa ktorej nadmerné množstvo

vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika

nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet

pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za

pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ,

, , ) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho

hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola

odstránená ani po 16 rokoch od jeho začatia, a preto, vychádzajúc predovšetkým

zo samotnej doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jeho doterajšieho priebehu,

vo vzťahu k sťažovateľovi uzavrel, že v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) bolo porušené jeho

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nevyhovel časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia

porušenia svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže vec nie je právoplatne

skončená a ochrany tohto svojho práva sa sťažovateľ môže domôcť pred všeobecnými

súdmi.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky ústavný súd vychádzal pri

svojom rozhodovaní z toho, že sťažovateľka vo februári 2011, t. j. ešte pred doručením

sťažnosti ústavnému súdu v júni 2011 vzala svoju žalobu späť, čím prejavila svoju vôľu

v konaní ďalej nepokračovať. Rešpektujúc v zásade výlučné oprávnenie žalobcu disponovať

v občianskom súdnom konaní svojou žalobou a v nadväznosti na to aj so samotným súdnym

konaním, ktoré svojou žalobou vyvolal, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v postavení

jednej zo žalobcov v namietanom konaní ešte pred doručením sťažnosti ústavného súdu,

právne relevantným spôsobom [prejavením svojej vôle nepokračovať ďalej v tomto konaní

(späťvzatím žaloby)], rezignovala na poskytnutie ochrany svojich práv v súvislosti

s právnou neistotou, ktorú vo svojej sťažnosti v súvislosti s doterajšou dĺžkou označeného

konania namietala; na tomto závere nemení nič skutočnosť, že v čase doručenia jej sťažnosti

ústavnému súdu nebolo ešte o späťvzatí jej žaloby rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127

ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať

tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V súlade s ústavný súd prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod

sp. zn. ) konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €, ktoré

považuje za primerané a odôvodňuje ho takto:

„Od podania žalobného návrhu uplynulo viac ako 13,5 roka kedy sťažovatelia podali

žalobný návrh na začatie konania dňa 25. 9. 1997. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že

majetok sťažovateľ nadobudol do vlastníctva na základe zmluvy o predaji časti podniku

zo dňa 30. 4. 1992 za doby trvania manželstva so sťažovateľkou v 2. rade ( ),

ktorého sa nikdy a žiadnym spôsobom nevzdali, nepredali, nedarovali a ani nevniesli do

základného imania spoločnosti, čoho dôkazom je aj dnes výpis z OR Ž., s. r. o.

Uvedené má ten dôsledok, že sťažovatelia boli zbavení majetku nesprávnym

procesným postupom súdov a bezdôvodnými prieťahmi, čo malo za následok, že

sťažovatelia boli ukrátení na zisku z podnikateľskej činnosti prípadne z prenájmu majetku.

Najpodstatnejšou častou celého súdneho sporu je skutočnosť, že sťažovatelia trpia

neistotou v spravodlivý súdny proces, čo má podstatný vplyv aj na zdravotný stav

sťažovateľov. Sťažovateľovi, počas nečinnosti súdov po dobu viac ako 13,5 rada vznikli

a vznikajú ďalšie zdravotné problémy (nie len vekom), ale hlavne z dôvodu nesprávnym

procesným postupom súdov a bezdôvodnými prieťahmi. Nemalé sú aj spoločenské

problémy, nakoľko sťažovateľ v 1. rade pochádza zo 16 člennej rodiny a ako bývalý

vrcholový športovec má mnoho priateľov a všetci sa pýtajú, kedy tie spory skončia a či sa

toho vôbec vo svojom veku dožije spravodlivého rozhodnutia.“

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

(pôvodne vedeného pod sp. zn. ) viac ako 16 rokov a berúc do

úvahy konkrétne okolnosti prípadu a to, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať

sťažovateľovi sumu 8 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľov vyčíslil úhradu trov konania sumou 331,97 €

pozostávajúcou zo sumy za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie sťažnosti) vykonané v roku 2011 pri zastupovaní dvoch sťažovateľov a režijného

paušálu a zo sumy zvýšenej o príslušnú percentuálnu sadzbu platcu dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), t. j. 123,50 € za každý úkon (2 úkony) a režijný paušál 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky), v celkovej sume 261,82 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty

(ďalej len „DPH“), ústavný súd uvedenú sumu trov konania zvýšil o príslušnú percentuálnu

sadzbu platcu DPH 20 %, t. j. na sumu 314,18 €.

Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013